„Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú.“ Mt 5:6

„Spravodlivosťou“ sa tu nemyslí tá najzásadnejšia spravodlivosť kresťana, ktorou sa človek stáva dobrým a Bohu príjemným. Osem blahoslavenstiev nie je nič iné ako učenie o ovocí a dobrých skutkoch kresťana, pred ktorými musí byť viera ako pravá podstata a jadro jeho spravodlivosti bez skutkov a zásluh, ovocie a činy musia vyrastať a vyplývať z viery. Preto tu rozumejme vonkajšiu spravodlivosť pred svetom, ktorú zachovávame vo vzájomných vzťahoch. Stručný a jasný význam týchto slov je: naozaj blahoslavený je ten, kto sa neprestajne z celej sily usiluje, aby sa všetko dialo podľa poriadku a každý robil, čo je správne, a kto to slovami a skutkami, radou aj konaním pomáha dodržiavať a presadzovať. Je to vzácne, zahŕňa to mnoho dobrých skutkov a je to aj veľmi zriedkavé... Ak to niekto berie úprimne, chce konať, čo je správne, či žiť spravodlivo a konať dobro, „je hladný a smädný po spravodlivosti“. A ak by to tak bolo, nebolo by nečestnosti a nespravodlivosti, bola by len spravodlivosť a blažený život na zemi. Lebo čo iné je spravodlivosť vo svete než to, že každý robí vo svojom postavení v živote to, čo by mal? Znamená to konať správne na svojom mieste: V domácnosti muž robí to, čo má muž robiť; žena to, čo má robiť žena; deti a sluhovia to, čo im prináleží. Občania v štáte konajú to, čo majú robiť. To celé závisí na tom, že tí, ktorí vedú iných a vládnu im, vykonávajú svoj úrad usilovne, starostlivo a verne, a ostatní verne a usilovne konajú svoju prácu v poslušnosti, ktorou sú zaviazaní. Ale Kristus nehovorí zbytočne slová: „lačnieť a žízniť po spravodlivosti.“ Chce nimi ukázať, že okrem neutíchajúcej usilovnosti sa tu vyžaduje aj obrovská túžba, opravdivosť a horlivosť. Kde nie je taký hlad a smäd, nič sa nezmení. Prečo? Pretože prekážok je príliš mnoho a sú príliš veľké – aj od diabla, ktorý všade vstupuje do cesty a prekáža, aj od sveta, teda od jeho detí, ktorý je taký zlý, že nemôže zniesť žiadneho dobrého človeka, ktorý by chcel konať dobro alebo by chcel niekomu inému pomôcť robiť dobro. Svet ho naopak postihuje pohromami, aby ho nimi unavil a nazlostil. Lebo bolí, keď človek vidí, že za konanie dobra je odmenou nevďak, pohŕdanie, nenávisť a prenasledovanie. To je dôvod, prečo mnohí, ktorí nechceli zažívať také protivenstvá, si nakoniec pre ne zúfali a ušli od ľudí do púšte, aby sa stali mníchmi... Ale to nie je smäd a hlad po spravodlivosti. Lebo tí, ktorí chcú takto vyučovať a vládnuť, budú unavení, netrpezliví a zahnaní do kúta, a ťažko budú pomáhať ľuďom... Skrátka, Kristus tu volá po takom hlade a smäde po spravodlivosti, ktorý nikdy nekončí a nikdy neprestáva; ktorý nemôže byť utíšený; ktorý nehľadá a nemyslí na nič iné ako na túto spravodlivosť; a ktorý pohŕda všetkým, čo mu chce zabrániť presadzovať a chrániť to, čo je spravodlivé. Ak nemôže spôsobiť, aby bol celý svet dobrý, nech spraví čo môže... Je tu aj útecha, istý prísľub, ktorým Kristus láka svojich: Tí, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, budú nasýtení,... takže zbytočne nepracovali. Nakoniec sa malé stádočko zhromaždí tam, kde bude všetko dobré. A to sa ukáže nielen tu na zemi, no oveľa viac v nebi, kde všetci uvidia ovocie, ktoré priniesla usilovnosť a vytrvalosť týchto ľudí, aj keď si tu musia takmer zúfať, že sa veci nechcú vyvíjať tak, ako by chceli.

St. Louis ed., 7:373-376.

Luther


Prečítané 525 krát

Zdieľajte: