Ježiš jej povedal: „Nedotýkaj sa ma zato, že som ešte nevystúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: ‚Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.‘“ (J 20:17)
V to ráno, keď bol Ježiš vzkriesený, nedovolil Márii, aby sa Ho dotkla. V podtsate hovoril: „Nebude to tak, ako to bolo doteraz. Nemôžeš sa ma držať ako doteraz. Je to nová zmluva.
Potom vyhlásil radikálny výrok. „Nedotýkaj sa ma zato, že som ešte nevystúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: ‚Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.‘“ (J 20:17) Pre Ježiša bolo iné nazývať Boha svojím Otcom. On však povedal: „Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.“ Inými slovami: „Odteraz je aj vaším Otcom.“
Ak si vyrastal v domove bez otca, Boh môže byť otcom, ktorého si nidy nemal. Ježiš nám sprístupnil nový vzťah skrze svoju smrť na kríži a zmŕtvychvstanie. Nielenže musíme prejsť cez veľkňaza, aby sme našli vykúpenie zo svojich hriechov, pretože Ježiš sa stal konečnou obeťou za naše hriechy. A dal nám slobodný prístup k Bohu Otcovi, ku ktorému môžeme prísť v čase núdze.
Poznáš Boha ako svojho Otca? Alebo je pre teba len nejakou vzdialenou silou? Ak je to tvoj prípad, mám pre teba dobrú správu: Boh nie je len obyčajná sila či vzdialená moc niekde vo vesmíre. Je osobný, starostlivý a miluje ťa. Preto poslal Svojho Syna, aby zomrel na kríži namiesto nás.
„Preto kajajte sa a obráťte, aby vám boli zahladené hriechy, prišli vám časy duchovného osvieženia od Pána…“ (Sk 3:19 – 20)
Mnoho ľudí sa dnes cíti zle z jedného jednoduchého dôvodu: sú zlí. Biblia hovorí, že všetci sme pred Bohom vinní. Ani akékoľvek psychologické poradenstvo na svete nedokáže človeka tejto viny zbaviť. Môžeš predstierať, že to tam nie je alebo si nájsť niekoho iného, koho budeš obviňovať zo svojich problémov, ale jediná skutočná a účinná cesta na odstránenie viny je dostať sa k jadru problému, ktorým je jednoducho hriech.
Dnes žije veľa ľudí so zlým svedomím. Práve toto Sir Arthur Conan Doyle, autor príbehov o Sherlockovi Holmesovi, objavil. Raz sa rozhodol vystreliť si zo svojich 12 priateľov. Všetkým poslal správu, ktorá znela takto: „Okamžite ujdi. Všetko je odhalené.“ V priebehu nasledujúcich 24 hodín všetci jeho 12 priatelia opustili krajinu. Myslím si, že toto znamená mať zlé svedomie. Bol to iba vtip. Nič sa nezistilo. Avšak títo ľudia sa cítili pre niečo natoľko vinní, že odišli tak rýchlo, ako len mohli.
Vina môže byť dobrá – môže to byť Boží varovný systém, ktorý nás upozorní na problém. Keď začínam robiť niečo, čo je nesprávne, ozve sa vina. Vraví: „Stop! Červená výstraha! Ďalej už nechoď. Toto je zlé.“ Vina je tu preto, aby nám pripomenula, že prekračujeme čiaru a že by sme nemali zájsť ďalej.
Máš zlé svedomie? Možno ti Boh niečo hovorí. Možno by si mal svojmu svedomiu venovať pozornosť. Potom môžeš byť osviežený prítomnosťou Pána.
"Blahoslavený muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožníkov, na ceste hriešnikov nestojí a v kruhu posmievačov nesedí" Ž 1:1
Fráza „nestoj mi v ceste“ vám môže propomínať scénu podobnú tej, v ktorej sa Robin Hood a Malý John nachádzajú v patovej situácii na úzkom moste. Nevzdajú sa, dokiaľ sa jeden z nich neopije.
Avšak fráza „stáť na ceste hriešnikov“ z prvého verša prvého žalmu je hebrejský symbol reči, ktorá sa v preklade stráca. Stáť na ceste hriešnikov je hebrejský výraz, ktorý znamená, že žiješ svoj život len s horizontálnou perspektívou.
Keď v písme čítame slovo bezbožný, môžu sa nám vybaviť ľudia, ktorí robia opovrhnutiahodné, strašné veci. Avšak ľudia, ktorých tento žalm opisuje ako bezbožníkov, sú tí, ktorí nemajú vôbec žiaden záujem o duchovné, večné veci. Neveria v posmrtný život. A ak veria, je to veľmi nekonkrétne a rozmazané.
Môžu byť veľmi príjemní. Ale keď príde na Božie veci, keď ich zapojíte do duchovného rozhovoru, zistíte, že sú v rozpore s tým, čo učí Biblia. Žijú svoje životy tu a teraz. Neberú do úvahy, čo príde. Nezamýšľajú sa nad zmyslom a významom svojho života. Sú tými, ktorých prvý žalm opisuje ako bezbožných. Žijú len s perspektívou pozemského sveta. Vôbec o Bohu neuvažujú ani ho nepoznajú.
Stáť na ceste hriešnikov znamená rozmýšľať ako hriešnici. Znamená to myslieť len na tu a teraz a potešenia tejto chvíle bez následkov, ktoré prídu neskôr.
Nemali by sme takto zmýšľať. Mali by sme žiť s perspektívou konca. Zbožný človek nebude stáť na ceste hriešnikov.
„... nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba,“ (F 2:3).
Možno si práve trochu deprimovaný. Rozumiem tomu, že existuje klinická depresia, ale teraz ju nemám na mysli, skôr hovorím o tých, ktorí sú práve na dne. Možno sa práve nachádzaš na dne, hoci si zdravý, sýty, oblečený a máš strechu nad hlavou. Možnože si na dne preto, lebo vieš, že niekto iný sa má trochu lepšie – alebo možno oveľa lepšie –, než sa máš ty. Ak je to tak, mám pre teba desaťkrokové riešenie na depresiu.
Prvý krok: Urob niečo pre niekoho, kto je vo väčšej núdzi než ty sám.
Druhý krok: Zopakuj prvý krok deväťkrát.
Nielen Boh nám povedal, že je blahoslavenejšie dávať ako brať, ale aj vedecký výskum potvrdzuje to isté. Je dokázané, že dobrovoľníctvo zlepšuje náladu väčšine ľudí. Tento fenomén bol pasovaný ako „šľachetnosť pomocníka.“ Bolo to takto posúdené v štúdiách, ktoré zobrazujú mozog. Takisto sa na to pozreli ľudia, ktorí skúmajú výskyt endorfínov.
Nikdy som nezažil „bežcovo opojenie“, ale poznám „darcovo opojenie“. Ak sa ťa niekto opýta, čo budeš robiť cez víkend, môžeš povedať:
„Budem sa opájať!“
„Čo prosím?“
„Áno, v kostole, dávať sa Pánovi a slúžiť ostatným!“ Príslovia 11:25 hovoria: „Dobročinný človek bude bohato nasýtený, kto občerství, bude občerstvený.“
Keď odvrátime svoj zrak od nás samých, uvidíme veci v inej perspektíve. Ako pastor navštevujem ľudí v nemocniciach. Môžem byť ufňukaný a myslieť si, aký som chudák a potom ísť a navštíviť niekoho v kritickom stave. Keď vtedy opúšťam nemocnicu, ďakujem Bohu za to, že ju opúšťam.
Biblia nás učí: „nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba.“ Inými slovami, nikdy nedovoľte, aby sa sebectvo alebo namyslenosť stali vo vašom živote motívmi.
Sebectvo je koreňom takmer každého hriechu. Väčšina hádok a konfliktov, ktoré v živote máme, sa vyskytne, lebo naše ego je buď ohrozené, hendikepované, alebo ignorované. Všetko je to o nás. Jakub vo svojom liste kladie otázku: „Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ zrážky? Či nie odtiaľ – z vašich žiadostí, ktoré bojujú vo vašich údoch?“ (Jk 4:1) Aké pravdivé, však? Všetci chceme robiť veci podľa seba. Je to v nás takto nastavené od počiatku. Biblia vraví: „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej“ (R 3:23). Nedá sa to obísť. Všetci sme vo svojej podstate sebeckí.
Sebectvo ničí v živote veľké množstvo vecí. Prečo Adam a Eva zjedli zakázané ovocie? Pretože satan im povedal, aby to urobili: „… budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo.“ (1M 3:5) Boli sebeckí.
Zamyslite sa nad všetkou nemorálnosťou v našej súčasnej kultúre. Prečo ľudia majú sex pred manželstvom? Sú sebeckí. Nechcú čakať na to, keď sa jeden druhému zaviažu manželskou zmluvou. Chcú mimomanželské výhody bez záväzku, ktorý k manželstvu patrí. A prečo ľudia cudzoložia po tom, čo sa zosobášili? Kvôli sebectvu. Nemyslia na svojho partnera; chcú mať trocha zábavy.
Poznáš niekoho, kto má práve teraz takú potrebu? Niekoho, komu môžeš poskytnúť pomoc? Niekoho, kto trpí? Ak budeš čakať, kým začneš ľudí milovať, nikdy nič neurobíš. Ak budeš čakať, až budeš chcieť dať tento vzťah späť dokopy, nikdy sa dokopy nedá. Budeš konať vo viere? Budeš konať v poslušnosti? Ak áno, potom môžeš žiť radostný život. Ak sa však v živote budeš snažiť o sebarealizáciu, budeš nešťastný. Ak budeš pamätať na to, že zmyslom tvojho života na zemi je osláviť Boha a milovať ľudí, potom nájdeš osobné naplnenie, po ktorom si vždy túžil. A takisto nájdeš aj šťastie.
„Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové.“
(2K 5:17)
Už si sa niekedy pozeral na svoj život tak, že si mal pocit, že vždy budeš obeťou okolností? Možno ťa tvoji rodičia zanedbávali alebo opustili. Možno sa v histórii tvojej rodiny vyskytla alkoholická či drogová závislosť.
Možno sa cítiš, akoby bol tvoj smer pevne stanovený, že k tomu nemáš čo povedať a že je to jednoducho tak, ako to je. To však ale nie je pravda. Boh môže zasiahnuť. Poznám to z vlastnej skúsenosti.
Keď som vyrastal, nemal som otca. Niežeby ma týral, ale jednoducho tam nebol. V mnohom som bol odkázaný sám na seba. Moja mama bola alkoholička a ja som mohol dopadnúť rovnako. Mohol som sa vydať rovnakým smerom. Boh však nado mnou držal stráž, a tak sa ten kruh zlomil. Môže to urobiť pre kohokoľvek. Som len obyčajný človek, ktorý Boha zobral za Slovo.
Možno si uväznený v nejakom životnom štýle, nejakom opakovanom hriechu či závislosti. Boh ťa z toho môže dostať. Otázkou je, či chceš, aby to urobil.
Biblia rozpráva príbeh muža, ktorý bol dlho ochrnutý. Ježiš sa ho opýtal: „Chceš byť zdravý?“ (J 5:8) Môžeme sa zamýšľať nad tým, čo je to za otázku pre niekoho, kto sa nedokáže ani pohnúť. V skutočnosti je to veľmi dobrá otázka.
Nie každý, kto je závislý, chce byť aj oslobodený. Nie každý, kto žije určitým spôsobom života, sa z neho chce dostať. Otázkou je, či sa chceš skutočne zmeniť. Chceš byť skutočne slobodný? Ježiš to pre teba môže urobiť.
V 2K 5:17 čítame: „Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové.“ Boh ťa môže zmeniť.
„Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú.“ (Mt 5:6)
Šťastie je čosi, čo hľadá väčšina ľudí v dnešnej dobe. V skutočnosti je šťastie vo veľkej miere súčasťou celosvetového myslenia. V Deklarácii nezávislosti Spojených štátov sa píše: „Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení sebe rovní a sú obdarení istými neodňateľnými právami, medzi ne patrí právo na život, slobodu a budovanie osobného šťastia.“
Ale čo je to šťastie, ktoré tak veľa Američanov buduje? Filozof Eric Hoffer napísal: „Hľadanie šťastia je jedným zo základných zdrojov nešťastia.“ Verím, že tento výrok je pravdivý. V skutočnosti sa počas toho, ako sa pokúšaš stať šťastným, môžeš stať veľmi nešťastným. Niekto iný raz napísal: „V živote existujú dva zdroje nešťastia. Jeden je, že nedostaneš, čo chceš a ten druhý, že to dostaneš.“
Biblia však ukazuje úplne iný pohľad na šťastie, než aký nám ponúka tento svet. Podľa Písma nie je nikdy šťastie niečo, na čo by sme sa mali pozerať priamo. Šťastie je výsledkom hľadania niečoho iného. Ak hľadáme svätosť, nájdeme šťastie. Naše šťastie či požehnanie nie je založené na okolnostiach. Je to hlboká, nadprirodzená skúsenosť spokojnosti založená na skutočnosti, že život človeka je v správnom vzťahu k Bohu.
„Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“
(1J 1:9)
Učiteľka besiedky rozprávala deťom o odpustení. Opýtala sa ich, čo potrebuje človek urobiť, aby dostal odpustenie od Boha. Nastala chvíľa ticha, po ktorej sa malý chlapec prihlásil, a povedal: „Musí hrešiť.“
To je pravda. Musíš hrešiť. A každý z nás je v tom odborník. Hrešíme častejšie, než si to uvedomujeme. Takže áno, musíme Boha žiadať o odpustenie. Väčšina kresťanov chápe, že nám Boh milostivo dáva Svoje odpustenie, hoci si ho nezaslúžime. Hovorí nám, že: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ (1J 1:9)
To je úžasné. Zväčša tomu rozumieme. Ale tu pre niektorých prichádza náročnejšia časť. Ľudia, ktorým bolo odpustené, by mali odpúšťať. Dostali sme od Boha odpustenie, a preto by sme mali toto odpustenie šíriť medzi ostatných – obzvlášť tých, ktorí nám ublížili.
Ako napísal C.S. Lewis: „Každý tvrdí, že odpustenie je super vec, až kým sám nemusí niekomu odpustiť.“ Nie je to pravda? Odpustenie je úžasné v teoretickej rovine, no oveľa ťažšie v praxi.
Čítal som štúdiu, ktorá bola napísaná na tému odpustenia. Odhalila, že 75 % ľudí, ktorí sa jej zúčastnili, verili, že Boh im minulé hriechy odpustil, ale len 52 % z nich odpustilo ostatným. Máme problém.
Písmo hovorí, že ak žiadame Boha o odpustenie, mali by sme aj my odpúšťať ostatným. Život je plný zranení a sklamaní. Máme okolo seba ľudí, ktorí nás zraňujú. A hádajte čo? Máme okolo seba ľudí, ktorých sme zranili. Potrebujeme sa naučiť, ako sa ospravedlniť a ako odpustiť.
Niektorí možno povedia: „Greg, počkaj chvíľu. Veď netušíš, čo mi ľudia urobili. Nemáš ani poňatia o tom, čomu som musel v živote čeliť. Je to neodpustiteľné.“
Nie, nemám ani potuchy. Ale toto vraví Biblia. Najdôležitejší dôvod, prečo by sme mali odpúšťať ľuďom, ktorí nám ublížili, je, že nám to prikazuje Boh. Nemyslím si, že potrebujeme nejaký ďalší dôvod, ale tu je zopár ďalších.
Biblia nám vraví: „Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi,“ a „Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy.“ (Ef 4:32; Kol 3:13)
Neodpustenie takisto môže pozastaviť tvoj modlitebný život. Ježiš prikázal: „A keď sa chystáte k modlitbám, odpúšťajte, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám odpustil previnenia váš Otec, ktorý je v nebesiach.“ (Mk 11:25)
To hlavné je, že ľudia, ktorým bolo odpustené, by mali odpúšťať.
„... zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo.“ (Zjav 21:4)
Už si sa niekedy snažil niekomu niečo vysvetliť, a nevedel si pre to celkom nájsť slová? Už si sa niekedy snažil vysvetliť dieťaťu niečo zložité? Pre Boha je opísať nám nebo spôsobom, aby sme tomu mohli porozumieť, ako pre nás snažiť sa opísať krásu Havajských ostrovov trojmesačnému dieťaťu. Nie sme schopní pochopiť naším konečným ľudským vnímaním všetku nekonečnú slávu neba.
V skutočnosti apoštol Pavol, ktorý mal jedinečnú skúsenosť smrti a naozajstného odchodu do neba, povedal, že počul veci tak ohromujúce, že nemôžu byť vypovedané (pozri 2K 12:2-4). Pavol v podstate hovoril, že svoju skúsenosť nedokáže opísať slovami.
Nebo je nad naše pochopenie. Zatiaľčo v Biblii nie je veľa veršov, ktoré nám o ňom hovoria, Písmo nám vraví zopár vecí. Hovorí, že v nebi nebude tma. Nebude tam strach. Nebude tam utrpenie či smrť. Každá bolesť a hendikep, ktorým čelíme v tomto živote, v nebi pominie.
