„Pokonaj sa čím skôr so svojím protivníkom, dokiaľ si s ním na ceste, aby ťa protivník neodovzdal sudcovi, sudca strážcovi a neuvrhli ťa do väzenia. V pravde hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do poslednej koruny.“ Mt 5:25-26

V predchádzajúcom verši hovoril Kristus o tom, čo by mal urobiť človek, ktorý urazil alebo nahneval svojho blížneho. No tu hovorí o človeku, ktorého urazil jeho blížny... Chce povedať: „Ak si urazil blížneho, mal by si sa s ním s láskou zmieriť. No urazená strana by sa mala dať uzmieriť a ochotne odpustiť.“ Toto je tiež chúlostivý bod a mnoho ľudí dokáže pekne zakrývať lotra vo svojom vnútri tým, že hovoria, že oni ochotne odpustia, ale nezabudnú. Lebo vždy je tu zásterka: povedať, že hnevať sa na zlo je spravodlivé. A oni si myslia, že majú opodstatnený dôvod, že sú v práve a jednajú správne. Preto nás znovu vystríha a ukazuje, že piate prikázanie nielen zakazuje hnev, ale aj prikazuje ochotne odpúšťať a zabúdať na neprávosť, ktorú sme utrpeli, ako to robil, a naďalej robí Boh s nami, že nám odpúšťa hriech tak, že ho vymazáva zo svojich záznamov a viac si ho nepamätá (Iz 43:25). Nejde o to, aby si naň zabudol v tom zmysle, že o tom viac nesmieš premýšľať, ale tak, že tvoje srdce je priateľsky naklonené blížnemu tak, ako bolo predtým, než ti ublížil. Ale ak máš v srdci stále niečo zapichnuté, takže nie si až taký priateľský a milý k svojmu blížnemu ako predtým, potom si nezabudol na urážku a celkom ju neodpustil. Ešte si ničomník, ktorý prichádza k oltáru s obeťou a praje si slúžiť Bohu,  zatiaľ čo má srdce plné hnevu, závisti a nenávisti. Ale len veľmi málo ľudí o tom uvažuje. Väčšina prichádza s navonok pekným výzorom a nevidí, ako sa ich srdce postavilo k tomuto prikázaniu, ktoré nestrpí žiadnu zlosť alebo závisť voči blížnemu. Ale, ako som už povedal, je pravda, že musí a má existovať hnev. Ale dozri, aby ten hnev postupoval tak, ako má a ako ti bol prikázaný: máš sa hnevať pre svoj úrad a kvôli Bohu, ale nie kvôli sebe. Nesmieš pomiešať svoju osobu a svoj úrad. Keď sa to týka tvojej osoby, nesmieš sa hnevať s nikým, bez ohľadu na to, ako veľmi ti ublížil. Ale tam, kde to vyžaduje tvoj úrad, sa hnevať musíš, aj keby si ty ako osoba neutrpel žiadnu ujmu. Tak sa zbožný sudca hnevá na zločinca, hoci osobne mu nepraje nič zlé a radšej by ho nechal bez trestu. Lebo jeho hnev pochádza zo srdca, v ktorom nie je nič iné len láska k blížnemu, len ten zlý skutok, ktorý treba potrestať, musí vyvolať hnev sudcu. Ak by nebol zlý čin, nebol by ani hnev, ani trest. Ale ak tvoj brat urobil niečo proti tebe a nahneval ťa, no požiadal o odpustenie a odkladá zlý skutok, aj tvoj hnev má vyprchať. Veď z čoho pochádza utajená zášť, ktorú predsa len uchovávaš v svojom srdci, hoci ten skutok a príčina tvojho hnevu už nejestvuje a namiesto toho sú tu iné skutky toho, kto sa stal iným človekom, novým stromom s novými plodmi, kto ťa teraz miluje a poctil ťa tou najväčšou poctou, keď sa pred tebou obvinil a potrestal? Bol by si zúfalcom pred Bohom aj pred ľuďmi, ak by si sa na oplátku nezachoval láskavo a úprimne mu neodpustil – právom by si sa vystavil súdu, ktorým tu Kristus hrozí.

St. Louis ed., 7:438-440.

Luther


Prečítané 539 krát

Zdieľajte: