Neboj sa - 23. september

V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam. (Ž 56,4)

Keď sme v roku 1994 organizovali biblickú školu v Maďarsku, v noci ma zobudila najstaršia dcéra, ktorá mala vtedy osemnásť rokov. Kričala: „Pomôž, v našej izbe je obrovský lúčny koník. Je taký veľký...!“ a rukami ukázala veľkosť. Viem, že strach má veľké oči, tak keď som sa pozrel na rozmery, ktoré ukázala rukami a povedal som si, že veľkosť bude v skutočnosti asi desaťkrát menšia.

„Lúčneho koníka sa predsa netreba báť,“ povedal som.

Išiel som teda do izby, kde spala dcéra. Keď som ale zbadal to monštrum na stene, musím priznať, že som sa tiež začal báť. Netušil som, že lúčny koník môže byť až taký veľký.

„Daj ho preč,“ povedala dcéra.

Priznávam, že som túto úlohu radšej chcel prenechať iným, ktorých dcéra tiež zobudila. Ale predtým som jasne povedal, že lúčneho koníka sa predsa netreba báť. Tak som sa musel pustiť do práce. Utešoval som sa tým, že veď to predsa nie je pavúk, lebo tie nemám veľmi rád. Pred tým, než som sa do toho pustil, som si dodával odvahu. Vedel som, že sú tam viacerí, ktorí by to bez problémov spravili a nebáli sa ako ja.

Po čase sa z toho musím smiať. Predstavte si, ako prekvapenie alebo strach v okamihu dokážu zastaviť všetko logické myslenie a produkovať pocit a postoj, ktoré sú úplne nenormálne. Na toto som pomyslel, keď som čítal Dávidovo svedectvo: V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.

Môj strach odstrániť veľkého lúčneho koníka nemal žiaden základ. Aj tak som cítil strach. Keď Dávid píše Žalm 56, bol zadržaný Filištíncami v Gate. On mal skutočne dôvod na strach a nepokoj. Bál sa? Myslím si, že áno. Ten strach odhalil, čo prebývalo v jeho srdci. Strach v ňom nevyvoláva agresiu. Ani sa nepokúša nahovoriť si, že to nie je vážne. Ani sa nevzdáva. Vkladá svoju dôveru v Boha.

Vidíme tu vedomé konanie, v ktorom plne nasmeruje pohľad na Boha. Myšlienky a myseľ nasmeruje len na Boha. Počuj, čo Dávid hovorí: „V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.“

Dávid otvorene vyznáva, že sa v tejto ťažkej chvíli bojí. Svoj strach ale prináša pod trón milosti. Nedovolí strachu, aby ho premohol.

Ján píše: „V láske nieto strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach, pretože (príčinou) strachu sú úzkosti pred trestom, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“ (1Jn 4,18)

Dávid nehovorí, že teraz sa rozhodne, že sa nebude báť. Nie, on sa so svojím strachom obracia na Toho, ktorý nielen dáva lásku, ale sám je Láska. On dokáže premeniť každé srdce a každú situáciu.

Aj keď žiješ v dôvere viery v Boha, aj tak niekedy poznáš strach. Dúfam, že toto je na povzbudenie každej čestnej duši, ktorá sa niekedy trápi strachom a nepokojom. V tejto oblasti sa spravilo tak veľa nebiblických vyhlásení, ktoré pokrivili povzbudenie a pomoc evanjelia, až sa z evanjelia stalo bremeno. Ale počuj, drahý priateľ, v deň, keď sa budeš báť, vlož svoju nádej v Boha, ktorý je Otcom milosrdenstva a Bohom každého potešenia. Je Bohom, ktorému je všetko možné.

My, Božie deti, nesmieme dovoliť, aby ľudia, situácie alebo vzťahy získali kontrolu nad našimi myšlienkami a skutkami. Duch dáva pokoj viery, radosť a nádej. Dáva odvahu v modlitbe. Ako Božie deti hovorme s Dávidom: „V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.“

Z historického hľadiska je Žalm 56 o tom, ako Dávida polapili Filištínci. Zároveň je prorockou zvesťou, ktorá hovorí o zápase, aký veriaci človek vedie v tomto hriešnom svete. Zvlášť s ohľadom na posledné časy. Hovorí o nepriateľstve, ktoré postretne Izrael, ale tiež o nepriateľstve, ktoré postretne každého, kto je vierou v Krista Božím dieťaťom. Dávidove slová sú v pravde zvesťou aj pre nás dnes: V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii

Aby sme vedeli - 16. september

Ty a ja si rozumieme, pretože sme ľudia. Máme ducha, ktorého má každý človek. Napríklad viem, ako sa cítiš, keď sa pošmykneš a spadneš na podlahu v obchode plnom ľudí. Je to trápne, však? Viem to, lebo aj ty, aj ja sme ľudia. Viem, ako ti je, keď si do dverí privrieš prsty. Pocit je ten istý, či žiješ ako veriaci alebo neveriaci. Skúsenosti, zážitky, to, že rozmýšľame, že cítime, to máme viac menej spoločné.

Nevieme ale, ako cíti a rozmýšľa Boh. Ak máme niečomu z Neho porozumieť, musí nám to sám zjaviť. Pavol o tom hovorí: „Boh totiž zjavil nám to Duchom; lebo Duch skúma všetko, aj hĺbky Božie.“ (1Kor 2,10)

Pavol hovorí o poznaní a múdrosti, ktoré sa dajú získať len Božím zjavením, ako dar. Nedá sa to zaslúžiť alebo dosiahnuť z vlastných síl. Je to Boží vstup do nášho života.

Hovorí o Duchu, ktorý je od Boha a ktorý je dôležitý na to, aby sme porozumeli a prijali, čo nám Boh dáva. My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali. (1Kor 2,12)

Aby sme vedeli... Sú veci, ktoré jednoducho musíme vedieť, keď kráčame touto zemou. Vedomosť o tom, čo nám Boh dal, môže zapáliť naše srdcia a chrániť nás v živote viery až kým nedôjdeme do cieľa. Musíme poznať, čo nám Boh vo svojej milosti dal. Musíme poznať rozhodujúci rozdiel medzi zmýšľaním tohto sveta a kráľovstvom, ktoré z tohto sveta nie je.

Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta,“ povedal Ježiš Pilátovi. Pavol hovorí, že sme neprijali ducha sveta. Neznamená to ale, že svet na nás nevplýva a netlačí nás. Dostali sme Ducha, ktorý je od Boha, aby sa naše oči otvorili pre večné, Božské bohatstvo, ktoré Boh z milosti dal všetkým, ktorí hľadajú útočisko v Ježišovi.

Zvlášť vo chvíľach pokušenia je dôležité pamätať na to, čo nám Boh vo svojej milosti dal. Napríklad vtedy, keď sa nám zdá, že vonkajšie podmienky v živote nie sú podľa toho, ako Boh zasľúbil. Takéto pokušenie sa týka tela, materiálnych, pozemských vecí. Ide o to, aby sme uspokojili to, čo sa nám na základe našich ľudských pocitov a rozumu zdá dôležité. To, čo náš egoizmus požaduje a definuje ako dôležité, aby sme sa uspokojili. Pozeráme sa na pokušenie a naše oči a rozum nám hovoria, že to bude pre nás dobre. Ak to ale nedostaneme, Boh nie je dobrý.

Práve takéto pokušenie prišlo na Evu. ... žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný... (1M 3,6)

Keď je Ježiš pokúšaný na púšti, odpovedá Božím slovom. Cituje 5. knihu Mojžišovu ôsmu kapitolu tretí verš: „... nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových.“

Ježiš pozná Božie slovo. V tom je Jeho sila. Vie, že slovo je Božia večná pravda. Ježiš túto vieru premieňa v konkrétny skutok aj v tých najťažších okolnostiach života. Stáva sa, že človek má hlavu plnú dobrého poznania, je plný dobrých ľudských túžob a má plné ústa Božieho slova, ale srdce má naplnené egoizmom, svetskými pôžitkami a pohodlnosťou.

Pohľad viery je vtedy v hmle. Boh nie je skutočný. Božie zasľúbenia sú teóriou. Nevieme uchopiť, čo nám Boh vo svojej milosti dal. Chytáme sa potom toho, čo naše oko vidí, čo náš rozum chápe a pocity registrujú. Zabúdame, že keď opúšťame Božiu vôľu a odvraciame sa od zodpovednosti a povinností, tak sa odvraciame aj od zasľúbení. Staviame sa mimo Božiu starostlivosť, výchovu a vedenie. Namiesto toho, aby viera rástla končí v hmle, nádej je preč a už ani nevieme, čo nám Boh dal. Obviňujeme Boha a tvrdíme, že nás opustil.

Avšak aj napriek takémuto tragickému konaniu a zlyhaniu nás verný, všemocný Boh neodvrhol. Nie sme zavrhnutí, ale zostávame batoľatami v Kristu, nedozrievame v dospelého človeka podobne ako veriaci v Korinte. Pavol im preto píše: „My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali.“ (1Kor 2,12)

Nejde tu o to, že si máme niečo namýšľať alebo vsugerovať. Napísané je: „... aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali.“ Nie je to o tom, že možno, snáď či azda. Nič nie je istejšie ako Božie sľuby. Nájdi si čas študovať Božie zasľúbenia v Starej a Novej zmluve.

My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali.


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii

Verím! Pomôž mojej nevere! - 9. september

Prečítaj si najprv Evanjelium podľa Marka 9,14-29.

Slová Verím! Pomôž mojej nevere! hovorí otec syna, ktorý bol posadnutý nemým duchom. Otec opisuje Ježišovi, ako tento nečistý duch hádzal chlapca do ohňa, do vody, aby ho zahubil. Potom sa obráti k Ježišovi a hovorí: „Ale ak môžeš, pomôž nám, zľutuj sa nad nami!“ (Mk 9,22)

Ježiš odpovedá: „Ak môžeš? Veriacemu je všetko možné!“ (Mk 9,23)

Otec tohto ťažko trápeného chlapca počas rokov určite spravil všetko, čo bolo v jeho silách, aby chlapcovi pomohol. Čím viac sa o to pokúšal, tým viac hasla jeho nádej. Očakávania sa stratili. Nič neosoží. Pri stretnutí s Ježišom zrazu zisťuje, že už vo svojom vnútri nemá žiadnu vieru. Konečne je tu Niekto, kto má moc pomôcť. Môj syn môže byť uzdravený a zrazu som prekážkou ja.

Nedokážem veriť. Nedokážem vyprodukovať silnú vieru, ktorú človek potrebuje, aby dostal pomoc.

Vtedy mu Ježiš upriami pohľad z jeho bezmocnosti na Spasiteľa. Prišiel si správne. Ja som ten jediný, ktorý dokáže pomôcť. A ja verím, preto môžem, a ja ti pomôžem.

Je dôležité naučiť sa rozlišovať medzi falošnou a pravdivou nádejou. Keď chlapcov otec hľadá potešenie a nádej vo viere, ktorú sám dokáže vyprodukovať, napĺňa ho vina, beznádej, pocit, že je nehodný Božej pomoci. Paralyzuje to myšlienky, pocity a vôľu. Skutočná duchovnosť ťa ale nenapĺňa sebanenávisťou a strachom. Pamätaj, že Boh ťa stvoril, aby si mohol životom kráčať vzpriamene. Treba len prísť k Bohu taký, aký si a vyznať svoj hriech a potrebu Boha.

Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2Kor 2,17)

 Istým znakom blízkosti Svätého Ducha a Jeho diela je, že vnímame, že sa nám dýcha ľahšie, nie ťažšie.

Vo svojej nedokonalosti a pochybnostiach otec kričal: „Verím! Pomôž mojej nevere!“

Viete si predstaviť zmenu u chlapcovho otca, ktorý poznal len pochybnosti, bolesť a takú veľkú beznádej, že sotva dýchal, a keď zrazu chápe, že Ježiš im môže pomôcť?

Veriacemu je všetko možné a Ježiš verí!

Podobne ako chorý nemá rád svoju chorobu, ale chce sa jej zbaviť, podobne ten, kto sa trápi nad svojou slabou a pošliapanou vierou nemá tento stav rád, ale modlí sa k Bohu, aby mu s tým pomohol. H. Muller.

Verím! Pomôž mojej nevere!

Drahý priateľ, ak si v hlbokej núdzi a si tam už tak dlho, že si myslíš, že už nič nemá zmysel a cítiš sa, akoby neexistovala pomoc pre človeka ako ty a nedokážeš veriť, aj keď veľmi chceš, pozri, Ježiš stojí pred tebou a hovorí: „Poď ku mne so svojou núdzou. Poď ku mne so svojou neverou. Všetko povedz. Aj to najtemnejšie a najhoršie. Lebo všetko je možné veriacemu. A Ja verím, Ja ti môžem pomôcť. Prijmi pomoc.“

Nech Pán skrze svojho Ducha tvojmu srdcu zjaví Krista. Nech ťa oslobodí, aby si viac videl Ježišovu pravú tvár.

V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho. V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy. (1J 4,9-10)


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii

Božie zasľúbenia u mňa nefungujú - 2. september

Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal Mu: Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby! On však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. (Mat 4,1-4)

Text, ktorý sme čítali, začína slovami: Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal... Slovo potom naznačuje, že skôr, než bol Ježiš vyvedený na púšť, sa niečo stalo. Tretia kapitola končí príbehom o tom, ako Ježiš prichádza k Jánovi Krstiteľovi, aby sa dal pokrstiť. Po tom, ako bol pokrstený, je napísané: A hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. (Mat 3,16-17) Aké silné utvrdenie v tom, že Ježiš je Syn Boží! Aký zážitok a bohatá skúsenosť!

Po tejto bohatej duchovnej skúsenosti Duch vedie Ježiša na púšť, aby bol pokúšaný. Pozorne si to všimni. Takto sa to stane aj v tvojom osobnom živote. Po bohatej duchovnej skúsenosti prichádzajú často ťažké skúšky, tma alebo pokúšanie. Prichádzajú potom...

Vtedy prichádza diabol a šepká ti do ucha: „To, čo si zažil, to asi nebolo skutočné, veď sa pozri, ako sa cítiš teraz.“ Diabol zameriava tvoj pohľad na okamih súčasnosti a vonkajšie okolnosti. Vie, že keď stratíš perspektívu večnosti a zamestnáš sa vonkajšími vecami namiesto Boha, príde beznádej. Cesta z beznádeje k pádu nie je dlhá. Pripomeňme si tiež, že slovo pokušenie má dvojaký význam:

  1. zviesť, zvábiť, dráždiť
  2. skúšať

Boží hlas z neba znel jasne: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ Toto jasné vyznanie a potvrdenie je základ, ktorý Ježiš dostáva skôr, ako prichádza pokušenie. Diabol ale bude vždy siať pochybnosti o tom, čo Boh povedal. Diablovým cieľom pri pokúšaní je spochybniť Božie slovo. Zvádza, vábi, dráždi naše myšlienky preč od Boha a vedie náš pohľad na okamih súčasnosti, na ľahké riešenia a osobnú pohodu. Máme sa pozerať hlavne na seba. Avšak Božím cieľom pri tom, keď sme vystavení pokúšaniu, je posilniť vieru a odtrhnúť pohľad od seba a uprieť ho na Neho.

Pamätajme, že Ježiša na púšť viedol Duch. Nie diabol, ale Duch. To nám hovorí, že život pod Božím požehnaním vo výsade milosti neznamená, že nebudeme pokúšaní ani skúšaní.

Z tohto sa učíme, že pokušenie nie je hriechom, kým podľa pokušenia nekonáme. Medzi pokušením a otroctvom je obrovský rozdiel.

Zo spôsobu, akým diabol napáda a zo spôsobu, akým Ježiš odpovedá vidím, že je dôležité dobre poznať Božie slovo. Duša, ktorá nie je naplnená Božím slovom, Božími zasľúbeniami, sa nemá ako brániť, keď prídu chvíle pokušenia.

Aby sme žili v ochrannej moci Slova, musíme žiť v Slove. Svoje pády obhajujeme slabou prirodzenosťou, ale pravdou je, že každodenne zabúdame na Slovo a sme odkázaní na vlastné sily.

Keď je duša podvyživená a život riadia naše vlastné myšlienky, túžby, potreby a chute, tak prehrávame boj. Vtedy je život životom v stálych pádoch. Takáto skúsenosť vedie ku kázaniu, ktoré ľudí potešuje, že takýto život je prirodzený, keďže sme tak bezmocní.

Diabol začína Ježišovo pokúšanie tým, že spochybňuje Božiu dobrotu. Nedôvera v Otcovu starostlivosť.

Si hladný a smädný, je ti strašne, naozaj by ti takto bolo, keby si bol Boží Syn? Teraz máš skvelú príležitosť ukázať, že Ním naozaj si. Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby! (Mt 4,3)

Boj je predsa dobrý. Azda si nemyslíš, že by chcel, aby ti bolo takto. Veď nespravíš chybu, keď trochu zlepšíš podmienky, v ktorých sa nachádzaš. Ježišov spôsob, ako odpovedá pokušiteľovi nám hovorí, že máme úplne zlý smer, ak chceme uspokojiť náš hlad, lebo potreba je taká silná. Znie to veľmi správne, keď pokušiteľ hovorí: „Ako môžeš veriť v dobrého Boha, keď sa o teba nestará a je ti tak zle?

Buď čestný,“ hovorí diabol. Božie sľuby a zasľúbenia u teba nefungujú. Nezabudni, že diabol je klamár, je otcom každej lži. Prišiel, aby zahubil a ničil. Úprimnosť, čestnosť a pravdu nehľadá. Tvári sa však, že mu ide o pravdu. Všimni si, čo hovorí Ježišovi. Si Boží Syn? Diabol to vie veľmi dobre! Diabol chce ukázať, že Boh je Bohom spôsobom, ktorý nie je Boží! Priateľu, nezamestnávaj sa vonkajšími vecami, ťažkosťami a bolesťami natoľko, že pokušiteľ do teba dokáže zasiať pochybnosti o Božej dobrote a starostlivosti.

Lebo keby sa aj vrchy pohli a pahorky sa klátili, moja milosť sa nepohne od teba, ani moja zmluva pokoja sa neskláti, hovorí Hospodin, ktorý sa zmilúva nad tebou. (Iz 54,10)


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii

Ak nevieš urobiť, aby bol celý svet dobrý, sprav to, čo môžeš - 30. august

„Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú.“ Mt 5:6

„Spravodlivosťou“ sa tu nemyslí tá najzásadnejšia spravodlivosť kresťana, ktorou sa človek stáva dobrým a Bohu príjemným. Osem blahoslavenstiev nie je nič iné ako učenie o ovocí a dobrých skutkoch kresťana, pred ktorými musí byť viera ako pravá podstata a jadro jeho spravodlivosti bez skutkov a zásluh, ovocie a činy musia vyrastať a vyplývať z viery. Preto tu rozumejme vonkajšiu spravodlivosť pred svetom, ktorú zachovávame vo vzájomných vzťahoch. Stručný a jasný význam týchto slov je: naozaj blahoslavený je ten, kto sa neprestajne z celej sily usiluje, aby sa všetko dialo podľa poriadku a každý robil, čo je správne, a kto to slovami a skutkami, radou aj konaním pomáha dodržiavať a presadzovať. Je to vzácne, zahŕňa to mnoho dobrých skutkov a je to aj veľmi zriedkavé... Ak to niekto berie úprimne, chce konať, čo je správne, či žiť spravodlivo a konať dobro, „je hladný a smädný po spravodlivosti“. A ak by to tak bolo, nebolo by nečestnosti a nespravodlivosti, bola by len spravodlivosť a blažený život na zemi. Lebo čo iné je spravodlivosť vo svete než to, že každý robí vo svojom postavení v živote to, čo by mal? Znamená to konať správne na svojom mieste: V domácnosti muž robí to, čo má muž robiť; žena to, čo má robiť žena; deti a sluhovia to, čo im prináleží. Občania v štáte konajú to, čo majú robiť. To celé závisí na tom, že tí, ktorí vedú iných a vládnu im, vykonávajú svoj úrad usilovne, starostlivo a verne, a ostatní verne a usilovne konajú svoju prácu v poslušnosti, ktorou sú zaviazaní. Ale Kristus nehovorí zbytočne slová: „lačnieť a žízniť po spravodlivosti.“ Chce nimi ukázať, že okrem neutíchajúcej usilovnosti sa tu vyžaduje aj obrovská túžba, opravdivosť a horlivosť. Kde nie je taký hlad a smäd, nič sa nezmení. Prečo? Pretože prekážok je príliš mnoho a sú príliš veľké – aj od diabla, ktorý všade vstupuje do cesty a prekáža, aj od sveta, teda od jeho detí, ktorý je taký zlý, že nemôže zniesť žiadneho dobrého človeka, ktorý by chcel konať dobro alebo by chcel niekomu inému pomôcť robiť dobro. Svet ho naopak postihuje pohromami, aby ho nimi unavil a nazlostil. Lebo bolí, keď človek vidí, že za konanie dobra je odmenou nevďak, pohŕdanie, nenávisť a prenasledovanie. To je dôvod, prečo mnohí, ktorí nechceli zažívať také protivenstvá, si nakoniec pre ne zúfali a ušli od ľudí do púšte, aby sa stali mníchmi... Ale to nie je smäd a hlad po spravodlivosti. Lebo tí, ktorí chcú takto vyučovať a vládnuť, budú unavení, netrpezliví a zahnaní do kúta, a ťažko budú pomáhať ľuďom... Skrátka, Kristus tu volá po takom hlade a smäde po spravodlivosti, ktorý nikdy nekončí a nikdy neprestáva; ktorý nemôže byť utíšený; ktorý nehľadá a nemyslí na nič iné ako na túto spravodlivosť; a ktorý pohŕda všetkým, čo mu chce zabrániť presadzovať a chrániť to, čo je spravodlivé. Ak nemôže spôsobiť, aby bol celý svet dobrý, nech spraví čo môže... Je tu aj útecha, istý prísľub, ktorým Kristus láka svojich: Tí, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, budú nasýtení,... takže zbytočne nepracovali. Nakoniec sa malé stádočko zhromaždí tam, kde bude všetko dobré. A to sa ukáže nielen tu na zemi, no oveľa viac v nebi, kde všetci uvidia ovocie, ktoré priniesla usilovnosť a vytrvalosť týchto ľudí, aj keď si tu musia takmer zúfať, že sa veci nechcú vyvíjať tak, ako by chceli.

St. Louis ed., 7:373-376.

Kde je dôkaz? - 28. august

Ale Zachej povedal Pánovi: Pane, polovicu svojho majetku dávam chudobným a ak som niekoho v niečom oklamal, vrátim to štvornásobne.“ (Lk 19:8)

Zdá sa mi, že dnes existujú ľudia, ktorí tvrdia, že sú kresťania, ale ich životy o tom nesvedčia. Nevravím, že ja som ten, kto má právo určovať, kto je a kto nie je spasený. Mnohokrát som však už povedal, že keď sa dostaneme do neba, čakajú nás tri prekvapenia:  Veľa ľudí, o ktorých sme si mysleli, že tam budú, sa tam nedostanú, a mnoho ľudí, o ktorých by sme si nikdy nepomysleli, že by boli, sa tam dostanú, a my tam budeme tiež.

Samozrejme, že to hovorievam s istou dávkou humoru, no verím, že v nebi nás čakajú prekvapenia.

Keď už spomínam, čomu verím, tak rovnako verím aj tomu, že ak si skutočne kresťan, v tvojom živote sa nájde dôkaz, ktorý to potvrdí. Sú ľudia, ktorí vravia: „Som kresťan. Som spasený. Verím v Ježiša.“ Zatiaľčo si vo svete užívajú párty a opíjanie sa s najlepšími alebo najhoršími spomedzi nich. Ošklbávajú ľudí o peniaze. Kradnú. Klamú. A my sa na nich pozrieme a povieme: „Čo na tomto obraze nesedí?“

Ak si skutočne kresťan, mali by tu byť dôkazy, ktoré to doložia. Napríklad, keď Zachej prišiel k viere, nebol čestným mužom. Obohacoval sa na úkor ľudí. Čo však urobil po svojom obrátení? Urobil reštitúciu a vrátil späť, čo iným nespravodlivo zobral, dokonca aj s úrokmi.

Mnoho ľudí sa považuje za kresťanov, no nikdy sa ani nepokúsili napraviť škody, vykonať reštitúciu či dokonca poskytnúť dôkaz pozorujúcemu svetu, že v nich skutočne žije Kristus.

Môžu ľudia pri pohľade na teba povedať: „Vidím v tebe niečo, čo mi vraví, že si Ježišov nasledovník?“ Máš vo svojom živote taký dôkaz?

https://www.harvest.org