Sláva neba je v niečom oveľa väčšom než v našich nových telách – a dokonca v niečom väčšom než je absencia temnoty, smútku, bolesti a smrti. Fakt, že tam bude Ježiš Kristus, je lepší než všetka krása a všetky odpovede na naše otázky.
„Tvoje oči uzrú kráľa v jeho kráse a uvidia rozsiahlu krajinu“ (Iz 33:17).
„Ale každý je pokúšaný tým, že ho vlastná žiadosť zachvacuje a zvádza.“
(Jk 1:14)
Žijeme v dobe, keď nikto nechce niesť zodpovednosť za svoje činy. Sme národ obetí. Všetci máme choroby. Nikto už viac nepoužíva frázu „zhrešil som“. Teraz sa hovorí: „Som chorý.“ Dávame to za vinu tomu. Dávame to za vinu tamtomu.
Biblia však hovorí: „Ale každý je pokúšaný tým, že ho vlastná žiadosť zachvacuje a zvádza. Žiadosť potom keď počala, porodí hriech, a hriech – vykonaný – splodí smrť“ (Jk 1:14-15).
Pre veriaceho je modliť sa proti pokušeniu a potom sa náhliť k zraniteľnému miestu ako vloženie rúk do ohňa a potom sa modliť, aby ho oheň nepopálil. Prináša to dôsledky. Ľudia niekedy vkročia do pokušenia a myslia si: „Toto nie je problém. To zvládnem. Som silný.“
Takto zvykol rozmýšľať Samson. Z času na čas sa ho Filištínci pokúsili zabiť, ale vždy z toho vyviazol víťazne. Striasol ich zo seba ako handrové bábiky. Nikto ho nemohol zastaviť.
Diabol sa ho snažil zneškodniť. Namiesto toho, aby sa ho snažil zložiť na bojisku, zameral sa na spálňu. Samson zistil, aký bol dôsledok zahrávania s hriechom: hriech sa začne zahrávať s tebou. Ďôsledkom Samsonovho hriechu bola napokon smrť.
Potrebujeme si uvedomiť, že diabol je mocný nepriateľ. Biblia nám hovorí, že „obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral“ (1Pt 5:8). Možno si myslíš, že je neškodný, ale on je mocný. Samozrejme, že nie je mocnejší než Boh. Dokonca sa Bohu ani zďaleka nemôže rovnať. Tak či onak, je mocnou duchovnou bytosťou a my sa od neho chceme držať tak ďaleko, ako je to len možné.
Zdalo sa ti niekedy, že ťa Boh sklamal? Možno sa ti zdalo, že nie je nablízku v čase, keď si ho potreboval alebo že na teba akosi zabudol. Možno si ho požiadal, aby urobil istú vec a On to nevykonal tak rýchlo, ako si to chcel ty. Zdalo sa, že dosť mešká.
Jeden z dôvodov, prečo sa tak niekedy cítime, je, že žijeme v ľudskom harmonograme. Je čas, keď vstávame. Je čas, keď obedujeme. Je čas, keď ideme spať. Naše životy sa riadia harmonogramom.
Takto však môžeme stratiť kopu času. Počas priemerného života strávi človek šesť mesiacov sedením pred semafórom a čakaním, kedy naskočí zelená; strávi rok hľadaním zapotrošených vecí na stole, kde je neporiadok; osem mesiacov otváraním spamu, dva roky snahou dovolať sa ľuďom, ktorí momentálne nie sú k dispozícii; päť rokov čakaním v radoch a tri roky na stretnutiach. (Ručím za to, že už teraz som pri jednotlivých veciach strávil viac času). A za rok strávi priemerný človek 1 700 hodín pozeraním televízie.
Boh sa akosi nezdá byť zviazaný harmonogramami, podľa ktorých žijeme my, pretože On žije vo večnosti. My žijeme vo fyzickom a dočasnom svete. Preto je pre nás ťažké porozumieť, ako môže Boh pracovať mimo našich harmonogramov. On má iný harmonogram než my. Kaz 3:11 hovorí: „Všetko krásne učinil vo svojom čase.“
Boh je nad časom. A keď sa zdá, že mešká, musíme si pamätať nasledovné: Boh nikdy nemešká. Vždy je dochvíľny. My môžeme stratiť pohľad na Boha, ale On z nás pohľad nikdy nestratí.
