Slovenské evanjelizačné stredisko — evs.sk

RADOSŤ Z POZNANIA ISTOTY
My, farári, sme vždy na oltárnej strane ohrádky pri večeri Pánovej a nevidíme ľudí, keď sa otočia a vracajú sa do svojej lavice. Ako farár ich z času na čas navštevujem a pozorujem ich. Som šokovaný, keď vidím, že namiesto úžasnej radosti a jasania z potvrdenia, že „moje hriecha sú odpustené“, nesú to isté bremeno ako predtým, keď prišli k oltáru. Nie je na tom nič zlého, byť náročný, ale mám také tajné podozrenie, že je to niekedy viac ako len náročnosť. Je to to isté bremeno a žiaľ nad hriechmi, ktoré vyznali pre večerou Pánovou. Práve vyznali svoju vieru – sú to veriaci ľudia, (sumarizujem to tu na ilustráciu); a tak verím, že sú to spasení ľudia. Otočia sa a vrátia sa a keby ste sa ich spýtali, keď ešte sedeli: „Viete, že sú vaše hriechy odpustené?“ ich odpoveď môže byť: „Nuž, nie som si celkom istý – dúfam však. Bol by som rád, keby to tak bolo.“ nemajú však istotu.
   V tom poznaní je radosť. verím, že je to Božia vôľa. Pavlova skúsenosť bola v tom, že to vedel. Povedal: „Neviem, čo by som mal robiť – či by som mal zostať a pracovať s vami, alebo zomrieť a byť s Kristom. On vedel, čo sa stane, keď zomrie. Ján to učil vo svojich listoch. Vždy hovoril: „My vieme“...“Podľa toho poznáme, že On prebýva v nás.“ Ako to vieme? Skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný. Ak vieš, že prebýva v tebe skrze Ducha Svätého, tak vieš, že máš Ducha. V Liste Rímskym je napísané: „A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme dietky Božie.“ Ján nás učí o tomto „poznaní“, Pán Ježiš nás o ňom učí a aj Pavol. Existuje aj zaujímavá poznámka, myslím si, že v Lukášovi v 10. kapitole – Sedemdesiati odišli a vrátili sa s radosťou, lebo vykonali mnohé zázraky a On im povedal, že je to dobre – vykonali ste teraz mnoho zázrakov. „Ale nie z toho sa radujte, že sa vám duchovia poddávajú, (to nie je zlé, ale to nie je to najlepšie...); radujte sa radšej, že vaše mená zapísané sú v nebesiach.“ Mohol by som vykresliť učeníkov, že sa potom spolu zišli a hovorili: „Čo si myslíte, klame nás, alebo si myslíte, že naše mená sú tam naozaj zapísané? Myslíte si, že sme naozaj spasení? Čo si myslíte, pôjdeme do neba alebo sú to len prázdne reči?“ Evanjelium podľa Jána 14:1-2 -- Viem si predstaviť ten rozhovor. Pán Ježiš povedal:
„...keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe.“ Učeníci mohli povedať: „Nuž, som zvedavý, či skutočne myslí, že budeme s Ním...Stavím sa, že sa len snaží, aby sme sa dobre cítili.“ Alebo celkom uverili tomu, čo povedal. Istota je založená na viere, čo Boh hovorí.

Nuž pre tento nedostatok istoty potrebujeme evanjelizáciu. Nedostatok istoty -- existujú dva druhy ľudí, ktorí nemajú istotu – tí, ktorí sú spasení, ale nemajú istotu a tí, ktorí nie sú spasení, a preto nemajú istotu. Avšak tiež môžete povedať, že sú dva druhy ľudí, ktorí majú istotu – tí, ktorí nie sú spasení a majú falošnú istotu a tí, ktorí sú skutočne spasení v Božích očiach a majú istotu založenú na kríži a diele Pána Ježiša.
   Mali sme pastoračnú službu v našom cirkevnom zbore a raz večer som navštívil dom, kde som stretol mladú ženu. Spýtal som sa jej, či si myslí, že je kresťanka. Jej odpoveď bola: „Áno, som.“ Prečo si to myslela? „Lebo pracujem v sanatóriu.“ A ja som povedal: „Možno by sme sa mali vrátiť a skúsiť to znovu. Veríte, že ste spasená, že ste Božím dieťaťom, že ste kresťanka?“ „Áno, verím.“ „A prečo to veríte?“ „Lebo pracujem sanatóriu.“ „Okay“, a tak sme sa naťahovali, že ona cíti, že je to vôbec najťažšia práca a že musíte ukázať veľa lásky ľuďom, ktorí nie sú krásni a ak niekto má ísť do neba, tak Boh má mať miesto pre ľudí, ktorí pracujú v sanatóriu.
   Navštívili sme ďalšiu domácnosť. Mladý muž nám povedal, že si predstavuje, že by sa mal dostať do neba, lebo jeho starý otec postavil tri kostoly vo Wisconsine a že jeho starý otec bol veľmi nábožný človek, mal veľkú bázeň pred Bohom. Napriek tomu, že nebol farárom, bol tesárom, ale pracoval na stavbe troch kostolov a to by malo byť započítané aj cez ďalšie generácie.

NAŠE EVANJELICKÉ UČENIE

Vráťme sa k našej téme. Spaseným aj nespaseným ľuďom môže chýbať istota. Musíme mať evanjelium a hlásať toto evanjelium a potom potrebujeme mať odozvu viery. Verím, že stanovisko evanjelikov je jasné:
1) Spasení sme v krste. To nám je jasné. Avšak nie je každému jasné, že sme spasení v krste v detskom veku. Keď sa však vraciam dozadu, do čias v teologickom seminári, jeden z mojich spolužiakov veľmi zápasil s krstom v detskom veku. Nemohol to pochopiť, či prijať a skoro to spôsobilo prevrat. Myslím si, že mnohí študenti teológie sa tomuto čudujú, zápasia s tým a chcú prísť k záveru tak, ako to robia aj mnohí laici. verím, že naše učenie je jasné, a to, že sme spasení v krste v detskom veku. V tom je naša úplná záchrana, naše odpustenie hriechov, Boží Duch, ste spasení – ste vo vzťahu s Otcom. Mnohí však s týmto zápasia, dokonca aj v evanjelickej cirkvi, verím, že je to kvôli falošnému učeniu, ktoré sa týka zachovania moci.
Luther by nikdy neoddelil krst od viery. Luther citoval záver Evanjelia podľa Marka, 16. kapitolu, kde je napísané: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený“ alebo podľa iného prekladu „zatratený“. Vzťah medzi krstom a vierou rovnako uviedol v Malom katechizme: „...dá život večný všetkým v Krista veriacim.“ Luther zväzuje vieru s krstom. Vo Veľkom katechizme to podáva takto: „Viera samotná robí človeka zasluhujúceho si užitočne prijať spasenie, Božiu vodu, pretože požehnanie je tu zasľúbené a prítomné v slovách a spolu s vodou. Srdcom veríme, že sa to nedá prijať oddelene.“ To je viera srdca. Zväzuje to dokopy a je určené, že „Čokoľvek nie je z viery, nič neosoží a nič neprijíma.“ Tak naším prvým bodom je, že sme spasení v krste. Veríme tomu. Veríme, že sme spasení v krste, hoci mnoho ľudí má problém pochopiť to. Čiastočne sú tieto ťažkosti kvôli falošnému učeniu, ktoré sa votrelo a ktoré robí z krstu druh magického aktu, akýsi druh garancie večnej istoty neba bez ohľadu na vzťah s Bohom skrze vieru.

Preto druhým bodom v evanjelickom postoji je:
2) Spasený človek môže byť stratený Vieme, že existujú iné cirkvi, ktoré to neveria. Sú ľudia, ktorí neveria, že ste spasený v krste v detskom veku a sú cirkvi, ktoré neveria, že spasený človek môže byť stratený. My sme však vyznávajúca cirkev. máme spovedný postoj,
ktorý je založený na Písme ako aj na našom chápaní Lutherových spisov. Veríme, že aj spasený človek môže byť stratený. Spojenie myšlienky, že spasený môže byť stratený, s Listom Židom, 3. kapitolou, na mňa veľmi zapôsobilo. Začína to prvým veršom: „Preto, svätí bratia,“ -- to sú tí, ktorých oslovuje. A v šiestom verši hovorí: „Ale Kristus ako Syn (je) nad jeho domom a tým domom sme my, ak (podmienka) pevnú dôveru a chválu nádeje zachovávame až do konca.“ Vo verši dvanásť pokračuje: „Hlaďte, bratia,“ to hovorí spoločenstvu, „aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha!“ Verím, že aj spasení môžu byť stratení. V kapitole 6 si zoberte časť o odpadnutí, hoci sa ľudia nad tým vzrušujú, aspoň zatiaľ. Vo verši 4 čítame: „Lebo nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, (čiže už to raz skúsili), tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého a okúsili utešenú reč Božiu i sily budúceho veku, (podľa mňa je to písané spaseným ľuďom), a potom predsa odpadli,. – aby tí boli znovu privedení k pokániu.“ Teraz sa nezaoberajme problémom, ktorý vyvoláva „navrátenie sa“, ale všimnime si, že môžete odpadnúť od viery.

   Písané je o tom aj v Liste Rímskym. V R 11 je napísané: „A ak niektoré z ratolestí boli vylomené a ty, aj keď si planou olivou, bol si vštepený do nich a stal si sa spoluúčastníkom šťavy z koreňov olivy, - nevystatuj sa nad ratolesti... Povieš azda: Ratolesti boli vylomené, aby som ja bol vštepený? Dobre. Vylomené boli pre neveru, a ty si obstál vierou. Nenamýšľaj si, ale sa boj! Lebo keď Boh neušetril prirodzené ratolesti, neušetrí ani teba. Hľaď teda na dobrotivosť a na prísnosť Božiu; na prísnosť oproti padlým a na dobrotivosť Božiu naproti tebe, ak zotrváš v dobrotivosti, ináč aj ty budeš odťatý; oni však ak nezotrvajú v nevere, budú vštepení. Lebo Boh má moc zase ich vštepiť.“ Ako vravím, je možné byť strateným po tom, ako človek okúsi spasenie.
   V Evanjeliu podľa Jána 15 vidíme, že ratolesti môžu byť odťaté. V 2. liste Korintským v 13. kapitole Pavol píše: „Skúmajte sa.“ Komu to píše? Cirkvi...nazýva ich svätými, volá ich Božími ľuďmi, píše: „Skúmajte sa, či stojíte vo viere, a dokážte sa. Alebo či nepoznávate na
sebe, že je vo vás Ježiš Kristus? (To sú kresťania.) Ak len nie ste nehodní. Dúfam však, že poznáte, že my nie sme nehodní.“ Hovorí, že je možné odpadnúť. Spasenie je dynamickým, živým vzťahom s Pánom Bohom. Podľa Listu Efezským 2:8-9 máme tento vzťah skrze vieru a milosť: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru.“ Milosťou – toto dielo spasenia je len Božou milosťou, ale vytvára sa, dostáva energiu, stimuluje sa Duchom Svätým – ale aj tak je to odozva našej viery. Ako evanjelici veríme nie v neodolateľnú milosť, (to znamená nie v Božiu milosť, ktorá ide smerom dolu a zachraňuje vás, či chcete alebo nie) – predurčenie, toto neveríme. Nehovorím, že niektorí neveria, ale spovedné stanovisko (postoj) cirkvi je, že toto neveríme. Veríme v odolateľnú milosť. Môžeme Pánu Bohu povedať nie: „Nechcem to...Nechcem, aby si vstúpil do môjho života.“ Myslím si, že mnohí z našich evanjelikov sa vzdialili od svojho spasenia v krste a prakticky sú stratení. Keď poviem „stratený“, myslím tým duchovnú smrť – byť mimo spasiteľného vzťahu s Pánom Bohom.

Augsburské vyznanie, článok XII hovorí: „...pokánia, učia, že pre tých, ktorí odpadli po krste, existuje odpustenie hriechov, kedykoľvek sa obrátia a cirkev by mala oznámiť oslobodenie od hriechov tým, ktorí sa obrátili v pokání.“ Ale v tom istom článku sa hovorí: „Tí odsudzujú anabaptistov (novokrstencov), ktorí popierajú, žeby už raz pokrstení ľudia mohli stratiť Ducha Svätého.“ Stanovisko evanjelikov je, že môžete stratiť Ducha Svätého. Dokonca aj vtedy, keď ste boli omilostení, môžete Ho stratiť. Aj keď ste boli pokrstení, môžete odpadnúť.

Lutherov Veľký katechizmus hovorí: „Preto náš krst trvá navždy, aj keby niektorí z neho odpadli.“ Ďalej pokračuje, aby povedal, že človek sa môže vrátiť... a ilustruje to na príklade člna: „Stáva sa, že sa pošmykneme a vypadneme z člna. Ak sa to niekomu stane, nech sa o to postará, nech vypláva a prichytí sa člna, (znie to skoro ako dielo spravodlivosti, však?), až kým sa znovu naň nedostane a nebude žiť na ňom tak ako predtým. Diskutuje o tom, ako môžete odpadnúť od vzťahu s Pánom Bohom. „Ale ak niekto odpadne, nech sa do toho znovu navráti.“ Citujem tých, ktorí hovoria, že učenie v Lutherových spisoch nám dovoľuje vyhlásiť, ba nútia nás učiť spolu s učením Písma, že spasený človek môže byť stratený. Bez viery je človek stratený. Ak sa človek odvráti od Pána Boha, je stratený.
Existujú dva názory, ako sa človek môže stratiť. Hallesby to jasne zdôrazňuje vo svojej knihe Krst detí a obrátenie dospelých. Jeden názor hovorí, že zostal zárodok – malý zárodok, akýsi druh závesu pre padnutých pokrstených ľudí. Padol, ale niečo tu stále existuje. Druhý názor hovorí, že nezostalo nič, žiadny zvyšok. Hallesby si vybral tento druhý názor a hovorí, že musíme odmietnuť názor, že pokrstený človek si v sebe uchováva živý zárodok pokrsteného života. Táto myšlienka, že niečo zostáva, nie je nič iné ako ľudský intelektuálny pokus špekulovať o týchto vnútorných psychologických podmienkach bez pridŕžania sa bezpečného základu Písma. Hallesby poukazuje na to, že neexistuje nič, na čo by sa dalo zavesiť. Ďalej hovorí, že sa máme nechať viesť Písmom a tak dostaneme konečnú informáciu, že len tí, čo majú Syna, majú život. „Kto nemá Syna Božieho, nemá života.“ Stratený je stratený. „Ak niekto miluje svet, nieto v ňom lásky k Otcovi.“ „Či neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvom proti Bohu?“ „Každú ratolesť na mne, ktorá neprináša ovocie, odrezáva.“ „Lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil.“

Neviem, kedy sa deje stratenie. Zrejme to nie je hriech, ktorý nás oddeľuje, lebo sme všetci hriešni. Keby nás oddeľoval hriech, vtedy by musel byť každý stále a stále oddeľovaný, lebo všetci hrešíme. Keď si pokrstený, si spasený. Nie je to hriech, čo ťa oddeľuje, ale nevera. Chýba ti vyznanie hriechov, spoveď, viera a prijatie skrze vieru. Všetci ľudia hrešia, ale keď sa neprejavuje viera, keď rebelujeme alebo sa od Neho odvraciame, sme stratení.
   Znovu opakujem, že mojím cieľom nie je sledovať odpadnutie, ale potvrdiť, že existujú dospelí, 60 – 80-roční, ktorí sú dnes stratení, aj keď boli ako deti pokrstení. Neveria v Pána Ježiša. „Bez viery však nie je možné ľúbiť sa (Bohu).“ verím, že sú dospelí, 40 – 60-roční, ktorí sú dnes stratení. Neviem, ako ďaleko dolu by som mal ísť, ale verím, že sú ľudia, (neviem v akom veku), ktorí boli ako deti pokrstení, ale dnes nemajú zachraňujúci vzťah s Ježišom Kristom. Ich hriechy nie sú odpustené a nemajú Ducha Božieho, ktorý by v nich žil.

POTVRDENIE NAŠEJ VIERY
Odpoveďou je evanjelizácia – jasná zvesť evanjelia, taká, že by tam mohla byť odozva (reakcia) viery. Je zaujímavé, čo očakávame od konfirmácie našich detí. Očakávame vedomé, verejné rozhodnutie. A predsa sme tak často z toho vyplašení ako aj tí, čo sú konfirmovaní spolu s nami. Niektorí sa budú pýtať dospelých, ktorí verejne vyhlásia svoje rozhodnutie nasledovať Pána Ježiša, keďže uverili, lebo aj keď je niekto pokrstený, konfirmovaný a aktívny v cirkvi, nemusí cítiť potrebu verejne sa rozhodnúť pre Pána Ježiša. Ale robíme si nárok na to, čo chceme pri konfirmácii – vyznať našu vieru. Myslím si, že potrebujeme pomôcť ľuďom, aby povedali áno. V Novej zmluve a v misii, keď sa zaoberáte nepokrstenými ľuďmi, keď uveria, potom sa dajú pokrstiť.
   V Skutkoch apoštolov v 8. kapitole si eunuch žiadal krst a Filip mu povedal: „Ak veríš z celého srdca, môže sa stať.“ „Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží.“ Potom ho pokrstil. Myslím si, že krst mu slúžil na potvrdenie jeho spásy. Nemyslím si, že mal nejaké pochybnosti o svojom spasení. Napísané je: „...rozradostený šiel svojou cestou.“ Myslím si, že skrze... Čo by sa stalo, keby nebol pokrstený? Čo keby povedal: „Verím.“ A Filip by odpovedal: „Nuž veríš – to je dobre – bol to pekný výlet.“ Som zvedavý, či by si nepomyslel: „Ako asi veľmi verím? Som zvedavý, či to zvládnem. Stačí to? Som zvedavý...“ Vidím, že v týchto prípadoch a v misii, kde ľudia neboli pokrstení, je krst najprv obrátenie a potom krst.
V Novej zmluve, kde sa toto stávalo, bol krst takým potvrdením. Je to gesto a potvrdenie viery. Myslím si, že dnes ľudia niečo také potrebujú – gesto viery. Môže to byť modlitba s niekým, alebo sa človek môže modliť sám, dvíhať ruky a ísť dopredu (na výzvu). To je rozhodnutie, ktoré človek môže urobiť. Pavol hovoril o svojom stretnutí s Pánom Ježišom. Spomínam si na moje stretnutie. Sedel som na gauči vo svojom dome v nedeľu popoludní. Vždy sme mali snahu, aby to ľudia robili naším spôsobom – aspoň ja som mal takú snahu a dlhý čas som si myslel, že musíš sedieť na ľavej strane gauča, zvlášť v nedeľu popoludní, ak máš byť ozaj obrátený a máš povedať slová, ktoré som ja povedal. Potom som si uvedomil, že ak Pán Boh ani dve snehové vločky neurobil rovnaké alebo dvoch ľudí s rovnakým odtlačkom prsta, iste má aj mnoho spôsobov, ako priviesť ľudí ku viere v Pána Ježiša. Ale rozhodnutie – gesto viery –pomáha k istote.    

V roku 1974 som kázal južne od Tacomy, vo Washingtone....Bol som vtedy farárom v Južnej Kalifornii v oblasti L.A. a bol som pozvaný, aby som ráno kázal a aby som niečo povedal aj večer. Po šiestich rokoch v roku 1980 som bol pozvaný na biblický kemping mimo Tacomy. Keď som sa pomodlil, prišli ku mne štyri manželské páry a povedali: „Pamätáte sa na to a to miesto? Raz v nedeľu ste tam kázali a použili ste ilustráciu, ktorá nám pomohla získať istotu.“
   „Oj, a čo to bolo?“ A oni povedali, že to bola to ilustrácia od Rosalindy Rinkerovej. Hovorila, že mnohí ľudia dosiahli ruku viery a boli zachránení. Sú to spasení ľudia. Veria v Ježiša Krista, ale akosi nemajú istotu viery...smelosť povedať: “Vďaka, vďaka“ a zopnúť ruky. A tak som povedal: „Ak ste ľudia v tomto cirkevnom zbore, ktorí veria v Ježiša Krista a dôverujú Mu, prečo sa nezviditeľníte a nezdvihnete ruku? Veríte, že vás Ježiš Kristus spasil a vaše hriechy sú odpustené, tak zložte ruky a povedzte: ’Vďaka, Pane Ježiši, vďaka Ti.’“ Po šiestich rokoch mi tieto štyri dvojice prišli povedať, že štyria muži a dve ženy sa vtedy v nedeľu poobede zviditeľnili tým, že povedali vďaka! Pánovi Ježišovi a odvtedy žili v radostnej istote svojho spasenia. pre ľudí, ktorí už boli spasení, to bol prienik do istoty. Takýto „čin viery“ môže byť aj odôvodneným prienikom pre ľudí, ktorí opustili svoju krstnú zmluvu, sú stratení, ale počuli evanjelium, uverili v Pána Ježiša a povedali: „Vďaka Ti!“