„Keď tedy dávaš almužnu, netrúb pred sebou, ako tí pokrytci robia v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia chválili. Ameň vám hovorím, že tam majú svoju odplatu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí tvoja pravica, aby bola tvoja almužna v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, on ti odplatí zjavne.“ Mt 6:2-4 (preklad prof. Roháček)  

Niekto by si mohol pomyslieť: Čo vyplýva z Jeho slov, že almužna má byť v skrytosti? Je snáď zlé oznámiť almužny tým, ktorí ich majú dostať? Nie. Musíš sa pozrieť na to, čo chce povedať Kristus. On hľadí na postoj tvojho srdca. Teda dávať či darovať preto, aby si dosiahol uznanie či pochvalu, nemá pred Bohom žiadnu hodnotu, aj keby to pomohlo mnohým chudobným. Ale dávať almužnu v skrytosti, keď sa neprejavuje túžba srdca získať si úctu alebo urobiť si meno, ale dáva dobrovoľne a nedbá, že almužna nevyzerá veľkolepo a ľudia ju nepochvália, dokonca ani to, ak by ňou opovrhli a špinili ju. Toto znamená dávať v skrytosti, aj keby sa to dialo verejne pred celým svetom. Lebo almužnu zakrýva jednoduchosť srdca, ktoré nežiada slávu, ani sa ňou nezaoberá a necháva na Boha, či sa stretne s vďačnosťou alebo nevďakom, dobrým alebo zlým. Lebo takto ten, kto dáva, nevidí, hoci iní to vidia. Takto musím konať ja i ďalší v našom kazateľskom úrade: nesmieme sa zaoberať tým, či sa ľuďom zapáčime a či nie, lebo, popravde, musíme očakávať pohŕdanie, nevďačnosť, prenasledovanie a všetky možné pohromy. Lebo to musí očakávať každý dobrý skutok. Týmto sa preskúša a preverí, či obstojí, a preukáže sa, že je úprimný na rozdiel od tých ostatných okázalých skutkov pokrytcov. Skrátka, ak chceš byť kresťanom, musíš byť tým, kto nerobí žiadny dobrý skutok kvôli ľuďom, ale len pre to, aby slúžil Bohu svojím úradom, postavením, peniazmi, majetkom a všetkým ostatným, čo má, vie a robí, a uctil Boha tým, čo vie urobiť, hoci sa mu za to tu na zemi nedostane žiadnej vďačnosti. Veď to ani nie je možné, aby bol hoci aj ten najmenší zo skutkov dobrého človeka odmenený tu na zemi, aj keby dostal zlatú korunu a celé kráľovstvo. Preto by sme nemali čakať od sveta viac než jedlo a pitie a nečakať od neho žiadnu odmenu, lebo svet nie je hodný odplatiť či odmeniť niekoho za dobrý skutok, či dokonca spoznať a uctiť toho, kto je pravý kresťan. Aj keby ho spoznal, nie je dosť dobrý, aby mu poďakoval. Keďže teda dobrý skutok nezačína kvôli svetu, ani nekončí kvôli svetu, ale je odovzdaný Bohu, ktorý ho bohato odmení, nie v skrytosti, ale verejne pred celým svetom a všetkými anjelmi. Ale tam, kde chýba takéto zmýšľanie a zámer, sa ani nemôže vykonať žiadny skutočne dobrý skutok. Naopak, ľudia sa stávajú netrpezlivými, sami si spôsobujú nepokoj a nechávajú sa premôcť hanebnou svetskou nevďačnosťou, takže každý dobrý skutok skazia a zmaria. A potom vychádza najavo, že nekonali dobré skutky kvôli Bohu, ale kvôli ľuďom. Ak by som to ja sám nevedel, už by som sa dávno rozlúčil so svetom a nechal ho ísť do pekla namiesto toho, aby som mu povedal čo len slovíčko. Ale toto nie je o svete, ale o našom milom Otcovi v nebi: Chceme kázať a konať dobro, aby sme Ho milovali, chválili a uctievali, keďže celý svet je Jeho nepriateľom, pohŕda Ním, hanebne sa Mu rúha a robí všetko možné proti Nemu, aby Ho sklamal. Ale my čerpáme útechu z toho, že On bude stále živý, aj potom ako sa svet pominie. A keďže povedal a sľúbil, že nás odmení a odplatí nám, On nás neoklame.

St. Louis ed., 7:497-498.

Luther


Prečítané 334 krát

Zdieľajte: