Z väzenia

Poskytujeme tu svedectvo viery nášho spolubrata, ktorý uveril v Pána Ježiša v Bystrickej väznici pred rokom. Ide o svedectvo jedného z Jankových väzňov.

Volám sa Lukáš a som z Novohradu. Pochádzam z úplnej rodiny. Otec je veterinár a mamka to isté, sme rodina ktorá žila/ žije bez Boha. Takže asi takto som bol vychovávaný. Bol som ako dieťa vedený k tomu, že je veľmi dôležité mať vzdelanie a venovať sa športu bolo pre mňa samozrejmosťou mne vlastnou. Skúšal som to najprv s džudom, no keď som mal asi 12 rokov a bol som svojim vzrastom až príliš vysoký, tak som sa prihlásil na basketbal, ktorý sa stal na pár rokov mojim všetkým, dokonca by som povedal, že všetok môj voľný čas som rozdeľoval medzi moje psy a basketbal. Hrával som pivota na ľavej strane. Toto obdobie môjho života bolo skutočne prekrásne, bolo to vlastne dospievanie plné lásky a tak podobne.

Takto to išlo až do dňa, keď mi prvý krát ponúkli drogy a ja som to vyskúšal, čo bola veľká chyba. Jednalo sa o pervitín, bol rok 1997. Tie roky boli celkovo dosť šialené, preto, že po spadnutí opony, po oslobodení v 89.-tom nastalo ,,bum“ všetci mali peniaze, kupovali si drahé autá, domy,chodilo sa na exotické dovolenky, aj naša rodina prešla do toho zvláštneho režimu, príznačného práve pre tú dobu, alebo to obdobie, kedy ľudia bohatli zo dňa na deň a svet sa zdal byť gombička. Tak aby som neodbočoval, chcem upozorniť všetkých čítajúcich, hlavne mladých ľudí, aby tému drog nepodcenili a aby si zobrali ponaučenie z iných, napríklad zo mňa, ale aj o tom vám napíšem viac. 

Hneď prvý rok môjho užívania previtínu som sa zmenil na nepoznanie, prestalo ma baviť všetko čo dovtedy predstavovalo môj život ako taký. V prvom rade by som chcel povedať, že z dovtedy môjho vyšportovaného tela sa stalo niečo nepredstaviteľné. Bol som o 30 kg ľahší. Schudol som 30 kg a stále som si myslel, že všetko je ok. Okrádal som svoju rodinu, prišiel som o priateľov, dokonca som dal zastreliť svoje psy, pretože som sa o ne nedokázal postarať a stali sa mi príťažou. Dnes sa za to veľmi hanbím a nechápem, ako som mohol byť až tak strašne chladný voči svetu, životu samotnému. 

 

Keď som mal 17 r. otec ma vyhodil z domu, myslel si asi, že ochráni pred mojimi ,,nájazdmi“ našu rodinu a tak som žil chvíľu v aute, ktoré som si kúpil za peniaze ktoré som ukradol práve mojim rodičom. V aute som žil asi päť mesiacov, cez deň páchal trestné činy, aby som mohol hrať automaty a kupovať si drogy, ktoré som naďalej distribuoval po školách a medzi mladých ľudí po disco a tak podobne. To všetko preto že moje nároky boli vysoké a mal som aj frajerku, strašne pekné dievča a hrozne dobré, ktoré som ja dotiahol tam, kde som bol aj ja sám, na samé dno ľudskej dôstojnosti. Takto to išlo až do doby, kedy som bol odsúdený na 8 r. väzenia za ozbrojenú lúpež, ublíženie na zdraví a drogy, bol rok 2003,19.apríl, mimochodom bolo vtedy veľmi pekné počasie. To je asi všetko, čo by som vám povedal o sebe.

Môj život delím na obdobie prvý krát vo väzení, druhý krát vo väzení a tretí posledný krát, to je môj momentálny životný údel, rád by som zdôraznil, že posledný. Ak dovolíte v skratke sa zmienim aj o tomto. Z ôsmich rokov som odsedel päť rokov a štyri mesiace dvanásť dní a zvyšok trestu mi odpustili, pretože súdy boli v tom čase ľahko podplatiteľné, v praxi to znamená, že som sa na slobodu dostal nie preto, že by som bol vzorný, ale pre chamtivosť súdov a preto, že moja rodina ma chcela mať doma. No ja som opäť sklamal. Dostal som od rodičov novú šancu, nasťahoval som sa do štvorizbového bytu v strede mesta, vymenil som komplet šatník, skrátka , začal som odznova, ale zle.

Po pár hodinách na slobode, som znovu siahol po droge a to som nemal, pretože začalo sa všetko od znova. Prišiel som o všetko, o samého seba, o dôstojnosť, o život, ktorý som mal tak krátko, stal som sa tým, čím som vždy opovrhoval. Narkomanom, dílerom, zlodejom, násilníkom, no proste všetkým, čím kresťan opovrhuje, ba nie len kresťan, ale každý človek, ktorý je v poriadku. Toto obdobie trvalo 22. mesiacov, bola to ťažká a strašne hrboľatá cesta, až kým som sa opäť neocitol vo väzbe, kde ma dali preto, že som údajne vydieral môjho otca  tak, že ho zabijem ak predá byt v ktorom som žil a ktorý som dostal od rodičov. Za tento zločin mi hrozilo 4-10 rokov väzenia, plus 3 roky ktoré mi odpustili z toho 8 ročného trestu, čiže v praxi 7 rokov spodná hranica. Bolo to dosť ťažké, pretože som to neurobil, ale k tomu neskôr. Po dvoch týždňoch na väzbe som dostal nové obvinenie a to, že som znásilnil 13 r. dievča a to strašným spôsobom, toto bol pre mňa hrozný šok. Toto obvinenie bolo napísané tak, ako keby ste si čítali to najhoršie, čo si dokážete predstaviť a vy, vaše meno tam je ako niekto, kto tie zlé, hororové veci vykonal. Za tento trestný čin je sadzba 13,5- 20 rokov. Dosť ma to vzalo. Hlavou mi prešlo, ako sa idem brániť, keď všetko z tohto, čo je tam napísané, je vymyslené, ako si mám k tomu vytvoriť stanovisko, keď sa to nestalo /a aby sa mi neplietlo(nemálilo) ,/ tak ma obvinili z ľahšieho vydierania, vraj majú fotky, že som od poškodeného prevzal pred Tatrabankou igelitku z peniazmi, sadzba za tento skutok je 10.-15. r. Netrvalo dlho a prišli mi ponúknuť, že keď sa priznám, môžem dostať dohodu 23 r. basy. Po tomto som dostal strach, čo ak sa to nevyrieši a ja naozaj dostanem 23 r. basy. 


Pri tejto predstave sa vo mne niečo zlomilo a pocítil som potrebu hľadať Boha vo svojom živote. Ten dôvod bol prostý, ak človek nevidí žiadne východisko, tak aj neveriaci človek si uvedomí existenciu niečoho nadprirodzeného živého Boha a začne sa modliť a prosiť, kajať sa, sľubovať, začne robiť veci, ktoré dovtedy odsudzoval, pretože im nerozumel(alebo nechcel). Môj prvý kontakt s Pánom Bohom bol práve v takýchto ťažkých chvíľach. Modlil som sa tak ako som vedel, denne, bolo to najúprimnejšie čo som kedy robil a existenciu Ježiša-niečoho nadprirodzeného som cítil priam hmatateľne, aj keď som robil podľa seba. Moje prosby však, aby sa to všetko vyjasnilo boli vypočuté a z tak zložitej životnej situácie, keď mi neveril nik, som sa dostal. Vyšiel som na slobodu po 11. mesiacoch, bol som oslobodený zo znásilnenia a obidvoch vydieraní a dostal som dostačujúci trest za otca, za tie slová, ktoré som použil, že ho zabijem a zmenili mi to na nebezpečné vyhrážanie. Dnes chcem k tomu povedať: sľuby ktoré som Bohu dal, som porušil, zase som padol do drog a po 15. mesiacoch som znova skončil vo väzení, kde sa momentálne nachádzam sedím tu 3 ročnú podmienku. Po prijatí na väzbu 13.februára 2012 to bolo v čase, keď moja drogová ,,kariéra“ bola opäť na neúnosnej hranici a ja som nevedel čo si mám počať, bol som na pokraji niečoho veľmi zlého. A práve to dnes nazvem mojou vstupnou bránou ku Kristovi. Bol som  hladný po Bohu, ako by si ma On sám zavolal a povedal mi: Poď som tu pre Teba, aj napriek tomu,  že si zlyhal.

A tak som sa napísal v bystrickej väzbe na bohoslužby, ktoré ponúkalo väzenie. Tu som sa stretol po prvý krát so službou Slovenského evanjelizačného strediska. Stretol som sa tam s mne vzácnym človekom, evanjelistom, misijným pracovníkom tejto misie, bratom Jankom a dnes je môj priateľ a môj duchovný učiteľ, spolubojovník v službách Ježiša Krista. Naše prvé stretnutie prebehlo 23.2.012, viem to presne, preto že mám v tento deň narodeniny. Možno niektorí poviete, žesom blázon, ale to stretnutie nebolo náhodné. Počúval som ako brat Ján hovorí nám, ktorí sme tam boli evanjelium, dosť sa ma to dotklo. Vtedy výnimočne prišiel aj nasledujúce dva dni a ja som pochopil čo je pravda. Môj skutočný vzťah viery začal na základe rozhodnutia a obrátenia, ku ktorému som bol povzbudzovaný 26.2.012, keď som svoj život dal do rúk Pána Ježiša Krista. Bez happy-endov môj život sa zmenil. V ten deň som prestal fajčiť a môj postoj k životu, k ľuďom a svetu sa zmenil a sa mení. Môj vzťah s Kristom je úžasný, žijem život znovuzrodeného kresťana, ktorý o Kristovi rád rozpráva aj iným väzňom a s niekoľkými mám aj hlbšie debaty, kde mám snahu ich doviesť k Pánovi Ježišovi. Úsilímktoré vynakladám na to, aby sa môj vzťah medzi mnou a Ježišom upevnil, prežívam niečo úžasné.

Po  pár mesiacoch prišlo preskúšanie, kde som sa ocitol v situácii, kde som mal možnosť dokázať svoju pevnosť, ale nechal som sa klamať diablom, motal som sa v kruhu pochybností, žiadostí a...a moja pýcha mi nahovárala, že to čo som prežil s Pánom Ježišom je dosť a prestal som zápasiť o svoju  vieru. Uniklo mi, že je to o vzťahu  s Ježišom a nie o mojich snahách, že to nie je o dobrých  zlých veciach, ale je to o vzťahu. Odrazu som si uvedomoval , že v mojom živote  som postrácal ,,veci“, ktoré ma znova lákajú. A tu si silnejšie uvedomujem, že je to práve o tom vzťahu s Kristom, lebo ak je ten vzťah zanedbaný, tak zlyhávam.    To je tá škola, ktorou sa musím ešte prebrodiť. Na našich pobožnostiach vo väznici s bratom Jankom, sme si dali heslo roka 2013 ,, Na vzťahu záleží!“ Čo vystihuje, že na tom chcem tento rok pracovať aj ja. A takto by som oslávil svoje prvé  výročie znovuzrodeného kresťana. Vás veriacich, ktorí čítate toto moje svedectvo, chcem poprosiť o modlitebnú podporu v mojom zápase viery. Chcem ale aj všetkých povzbudiť, zvlášť váhajúcich, aby ste  sa nebáli odovzdať svoj život Pánovi Ježišovi, ja som to urobil a neľutujem i keď som miestami slabý a zlyhávam. Boh má moc zmeniť  naše životy, tak prečo odkladať. Nech Vás On žehná a privedie do Jeho náruče, tak ako to spravil so mnou.

 

lukas
 

 

 

 

 

 

 

 

 

Lukáš

väzenie svedectvo väzni


Prečítané 2377 krát

Zdieľajte: