„Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami...“ Evanjelium  podľa Lukáša 19:41 – 42

Keď Ježiš slávnostne vstupoval do Jeruzalema, zástupy jasali. Smiali sa. Tešili sa. Prežívali úžasný deň. A čo robil Ježiš? Uzrel mesto a plakal nad ním. Bol tu zástup vybičovaný do tranzu, a Ježiš plakal. Zástup sa radoval a Kristus vzlykal.

Prečo Ježiš plakal, keď uvidel Jeruzalem? Keďže bol Bohom a bol vševediaci, vedel, že tento nestály ľud, ktorý teraz kričí: „Hosanna!“ bude čoskoro kričať: „Ukrižuj Ho!“ Vedel, že jeden z Jeho učeníkov, ktorého si vybral – Judáš – Ho zradí. Vedel, že iný učeník – Peter – Ho  zaprie. Vedel, že najvyšší veľkňaz Kaifáš sa spojí s rímskym prefektom Pilátom, čo Mu prinesie smrť. A poznal aj budúcnosť Jeruzalema. Pozeral sa 40 rokov dopredu a videl zničenie mesta, ktoré malo prísť prostredníctvom cisára Tita a jeho rímskych légií.

Ježiš tiež plakal, lebo Jeho pôsobenie sa takmer skončilo. Času bolo málo. Uzdravoval nemocných. Kriesil z mŕtvych. Očisťoval malomocných. Sýtil hladných. Odpúšťal hriechy. A predsa bol zväčša odmietaný. Ján 1:11 hovorí: „Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. A tak plakal. Trhalo Mu to srdce vtedy aj teraz.

Nevera a odmietanie trhajú Božie srdce, pretože On vidí ich dôsledky. No keď sú dvere ľudského srdca zavreté, On odmieta vojsť násilím. Bude len klopať, lebo chce získať pozvanie. Dal nám schopnosť vybrať si. Ale ak si vyberieme zle, pozná následky, ktoré prídu – v tomto aj v budúcom živote. A bolí Ho srdce.

https://www.harvest.org

Laurie


Prečítané 301 krát

Zdieľajte: