Tyčinky

Nedávno som bol v kostole. Kázeň mal malý asi 4 ročný chlapec. Teda, aspoň pre mňa.
Je mi oveľa jasnejšie, prečo Pán Ježiš hovoril, že máme byť ako deti.
Chlapec bol celý nadšený z toho, že mohol rozdávať ostatným deťom okolo seba tyčinky. Jednoducho mame z kabeky vyberal tyčinky z balíčka, a rozdával ich ostatným deťom, ktoré boli okolo. Žiadne rozmýšľanie nad tým, že keď dá ostatným deťom, tak on bude mať menej. Žiadne sebectvo. Žiaden strach. Jediné, čo v jeho očiach žiarilo bola obrovská radosť z dávania. Z toho, že sa môže podeliť.

Veľmi ma to oslovilo. Náš Otec, ktorému patrí úplne všetko nám dal spravovať majetok. Každému dal iný majetok. Niekto má viac, niekto menej. Ale nikto nemôže povedať, že ten majetok je jeho. On ho predsa iba spravuje.

Myslím, že ten chlapec si neuvedomoval, že tie tyčinky niečo stáli. Že tie peniaze treba zarobiť prácou. On ich jednoducho dostal, a tak ich dával ďalej. O nič viac sa nestaral.

Myslím, že na Slovensku sme nejako veľmi rýchlo zostarli. Dospeli. Zabúdame na to, že máme byť ako deti. Nie brať, ale dávať. Nemyslieť na seba, ale myslieť na druhých (akoby to bolo včera som si spomenul na môjho brata a trubičky s čokoládovou náplňou - tri v jednom balíčku - a ako si ich raz rozbalil, ponúkol mamku, ocka, mňa - a akosi mu nezaplo, že jemu sa už nič neušlo...) Kedy už konečne pochopíme, že je požehnanejšie dávať ako brať?

Chcel by som byť bezstarostný (a možno aj trochu naivný) v dávaní. Túžim dávať veľa ľuďom, ktorí to potrebujú, alebo ktorí nemajú to, čo mám ja. A chcem mať z toho takú radosť. Ale myslím, že s tou radosťou nie je problém. Stačí dávať.

dávanie


Prečítané 2678 krát

Zdieľajte: