Obeť chvály - 7. september

"Radujte sa v Pánovi vždy!  Opakujem: radujte sa!“ (Flp 4:4)

Niekedy je vďakyvzdanie tou poslednou vecou, ktorú by sme chceli robiť. Jedna vec je vzdávať vďaku, keď sú účty zaplatené, náš zdravotný stav je dobrý a budúcnosť jasná. Keď sa však náš život náhle, dokonca tragicky zvrtne, vzdávanie vďaky nie je až tak jednoduché.

Napriek tomu nám Biblia vraví: „Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý; lebo naveky trvá Jeho milosť!“ (Ž 106:1) Niekedy sa cítime dobre, inokedy ani prinajmenšom. Predsa však máme Pánovi vzdávať vďaky.

Pomysli na Jóba, ktorý v jeden deň prišiel o všetko. Všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo. A predsa povedal: „Nahý som vyšiel zo života matky, a nahý sa tam navrátim. Hospodin dal, Hospodil aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.“ (Job 1:21)

Potrebujeme mať to, čo by sme mohli opísať ako teológia vďakyvzdania. Potrebujeme pochopiť, že Bohu máme ďakovať bez ohľadu na okolnosti.  Niekedy bude pre nás chváliť Boha jednoduché, inokedy, úprimne povedané, to bude obeta.

Jóbove zvelebenie Boha bolo vo chvíli, ktorú zažíval, obetou chvály. Žid 13:15 hovorí: „Skrze Neho teda vždy prinášajme Bohu obeť chvály, to jest ovocie pier vyznávajúcich Jeho meno.“ Znamená to, že máme svoju chválu verbalizovať.

Boli sme stvorení na to, aby sme Bohu vzdávali slávu. Najvznešenejšie využitie našich hlasiviek, pier, úst, formulácie našich slov je na vzdanie úcty a slávy Bohu. Boh chce počuť, ako ho chválime. Potrebujeme dať Bohu to, čo si zaslúži, a to je sláva.

https://www.harvest.org

Poď a pozeraj! - 4. september

„Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som robila;  či to nie je Kristus?“ (Jn 4:29)

V jednoduchosti zmeneného života je veľká sila. Len čo sa Ježiš dorozprával so ženou pri studni v Samárii, žena odišla do mesta a začala o Ňom hovoriť ostatným. Biblia nám vraví: „žena teda nechala tam nádobu, odišla do mesta a hovorila ľuďom: Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som robila; či to nie je Kristus?“ (Jn 4:28-29)

Jej svedectvo bolo také silné, že ľudia napokon uverili. Biblická pasáž pokračuje slovami: „A mnohí Samaritáni z tohto mesta uverili v Neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: Všetko mi povedal, čo som robila“ (v. 39). To je sila zmeneného života.

Keď židovskí vodcovia vypočúvali muža, ktorého Ježiš uzdravil, odpovedal im: „... jedno viem,  že som bol slepý a teraz vidím.“  (Jn 9:25)

Je nesmierne dôležité popísať situáciu pred a potom, čo pre teba Boh niečo urobil. Možno by si ľudia vôbec nevedeli predstaviť, že si bol taký, aký si bol, alebo že si zvykol robiť určité veci preto, lebo Ježiš Kristus ťa tak zmenil. Keď však ľuďom rozprávaš svoj príbeh, môže sa ich jedinečným spôsobom dotknúť.

Je zaujímavé, ako často apoštol Pavol, ktorý bol brilantný rečník, vynikajúci komunikátor a úžasná kapacita, používal na prehovorenie k ľuďom svoje svedectvo. Keď rozprával pred rímskym správcom v 24. kapitole Skutkov apoštolov, začal svojím príbehom viery. Následne prešiel k neodmysliteľnému jadru posolstva evanjelia.

Tvoje svedectvo, tvoj príbeh je cesta, ako začať stavať most. Most, ktorý bude viesť k väčšiemu príbehu. Príbehu Ježiša

https://www.harvest.org

Aký je tvoj príbeh? - 1. september

„Teda viera je z počutia, počutie však skrze Kristovo slovo.“ (Rim 10:17)

Každý si rád vypočuje pekný príbeh, najmä, ak je skutočný. Keď príde na svedectvo tvojej viery, jedným z najúčinnejších nástrojov v tvojej evanjelizačnej zásobe je osobné svedectvo.

Svedectvo je silným nástrojom na stavanie mostov. Je to spôsob, ako sa spojíš so svojím poslucháčom, takže on alebo ona môžu vidieť, ako si prišiel k tomu, kým si a prečo veríš tomu, čomu veríš. Je to spôsob, ako zaujať ľudí, vystavať most a takisto im pomôcť vidieť, ako sa sami môžu dostať k viere.

Ďalšou skvelou vecou na šírení tvojho svedectva je, že môžeš nepriamo kázať evanjelium. Môžeš povedať niečo ako: „Predtým, než som sa stal kresťanom, neviedol môj život nikam. Bola v ňom prázdnota. Rozmýšľal som, čo nie je v poriadku, čo mi chýba. Jedného dňa som však šiel na bohoslužbu do kostola a počul som farára povedať...“

Alebo môžeš povedať: „Niekto ku mne prišiel a povedal mi tieto slová... Vypočul som si ich, uveril im a zareagoval na ne.“

V skutočnosti môžeš počas rozprávania svojho vlastného príbehu šíriť evanjelium. A keď skončíš, môžeš sa opýtať: „Čo si o tom myslíš?“ Už si to niekedy počul? Uvažoval si niekedy nad tým, kto je Ježiš?

Aký je tvoj príbeh? Každý nejaký má. Každý má svedectvo a každé svedectvo je platné.

Keď sa dostaneš k jeho podstate, každé je v zásade rovnaké. Všetci sme boli stratení. Všetci sme boli oddelení od Boha. Všetci sme boli vinní, osamelí a báli sa smrti. A všetci sme boli na ceste do pekla. Ježiš Kristus vo svojej milosti však zasiahol do našich životov a zmenil nás. To je tvoj príbeh, ktorý stojí za rozpovedanie.

https://www.harvest.org

Zleniveli počúvať - 30. september

Nestrácajte teda dôveru... (Žid 10,35)

Apoštol nás vystríha: „Nestrácajte dôveru.“

Naša dôvera nie je niečo, čo stratíme náhodou. Je to niečo, čo od seba odhodíme. Niečo na, čo sa už nezameriavame, čo už pre nás nie je dôležité. Dôvera sa stáva niečím, čo už nepotrebujeme. Sme ako loď, ktorú unáša prúd, lebo nie je ukotvená. Prúdy sveta rozhodujú o smere našej cesty. Toto hrozilo veriacim, ktorých pisateľ Listu Židom silno povzbudzuje.

Rozpomeňte sa na predošlé dni, v ktorých ste boli osvietení a prestáli ste mnoho bojov utrpenia: raz hanobení, raz sužovaní boli ste (svetu) divadlom, inokedy ste spolucítili s tými, ktorých stihlo to isté. (Žid 10,32-33)

Veď ste spolu trpeli s väzňami a ochotne ste znášali, keď vás olupovali o majetok, lebo ste vedeli, že vy sami máte lepší, trvanlivý. (Žid 10,34)

Človek, na koho tieto verše nespravia dojem, im asi dobre neporozumel. Veriacich hanobili a verejne sužovali. Všetci to videli. Trpeli pre svoju vieru. A keď iní kresťania boli vo väzení, tak pri nich títo veriaci Židia stáli. Mali svetlo, evanjelium o odpustení hriechov, o spáse a večnom živote a nikto im to nemohol vziať. Vidíme, že ich vyznanie nebolo len v slovách, ale aj v konkrétnych skutkoch. Takáto viera vždy narazí na ťažkosti. A všetci, ktorí chcú pobožne žiť v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní... (2Tim 3,12)

Ako ale dosiahli takú vieru, že boli ochotní vydržať tak veľa prekážok, odporu a utrpenia pre Krista...? Pisateľ listu hovorí, že spasenie, ktoré najprv Pán zvestoval, bolo potvrdené tými, čo ho počuli a zároveň aj sám Boh ho potvrdil znameniami, divmi, prejavmi moci a udeľovaním Ducha podľa svojej vôle. (Žid 2,3-4) Výsledkom toho bolo, že veriaci vydržali utrpenie, v ktorom bojovali. Žiaden odpor im nemohol vziať odvahu. Žiadne prenasledovanie ich nemohlo umlčať. Keď prenasledovali a utláčali iných, podporovali ich, aj keď z toho mali ťažkosti. A tam to neskončilo. Pozrite: ... ochotne ste znášali, keď vás olupovali o majetok. Aké svedectvo!

Keby som trochu stratil z toho mála, čo mám, už by som sa sťažoval Bohu, že čo robím zle, čo sa mi to deje. Títo Židia ale mali v srdci takú vieru vo vzkrieseného Krista, že vlastnili odvahu viery a radosť v srdci, aj keď im brali majetok. Prečo ich ale pisateľ listu ešte povzbudzuje, aby nestrácali dôveru, keď toto všetko zvládli? Odpoveď vidíme v piatej kapitole. A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú, keď Ho Boh vyhlásil za veľkňaza na spôsob Melchisedeka. O tom by sme mali čo povedať, a to také, čo je ťažko vysvetliť, keďže ste zleniveli počúvať. (Žid 5,9-11)

Ale rozpomeňte sa na predošlé dni,“ hovorí pisateľ. Pripomína im aké to bolo, ale už nie je! Čo sa stalo? Hlavnou témou Listu Židom je Ježiš ako Veľkňaz. A práve skrze evanjelium o Ježišovi ako Veľkňazovi sa prináša Božie kráľovstvo na zem. Neexistuje nič iné, čo tvorí a chráni Božie kráľovstvo, len slovo o kríži! Avšak práve túto zvesť zleniveli počúvať. Zleniveli počúvať to najpodstatnejšie. Zvesť evanjelia, ktoré hovorí o Spasiteľovi, ktorý trpel za naše hriechy, vstal na naše ospravedlnenie a naplnil nás radosťou, pokojom, nádejou a mocou z milosti, tú sa im už nechcelo počúvať. Asi ju už príliš dobre poznajú. Potrebujú už niečo iné. Toto je kríza ich viery!

Ako je to s tebou? Zlenivel si počúvať? Netešíš sa už zo slova o Ježišovi a odpustení? Tvoja viera je teda v kríze, aj keď si v cirkevnom zbore aktívny.

Ak má človek takýto postoj k evanjeliu, je na ceste opačným smerom ku kresťanskej viere, ktorá už nemá nič spoločné s evanjeliom, aj keby o Bohu hovoril veľké veci. Je krízou, keď človek hovorí o Bohu veľké slová bez toho, aby vo svojom živote spravil Boha veľkým. Vtedy je viera v kríze a človek to ani nezbadá.

Azda si nezlenivel počúvať....?


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii

Neboj sa - 23. september

V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam. (Ž 56,4)

Keď sme v roku 1994 organizovali biblickú školu v Maďarsku, v noci ma zobudila najstaršia dcéra, ktorá mala vtedy osemnásť rokov. Kričala: „Pomôž, v našej izbe je obrovský lúčny koník. Je taký veľký...!“ a rukami ukázala veľkosť. Viem, že strach má veľké oči, tak keď som sa pozrel na rozmery, ktoré ukázala rukami a povedal som si, že veľkosť bude v skutočnosti asi desaťkrát menšia.

„Lúčneho koníka sa predsa netreba báť,“ povedal som.

Išiel som teda do izby, kde spala dcéra. Keď som ale zbadal to monštrum na stene, musím priznať, že som sa tiež začal báť. Netušil som, že lúčny koník môže byť až taký veľký.

„Daj ho preč,“ povedala dcéra.

Priznávam, že som túto úlohu radšej chcel prenechať iným, ktorých dcéra tiež zobudila. Ale predtým som jasne povedal, že lúčneho koníka sa predsa netreba báť. Tak som sa musel pustiť do práce. Utešoval som sa tým, že veď to predsa nie je pavúk, lebo tie nemám veľmi rád. Pred tým, než som sa do toho pustil, som si dodával odvahu. Vedel som, že sú tam viacerí, ktorí by to bez problémov spravili a nebáli sa ako ja.

Po čase sa z toho musím smiať. Predstavte si, ako prekvapenie alebo strach v okamihu dokážu zastaviť všetko logické myslenie a produkovať pocit a postoj, ktoré sú úplne nenormálne. Na toto som pomyslel, keď som čítal Dávidovo svedectvo: V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.

Môj strach odstrániť veľkého lúčneho koníka nemal žiaden základ. Aj tak som cítil strach. Keď Dávid píše Žalm 56, bol zadržaný Filištíncami v Gate. On mal skutočne dôvod na strach a nepokoj. Bál sa? Myslím si, že áno. Ten strach odhalil, čo prebývalo v jeho srdci. Strach v ňom nevyvoláva agresiu. Ani sa nepokúša nahovoriť si, že to nie je vážne. Ani sa nevzdáva. Vkladá svoju dôveru v Boha.

Vidíme tu vedomé konanie, v ktorom plne nasmeruje pohľad na Boha. Myšlienky a myseľ nasmeruje len na Boha. Počuj, čo Dávid hovorí: „V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.“

Dávid otvorene vyznáva, že sa v tejto ťažkej chvíli bojí. Svoj strach ale prináša pod trón milosti. Nedovolí strachu, aby ho premohol.

Ján píše: „V láske nieto strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach, pretože (príčinou) strachu sú úzkosti pred trestom, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“ (1Jn 4,18)

Dávid nehovorí, že teraz sa rozhodne, že sa nebude báť. Nie, on sa so svojím strachom obracia na Toho, ktorý nielen dáva lásku, ale sám je Láska. On dokáže premeniť každé srdce a každú situáciu.

Aj keď žiješ v dôvere viery v Boha, aj tak niekedy poznáš strach. Dúfam, že toto je na povzbudenie každej čestnej duši, ktorá sa niekedy trápi strachom a nepokojom. V tejto oblasti sa spravilo tak veľa nebiblických vyhlásení, ktoré pokrivili povzbudenie a pomoc evanjelia, až sa z evanjelia stalo bremeno. Ale počuj, drahý priateľ, v deň, keď sa budeš báť, vlož svoju nádej v Boha, ktorý je Otcom milosrdenstva a Bohom každého potešenia. Je Bohom, ktorému je všetko možné.

My, Božie deti, nesmieme dovoliť, aby ľudia, situácie alebo vzťahy získali kontrolu nad našimi myšlienkami a skutkami. Duch dáva pokoj viery, radosť a nádej. Dáva odvahu v modlitbe. Ako Božie deti hovorme s Dávidom: „V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.“

Z historického hľadiska je Žalm 56 o tom, ako Dávida polapili Filištínci. Zároveň je prorockou zvesťou, ktorá hovorí o zápase, aký veriaci človek vedie v tomto hriešnom svete. Zvlášť s ohľadom na posledné časy. Hovorí o nepriateľstve, ktoré postretne Izrael, ale tiež o nepriateľstve, ktoré postretne každého, kto je vierou v Krista Božím dieťaťom. Dávidove slová sú v pravde zvesťou aj pre nás dnes: V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii

Aby sme vedeli - 16. september

Ty a ja si rozumieme, pretože sme ľudia. Máme ducha, ktorého má každý človek. Napríklad viem, ako sa cítiš, keď sa pošmykneš a spadneš na podlahu v obchode plnom ľudí. Je to trápne, však? Viem to, lebo aj ty, aj ja sme ľudia. Viem, ako ti je, keď si do dverí privrieš prsty. Pocit je ten istý, či žiješ ako veriaci alebo neveriaci. Skúsenosti, zážitky, to, že rozmýšľame, že cítime, to máme viac menej spoločné.

Nevieme ale, ako cíti a rozmýšľa Boh. Ak máme niečomu z Neho porozumieť, musí nám to sám zjaviť. Pavol o tom hovorí: „Boh totiž zjavil nám to Duchom; lebo Duch skúma všetko, aj hĺbky Božie.“ (1Kor 2,10)

Pavol hovorí o poznaní a múdrosti, ktoré sa dajú získať len Božím zjavením, ako dar. Nedá sa to zaslúžiť alebo dosiahnuť z vlastných síl. Je to Boží vstup do nášho života.

Hovorí o Duchu, ktorý je od Boha a ktorý je dôležitý na to, aby sme porozumeli a prijali, čo nám Boh dáva. My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali. (1Kor 2,12)

Aby sme vedeli... Sú veci, ktoré jednoducho musíme vedieť, keď kráčame touto zemou. Vedomosť o tom, čo nám Boh dal, môže zapáliť naše srdcia a chrániť nás v živote viery až kým nedôjdeme do cieľa. Musíme poznať, čo nám Boh vo svojej milosti dal. Musíme poznať rozhodujúci rozdiel medzi zmýšľaním tohto sveta a kráľovstvom, ktoré z tohto sveta nie je.

Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta,“ povedal Ježiš Pilátovi. Pavol hovorí, že sme neprijali ducha sveta. Neznamená to ale, že svet na nás nevplýva a netlačí nás. Dostali sme Ducha, ktorý je od Boha, aby sa naše oči otvorili pre večné, Božské bohatstvo, ktoré Boh z milosti dal všetkým, ktorí hľadajú útočisko v Ježišovi.

Zvlášť vo chvíľach pokušenia je dôležité pamätať na to, čo nám Boh vo svojej milosti dal. Napríklad vtedy, keď sa nám zdá, že vonkajšie podmienky v živote nie sú podľa toho, ako Boh zasľúbil. Takéto pokušenie sa týka tela, materiálnych, pozemských vecí. Ide o to, aby sme uspokojili to, čo sa nám na základe našich ľudských pocitov a rozumu zdá dôležité. To, čo náš egoizmus požaduje a definuje ako dôležité, aby sme sa uspokojili. Pozeráme sa na pokušenie a naše oči a rozum nám hovoria, že to bude pre nás dobre. Ak to ale nedostaneme, Boh nie je dobrý.

Práve takéto pokušenie prišlo na Evu. ... žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný... (1M 3,6)

Keď je Ježiš pokúšaný na púšti, odpovedá Božím slovom. Cituje 5. knihu Mojžišovu ôsmu kapitolu tretí verš: „... nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových.“

Ježiš pozná Božie slovo. V tom je Jeho sila. Vie, že slovo je Božia večná pravda. Ježiš túto vieru premieňa v konkrétny skutok aj v tých najťažších okolnostiach života. Stáva sa, že človek má hlavu plnú dobrého poznania, je plný dobrých ľudských túžob a má plné ústa Božieho slova, ale srdce má naplnené egoizmom, svetskými pôžitkami a pohodlnosťou.

Pohľad viery je vtedy v hmle. Boh nie je skutočný. Božie zasľúbenia sú teóriou. Nevieme uchopiť, čo nám Boh vo svojej milosti dal. Chytáme sa potom toho, čo naše oko vidí, čo náš rozum chápe a pocity registrujú. Zabúdame, že keď opúšťame Božiu vôľu a odvraciame sa od zodpovednosti a povinností, tak sa odvraciame aj od zasľúbení. Staviame sa mimo Božiu starostlivosť, výchovu a vedenie. Namiesto toho, aby viera rástla končí v hmle, nádej je preč a už ani nevieme, čo nám Boh dal. Obviňujeme Boha a tvrdíme, že nás opustil.

Avšak aj napriek takémuto tragickému konaniu a zlyhaniu nás verný, všemocný Boh neodvrhol. Nie sme zavrhnutí, ale zostávame batoľatami v Kristu, nedozrievame v dospelého človeka podobne ako veriaci v Korinte. Pavol im preto píše: „My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali.“ (1Kor 2,12)

Nejde tu o to, že si máme niečo namýšľať alebo vsugerovať. Napísané je: „... aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali.“ Nie je to o tom, že možno, snáď či azda. Nič nie je istejšie ako Božie sľuby. Nájdi si čas študovať Božie zasľúbenia v Starej a Novej zmluve.

My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali.


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii