Slovenské evanjelizačné stredisko — evs.sk

ÚVOD
   Táto brožúrka je upravená prednáška, ktorú som s rovnakým názvom predniesol aj na seminári „Návody z evanjelia“ v rámci konferencie ALC v Minneapolise vo februári1982. Použil som skôr hovorový ako písomný štýl. Možno si tento rozdiel všimnete.
   Je to moja vážna snaha a modlím sa za to, aby táto zvesť povzbudila a pomohla našim evanjelikom pochopiť krst detí, jeho vzťah k obráteniu a k významu spasenia. Žijeme vo vzrušujúcich dňoch, keď Pán Ježiš, Hlava cirkvi, usiluje o obnovu cirkvi.

 
   To je téma, o ktorej sa hovorí. Dr. Rolf Syrdal mal nedávno na teologickej konferencii
prednášku s názvom „Osobná evanjelizácia v evanjelickej cirkvi a jej vzťah ku krstu“. Dr Trygve Skarsten, profesor cirkevnej histórie v Evanjelickom kňazskom seminári Svätej Trojice v meste Kolumbus, Ohio, tu tiež bude mať prednášku na tému „Evanjelizácia pokrstených“. Ľudia sa o to zaujímajú dnes ako aj pred rokmi, keď Hallesby napísal „Krst detí a obrátenie dospelých“. Nedávno bola znovu vydaná kniha Jacoba Andersona „Evanjelici a obrátenie“. Je to dnes pre nás veľmi zaujímavá téma, lebo je otázka, či môžu pokrstení evanjelici, (vrátane krstu detí, lebo to praktizujeme) odpadnúť od Boha, takže vlastne potrebujú počuť evanjelium, kajať sa zo svojich hriechov, uveriť v Pána Ježiša Krista a obrátiť sa? Je to názor evanjelikov? Nachádzame to v evanjelickej spovedi a tiež v Biblii? Alebo inými slovami: Môže človek, ktorý je spasený v krste, byť stratený, takže potrebuje počuť evanjelium a odpovedať na to osobnou vierou a dôverou v Pána Ježiša a zažiť obrátenie?
   Potrebujeme my, ako evanjelický cirkevný zbor, evanjelizovať? Ako evanjelizovať a kto by mal evanjelizovať? V krátkosti ide o slová „evanjelium“ a „evanjelizácia“. „Evanjelium“ je preložené slovo „gospel“, t.j. „dobrá správa“. „Evanjelizovať“ by teda malo znamenať „šíriť dobrú správu“. V R 1:16 je napísané: „...evanjelium je mocou Božou (alebo dynamitom) na spasenie každému veriacemu.“ Všimnite si, že evanjelium alebo dobrá správa je Božia sila na spasenie všetkým, ktorí veria. Evanjelium, dobrá správa – v tomto termíne je zahrnutá určitá zvesť. (Len do zátvorky: Povzbudzujem vás, aby ste konali ako kresťania Berii, ktorí „každý deň skúmali Písma, či je skutočne tak“, ako hovoril Pavol. A tak vám odporúčame, aby ste posudzovali, zvažovali, kontrolovali a overovali v Biblii, čo vám hovoríme do vašej mysle, do vášho intelektu a do vášho ducha a zistíte, či to súhlasí. Je to pravda?)

OBSAH EVANJELIA
   Evanjelium – tu je zmysel. V 1K 15 je napísané: „...evanjelium, ktoré som vám zvestoval, a ktoré ste aj prijali“, (takže je tu niečo, čo môžete kázať a niečo, čo prijímate), „aj zotrvávate v ňom, i spasenia dochádzate z neho, keď ho zachovávate tak, ako som vám ho zvestoval...“, (ak sa ho držíte pevne – to je podmienka), „leda ste nadarmo uverili.“ Je možné nadarmo veriť, to znamená veriť, ale výsledkom nie je spasenie? „Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal...“ Tu vidíme obsah evanjelia, „že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem, i ukázal sa...“ a pokračuje tým, komu sa zjavil. A ďalej „teda kážeme o Kristu“. Teda myšlienka Kristovej smrti za naše hriechy, Jeho pochovanie a zmŕtvychvstanie je jadrom tejto zvesti evanjelia, ktorá obsahuje ponuku spasenia od Boha. Pamätajte, čo je napísané v R 1:16: „...evanjelium je mocou Božou...“ V každom prípade je v hlásaní tejto zvesti Duch Svätý, Boh dávajúci moc. To nie je ako s podobnými údajmi o niekom inom alebo o niečom inom, alebo príbeh o Józuovi v Starej zmluve, alebo o Petrovi, ako chodil po vode. Keď hovoríte obsah evanjelia, je to Božia moc a cieľom je spasenie – odpustenie hriechov a Duch Svätý v tom.
   Našou úlohou je veriť. Text v R1:16 hovorí: evanjelium je „mocou Božou na spasenie každému veriacemu.“ A Pavol pokračuje v 1K 15: „i spasenia dochádzate z neho, keď ho zachovávate tak, ako som vám ho zvestoval, leda ste nadarmo uverili.“ Predpokladám, že je to absolútna požiadavka a že existuje odozva viery časti ľudí – v Liste Židom je napísané: „Bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu.“

KOHO MÁME EVANJELIZOVAŤ?
   Evanjelizujte! Evanjelizovať znamená zvestovať evanjelium strateným, aby boli spasení a spasení aby rástli vo svojom chodení s Pánom Kristom a medzi sebou navzájom. Dr. Preus vo svojom príhovore včera večer povedal vetu, ktorú citujem: „Evanjelizácia je hlásanie slova akýmkoľvek možným spôsobom, takže neveriaci sa môžu stať veriacimi a tí, ktorí neboli účastníkmi, sa stanú účastníkmi.“ Peter kázal evanjelium (Sk 2), Pavol ho hlásal vo väzení vo Filipis (Sk 16) a zvestoval ho aj v Sk 11. Vo všetkých týchto prípadoch, keď sa hlásalo evanjelium, bola aj odozva. Ľudia sa obracali alebo boli obracaní k Pánovi – ľudia reagovali na Krista a tak boli zachránení. Obvykle nemáme problém s evanjelizáciou tých, ktorí nikdy nepočuli evanjelium a nie sú v kontakte s cirkvou. Bežne nám to nerobí problém a nemáme k tomu žiadne otázky. Avšak niekedy máme otázky o zmysle evanjelizácie, čiže o podávaní zvesti evanjelia s cieľom obrátenia tých, ktorí už sú v cirkvi alebo majú cirkevné pozadie.
   Čudujeme sa, ako veľmi to potrebujú. Viem, že žijeme v miestnych spoločenstvách, kde sme obklopení spektrom najrôznejších ľudí. – V prvom rade je to nekresťan a nenáboženský človek, ktorý má menší záujem. Spomínam si na prieskum verejnej mienky v San Fernando Valley, v severnom cípe Los Angeles, kde som bol farárom v Centrálnej evanjelickej cirkvi, v ALC zbore. Tu väčšina ľudí vyhlásila, že nepreferuje cirkev. Vo väčšej severozápadnej časti, okolo Seattle-Tacoma bolo podľa štatistiky 80% obyvateľov, ktorí sa nehlásili ku žiadnej cirkvi. Niektorí si myslia, že žijeme v spoločnosti, ktorá je v podstate nekresťanská, aj keď niektoré špecifické cirkvi môžu prípadne rásť, kde rast je spôsobený väčšinou len zmenou denominácií – ľudia sa skôr len presúvajú, ako by nenábožní ľudia konvertovali a nekresťania prichádzali ku Kristovi. Našťastie z pozorovania alebo z iných testov nemôžeme povedať, či majú alebo nemajú v srdci Pána Ježiša. Akokoľvek, som si istý, že sa to dá zneužiť. Možno to bol dôvod pre podobenstvo, kde chceli oddeliť pšenicu od kúkoľa. Nechajte to na koniec. Pán Boh sa o to postará. Anjeli to urobia, to nie je naša záležitosť. Ale keď o tom hovoríme, v R 8:9 je napísané: „Vy však nie ste v tele, ale v Duchu, ak Duch Boží prebýva vo vás. Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, nie je Jeho.“ Toto by mal byť rozlišovací faktor z Božieho pohľadu, a preto hovorím o tých, čo nie sú kresťania. Nechodia do kostola, do žiadneho kostola. Nedávno sme naďabili na rodinu, len jeden a pol bloku od nášho kostola, ktorá nechodí do žiadnej cirkvi a nemá ani hmlistú predstavu, o čom je vlastne kresťanstvo.

Druhá skupina, to sú nekresťania, ale formálne sú nábožní. Žijú všade okolo nás a my by sme nemali rozhodovať, či sú kresťania alebo nie – je to Božie rozhodnutie. Okolo nás všade žijú nekresťania, ktorí sú formálne nábožní. Z času na čas prídu do kostola, možno na Veľkú noc a Vianoce.
   Myslím si, že sme obklopení aj treťou skupinou, sú to nekresťania a sú veľmi nábožní. Podobne ako boli voľakedy farizeji, ktorí boli veľmi nábožní. Môžu to byť aj stáli členovia našich cirkevných zborov. Môžu to byť aj farári. Poviete si, ako môže byť nekresťan farárom? Nuž musíme to prijať, že ani výchova ani vzdelanie nezmení nikoho na kresťana, takže môžete si vybrať službu ako dobrý výber, kde budete nápomocný humanite, môžete ísť na teologickú fakultu a byť ordinovaný, ale stále bez osobného, život meniaceho vzťahu so živým Pánom Kristom. Osobne som stretol farárov, ktorí sa vzdali služby, lebo nemali osobnú vieru v Pána Ježiša a uvedomovali si, že by ju mali mať, ak majú pokračovať v službe. V tom boli čestní a legitímni, keď zistili, čo sa od nich vyžaduje.
   Hovorím o troch skupinách ľudí, cez ktorých prechádzame a sú to nekresťania, ktorí nie sú nábožní alebo sú len formálne nábožní alebo sú to dokonca veľmi nábožní ľudia. My nerozhodujeme o tom, kto je a kto nie je kresťan – to je záležitosť Ducha Svätého. My máme len hlásať evanjelium alebo „dobrú zvesť“. Chcel by som, aby sme sa naučili evanjelizovať tam, kde žijeme, aby sa evanjelizácia dotýkala tých troch skupín ľudí. Verím, že tou pravou podstatou nášho vzťahu s Pánom Ježišom je túžba niesť evanjelium iným ľuďom. Súčasťou poznania Pána Ježiša je túžba hovoriť o Ňom iným ľuďom. Preto je v 2. liste Korintským v 5. kapitole úžasná pasáž o nás, ktorí sme zmierení, aby sme zase my boli činiteľmi zmierenia pre svet. A tak je Kristus v nás. „Miesto Krista prosíme“ – to nie je len bezvýznamný malý oznam a nariadenie v malých oblastiach našich susedov -- „Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ To je úžasná túžba vidieť, že aj ostatní sú spasení. Ján v 1. liste Jánovom 1 hovorí o tejto túžbe – „Čo sme (teda) videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami, a naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom.“ Toto popisuje pravú podstatu nášho vzťahu s Pánom Ježišom, je to túžba zdieľať sa s evanjeliom. A je to tiež vôľa Pána Boha, aby sme hlásali evanjelium.


ŠTYRI PRÍBEHY O TOM, AKO TO FUNGUJE
Chcel by som vám porozprávať štyri príbehy: Edgar má 32 rokov, je ženatý a má dve deti. Bol pokrstený v kostole, ale odvtedy sa v kostole neukázal až do dňa svojej konfirmácie. (Trochu je to zavádzajúce, lebo v škole chodil na vyučovanie, asi 3 – 4 mesiace celotýždenného vyučovania. Potom bol skutočne v kostole konfirmovaný.) V kostole bol sobášený ale bez akéhokoľvek poradenstva. Svoje prvé aj druhé dieťa dal pokrstiť. Vo svojich 32. rokoch bol len päťkrát v kostole. Nevyznal svoju vieru. Bol si celkom istý, že Boh existuje, ale Ježiš Kristus, to bol len nejaký príbeh, ktorý vymysleli ľudia, no v skutočnosti o nič nejde. To je vlastne celý súhrn jeho viery. Nesnažil sa urobiť nič dobré, aby sa páčil Bohu – a ani sa pre to netrápil.
   Navštívili sme Edgara v jeho obchode, spriatelili sme sa a on bol – podľa termínu používaného v Brazílii- „zaháknutý do“ štúdia Biblie v evanjeliu podľa Jána. Prišiel k záveru, že tento Ježiš, o ktorom Ján hovorí, bol skutočne reálna, Božská osoba. Ak teda existuje nadprirodzený Boh, potom existuje aj Ježiš, ktorý je nadprirodzený – je Božím Synom, Bohom, ktorý uzdravoval, zomrel a vstal z mŕtvych a platí aj všetko ostatné. Stojac zoči-voči Ježišovi, spoznal pravdu, obrátil sa a svoj život odovzdal Ježišovi Kristovi. Začal aktívne pracovať v cirkvi, stal sa členom cirkevného výboru, začal kázať ako laický farár v jednom z predmestí tohoto obrovského cirkevného zboru s 10 000 pokrstenými evanjelikmi, kde som bol farárom.

