„A nikto nevstúpil do neba, len Ten, kto zostúpil z neba, Syn človeka.“ J 3:13

Čím dlhšie Kristus hovorí, tým je úbohý Nikodém viac zmätený a tým tomu menej rozumie. Veď tu by Nikodém mohol povedať: „Načo som sa znovu narodil z vody a z Ducha, keď nikto nevstúpi do neba okrem toho, čo zostúpil? Ja tam veru nikdy nevstúpim, aj keď sa znovu narodím, lebo som v nebi nikdy nebol.“ Toto je prvá zátarasa na ceste: My sme z neba nezostúpili. Tí, ktorí neboli v nebi, doň nikdy nevojdú. Ale ako môžu byť tieto výroky v súlade: Kristus zostúpil z nebies; Kristus je na nebesách; a Kristus jednako znovu vystúpil na nebesá? To sú zvláštne nebeské slová. To je ešte tvrdšia reč ako tá predtým. Ako to ide spolu dohromady? ... Keď uvažujeme o týchto slovách, rozum čoskoro dospeje k záveru, že nikto nebude spasený okrem toho, kto zostúpil z nebies. Prečo potom kážete: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16:16)? Prečo sme potom krstení na spasenie? Ale toto všetko sa stále vzťahuje na opätovné narodenie. Kristus chce umlčať rozumnosť a pýchu židov, ktorí chceli, aby ich Boh uznal za svätých a dobrých kvôli ich obetiam, dobrým skutkom, zbožnosti a uctievaniu. Tu Kristus hovorí: „Spravodlivosť zo zákona a z nášho rozumu je úplne mŕtva.“ Tí, ktorí sa narodili len zo ženy, a nenarodili sa inak len prirodzeným spôsobom, nevstúpia do neba... Lebo naše schopnosti nezostúpili z neba; preto do neba ani znovu nevstúpia. Ak by nábožní ľudia porozumeli tomuto veršu, ľahko by sa dalo vyhnúť všetkým omylom. Mŕtveho by naozaj neodievali do rúcha náboženského rádu, lebo tieto rúcha nepochádzajú z neba. Ale táto reč ich uráža, keď počujú, že ich nábožná rehoľa je nanič. Keď povieme: „Musíte sa znovu narodiť,“ to ešte dokážu zniesť. Ale keď povieme: „Nikto nevstúpil do neba“ – to je na nich priveľa. Lebo toto „nikto“ všetko odstraňuje a nič neponecháva. Vylučuje všetko okrem Krista... Preto celé naše spasenie a požehnanie spočíva na tomto jedinom mužovi, na Kristovi. Tri výrazy tu opisujú dielo našej spásy: Prvý, že Kristus prišiel z nebies; že Kristus je v nebi; že Kristus znovu vystúpil do neba. To ukazuje, kto je On; čo urobil; a prečo spravil to, čo spravil. On je ten, kto je v nebi. To znamená, že On bol, a stále je, s Otcom jeden večný pravý Boh od večnosti, ako Kristus povedal židom: „Skôr, ako bol Abrahám, ja som“ (J 8:58). To znamená, že Jeho podstata je nebeská; On je pravý Boh. A svoju Božskú prirodzenosť nezískal zo zeme či od svojej matky, panny Márie. Naopak, On mal Božskú prirodzenosť ešte pred narodením, pri narodení aj po ňom. Prišiel z neba a zostal v nebi a znovu vystúpil do neba, presne ako hovorí J 6:62: „A čo, keď uvidíte Syna človeka, ako vystupuje tam, kde bol predtým?“ Aj tieto slová opisujú Krista ako Toho, ktorý je pravým Bohom od večnosti. Ale rozum nemôže pochopiť, ako mohol zostúpiť a zároveň zostať tam, kde bol predtým. Takto opisuje Krista, že je najprv pravým Bohom v nebi, vo večnom  Božstve, že potom zostupuje k nám a narodí sa z panny a že potom znovu vystúpi do neba, takto je pravým Bohom a človekom... To je teraz naša viera, že Kristus je pravý Boh a človek; a Jeho zostúpenie a vstúpenie ukazuje, čo urobil.

St. Louis ed., 7:1901-1903.

Luther


Prečítané 653 krát

Zdieľajte: