„Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel hore na neho a povedal mu: Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať.“ Lk 19:5

Kristus svojím príkladom a učením demonštruje svoj odpor a nenávisť k vonkajšej drahej honosnosti, ktorá sa dnes prejavuje v pápežstve, a vysoko sa velebí. Len pozrime na sprievody a farské púte, vidíme veľkú a chvastavú honosnosť. Biskupi udeľujú odpustky za účasť na takýchto udalostiach. A kazatelia ich hlasno chvália a ponúkajú... V Lukášovi 16:15 Kristus hovorí: „... lebo čo je vysoké ľuďom, je ohavnosť pred Bohom.“ Kým nie sú srdcia mužov zachránené a oslobodené od tejto honosnosti a vonkajšej masky, Kristus v nich nemá miesto ani priestor.  Ak v tebe prebýva Kristus, všetko toto musí odísť. Sám v Matúšovi 18:3 hovorí: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského.“ Je nemožné, aby človek mohol rozpoznať, čo patrí Kristovi, kým tieto vonkajšie veci likvidujú a rozdvojujú jeho srdce. Kristus v tomto svete nežiari, nemá atraktívny zovňajšok. Izaiáš 53:3 hovorí, že bol opovrhnutý ľuďmi. Radšej hľadá a skúma srdcia a dáva im pokoj. V Lukášovi 17:20-21 Kristus hovorí: „Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby to ľudia pozorovali. Ani nepovedia: Ajhľa, tuto alebo tamto je! Lebo, ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami!“ Chce tým povedať, že Božie kráľovstvo nepozostáva z vecí viazaných na miesto, čas a osobu, ale nachádza sa vo viere a slobodnej láske. Z toho je jasné, že honosnosť farských pútí nemá s Kristom nič spoločné. Zacheus len túžil vidieť, kým Kristus bol a kvôli svojej nehodnosti nemohol žiadať viac než len to. Preto sme blázni, ak si trúfame získať láskavého, milostivého Boha prostredníctvom vonkajšej nádhery, ľudskými, vymyslenými, nablýskanými a lesknúcimi sa dobrými skutkami a nariadeniami... Isteže, keď ľudia počujú: „že sa priblížilo kráľovstvo nebeské, čiňte pokánie“ (Mt 4:17), prelietavý muž sa uchýli ku skutkom a chce sa nimi skrášliť. Avšak nič tým nedosiahne; zostáva rovnako prelietavý a nestály ako predtým. Pretože skutky neutíšia svedomie a nevrátia pokoj srdcu. A čím viac sa nimi trýzniš, tým viac prelietavým a neistým sa stávaš.


No keď prichádza Kristus, Posol mieru, nestálosť prestáva, pretože svedomie vtedy na ňom lipne ako pevná, silná, nehybná skala, ktorú „pekelné brány nepremôžu“ (Mt 16:18). Keď teda Ježiš prechádza Jerichom, Zacheova prostota Ho túži vidieť. Keď prostý, jednoduchý laik počuje, že spasenie leží v samotnom Kristovi, beží popri podvodníkoch a zvádzačoch sŕdc, podobne ako Zacheus, a vyšplhá sa na figovník. Tento strom má nádherné zelené listy, ladné ratolesti, krásne konáre a každý sa naň rád pozerá. No keď pod listami hľadáš ovocie, nenájdeš ho... Tento figovník označuje tých, čo učia viditeľné, ľudské veci, ohurujú ľudí, no nestarajú sa o nich, a preto neprodukujú žiadne ovocie. Teraz pribehne smädná a hladná duša a vyšplhá sa na tento strom, aby videla Pána. Počúva a dozvedá sa všetko, čím bola kŕmená, pretože jej duši to bolo príjemné a zelené presne ako listy na figovníku. Avšak keď Kristus príde, zavolá na dušu, aby zišla dole, pretože tam nenájde žiadne ovocie. Hovorí jej, že On je chlieb života, ktorý vždy uspokojí tých, ktorí Mu patria. Hovorí Zacheovi: „Nie ľudským nariadením, musím zostať v tvojom dome. Pretože požehnaní sú tí, ktorí žíznia po Kristovi.“    

St. Louis ed., 11:2418 – 2420.

Luther


Prečítané 162 krát

Zdieľajte: