„Ľud, ktorý chodí vo tme, uzrie veľké svetlo; nad tými, ktorí bývajú v temnej krajine, zažiari svetlo.“ Iz 9:1

Ako som povedal, Izaiáš tu hovorí o duchovnej temnote, to je najväčšia pohroma a nešťastie, a duchovnom svetle, čo je to najväčšie šťastie a milosť. Lebo čo strašnejšie môže byť ako slepota srdca a neznalosť Božích vecí? A čo by mohlo byť milšie a vznešenejšie ako osvetlené srdce a poznanie Boha? V prvom prípade, je len samé zlo, takže dokonca aj keby bolo niečo dobré, nie je to dobré. V druhom prípade neexistuje nič, len dobro, takže dokonca aj keby bolo niečo zlé, nie je to zlé. Lebo čo môže uškodiť tomu, kto pozná a má Boha? A čo pomôže tomu, komu chýba Boh a má diabla? Preto toto veľké jasné svetlo je sväté evanjelium alebo slovo o Božej milosti, ktoré je duchovným svetlom, ktoré nám ukazuje Božiu povahu, čo robí, čo nám dáva a čo od nás chce. A tiež učí o prirodzenosti hriechu, smrti, diabla, sveta a všetkého, ukazuje nám, čo nám škodí a čo nám prináša spasenie. Nepovažujete to za nevýslovné svetlo, ktoré nám dovoľuje vidieť do srdca Boha a do hlbín Božej podstaty? Toto svetlo nám umožňuje vidieť aj myšlienky diabla; aj podstatu hriechu a ako sa ho máme zbaviť; tiež povahu smrti a ako jej máme uniknúť; aj prirodzenosť človeka a sveta a ako sa máme mať pred ňou na pozore. Bez evanjelia by nikto nevedel, kto je Boh, či existuje diabol, čo je hriech a smrť. A bez evanjelia by určite nikto nevedel, ako sa oslobodiť od diabla, hriechu a smrti. Bez neho by ľudia nepoznali ani povahu človeka a sveta. Lebo ľudia si mysleli, že je v ňom mnoho charakteru, múdrosti a dobrých cností. Nikto si nemyslel, že najväčšia múdrosť sveta je úplné bláznovstvo, že jeho najvznešenejšia cnosť je úplné zlo. Izaiáš tu nazýva takú nevedomosť a slepotu „tmou“ a  „temnou krajinou“, kde bývajú ľudia, a mieni tým židovský národ. To je potom príčinou sporov a útokov týkajúcich sa tohto svetla. Hoci toto svetlo skrze kázanie vyšlo nad celým ľudstvom, väčšina ľudí ho nechcela prijať. Lebo vôbec nechceli byť slepí a v tme, ale považovali svoje skutky za svetlo, ako čítame aj v Iz 60:1-2. Ale uvažujme, ako si ľudia zaslúžili, že vidia také svetlo – nespomína sa tu žiadny skutok ani slobodná vôľa, ale namiesto toho uväznená vôľa. Veď kto vie niečo urobiť s tmou? Kto vie čo urobiť, keď nič nevie? Nehovorí Kristus: „kto chodí v tme, nevie, kam ide“ (Jn 12:35)? Preto je to len a len milosť, že svetlo začína svietiť do temnoty a osvecuje ľudí... Boh sa zmilúva nad ľuďmi, ktorí sedia v tme a veľmi potrebujú svetlo, a dáva im veľké jasné svetlo. Nepohli Ho k tomu ich zásluhy, ale Jeho milosť, ktorou predchádza ich žiadosti a hľadanie, ako to pekne podáva sv. Lukáš: „zo svojho milosrdného srdca, s ktorým zhliadol na nás ako vychádzajúce slnko z výsosti, aby svietil sediacim v tme a tôni smrti a upravil nám nohy na cestu pokoja“ (Lk 1:78-79). Tieto Lukášove slová mieria ako ukazovák na náš text z Izaiáša. Ján robí to isté, keď v Jn 1:4-10 tiež veľa rozpráva o svetle. Z tohto sa môžeme dozvedieť, že Izaiáš tu hovorí predovšetkým o židoch, no týka sa to aj pohanov. Lebo ak židia, Boží národ, sedia v tme, o čo viac sú v nej pohania?

St. Louis ed., 11:1974-1976.

Luther


Prečítané 259 krát

Zdieľajte: