Túžobné očakávanie - 7. apríl

„Preto bdejte, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“ Mt 24:42

Jedného večera sme so ženou ležali v posteli a rozprávali sa o vytrhnutí.  Hovorili sme o tom, aké úžasné to bude, keď sa po nás Pán vráti. Keď Cathe vravela, že by sa to mohlo stať aj počas spánku, napadla mi záludná myšlienka. Potichu som sa zošmykol z postele na podlahu, trochu sa chichotajúc. Povedala: „Pán po nás príde, to bude úžasné, však Greg?... Greg?“ Načiahla sa a ja som tam nebol. Ležal som na zemi a smial som sa.

Je to úsmevný príbeh, ale tragické je, že to bude skutočný scenár pre mnohých. Jeden bude vzatý a druhý zostane. Ježiš povedal: „Vtedy dvaja budú na poli, jeden bude vzatý, druhý ostane; dve budú mlieť na mlyne, jedna bude vzatá, druhá ostane. Preto bdejte, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán“ (Mt 24:40-42).

Čo sa stane s tebou? Si pripravený na Jeho návrat? List Židom 9:28 hovorí: „Kristus bol len raz obetovaný, aby vzal na seba hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví nie pre hriech, ale na spásu tým, čo ho očakávajú.“

Tešíš sa na Jeho návrat? Tešiť sa na Kristov príchod znamená žiť v očakávaní tejto udalosti. Znamená to byť pripravený stretnúť sa s Ním. Tiež to znamená, že nebudeš robiť nič, čo by brzdilo tvoj duchovný život. Ak je v tvojom živote niečo, čo by si mal zmeniť, niečo, čo nie je v poriadku pred Bohom, vyzývam ťa, aby si sa tým hneď teraz zaoberal.

https://www.harvest.org

Dokonalý Tvorca mieru - 4. apríl

„Veď kto je naša nádej alebo radosť alebo veniec chvály pred naším Pánom Ježišom pri Jeho príchode, ak nie aj vy?“  1Tes 2:19

Smrť dôkladne rozdeľuje, ale Ježiš Kristus dokonale spája. Veriacich, ktorých rozdelila smrť, Ježiš opäť zjednotí. Pri vytrhnutí cirkvi sa kresťania v oblakoch stretnú nielen s Kristom, ale budú znovu aj so svojimi drahými a priateľmi, ktorí už odišli k Pánu. Nie je úžasné to vedieť?

Ak si stratil blízkeho, ktorý bol veriaci, znovu ho uvidíš. Je v tom veľká útecha pre každého, kto stratil niekoho, koho mal rád. V jednom okamihu sa budeš venovať svojmu životu na zemi a v nasledujúcom sa ocitneš v prítomnosti samého Ježiša Krista a tvojich drahých zosnulých. V 2. kapitole 1. listu Tesalonickým apoštol Pavol prezrádza, že sa stretneme nielen s našimi kresťanskými priateľmi a drahými, ale aj s ľuďmi, ktorí uverili v Ježiša prostredníctvom nášho svedectva. Píše: „Veď kto je naša nádej alebo radosť alebo veniec chvály pred naším Pánom Ježišom pri Jeho príchode, ak nie aj vy?“ (1Tes 2:19)

Z toho sa zdá, že každého z nás v nebi obklopí hlúčik tých, ktorým sme pomohli veriť v Ježiša. Vedz, že Boh dáva rast evanjeliu (viď 1K 3:7) a skrze svoju milosť nám dáva možnosť zúčastniť sa toho úžasného procesu – vidieť ľudí prichádzať k viere. A keď sa dostaneme do neba, budeme môcť vidieť, aký dosah mal náš život.

Nenabáda ťa to, aby si sa začal dvojnásobne snažiť pri osobnej evanjelizácii? Nevedie ťa to k tomu, aby si pre Neho niečo urobil?

https://www.harvest.org

Pre vieru nie je nič priveľké - 24. apríl

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto (Slovo) bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo.“ Jn 1:1-3

Toto je najdôležitejšie zo všetkých evanjeliových čítaní. Nie je ťažké ani náročné, ako si niektorí myslia. Lebo najjasnejšie podáva ústredný bod Kristovho božstva – všetci kresťania ho majú dobre poznať a správne mu rozumieť. Pre vieru nie je nič priveľké. A preto o ňom chceme tak, ako to najlepšie dokážeme, čo najjasnejšie hovoriť. Nechceme ho pred obyčajnými ľuďmi skrývať za vymyslené nuansy ako scholastickí učitelia. Ani nechceme nikoho odradiť od tejto state. Najskôr by sme si mali uvedomiť, že apoštoli odvodili všetko, čo kázali alebo písali, zo Starého zákona. Veď Starý zákon ohlasuje všetko, čo sa má stať a učiť o Kristu v budúcnosti, ako hovorí sv. Pavol: „... evanjelium Božie – zasľúbené (Bohom) v Písmach svätých ústami Jeho prorokov o Jeho Synovi“ (Rim 1:1-3). To je aj dôvod, prečo sú kázne apoštolov založené na Starom zákone. A v Novom zákone nie je jediné slovo, ktoré by spätne neuvažovalo o Starom zákone a ktoré by Starý zákon vopred neoznamoval... Nový zákon nie je nič iné ako odhalenie Starého zákona. Práve tak, ako keď niekto zapečatí list a neskôr zlomí pečať, tak je Starý zákon testamentom Krista, ktorý ho po svojej smrti otvoril, nahlas prečítal a prostredníctvom evanjelia všade vyhlásil. Na to poukazuje Zjavenie Jána 5:5, keď hovorí o Božom Baránkovi, ktorý sám otvoril knihu so siedmimi pečaťami, ktorú nedokázal otvoriť nik iný ani v nebi, ani na zemi, ani pod zemou. Aby bolo pre nás toto evanjelium jasnejšie a zrozumiteľnejšie, musíme sa vrátiť do Starého zákona na miesta, na ktorých je založené. A to k Mojžišovi, kde čítame: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola beztvárna a pustá; tma bola nad prahlbinou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo.“ (Gn 1:1-3).

Ďalej Mojžiš vymenováva, ako bolo všetko stvorené – rovnako ako svetlo, teda hovorením alebo Božím Slovom. Napr. Boh povedal: „Buď obloha,“ Boh povedal: „Nech je Slnko, mesiac a hviezdy,“ atď. Z tohto Mojžišovho textu jasne vyplýva, že Boh mal Slovo, ktorým prehovoril, skôr ako bolo všetko stvorené. A toto Slovo nemôže byť stvorené, pretože všetko stvorenie vzniklo Božou rečou, ako presvedčivo vraví Mojžiš: „Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo.“ Preto Slovo muselo byť pred svetlom, lebo svetlo vzniklo prostredníctvom Slova. A Slovo muselo existovať aj pred ostatným stvorením, ktoré bolo stvorené Slovom, ako píše Mojžiš. Pokračujme ďalej: Ak bolo Slovo pred všetkým stvorenstvom a ak všetko stvorenstvo bolo stvorené rovnakým spôsobom, Slovo musí mať odlišnú podstatu ako stvorenie. Lebo keď všetko ešte len vznikalo, Slovo už bolo. Ono samo sa nedá zahrnúť do času ani do stvorenia, ale vznáša sa ponad čas a stvorenie. Čas a stvorenie má v skutočnosti počiatok cez Slovo. Je potom nevyvrátiteľné, že čo nie je časné, musí byť večné. A to, čo nemá žiaden počiatok, nemôže byť pominuteľné. A to, čo nie je stvorené, musí byť Boh. Lebo okrem Boha a stvorenia nič iné neexistuje.

St. Louis ed., 11:154 – 156.

Nie zmeniť stvorenie - 20. apríl

„Potom sa pastieri vrátili, oslavujúc a chváliac Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.“ Lk 2:20

Toto je tiež dobré a čisté učenie: potom čo boli pastieri ožiarení a prijali správne poznanie o Kristu, neutiekajú sa na púšť ako niektorí mnísi a mníšky do kláštorov. Naopak, zostávajú v svojom povolaní a slúžia ním blížnym. Lebo pravá viera nenabáda nikoho, aby opustil svoje povolanie a zmenil spôsob života, ako to n robia. Myslia si, že nemôžu byť spasení, ak sa nebudú správať inak ako ostatní: ak sa budú obliekať, jesť, piť, vstávať a spať ako iní, bude to obyčajné a neprinesie to žiadnu slávu... Ale Kristus neprišiel, aby zmenil vonkajšok alebo aby zničil, alebo zmenil stvorenie. Preto sa máme obliekať, stravovať, živiť a používať naše telá ako treba a ako sa má. Tak to Boh stvoril a taký je Jeho poriadok; a Kristus ho necháva bezo zmeny. Neprišiel to zmeniť. Ak je potrebné, sami to môžeme zmeniť – oblečieme sa inak, alebo zmeníme svoju stravu, to je jednoduchá a nedôležitá zmena. Na to nepotrebujeme Pána Krista, a určite by sme nemali vyzdvihovať takúto zmenu ako službu Bohu a vyššiu duchovnosť.

Ale skutočná zmena, ktorú Kristus priniesol, je, že sa človek stane iným v srdci... Pastierom ani nenapadlo, že sa má narodiť Kristus, Vykupiteľ sveta. Ale teraz, keď im to anjeli povedali, utekajú do mestečka a hľadajú dieťa. Keď Ho nájdu, rozprávajú o Ňom, potom poďakujú Bohu za túto milosť a zjavenie, a vracajú sa k svojmu stádu. Majú rovnaké šaty i náčinie ako predtým; zostávajú pastiermi a navonok nemenia svoje správanie. To je kresťanské učenie a život! Lebo Kristus neprišiel zmeniť stvorenie až do toho dňa, keď sa má duša stať dokonalou a novou. To sa tu len začína diať prostredníctvom evanjelia. Potom sa zmení aj telo, už nebudeme potrebovať vykurované miestnosti, šaty a podobné veci, ale budeme sa vznášať vo vzduchu ako anjeli a žiariť ako nádherné hviezdy. Vtedy sa zmenia aj všetky vonkajšie veci. Ale do toho dňa zostane všetko stvorenie navonok tak, ako Boh nariadil a nič sa nemá meniť. Nech sa každý podľa toho správa na svojom mieste v živote i povolaní, nech vedie cnostný, spravodlivý a zbožný život, a vie, že vonkajšie veci nie sú prekážkou kresťanskej viery. Kristus sa nepýta, či si muž alebo žena, cisár alebo roľník, starosta alebo správca. Nič na tom nemení a hovorí: „Máte byť poslušní Bohu na svojom mieste a vo svojom postavení a neopúšťať ich.“ To je dôvod, prečo pastieri nerobili nič viac, len oslavovali a chválili Boha. Nepovedali: „Odteraz budem slúžiť Bohu tak, že ujdem do púšte a  nebudem už nič viac robiť vo svete medzi ľuďmi, len slúžiť Bohu kontemplatívnym životom.“ To preto, že to nie je služba Bohu, ale vyhýbanie sa poslušnosti a služba sebe.

Ale služba Bohu je, keď zostávaš na tom mieste v živote, kde ťa Boh postavil, takže muž zostáva mužom, žena ženou, vládca vládcom, mešťan mešťanom. Máš sa naučiť poznať Boha na svojom mieste a tam Ho chváliť; vtedy Mu dobre slúžiš. Lebo Boh nepotrebuje tvoju tvrdú košeľu, tvoj pôst, tvoju kapucňu, On ťa potrebuje v tvojom povolaní a na tvojom mieste poslušného a chváliaceho Jeho Syna. Potom Mu dobre slúžiš.

St. Louis ed., 13.1:82 – 85.

Ako môže Božie slovo zakoreniť v našich srdciach - 17. apríl

„Ale Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci.“ Lk 2:19

Aj tieto slová si máme všimnúť a naučiť sa z nich, ako máme správne počúvať Božie slovo... Mária sa usilovne zaoberala týmito slovami tak ako tí, ktorí dôsledne zachovávajú Božie slovo, hľadajú ho a venujú sa mu: Čím dlhšie to robia, tým ho viac chápu, nachádzajú v ňom stále väčšiu útechu a stávajú sa čoraz istejšími a istejšími vo svojej viere. Ale svetským dušiam ide Slovo jedným uchom dnu a druhým von bez ohľadu na to, koľko im ho kážete; akoby ste udierali na vodu. Mária to tak nerobí. Záleží jej na Slove. Preto si ho uchováva v pamäti, zapisuje do srdca a rozjíma o ňom, teda venuje sa mu, premýšľa v sebe: „Je to zvláštna správa, že budem matkou dieťaťa, o ktorom zvestujú anjeli, že je Spasiteľom sveta, nazývajú ho Kristom a Pánom.“ Takýmito myšlienkami sa slová ponorili hlboko do jej srdca, takže si ich musela uchovať. Aj keby bol celý svet proti, nikto by jej ich nedokázal vziať, ani presvedčiť ju o inom; zostala by pevná v presvedčení, že jej syn bol Božím Synom a Spasiteľom celého sveta. Máme nasledovať príklad drahej matky Pána (veď preto ho máme zapísaný) a usilovne si vštepovať Slovo do srdca, až sa nám dostane do krvi. Vo Veľpiesni 8:6 Boh hovorí: „Polož si ma na svoje srdce ako pečať, ako pečať na svoje rameno.“ Nepraje si, aby sme Jeho slovo mali len na jazyku ako penu na vode alebo slinu v ústach, ktorú vypľujeme, ale želá si, aby bolo vryté do nášho srdca, aby na ňom zostal odtlačok, ktorý nemôže nikto zmyť, ako keby s ním narástlo, nikto ho nemôže zoškriabať. Panna Mária mala srdce, v ktorom zostali vryté slová anjelov. Preto všetci, ktorí takto uchopia Slovo, majú rýdzi charakter Krista, pravú pečať. Nedovolia, aby im niekto vzal Slovo, aj keby sa objavili sektárske bludy, alebo ich napadol sám diabol. Pridŕžajú sa pevne toho, čo počuli a čomu uverili. Ale ostatní, aj keď počujú Slovo a žasnú nad ním, dlho v nich nezostáva a čoskoro naň zabudnú. Tu musíme poznamenať: Ak sa má Božie slovo zakoreniť aj v našich srdciach, musíme sa ním usilovnejšie zapodievať. Vidíme to na mladých ľuďoch: musíme neustále opakovať a mnohokrát vštepovať, kým sami pochopia, hoci nám sa zdá, že také úžasné veci sa chápu ľahko a bez námahy. Veľmi sa mýlime. Väčšina ľudí sa hneď, ako skončí kázeň a bohoslužby, stará o iné veci, len hŕstka premýšľa o tom, čo počuli a čo sa naučili z kázne. Nie je správne, že tak veľa myslíme na to, čo je najmenej dôležité. Máme hľadať najprv kráľovstvo Božie – teda starať sa oň najviac zo všetkého, ale robíme opak, viac sa zaujímame o obchodné záležitosti, jedlo a zábavu ako o Božie slovo. Inak by sme premýšľali o Božom slove aspoň tak často a tak usilovne a zaoberali sa ním tak vážne ako inými našimi záležitosťami. Ale tak to nie je. A potom neprekvapuje, že Slovo má len plytké korene, takže naň zabudneme hneď, ako príde problém. No tak by to medzi kresťanmi nemalo byť. Božie slovo je ich najväčším pokladom; preto je aj v ich srdciach. A aj keď sa musia zaoberať svetskými záležitosťami, srdce majú vždy pri tom, čo si najviac cenia.

St. Louis ed., 13.1:80 – 82.

Kristus prináša väčšiu radosť než svet trápenie - 13. apríl

„Ľuďom dobrej vôle.“ Lk 2:14 (v origináli: „ľuďom dobrú vôľu“, pozn. red.)

Anjeli pridávajú tieto slová, akoby chceli povedať: „Chceli by sme, aby si celý svet ctil Boha a nažíval navzájom v pokoji.“ No budú mnohí, ktorí si nebudú vážiť evanjelium, neprijmú tohto Syna, ale budú Ho prenasledovať. Preto nech Boh dá tým, ktorí sú zbožní, spokojné a radostné srdce, nech hovoria: „Mám Spasiteľa; nebeské kráľovstvo je moje; Kristus – Boží Syn – je môj. Preto, aj keď ma niečo zraňuje; aj keď som prenasledovaný; aj keď sa na mňa valí všetko možné nešťastie, pre túto vieru a presvedčenie nebudem netrpezlivý ani nahnevaný, ale budem sa tešiť. Žiaden smútok, žiaľ či prenasledovanie, akokoľvek veľké a ťažké mi nezabráni, ani nepokazí radosť a potešenie, ktoré mám v tomto novonarodenom dieťati.“ Milí anjeli prajú také srdcia všetkým veriacim, aby mohli mať dobrú myseľ v protivenstvách; a keď diabol zúri, oni môžu spievať, veď majú Kristov pokoj a radosť v Ňom, môžu pevne stáť v každom nešťastí, a dokonca posmievať sa diablovi, keď im ubližuje, hovoriac: „Diabol, ak nedokážeš nič viac, len útočiť na moje telo, život a majetok, mal by si radšej prestať, lebo mi nemôžeš ublížiť. Mám večného Spasiteľa, ktorý mi vo večnosti odplatí všetku telesnú ujmu.“

Mt 19,29: „Nikdy nedokážeš urobiť niečo až také zlé, aby si zničil moju radosť, ktorú mám kvôli tomuto dieťatku.“ To je význam slova „eudokia“ v tomto verši: dobré, pokojné, radostné a odvážne srdce, ktoré sa príliš nestrachuje o to, čo sa deje, a hovorí diablovi a svetu: „Nemôžem sa kvôli tebe vzdať svojej radosti; ani sa nebudem báť tvojho hnevu. Rob si, čo chceš; Kristus prináša väčšiu radosť ako žiaľ, čo spôsobuješ ty.“ Drahí anjeli nám svojou piesňou úprimne želajú také srdce. Svet túto pieseň po milých anjeloch neopakuje, svet spieva pieseň svojho boha, diabla. Celá je prevrátená naruby: „Sláva diablovi v pekle, rozbroje na zemi a ľuďom neochotu a mrzutosť.“ Tak totiž vedie diabol svoju nevestu – svet: preklína, berie nadarmo Božie meno, prenasleduje a zavrhuje Božie slovo, následne vytvára nepokoj, spory, nejednotu, vojny, vraždy a riadi veci tak, že nikto nemá ani chvíľu radosť, nikto si nemôže užiť ani hlt jedla bez smútku a strachu. Úbohé sektárske duše tomu napomáhajú ako diablove hlásne trúby, ich falošné učenie hanobí Boha na nebesiach a rúha sa Mu. Ale skutočný harmatanec začne, keď diabol poštve škodlivými myšlienkami proti sebe kniežatá a vládcov, takže verejne sľubujú jeden druhému len to najlepšie, ale za chrbtami si robia to najhoršie. „Presne takto sa mi to páči,“ pospevuje si diabol. Tak sa oslavuje diabol v pekle, keď vznikajú rozbroje na zemi a ľudia majú bojazlivé a zúfalé srdcia... Proti tomu spievajú milí anjeli a prajú nám odvážne srdcia, ktoré vedia byť smelé a vzdorovať, keď sa veci nevyvíjajú priaznivo, aj uprostred všetkých nešťastí a protivenstiev.

St. Louis ed., 13.1:75 – 77.