Aký typ ľudí Ježiš okolo seba zhromažďoval? - 25. január

„Potom povedal [Ježišovi: Pane], Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Odpovedal mu (Ježiš): Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji!” Lk 23,42-43

V tejto potešujúcej pasáži môžeme vidieť, akými ľuďmi sa Kristus obkolesoval a akým preukazoval milosť. Konkrétne hriešnikom, ktorí si pýtali odpustenie a ktoré aj dostali. Tak ako sa tesne predtým modlil: „Otče, odpusť im,“ tak dokazuje svojimi skutkami, že prišiel odpustiť hriechy. Lotor na kríži je prvý, u ktorého vidíme ovocie moci Kristovho utrpenia a modlitby pred Jeho smrťou. Pre toto by sme si mali byť úplne istí, že Kristus sa neobetoval na kríži pre svätých a dobrých ľudí, ale pre hriešnikov. Prišiel pre dobro tých, ktorí potrebujú činiť pokánie a nie pre spravodlivých, ako to hovorí v Evanjeliu podľa Matúša 9,13. Takže, kto by sa pokúšal vojsť do neba ako niekto, kto je svätý a bez hriechu, je zatratený. Tí, čo si nechcú priznať hriech, nepotrebujú Krista k ničomu. Ježiš nezomrel  kvôli sebe, ale kvôli hriešnikom.

To je dôvod, prečo by sme mali príbeh kríža považovať za príklad, kde Kristus svojimi skutkami a utrpením dosiahol premeniť vraha na kríži na svätého, lebo nechcel, aby ostal v hriechu a zániku. No neurobil to preto, lebo mal záľubu v hriechu, a chcel, aby ľudia v ňom ostávali. Nie, keďže trpel kvôli hriešnikom, nechcel, aby naďalej zotrvávali tam, kde sú, ale aby sa obrátili k dobru a posväteniu. Ako to môžeme vidieť u tohto lotra, zmenil sa, priznal si chybu, vyznal svoje hriechy a nádejal sa radosti v Kristu, aby  už viac jeho hriechy nijako nepoškodili jeho večný život. Stal sa úplne iným človekom a jeho zahanbujúca a zaslúžená smrť sa stala službou Bohu, aby nemusel naďalej trpieť ako vrah, ale ako svätý. Zomrel v pravdivom vyznaní a úplnej dôvere v Božiu milosť skrze Krista a v ľútosti nad svojimi hriechmi. Ak by mu Boh dal viac času na zemi, už by nerobil to, čo predtým. Taká viera v Krista ho nerobí len svätým, ale vedie ho do raja a večného života, ako mu aj Kristus sľúbil: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji!“ Mali by sme nasledovať tento príklad a nezmýšľať, ako zvyknú mnohí obyčajní bezbožní ľudia: „Budem hrešiť, aby ma Kristus z tých hriechov zachránil a tak dokázal svoju milosť.“ Nie! Za nijakých okolností! Radšej zmýšľajme takto: „Bol som narodený ako hriešnik; som plný špiny a zlých túžob; preto nepotrebujem naďalej hrešiť, aby som sa chválil tým, že som hriešnik. Už som hriešnik, ktorý si zasluhuje Boží hnev a súd.

A toto je dôvod, prečo vzhliadam k tomu, ktorý zaplatil za hriešnikov jeho utrpením a ktorý vykúpil svojou nezaslúženou smrťou moju zaslúženú smrť a zmieril ma s Bohom.“ Tí, ktorí chcú zneužiť toto kázanie o milosti, ktorí sa nechcú vzdať hriechu, ktorí nechcú činiť pokánie, ktorí nič nechcú ľutovať, nech sa pozrú na druhého vraha na kríži, na hebrejských vodcov a na rímskych vojakov. Nech sa zamyslia nad tým, ako to pre nich dopadlo a čo si zaslúžili za ich nekajúcny život. Ak chceme nasledovať Krista, jeho utrpenie a modlitbu, musíme nasledovať cestu zločinca, ktorý činil pokánie, pýtal si milosť a vyznal, že Kristus je Pán a Kráľ večného života. Nech nám to Kristus Pán udelí. Amen.

Kristove skutky sú darom a príkladom - 20. január

„Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfagé pri Olivovom vrchu, poslal Ježiš dvoch učeníkov a povedal im: Choďte do dediny, ktorá je pred vami, a hneď nájdete oslicu priviazanú a osliatko s ňou; odviažte a priveďte mi ich. A ak by vám niekto hovoril niečo, povedzte, že Pán ich potrebuje a že ich hneď pošle späť. Toto sa stalo, aby sa splnilo slovo prorokovo: Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.“ Mt 21, 1-5

Pri čítaní evanjelií musíme brať do úvahy dve veci. Po prvé, Kristove skutky sú nám dané ako dar v náš prospech. Upevňujeme si v nich vieru.

Po druhé, tie isté skutky sú pre nás vzorom, ktorý máme nasledovať a napodobňovať. Všetky evanjeliá vyučujú najprv viere a potom skutkom. Toto evanjelium, (Matúšove) dáva predovšetkým dôraz na vieru. Znázorňuje Krista a jeho láskavý príchod. Nik Ho nemôže prijať, ak neuverí v to, že on je tým mužom, ktorý prichádza za účelom, aký opisujú evanjeliá. Všetko, čím je tu Ježiš opísaný, je dokonalé milosrdenstvo, krotkosť a dobrotivosť. A tí, ktorí v Neho veria, a pokladajú Ho za milosrdného, sú požehnaní. Hľa: Veď nesedí na žrebcovi, vojnovom zvierati.  Neprichádza v desivej nádhere a moci. Naopak, sedí na oslovi, mierumilovnom zvierati, pripravený niesť bremeno a slúžiť ľuďom. Týmto poukazuje na to, prečo prichádza. Jeho zámerom nie je vystrašiť, zaraziť alebo si podrobiť ľudstvo, ale pomôcť ľuďom niesť ich ťažoby a vziať to na seba. A napriek tomu, že v tých časoch bolo tradíciou používať oslov na dopravu a kone vo vojne, Písmo často poukazuje na to, že príchod tohto Kráľa bude nežný a vľúdny.

Po tretie, prichádza k Olivovému vrchu, aby odtiaľ odišiel v úplnom milosrdenstve. Olej v Písme znamená Božie milosrdenstvo, ktoré lieči a pripravuje dušu, presne tak ako olej prirodzene uzdravuje a pomáha telu. Po štvrté, nie je tu žiadny vojnový plač, len spev, veleba, radosť a Božie požehnanie. Po piate, Kristus, ako píše evanjelista Lukáš (19,41), plakal nad Jeruzalemom, pretože nedokázal rozoznať a prijať túto milosť. Ich strata spôsobila v Kristovi žiaľ; nejedná s nimi striktne či kruto. Po šieste, najväčší dôkaz Jeho dobrotivosti a láskavosti je to, že predstavuje, čo je napísané v Izaiášovi 62,11 a Zachariášovi 9,9. Takto milosrdne pozýva ľudí, aby Ho vierou prijali. Udalosti v tomto evanjeliu sa odohrali a boli zaznamenané kvôli tomuto veršu, ako sám evanjelista vyznáva.

Naše dobré skutky nemajú názov - 16. január

Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.“ Mt 21:5

Prichádzame k ďalšej časti – dobrým skutkom. Krista prijímame nielen ako dar viery; prijímame Ho aj ako príklad lásky k blížnemu, ktorému máme slúžiť a konať dobre, ako aj Kristus nám. Skrze vieru sa ti ponúka Kristus, ktorého obdržíš so všetkým, čo vlastní. Láska ťa dáva tvojmu blížnemu so všetkým, čo vlastníš. Kresťanský život sa skladá z týchto dvoch vecí, výhradne a úplne. Kvôli tejto viere a láske v živote nasleduje utrpenie a prenasledovanie. Z utrpenia a prenasledovania vyrastá nádej v trpezlivosť. Teraz možno rozmýšľaš, ktoré dobré skutky máš prejavovať svojmu blížnemu. Odpoveď znie, že nemajú názov ani meno. Tak ako dobré skutky, ktoré koná Kristus voči tebe, tiež nemajú názov, rovnako ani dobré skutky, ktoré máš konať voči svojmu blížnemu, nemusia, ani by nemali mať, názov. No ako ich spoznáme? Odpoveď: Nemajú názov kvôli tomu, aby medzi nimi nevznikol rozdiel a aby sa nerozdelili na časti a aby si potom nerobil len niektoré a iné nie. No máš sa vydať úplne, so všetkým, čo dokážeš, rovnako ako Kristus, ktorý neostal len pri modlitbách či pôste. Modlitby a pôst nie sú tým, čo pre teba urobil. No vydal ti seba samého úplne so všetkým, s modlitbami, pôstom, všetkými skutkami a utrpením, takže sa v Ňom a na Ňom nenachádza nič, čo ti nepatrí, alebo čo pre teba nespravil. Rovnako, nie sú to dobré skutky, keď dáš almužnu, alebo keď sa modlíš. Dobré skutky sú, keď sa celkom vydáš svojmu blížnemu a slúžiš mu tak, ako to potrebuje a ako to dokážeš, či už skrze almužnu, modlitbu, pomoc, pôst, radu, útechu, vyučovanie, nabádanie, karhanie, ospravedlnenie, zaodenie, nakŕmenie alebo dokonca utrpenie, či položenie zaňho života. Povedz mi, kde v kresťanstve môžeme vidieť takéto skutky?

Prial by som si, aby som mal hlas ako hrom a aby som mohol zakričať do celého sveta a vytrhnúť slovné spojenie „dobré skutky“ zo sŕdc, úst, uší a kníh všetkých ľudí, alebo im aspoň poskytnúť pravdivé porozumenie tohto výrazu. Celý svet spieva, rozpráva, píše a rozmýšľa o dobrých skutkoch... No stále sa žiadne dobré skutky nedejú; dokonca o tejto téme nikto nič nevie... Ak máš uší na počúvanie a srdce na rozmýšľanie, počúvaj a porozumej, ktoré skutky sú a nazývajú sa dobrými. Dobrý skutok sa volá dobrým, pretože je užitočný, robí dobre a pomáha tomu, pre koho je vykonaný – prečo by sa inak volal dobrý? Existuje totiž rozdiel medzi dobrými skutkami a skutkami, ktoré sú veľké, dlhé, mnohé a nádherné. To, že niekto dokáže hodiť do diaľky veľký kameň je ohromný skutok, no komu to prinesie osoh? ... Aby sme sa dostali k podstate, komu to pomôže, ak na steny, kameň a drevo v našich kostoloch natrieš zlato a striebro? ... Komu pomôže, ak sa postíš za sv. Katarínu, sv. Martina a iných svätých? ... Komu to pomôže, ak by boli všetci neustále na omši? ... Všetko to je konanie hlupákov a zvádzanie; prišli s tým ľudské klamstvá a nazvali to dobrými skutkami... Strom neprináša ovocie pre seba, ale aby z neho mali osoh ľudia a zvieratá. A ovocie je dobrými skutkami stromu.

St. Louisské vyd., 11:17 – 19.  

Boh ťa musí hľadať a nájsť! - 11. január

Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.“ Mt 21:5

Po piate, hovorí, že prichádza. Niet pochýb, že ty za ním neprichádzaš, a nie si to ty, kto ho privedie. Je pre teba príliš veľký a nedosiahnuteľný. Nepodarí sa ti dosiahnuť naňho, ani keď vynaložíš všetky sily, ani pomocou práce a námahy, aby si sa azda nechválil, že si Ho k sebe priviedol svojimi zásluhami a svojou osobnosťou. Naopak, drahý človek, všetky zásluhy a postavenie ležia v prachu, a na tvojej strane sa nachádza len ohromný nedostatok a nehodnosť, kým na Jeho strane absolútna milosť a zľutovanie. „Stretávajú sa tu chudobní a bohatí,“ ako hovorí Dávid v Žalmoch. Týmto odsúdil všetky nehanebné, nekresťanské učenia o slobodnej vôli, ktoré pochádzajú od pápeža, univerzít a kláštorov. Všetky ich učenia totiž zahŕňajú to, že na začiatku by sme mali spraviť prvý krok my. My máme začať tým, že budeme hľadať Boha, že k Nemu prídeme a získame Jeho milosť. Pozor, pozor na tento jed. Nie je to nič iné ako diabolské učenie, ktoré zvádza svet. Predtým ako budeš volať na Boha a hľadať Ho, musí najskôr On prísť a nájsť ťa, ako hovorí Pavol v liste Rímskym 10:14-15... Boh musí spraviť prvý krok, podnietiť začiatok, až potom Ho môžeš hľadať a volať naňho. Keď začínaš s hľadaním, On tam už je. No, ak tam nie je, tak určite nebudeš schopný ničoho okrem hriechu,  a to o to viac, ak si zaumieniš robiť veľké a sväté veci a staneš sa tak zatvrdnutým pokrytcom...

Pouč sa z tohto evanjelia a zisti, ako nás Boh robí dobrými a aký je toho začiatok. Neexistuje iný začiatok ako taký, že k tebe pristúpi tvoj Kráľ a začne v tebe konať. Deje sa to takto: Evanjelium musí najskôr niekto kázať, a ty ho musíš počuť. V ňom započuješ a naučíš sa, že všetko, čo máš, je pred Bohom ničím, a že všetko, čo robíš, alebo čo chceš sám začať, je hriech, a že teda najprv v tebe musí prebývať tvoj Kráľ. Pozri, tvoja spása začína vtedy, keď zahodíš svoje skutky a zúfalstvo, pretože začuješ a zbadáš, že všetko to je hriech a nemá cenu, tak ako hovorí evanjelium. A potom začneš vierou prijímať svojho Kráľa, priblížiš sa k Nemu, požiadaš Ho o milosť a útechu budeš hľadať výlučne v Jeho dobrote. No skutočnosť, že Ho počuješ a prijímaš, nie je z tvojej sily, ale vďaka Božej milosti, ktorá v tebe zasadí evanjelium, aby si uveril, že ty aj tvoje konanie nie sú ničím. A vidíš, ako málo ľudí to prijíma, takže aj toto je dôvod, prečo Kristus plače nad Jeruzalemom... Navyše to, že sa hlása evanjelium a že prichádza tvoj Kráľ, nie je tvojou silou ani zásluhami. Boh ho vysiela z čistej milosti. Neexistuje teda väčší hnev Boží, ako keď nevyšle evanjelium... Naopak, neexistuje ani väčšia milosť, ako keď pošle evanjelium... Vidíš? Toto znamená „tvoj kráľ k tebe prichádza“: Ty Ho nehľadáš, On hľadá teba; ty ho nemôžeš nájsť, on nájde teba. Kazatelia totiž pochádzajú od Neho, nie od teba. Ich kázanie prichádza od Neho, nie od teba. Tvoja viera pochádza od Neho, nie od teba. A všetko, čo v tebe vykonáva viera, pochádza od Neho, nie od teba. Poznaj, že ak nepríde, ostaneš vonku. Tam, kde nie je evanjelium, nie je ani Boh, ale jedine hriech a zatratenie bez ohľadu na to čo robí, vytvára, čím trpí a čím žije slobodná vôľa.

St. Louisské vyd., 11:7 – 10.

Viera, rozum alebo prirodzenosť? - 6. január

Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.“ Mt 21:5

Potretie, hovorí: „Ajhľa“ alebo „všimni si“. Týmto slovom nás budí zo spánku bez viery ako niekto, kto prináša niečo veľké, zvláštne a významné, niečo, po čom ľudia túžili už dlhú dobu a čo by mali s radosťou prijať. A toto vyrušenie je zaiste potrebné, pretože rozum a prirodzenosť opovrhujú všetkým, čo zahŕňa vieru; je to pre ne neuchopiteľné. Ako by mohli rozum a prirodzenosť rozpoznať, že tento muž by mal byť kráľom Jeruzalema, napriek tomu, že prichádza chudobný a pokorný a sedí na oslovi, ktorý mu dokonca nepatrí? Ako súvisí takýto príchod s predstavou veľkého kráľa? No povahou viery je, že nesúdi a neriadi sa tým, čo vidí a cíti, ale tým, čo počuje. Pridŕža sa len Slova samotného a nie výzoru alebo gest. Toto je tiež dôvod, prečo Krista ako Kráľa prijali len tí, ktorí sa riadili slovom proroka, ktorí verili v Krista, a ktorí merali a obdržali jeho kráľovstvo nie očami, ale Duchom. Oni sú skutočnou dcérou sionskou. Nie je možné, aby sa tí, ktorí sa chcú riadiť svojim zrakom a pocitmi namiesto toho, aby sa pridŕžali samotného čistého Slova, necítili pohoršene. Tento obraz nám dovoľuje obdržať a uchopiť prvú vec, v ktorej je vyobrazená povaha viery. Veď rovnako ako výzor a predmet viery nie je absolútne ničím a úplne v rozpore s rozumom a prirodzenosťou, tak aj vo všetkých výskytoch a prípadoch viery nájdeš rovnako triviálny a paradoxný zjav. Navyše, nebola by to viera, ak by veci vyzerali a správali sa rovnako, ako o nich uvažuje viera a ako ich opisujú Písma.

A toto je presne dôvod, prečo je vierou: Nevyzerá a nespráva sa, ako hovoria viera a Písma. Ak by Kristus pricválal do Jeruzalema vo všetkej sláve ako kráľ tohto sveta, potom by vzhľad a Písma boli v súlade s rozumom a prirodzenosťou a veci by vyzerali ako ich opisujú Písma. No neostala by žiadna viera. Ten, kto verí v Krista, má rozpoznať bohatstvo za obrazom chudoby, slávu za hanbou, radosť za smútkom, život za smrťou. Ten, kto sa pridŕža Božích slov a očakáva ich, to bude robiť vierou. Po štvrté, hovorí: „tvoj Kráľ“. Na tomto mieste oddeľuje tohto Kráľa od všetkých ostatných kráľov. Je to tvoj Kráľ, hovorí, ktorý ti bol zasľúbený, ktorému patríš, ktorý jediný by ti mal vládnuť – no v Duchu, a nie ako vláda vo fyzickom svete... Pre veriace srdce je to potešujúci text. Mimo Krista je človek totiž podrobený mnohým rozhnevaným tyranom, ktorí nie sú králi, ale vrahovia, pod ktorých vládou trpí hrozné utrpenie a strach, napr. diablovi, telu, svetu, hriechu, a tiež aj zákonu a smrti a peklu... No keď tvoje srdce pevnou vierou príjme tohto Kráľa, budeš v bezpečí, a nemusíš sa viac báť hriechu, smrti ani pekla a nešťastia. Lebo vtedy spoznáš, že tento tvoj Kráľ je Pánom nad životom a smrťou, hriechom a milosťou, nad nebom aj peklom, a že všetko má vo svojich rukách. Pretože On sa stal naším Kráľom, aby nás oslobodil od panovačných tyranov a aby nad nami sám vládol... Pozri, aké úžasné veci sú zahrnuté v týchto jednoduchých slovách: „Ajhľa, tvoj kráľ.“ Úbohý Jazdec na oslovi a nenápadný Kráľ prináša úžasné dary. Rozum nič z toho nevidí; prirodzenosť ničomu z toho nerozumie. Iba viera to dokáže.

St. Louisské vyd., 11:4 – 7.

Dva druhy viery - 2. január

Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.“ Mt 21:5

Zamyslime sa nad týmto veršom ako nad hlavnou časťou evanjelia. Hovorí nám to totiž, čo si máme myslieť a čomu o Ňom veriť, čo od Neho môžeme očakávať, čo môžeme požadovať a ako to máme využiť, aby sme z toho mali prospech. Najprv hovorí: „Povedzte dcére sionskej.“ To hovorí kazateľom. Týmto im prikazuje, aby kázali novú kázeň, čím nemyslí nič iné okrem slov, ktoré ďalej vo verši nasledujú, a teda pravdivú a požehnanú správu o Kristovi. Ten, kto káže čokoľvek iné, je vlk a zvodca. Toto je jeden z veršov, v ktorých je prisľúbené evanjelium a o ktorých Pavol hovorí v Rímskym 1:3. Evanjelium je totiž kázeň o Kristovi, a na tomto mieste je opísaný tak, aby sme uverili. Často som hovoril, že existujú dva druhy viery. Prvý druh je taký, že s istotou veríš, že Kristus je muž, ako je tu a v celom evanjeliu opísaný. No neveríš, že je takým človekom pre teba; pochybuješ, či Ho máš alebo budeš mať a myslíš si: „Istotne je taký pre druhých, napr. pre sv. Petra alebo sv. Pavla, a dobrých svätých; avšak ktovie, či je taký aj pre mňa a či by som mal od Neho očakávať rovnaké veci a spoliehať sa Naňho tak, ako títo svätí.“ Pozri, takáto viera je nanič. Nič neprijíma a nikdy neokúsi Krista. A takisto nemôže zažiť ani túžbu po Ňom, ani lásku k Nemu. Je to viera o Kristovi, nie voči Kristovi alebo v Kristovi. Démoni a zlí ľudia majú tiež takú vieru. Veď kto neverí, že Kristus je pre svätých milostivým Kráľom? Zatratené diablove synagógy, univerzity spolu s kláštormi a všetkými katolíkmi teraz učia túto prázdnu vieru, v ktorej nie je nádej, a hovoria, že taká viera stačí, aby sa z človeka stal kresťan. Nie je to nič iné ako zapieranie kresťanskej viery, a obracanie kresťanov k pohanstvu a islamu, ako prehlásil sv. Peter, keď povedal: „Ako aj medzi vami budú falošní učitelia, ktorí vnesú skazonosné sektárstvo... a budú zapierať aj samého Pána, ktorý si ich vykúpil“ (2. Pt 2:1). Rovnako hovorí: „dcére sionskej“.

Tu sa dostávame k druhému druhu viery – k ozajstnej viere. Ak totiž povedal tieto slová o Kristovi, musí byť niekto, kto ich začuje, príjme a pevnou vierou sa ich bude pridŕžať. Nehovorí: „Povedz o dcére sionskej,“ ako keby mal niekto iný uveriť, že patrí Kristovi. No máš jej povedať toto; má tomu o sebe uveriť a bez akejkoľvek neistoty sa držať toho, čo tieto slová vyhlasujú. Toto je viera, ktorá sa jediná môže volať kresťanskou vierou, a teda, že bez zaváhania veríš, že Kristus je takým človekom nielen pre sv. Petra a ostatných svätých, ale aj pre teba. Najmä pre teba. Tvoja spása nezávisí od toho, že veríš, že Kristus je Kristom pre dobrých ľudí, ale že veríš, že Kristus je Kristom pre teba. Takáto viera so sebou prináša to, že Kristus sa ti bude páčiť a bude príjemný tvojmu srdcu. A takáto viera prináša lásku a dobré skutky bez donútenia. No ak sa neobjavia, je isté, že viera sa tam nenachádza. Kde je totiž viera, tam v nás musí Duch Svätý konať lásku a dobré skutky.  

St. Louisské vyd., 11:2 – 4.