„... lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane. Kto by teda zrušil čo aj len jedno z týchto najmenších prikázaní, a tak učil ľudí, bude pomenovaný najmenším v kráľovstve nebeskom; ale kto by konal a učil (podľa nich), bude pomenovaný veľkým v kráľovstve nebeskom.“ Mt 5:18-19

To znamená: chcem, aby sa všetko učilo a čisto a úplne zachovávalo a aby sa nič zo zákona neodstraňovalo. Tým dáva najavo, že zistil iný stav, konkrétne, že aj učenie, aj život sú celkom iné. Preto, ako vidíme z toho, čo nasleduje, musí vziať oboje, učenie i život, a poriadne ich presoliť, aby sa očistili. Aj my musíme takto učiť, aby sme nedovolili ani písmenku vypadnúť z evanjelia, ale vraveli: „všetko sa musí čisto vyučovať, veriť aj zachovávať.“ Tým ukazuje, že prednáša ostrú kázeň a neprijíma obvinenie, že by rušil zákon. Namiesto toho chce nimi zatriasť, aby sa ukázalo, ako oslabili a rušili zákon svojimi komentármi. V skutočnosti zašli až tak ďaleko, že vyhlásili, že prikázania, ktoré tu Kristus naliehavo vyžaduje, nie sú záväzné, sú to len dobré evanjeliové odporúčania, čo je v priamom rozpore s týmito slovami a tým, že nebo a zem sa musia pominúť predtým, ako sa jedno z tých najmenších prikázaní prestane dodržiavať... Kristus naopak hovorí: „Určite dohliadnem na to, aby nielen žiadne nebolo zrušené, ale aj ten, kto káže a nejaké z nich ruší alebo nevyučuje, musí vedieť, že nie je mojím kazateľom a bude odsúdený a vylúčený z nebeského kráľovstva.“ Tým, že hovorí: „bude pomenovaný najmenším v kráľovstve nebeskom,“ nevyjadruje nič iné než to, že nebude v nebeskom kráľovstve; keďže tento kazateľ považoval za maličkosť pohrdnúť Božím prikázaním, sám bude opovrhnutý a odhodený. Preto musia byť všetci kazatelia pripravení popýšiť sa pred svetom tým, že môžeme nechať našich protivníkov, nech si trúfnu ukázať nám jeden verš alebo stať Písma, ktorú rušíme alebo nesprávne vyučujeme... Dávajte si pozor na protivníkov a nedajte sa vystrašiť ich odsudzovaním, prenasledovaním a zúrením. Nachádzame tu útechu, že tí, ktorí čisto a verne učia a pridŕžajú sa Božieho slova, budú s Kristom veľkými v nebeskom kráľovstve, aj keď ich ľudia posielajú do horúcich pekiel. Ale ja tu nerozoberám to, ako sa musí naplniť zákon tak, aby sa z neho nestratilo jediné písmenko či bodka atď., hoci učíme, že ho žiaden človek nedokáže naplniť. Lebo už som povedal, že Kristus tu nehovorí o živote, ale najmä o učení. Ani tu nehovorí o vznešenom hlavnom článku viery. To znamená, že tu neučí o tom, kým je On a čo nám dáva, teda, že nemôžeme byť ospravedlnení či spasení tým, čo učí zákon, môžeme len dospieť k tomu, že spoznáme seba ako tých, ktorí nemôžu sami zo svojich síl správne naplniť ani jedinú čiaročku. Kristus tu tiež nehovorí, že my – aj keď potom, čo sme sa stali kresťanmi krstom a vierou, robíme, čo môžeme – nikdy nemôžeme na základe zákona obstáť pred Bohom, ale musíme sa neustále plaziť ku Kristu, ktorý tým najrýdzejším a najdokonalejším spôsobom naplnil všetko a ktorý nám dobrovoľne dáva seba aj s Jeho naplnením zákona, aby sme skrze Neho mohli obstáť pred Bohom, a preto nás už zákon nemôže obviniť ani odsúdiť. Takto je pravdou, že sa všetko musí udiať a naplniť až do najmenšieho písmenka – ale len týmto jediným Človekom. Na túto tému bolo dosť povedané inde.

St. Louis ed., 7:424-427.

Luther


Prečítané 776 krát

Zdieľajte: