„Nato povedal (boháč): Prosím ťa teda, otče, pošli ho do domu môjho otca; mám totiž päť bratov; nech im svedčí (o tých veciach), aby neprišli aj oni na toto miesto múk. Abrahám mu povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú.“ Lukáš 16:27 – 29

Čo káže Mojžiš a proroci? Predovšetkým tieto dve veci: v prvom rade ukazujú na zasľúbené potomstvo zo ženy, ktoré má rozdrtiť hadovu hlavu (Gen 3:15).

To znamená, že toto potomstvo má diablovi vziať moc a odstrániť škodu, ktorú diabol každému z nás pripísal... Keď teda počuješ Mojžiša a prorokov takto hovoriť, v prvom rade si začneš zúfať nad svojím vlastným životom, činmi a schopnosťami a začneš čerpať útechu výlučne z tohto Potomka, ktorý jediný je požehnaným Potomkom, ktorý na nás, ktorí sme kvôli svojim hriechom prekliati a odsúdení, prináša požehnanie (Gal 3:13). Viera v Krista je teda jedinou a pravdivou cestou ako utiecť hriechu a smrti a odbržať spásu. Boháč neprijal tohto Spasiteľa a útechu; sám seba považoval za dobrého. A svetu sa skutočne javil ako dobrý; veď evanjelium ho neobviňuje, že by bol smilník, zlodej a pod. Myslel si toto: Ak by som nebol taký dobrý, ako si myslím, Boh by mi nedal všetok tento majetok a požehnanie. Takéto zmýšľanie sa u nás ľudí prirodzene objavuje: keď sa nám nedarí, okamžite si začneme myslieť, že Boh sa na nás hnevá, neprijíma nás, a že sa musíme trápiť bez rady, pomoci a útechy. Naopak, keď sa nám darí a všetko ide podľa našich plánov, myslíme si, že medzi nami a Bohom je všetko v poriadku. Inak by Boh predsa nebol taký milostivý – napriek tomu, že dočasné požehnanie je veľmi bezvýznamná a jednoduchá záležitosť...

Druhá vec, ktorú Mojžiš a proroci učia, je toto: potom ako sme vložili našu spravodlivosť a požehnanie výhradne do zasľúbeného Potomka, nám hovoria, že by sme mali poslúchať Boha. V tomto dočasnom živote by sme mali robiť a zachovávať to, čo nám prikázal; a naopak, mali by sme sa vyvarovať a opustiť to, čo nám zakázal. To totiž znamená báť sa Boha a mať Ho pred očami. No ak toto nerobíš, ak si chceš robiť veci podľa svojej vôle a nasledovať svoje túžby, teda hriech namiesto Božieho zákona, nemôžeš sa chváliť tým, že si Božie dieťa a máš Boha pred očami. V tom prípade neustále riskuješ, že Boh príde, prekvapí ťa a bude ťa súdiť v stave, v akom ťa nájde. Nech sú teda tieto dve – viera a poslušnosť – prítomné zároveň. Viera nás oslobodzuje od hriechu a robí nás Božími deťmi. Poslušnosť alebo láska a skutky lásky nám pomáhajú byť poslušnými deťmi, mať dobré svedomie a nehnevať viac Boha. Presne naopak ako tí, ktorí sa nachádzajú vo vedomom hriechu a zotrvávajú v ňom bez polepšenia či pokánia.

Aby sme to zhrnuli, boj sa Boha a buď dobrý, no nespoliehaj sa na svoju dobrotu, ale utešuj sa jedine v našom Pánovi Kristovi Ježišovi; potom ti všetko bude slúžiť na dobré. Takáto viera ti totiž bude pomáhať proti hriechu a smrti. A keďže Boh prikazuje poslušnosť, aj Jeho to bude tešiť. A nie je ujmou, keď je táto poslušnosť nedokonalá. Nie je totiž sama, ale pripája sa k viere, ktorou je ospravedlnené to, čo v poslušnosti ešte chýba.

St. Louisské vyd. 13.1: 707 – 709.