Douglas bol malý brazílsky chlapec, ktorý sa hral s malým nákladným autíčkom na prednom trávniku. So svojou mamičkou navštívil asi 3-4 mítingy, ktoré som mal vo vnútrozemí Brazílie. Počul o Pánovi Ježišovi a páčilo sa mu to. Ešte ako dieťa bol pokrstený v evanjelickom kostole. Potom misionár odišiel, Douglas sa tiež odsťahoval a tak prešlo sedem rokov. Prežil svoj život bez akéhokoľvek vzťahu s Bohom. Odchýlil sa od svojho predchádzajúceho záujmu.
   Jedného dňa Douglas prechádzal popri novej malej modlitebni na periférii iného mesta, v akom teraz býval. Vošiel dnu; myslel si, že spoznal toho amerického farára vpredu; sadol si do zadného radu a počúval. V určitom smere sa mu zapáčilo, čo videl a počul – skupina bola priateľská. Chcel sa vrátiť. Počul kázeň, stretol ľudí, páčil sa mu spev a spomenul si na príbehy spred siedmich rokov. Počas pokánia a vyznania hriechov odovzdal svoj život Ježišovi Kristovi. Ďalej pokračoval školením a dnes je farárom v evanjelickom cirkevnom zbore v Brazílii.

Ďalší príbeh. Mladý chlapec, ktorý sa narodil na juhozápade Minnesoty, kde sa jeho rodina angažovala v práci cirkevnom zbore. Mali svoju vlastnú lavicu v kostole. Nikdy nechýbali na službách Božích a vždy sedeli na tom istom mieste. Chlapec vyrástol a bol konfirmovaný. Spomína si, že na konfirmácii s ničím nevystúpil, ale páčilo sa mu to, lebo v triede boli len dvaja chlapci a dvanásť dievčat, takže nechýbal často. Potom išiel na vyššiu strednú školu a do Lutherovho zväzu a dostal medailu za perfektnú dochádzku. Jeho otec bol v tom cirkevnom zbore dozorcom v nedeľnej škole. Pokračovali v evanjelickej tradícii byť každú
nedeľu na službách Božích a aktívne sa zapájať.
   Chlapec mal končiť gymnázium a rozmýšľal, čo by mal ďalej robiť. mal rád matematiku a bol rád v prírode, tak sa zapísal na Lesné inžinierstvo v štáte Južná Dakota. V lete toho roku medzi gymnáziom a vysokou školou si jeho mladšia sestra stala do dverí a spýtala sa: „O čo sa v prvom rade usiluješ vo svojom živote?“ A on odpovedal ako 18-ročný 16-ročnej: „Do toho ťa nič.“ Otázka ho však trápila. Sedel a bojoval s ňou. Nebolo to po prvýkrát, čo na to myslel. Uvedomil si, že vo svojom živote odstránil akúkoľvek myšlienku na Boha. Jeho priority boli: atletika, dobré zamestnanie, dobre sa oženiť a Boh – v takomto poradí a tak išiel aj jeho život. Sediac na pohovke v sobotu popoludní, sklonil hlavu a odovzdal svoj život Ježišovi Kristovi. Teraz Pán vedel, keby tento mladík s tým zápasil, tak by jednoducho nemohol ísť, takže už nebol žiadny zápas ohľadne povolania – v jeho mysli bolo jasno, že nebude lesným inžinierom, ale má ísť do služby. To bola moja cesta do vzťahu s Ježišom Kristom.

Viem, že keď mal môj otec 45 rokov, bol kresťanom, ale nemal istotu. Trápil sa, že nemá istotu. Ak by ste sa ho spýtali: „Cliff, vieš, či si spasený?“cítil by, že sa to nedá vedieť, to evanjelik nemôže celkom vedieť. Je to skutočne chválenkárstvo povedať: „Ja to viem.“ Po jednom či dvoch rokoch spoločných modlitieb s mojou sestrou Judy otec čítal J 5:24: „Veru, veru, vám hovorím: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal,“ – tu začali mu padať šupiny z očí – a povedal: „Ja predsa počujem a verím.“ A verš ďalej pokračoval: „...má večný život (prítomný čas) – a môj otec vo veku 45 rokov dostal úplnú istotu, že jeho hriechy boli odpustené a že Pán Ježiš je jeho Spasiteľom. Pokiaľ sa pamätám, jeho životný štýl sa veľmi nezmenil. Verím, že po celé tie roky bol kresťanom, veriacim kresťanom, ale o svojom spasení nemal istotu. Radosť zaplavila celý dom, keď aj moja mama poznala radosť z tejto istoty, potom aj mladší brat a mladšia sestra.

Hovorím vám tieto príbehy preto, že to všetko boli ľudia pokrstení v detskom veku, ale niečo im v živote chýbalo. Myslím si, že mnohí naši členovia nemajú istotu spasenia. V 1J 5:13 je napísané: „Toto som napísal vám veriacim v meno Syna Božieho, aby ste vedeli, že máte večný život.“ Verím, že to je Božia vôľa pre nás, Jeho deti, aby sme vedeli, že naše hriechy sú odpustené.