„Vtedy prišiel Ježiš z Galiley k Jordánu ku Jánovi, aby sa mu dal pokrstiť.“ Mt 3:13

Kým Ján svedčí o Kristu, Kristus zostáva v Nazarete nepoznaný. Zostáva so svojou matkou. Nie je bohatý. Vedie chudobný život a medzi Židmi nie je známy. Jánovo svedectvo nepomáha bez ohľadu na to, ako veľa im rozpráva o tesárovi. Je to bežný jav: ak niečo nie je prítomné, všetci o tom hovoria. Ale keď im to príde pred oči, nik si to nevšíma. Nikto neveril, že tesár, o ktorom im vravel veľký Ján, bude Kristus. Mysleli si: „Ak je medzi nami, prečo nevyzváňajú všetky zvony? Prečo nie sú vyzdobené všetky ulice? Kde sú Jeho kone, vozy, jazdci a zbroj? Skutočne by to mal byť tesár Ježiš?“ Preto prichádza Ježiš z Nazareta k Jánovi a k Jordánu, zatiaľ čo Jánovo proroctvo ďalej svedčí a nikto Ho nepozná, ani Ján, ktorý Ho spozná len prostredníctvom Ducha Božieho. Doteraz bol podriadený svojej matke a poslúchal ju. Ale teraz sa s ňou rozlúči a stane sa jej Pánom, ide k Jordánu a už nevráti sa domov ako doposiaľ. Opúšťa ju a ujíma sa svojho úradu, pre ktorý Ho Otec poslal, odchádza a dáva sa Jánovi pokrstiť. Hoci má moc krstiť, nepoužíva ju, ale správa sa ako všetci ostatní, a Ján Ho pokrstí. Ako jednoducho a neslávnostne prichádza! Kto by si o Ňom pomyslel, že je Mesiáš? Veď sa správa ako všetci ostatní, ktorí sa prišli dať Jánovi pokrstiť. Keďže bol väčší ako Ján, ako Ján tvrdil, mal mu povedať: „Ty ma nebudeš krstiť. To je môj úrad; ja by som ťa mal pokrstiť.“ Ale On tak nehovorí. On zostáva utajený. Správa sa, akoby nebol Kristom. Nepovie o tom ani slovko. Snaží sa vyzerať úplne obyčajne. To je zarážajúca pokora. Nik to pred Ním neroztrubuje. Neoslavuje sa, kým Ho Otec neoslávi. Je to presne tak, ako hovorí Pavol v Žid 5,5 – čakal na vhodný čas, kým z neba nezaznelo: „Toto je môj milovaný Syn.“

Kristus bol Božím Synom; mal vo svojej moci všetko. A jednako nechcel prevziať svoj úrad sám: Nekázal. Kým nedovŕšil 30 rokov, nijako nenaznačil, že je Duchom naplneným mužom, ktorý má pomôcť všetkým ľuďom. Nespravil to, čo my: len čo sa dozvieme nejakú maličkosť, nevieme sa ovládnuť a musíme ju vyprsknúť; musí to počuť celý svet – len ako získať čo najviac uší, ktoré to budú počuť? Preto naše sektárske duše ochotne tvoria novinky, aby ich iní počúvali. Zabudli, že Kristus tu učí svojím príkladom, že nikto sa nemá ujať kazateľského úradu bez povolania... Tak by sme sa mali chovať: Ak cítiš, že ti nejaký duch niečo hovorí, choď za niekým a porozprávaj sa o tom, aby si zistil, či je to správne a či to súhlasí s Písmom a s našou vierou, ako hovorí Ján: „skúmajte duchov, či sú z Boha“ (1Jn 4:1). A sv. Pavol: „kto má proroctvo, nech (ono) súhlasí s vierou“ (Rim 12:6). Ale ak len tak niečo vyhŕkneš, s nikým o tom nehovoríš, chceš sa brániť, vysvetľovať a nie si ochotný nikomu sa podriadiť – to je určite diabolské. Kristus je plný Ducha. Ale neprehovorí ani slovo a nevykoná žiadny skutok, až keď Ho Otec oslávi. Nechce prevziať úrad sám, ale prostredníctvom niekoho iného, a to od Otca.

Ale potom, keď Ho Otec oslávi, Kristus sa ujíma svojho úradu, uskutočňuje ho, učí, káže a robí zázraky. A potom sa to aj podarilo.

St. Louis ed., 11:2133-2136.

Luther


Prečítané 294 krát

Zdieľajte: