„A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy.“ Jn 1:14

Ján hovorí, že Slovo, ktoré „sa stalo  telom, prebývalo medzi nami“ – teda On žil na zemi medzi ľuďmi ako hocijaký iný človek; hoci bol Boh, stal sa obyvateľom Nazareta a Kafarnaumu a aj sa správal ako každý iný človek, ako hovorí aj sv. Pavol vo Flp 2:6-8... To je dôvod, prečo by sme nemali chápať toto „stal sa podobným ľuďom“ a „prebýval“ ako to, že pochádzal z človeka. Lebo tým sa stal podobným človeku, keď sa narodil z Márie; vtedy prišiel do ľudskej podoby a stal sa človekom podľa pôvodu. Naopak, má to byť chápané podľa Jeho spôsobu života a správania, že aj On jedol, pil, spal, vstával, pracoval, oddychoval; tiež býval v nejakom dome a meste, chodil a stál, obliekal sa a správal sa ako človek, takže nikto nemohol poznať, že je Boh, ak by Ho Ján a evanjelium neohlásili. Ján ďalej hovorí: „a my sme hľadeli na Jeho slávu", teda Jeho Božstvo v Jeho zázrakoch a vyučovaní. To slovko „sláva“ vidíme aj v Žid 1:3 – „Tento (Syn) ako odblesk slávy Boha“, kde sa tak nazýva Božia prirodzenosť... Ján tu tiež vyjadruje, kto je tým Slovom, o ktorom doteraz hovorili Ján aj Mojžiš – je to Syn Boží, ktorý má všetku Otcovu slávu. Preto Ho nazýva jednorodeným, aby Ho odlíšil od všetkých ostatných Božích detí, ktoré nemajú taký pôvod ako On. Ale tým ukazuje Jeho pravú Božskú podstatu; lebo ak by nebol Bohom, nemohol by byť nazvaný „jednorodeným Synom“ pred ostatnými, čo znamená: On a nikto iný je Božím Synom. To nemožno povedať o svätých anjeloch a ľuďoch; veď nikto z nich nie je jedinečným Božím Synom, ale všetci sú bratia a rovnakým spôsobom stvorené stvorenia, vyvolené deti skrze milosť, nie pôvodom. To „hľadenie“, o ktorom hovorí Ján, by sme nemali vzťahovať na náš telesný zrak; lebo aj Židia videli Jeho slávu, a predsa ju nepovažovali za slávu jednorodeného Syna Božieho. Namiesto toho by sme ju mali vzťahovať k tomu, čo videli veriaci a čomu zo srdca uverili. Neveriaci, ktorých zrak je cvičený na svetskú slávu, prehliadli Božiu slávu. Tieto dva druhy slávy sa totiž navzájom vylučujú: tí, ktorí chcú byť slávni pred svetom, sa musia hanbiť pred Bohom. A naopak, tí, ktorí sú vo svete kvôli Bohu zahanbení, sú slávni pred Bohom. ... Písmo zvyčajne dáva vedľa seba milosť a pravdu. „Milosťou“ mieni, že všetko, kým je a čo robí, je príjemné pred Bohom. „Pravdou“ má na mysli, že všetko, kým je a čo robí, je úplne dobré a správne, takže v Ňom nie je nič nepríjemné a nespravodlivé. Naproti tomu v ľuďoch nie je nič iné len nemilosrdnosť a lož, takže Bohu sa nepáči nič, čo robia. Je to len úplne falošné predstieranie navonok, ako hovorí v Žalme 116:11 – „Každý človek je klamár!“ a v Žalme 39:6 – „Každý človek je len akoby vánok“ (ekum. preklad). Toto je však proti nadutým heretikom a pelagiánom, ktorí nachádzajú niečo, čo je dobré a pravdivé mimo Krista, len v Ňom jedinom je milosť a pravda. A aj keď je pravda, že niektoré veci sú pravdivé a dobré, ako napr. prirodzená múdrosť, ktorá hovorí: „Tri plus dva je päť,“ Boh má byť oslávený atď. Ale ľudský rozum sa nikdy nedostane k tomu, aby vykonal to, čo spozná, že treba urobiť. V tej chvíli, keď by mal takú myšlienku vykonať, obráti všetko hore nohami, nazve zlo dobrom a dobro zlom, nazve oslavou Boha to, čo Ho potupuje a naopak. To je dôvod, prečo človek nie je nič iné ako luhár a, raz darmo, nedokáže použiť svoj rozum inak, len v rozpore s Bohom.

St. Louis ed., 11:202 – 205.

Luther


Prečítané 225 krát

Zdieľajte: