Moc, ktorá plače

Na Boha často kričíme. Sme nespokojní.
Ale pozrite sa ako ON pristupuje k nám.
 
Keď Ježiš videl ako plačú Mária, Marta a všetci ostatní, pretože Lazar zomrel, prišlo Mu to ľúto.
Plakal s nimi.
 
Ale prečo si vlastne Ježiš rozrušený? Veď o chvíľu Lazara vzkriesiš. Tak načo plač? 
Tu ale vidíme aký je Boh. Nie je mu jedno, že sa trápime, že smútime. Cíti s nami. Záleží Mu na nás.
 
A možno niekto povie: Čo je to za vodca, čo je to za hrdina, že plače? To takého máme nasledovať?
Ale keď máš blízkeho priateľa, či nechceš aby zaplakal s tebou? Aby s tebou cítil keď ťa niečo bolí? Nie je to silné, keď zaplače, keď sa trápiš?
 
Ježiš neprišiel k tým ľuďom a nepovedal: Čo tu revete? Ustúpte. Uvidíte zázrak...
Mohol tak spraviť. Mal tú moc.
Ale v prvom rade s nimi cítil. Rozumel smútku a bolesti.
 
A takých ľudí okolo seba potrebujeme. Takých vodcov, politikov, podnikateľov, úradníkov, šéfov.  
Majú moc, môžu rozhodnúť, prikázať, vidia do vecí, do ktorých nevidíme a môžu ich zneužiť vo svoj prospech, ale nespravia to.
Majú úrad, majú moc, ale tá nehľadí v prvom rade na seba, ale na druhých.
Nie najprv ja a potom ostatní, ale naopak.

Takýchto ľudí si spomedzi seba voľme za politikov, starostov, farárov, úradníkov, správcov majetkov, riaditeľov...
A nezabudnime, že nie len tí druhí takí majú byť, ale takí máme byť aj my.
 
Ježiš taký bol.
Vzdal sa všetkej slávy a krásy.
Zostúpil k nám aby nás zachránil.
Zomrel, aby sme my mohli žiť.
 
(Tento blog je štvrtou časťou kázne, ktorú som mal v Žiline. Vypočuť si ju môžete tu: Odvaľ kameň.)
Prečítané 431 krát

Zdieľajte:

O autorovi