Predovšetkým - 2. august

„Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal,  že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem.“ (1Kor 15:3)

Niekto sa raz opýtal uznávaného britského kazateľa C. H. Spurgeona, či by vedel zhrnúť svoju kresťanskú vieru do niekoľkých slov. Jeho odpoveď znela: „Áno. Viem vám to povedať v štyroch slovách: Ježiš za mňa zomrel.“

V tom to celé spočíva. Nemusíš byť teológ alebo najväčšia intelektová kapacita všetkých čias. Môžeš však povedať príbeh o tom, čo Ježiš vykonal na kríži, ako na kríži zomrel a vylial za nás svoju krv. V tomto posolstve je sila. Nespočetnekrát som mal možnosť vidieť, ako mení ľudí, pretože je pomazané Bohom. On ho požehnáva. A On ho používa, aby prenikol cez obranu, ktorú si ľudia vystavili.

Dobré zhrnutie evanjelia nám dáva Pavol: „... Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem“ (1Kor 15:3-4).

Evanjelium v kocke je, že Kristus zomrel za naše hriechy, bol pochovaný a na tretí deň vzkriesený.

Apoštol Pavol bol známy svojimi skvelými rečníckymi zručnosťami a pochopením kultúry a jazykov. Ak niekto mohol intelektuálne presvedčiť človeka o platnosti niečoho, bol to apoštol Pavol.

A predsa, keď prišiel rad na kázanie evanjelia, povedal nasledovné: „Aj ja, keď som prišiel k vám, bratia, prišiel som nie s vyberanými slovami, alebo s múdrosťou zvestovať vám svedectvo o Bohu;  lebo som si umienil, že medzi vami nebudem vedieť nič iné, jedine Ježiša Krista, a toho ukrižovaného.“ (1Kor 2:1-2)

V skutočnosti môžeme brániť posolstvu evanjelia tým, že ho skomplikujeme. Je to však práve to jednoduché, mocné, ale hlboké posolstvo, ktoré dokáže meniť životy. Zmenilo tvoj život a zmenilo aj ten môj.

https://www.harvest.org

Byť krotký - 26. júl

„Blahoslavení krotkí, lebo oni dedičmi zeme budú.“ Mt 5,5

Tento verš sa zhoduje s 3. veršom, ktorý hovorí: „Blahoslavení chudobní duchom“ atď. Lebo ako v ňom zasľubuje nebeské kráľovstvo a večné vlastníctvo, tak tu pridáva sľub týkajúci sa časného života a majetku tu na zemi. Ale ako to ide dohromady: „byť chudobný“ a „zdediť zem“? Znie to, akoby kazateľ zabudol, čo povedal na začiatku. Lebo ak má niekto vlastniť zem a statky, nemôže byť chudobným. A „vlastniť zem“ znamená v tomto verši mať všetko možné dobro tu na zemi. Nehovorí, že každý bude vlastniť celú krajinu; inak by Boh musel stvoriť viac svetov. Skôr myslí na dobro, ktoré Boh ľubovoľne dáva každému: dáva ženu, deti, zvieratá, dom, hospodárstvo, a čo k tomu patrí, takže človek môže žiť a zotrvávať v krajine, teda tam, kde žije, a môže byť pánom svojho vlastníctva, ako zvyčajne o týchto veciach hovorí Písmo: „dúfajúci v Hospodina vlastniť budú zem“ (Ž 37:9, 11) atď. A v Ž 37:22 hovorí, že: „Ním požehnaní vlastniť budú zem“ atď. Dôvod, prečo podáva vysvetlenie predošlého verša, je: Byť chudobný duchom neznamená byť bedárom, ani zahodiť svoje peniaze a majetok. Lebo Kristus chce, aby Jeho kresťania bývali a zostávali v krajine a zapodievali sa zemským majetkom, ako tu môžeme počuť. A teraz, čo to znamená byť „krotký“? Najprv musíš vedieť, že Kristus tu nehovorí o správe vecí verejných a jej inštitúciách. Veď oni nesmú byť krotké, lebo používajú meč, ktorým musia potrestať zlo a musia sa hnevať a odplácať tým, čo sa volá Boží hnev a pomsta (Rim 12:17,19,21; 13:4). Kristus tu naopak hovorí o jednotlivcoch, ako máme žiť každý za seba samého vo vzťahoch s inými, mimo svojho úradu a jeho pôsobnosti. Napríklad: hovorí o otcovi a matke, ako žije mimo vzťahov so svojimi deťmi, keď neuplatňuje svoj otcovský alebo materský úrad, teda vo vzťahoch s tými, ktorí ich nevolajú otec alebo mama, napr. so susedmi a inými ľuďmi. Často hovorievam, že musíme rozlišovať to dvoje: úrad a osobu. Muž menom Ján alebo Martin sa veľmi líši od muža, ktorého voláme kurfirst, doktor alebo kazateľ. Lebo to sú akoby dve odlišné osoby v jednom človeku. Jednou je tá, ako sme boli stvorení a ako sme sa narodili, podľa nej sme si všetci rovní, muži, ženy, deti, mladí, starí atď. Ale keď sa narodíme, Boh nás oblečie a ozdobí na inú osobu: Zmení ťa na dieťa a mňa na otca. Jedného na pána, iného na sluhu. Z jedného urobí princa, z iného mešťana a tak ďalej. Keďže človek zastáva Bohom danú úlohu, chodí ozdobený v Jeho sláve, a už nie je jednoducho Ján alebo Mikuláš, ale je nazývaný Saský princ alebo otec, alebo vládca. Kristus tu nehovorí o týchto úradoch, necháva ich ďalej vykonávať úrad a vládu, ako to nariadil. Hovorí tu skôr o samotnom jedincovi, ktorým je každý sám o sebe, aké majú byť vzťahy jedného človeka k druhému. Preto, keď máme úrad a právomoci, máme a musíme konať rázne a prísne, nahnevať sa a potrestať a pod. Lebo vtedy musíme konať, čo nám Boh dal a čo nám prikázal pre Neho robiť. Ale mimo úradu nech sa každý naučí byť krotkým k iným, teda nech sa naučí nezaobchádzať s blížnym neprimerane z nenávisti alebo pomsty ako tí, ktorí sú tvrdohlaví, ktorí nič neznesú a ničoho sa nevzdajú, ale obracajú svet naruby, nechcú nikoho počúvať, nechcú, aby mal niekto iný úžitok, ale rýchlo zovrú svoj majetok a nemyslia na nič iné, len vyrovnať si účty s blížnym... Preto si vyber, ako chceš žiť: Môžeš žiť krotko a trpezlivo medzi ľuďmi a nechať si, čo máš. Alebo môžeš stratiť, čo máš, pajediť sa a zúriť, a nebudeš mať pritom pokoja.

St. Louis ed., 7:369-372.

Čo má kazateľ kázať? - 16. august

„Keď (Ježiš) videl zástupy, vystúpil na vrch, a keď si sadol, pristúpili k Nemu Jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich.“ Mt 5:1-2

Kazateľ by mal zastávať svoj úrad nie len na verejnosti tak, že všetci ostatní musia byť ticho a nechať ho vystupovať ako toho, kto má na to právo a príkaz od Boha. Ale mal by aj slobodne a suverénne otvoriť svoje ústa. To znamená, že by mal kázať pravdu, a to, čo mu bolo povedané, že má kázať. Nech nie je ticho, ani nemumle. Nech bez strachu vyznáva a hovorí tak, ako to je, na nikoho neberie ohľad a nikoho nešetrí, nech je to ktokoľvek, koho sa jeho slová dotknú. Lebo kazateľa skutočne hatá, keď sa nervózne obzerá a znepokojuje nad tým, čo ľudia chcú alebo nechcú počuť, alebo čo môže pre neho znamenať stratu priazne, škodu alebo nebezpečenstvo. Naopak, ako stojí vysoko na vrchu, na verejnom mieste, a voľne sa rozhliada dookola, tak by mal aj on hovoriť voľne, nikoho sa nebáť, aj keď vidí mnoho ľudí a mnoho hláv. Nech nezaobaľuje pravdu. Nech neberie žiadne ohľady na vznešených a nahnevaných pánov; na peniaze, bohatstvo, česť a moc; ani na hanbu, chudobu a ujmu. Nech nemyslí na nič iné ako na to, aby hovoril to, čo vyžaduje úrad, pre ktorý tam stojí. Lebo Kristus neustanovil kazateľský úrad, aby pomohol niekomu získať peniaze, majetky, priazeň, úctu, priateľstvo alebo nejakú inú výhodu, ale aby rozhlasoval pravdu, karhal, čo je zlé, a vravel, čo je duši na prospech a spasenie. Lebo Božie Slovo nie je dané na to, aby nás naučilo, ako má robiť sluha v domácnosti robiť svoju prácu a zarobiť si na živobytie, ako má richtár spravovať mesto, alebo ako má roľník orať a sušiť seno. V krátkosti, Božie Slovo nám nedáva, ani neukazuje časné dobrá, ktorými sa udržuje život. Lebo toto všetko už vopred každého naučil zdravý rozum. Namiesto toho nás Božie Slovo chce naučiť, ako máme získať ten iný život; a učí ťa, ako žiť a živiť svoje telo, kým trvá tento život, aby si mohol vedieť, kde zostaneš  a budeš žiť, keď bude musieť tento život skončiť. Ak niekto začne kázať o inom živote, ktorý máme hľadať a pre ktorý by sme si nemali myslieť, že zostaneme večne tu, na zemi, iste začnú hádky a spory, pretože svet to neznáša. To je dôvod, prečo kazateľ, ktorý dáva prednosť svojmu bruchu a časnému životu, neobstojí. Iste, on stojí na kazateľnici a tára ďalej a ďalej, ale nekáže pravdu. Neotvorí ústa. Keď ide do tuhého, onemie a líšku nepohryzie. Vidíš, to preto Matúš najprv opísal skutočnosť, že Kristus, ako pravý kazateľ, vystupuje na vrch a slobodne otvára ústa, vyučuje pravdu a karhá falošné kázanie aj falošný život, ako budeme počuť.

St. Louis ed., 7:353-355.

Ako sme oslobodení od zákona, hriechu a smrti - 10. august

„Lebo jarmo, ktoré ho zaťažuje, i palicu na jeho chrbte a prút jeho poháňača dolámeš ako v deň Midjáncov.“ Iz 9:3

Tretím dôvodom, prečo sa môžu kresťania radovať, je odstránenie „prútu poháňača“, teda zákona. Pavol hovorí: zákon je silou hriechu (Rim 3:20; 7:7). Ale hovorím o zákone chápanom duchovne, ktorý odhaľuje hriech. Lebo Pavol vraví: „skrze zákon prichádza poznanie hriechu“. Nemyslím zákon v telesnom zmysle, keď cez skutky vyrába pokrytcov. Lebo tí, ktorí nepočujú zákon v duchovnom zmysle, nepociťujú palicu na svojom chrbte, teda hriech. Iste, majú na chrbte palicu, ale nemá žiadnu tiaž, teda majú hriech, ale necítia ho, ani o ňom neuvažujú. Podobne majú aj bremeno, teda smrť, ale to nemá jarmo, ktorým by ich zaťažilo; lebo nevnímajú, ako si ich smrť podmanila a ako nad nimi vládne. To isté platí pre zákon: Je pri nich prút, ale oni nepočujú hlas poháňača, prút a poháňač teda nie je to isté, tak ako palica a jej ťarcha na chrbte nie je to isté a ani jarmo a bremeno nie je to isté. Lebo my všetci sme podrobení smrti, hriechu a zákonu, ale nie všetci pociťujeme pred svojou poslednou hodinkou bodanie a víťazstvo, teda silu a nadvládu smrti, hriechu a zákona nad nami. Podobne je prútom zákon a poháňačom moc a vláda zákona. Lebo ak by nebol žiaden zákon, nebol by ani žiaden hriech. Ale keďže teraz zákon je, chceli by sme byť oslobodení od hriechu, no sme nemohúci. Lebo zákon tu je; poháňa, ženie, usvedčuje a premáha nás, núti nás uvedomiť si, že sme hriešnici; takto nás násilne stavia pod hriech. To je hlas poháňača, teda vláda a moc zákona nad nami, ktorý z nás robí služobníkov hriechu. Veď sa nazýva silou zákona, poháňačom alebo dozorcom, vymáhačom, pretože od nás neustále vyžaduje poslušnosť a jeho požiadavky a poháňanie nenechajú svedomie na pokoji. Keďže nevieme týmto požiadavkám vyhovieť, ani sa im podriadiť, zákon nás čoskoro doženie pod hriech a odsúdi nás slúžiť hriechu. No hriech nás rýchlo odovzdá smrti. Tak ležíme ako zajatí sluhovia pod smrťou, hriechom a zákonom, teda pod jarmom bremena, pod palicou na chrbte, pod prútom poháňača. Vidíme, že Izaiáš použil slovník pohoniča oslov alebo iného krutého tyrana; lebo spomína bremeno, palicu a pohoniča vo vzťahu k tomu úbohému zvieraťu... Ale ako je zákon zrušený? Hriech a smrť, ako sme povedali, stratili svoju moc a zákonný nárok na nás, takže im už viac nie sme podrobení; a nakoniec musia umĺknuť. Ale zákon je zlomený v tom, že nás už viac nepoháňa. A my sa stávame slobodnými od jeho požiadaviek a poháňania tým, že bol naplnený skrze Krista, nášho Pána. A teraz žijeme a z Ducha ochotne konáme všetko, čo od nás zákon chcel vyžadovať a vymôcť. To preto už viac nepotrebujeme žiaden zákon. A keďže jeho poháňanie a požadovanie pominulo, všetka jeho moc, zákonné nároky aj súdny spor sú minulosťou. Teraz žijeme ako takí, ktorí nemajú žiaden zákon, presne tak ako bez zákona a poháňania žije, je a pije zdravý muž – na to žiadny zákon nepotrebuje.

St. Louis ed., 11:1987-1989.

Prečo nie sú smrť a hriech okamžite odstránené? - 6. august

„Lebo jarmo, ktoré ho zaťažuje, i palicu na jeho chrbte a prút jeho poháňača dolámeš ako v deň Midjáncov.“ Iz 9:3

Druhým dôvodom kresťanov na radosť je, že „palica na jeho chrbte“ je odstránená. Ako už bolo povedané, toto sa vzťahuje na hriech, ktorý dáva smrti silu a možnosť bodať. Veď nemôžeme považovať smrť za zdolanú, ak nie je zdolaný hriech. A nie je možné, aby bola smrť bez hriechu alebo hriech bez smrti. Aj preto nemohla smrť príliš dlho vládnuť nad Kristom, aj keď Ho kvôli nám určitý čas držala. Lebo kým Kristus nevzal na seba náš hriech, nebolo v Ňom hriechu. To je aj dôvod, prečo smrť nemôže ďalej vládnuť nad kresťanmi: oni sú teraz spravodliví v Kristu a nemajú žiaden hriech, aj keď ich smrť na krátky čas zadržiava. Lebo takto boli smrť a hriech majstrovsky porazené: Neodstránite ich jednoducho naraz silou tak, že ich nikdy viac neokúsite. Namiesto toho najprv zrušíte ich právny nárok a silu, odsúdite ich súdom podľa práva, takže musia zaniknúť. Hoci ešte dočasu, kým nebudú rozmliaždené, môžu zúriť a dávať sa pocítiť, no to nie je podstatné: už bol nad nimi vynesený súd, takže už viac nemajú žiaden nárok ani žiadnu moc, musia – a to čoskoro – umĺknuť a skončiť. Toto sa robieva s mocným nepriateľom: keď ho zajmú, nezabijú ho hneď, ale nechajú ho nažive, kým ho neusvedčí súd, až potom je vykonaný rozsudok. Určite, vo väzení ešte žije, ale je to biedny život, už nemá žiadne právo ani moc škodiť, vládnuť či trápiť protivníkov. Naopak, udržiavajú ho nažive pre smrť. Už nežije, aby vládol, ale aby bol odsúdený a popravený. Toto sa stalo aj smrti a hriechu. Kristus vyhral vojnu a zajal ich, takže už viac nemôžu vládnuť ani vyhrať nad nami ako predtým, ako hovorí žalm: „Vystúpil si na výšinu a zajal si tých, ktorí z nás urobili zajatcov“ (Ž 68,19 preklad z angl.). A deň čo deň postupuje nad nimi zákon a súd; odsúdil ich evanjeliom, teda nemajú nad nami  žiadne právo ani moc, ale čoskoro majú umĺknuť a zaniknúť. Podobne hovorí Pavol v Rim 8:3, že Kristus odsúdil hriech hriechom. Skutočnosť, že sa ešte stále hýbu a prejavujú, nič neznamená. Sú odsúdené, stratili svoje zákonné práva a vládu a už nemôžu uškodiť. Okrem toho, že čoskoro skončia a zaniknú, nebude už nič. Čo mi uškodí to, že krátky čas vnímam hriech a smrť, akoby ešte vládli, keď viem, že nevládnu, ale sú odsúdené a že ich pohyb a moje prežívanie je len ich zvíjanie sa a chvenie, lebo vidia šibenicu, na ktorej majú byť popravené? Naopak, akú výhodu majú tí, ktorí krátky čas necítia hriech a smrť, akoby boli smrť a hriech odstránené silou, zatiaľ čo si hriech a smrť ponechávajú svoje zákonné práva a moc nad nimi, takže ich čoskoro premôžu a budú im vládnuť naveky?

St. Louis ed., 11:1984-1985.

Ako je hriech ostňom smrti? - 1. august

„Lebo jarmo, ktoré ho zaťažuje, i palicu na jeho chrbte a prút jeho poháňača dolámeš ako v deň Midjáncov.“ Iz 9:3

Myslím, že nikto nemôže vysvetliť tento verš lepšie ako sv. Pavol v 1. liste Korintským, kde hovorí: „Smrť, kde je tvoj osteň? Kde, peklo, tvoje víťazstvo? Osteň smrti je hriech, a moc hriechu je zákon.“ (1Kor 15:55-56, prof. Roháček). Sv. Pavol spomína tri veci, nad ktorými Kristus zvíťazil a z ktorých nás vyslobodil: smrť, hriech a zákon, presne tak ako Izaiáš spomína tri veci, ktoré premohol Boh, aby sme sa radovali a boli pred Ním bez obáv. Pozrime sa, ako spolu súvisia Izaiáš a sv. Pavol. Veď Izaiáš určite hovoril o tých istých troch veciach ako sv. Pavol, lebo Boží ľud nemôže mať pokoj a radosť, ak to troje – smrť, hriech a zákon – nie je porazené. A ak by to troje ďalej trvalo, nepomohlo by nám ani to, ak by nám Boh dal všetko, dokonca ani ak by nám dal miesto v nebi. Kto môže byť veselý a spokojný, ak nad ním visí smrť, hriech a zákon, ak zažíva, že sú proti nemu? Tam, kde má byť radosť, musí byť život, dobré svedomie a sloboda. Ale Izaiáš hovorí, že pred Bohom je radosť, pretože On premohol tie tri tu spomínané veci; ak dostatočne hlboko pochopíme vieru, naučíme sa, že to je v súlade so sv. Pavlom, ktorý týmto víťazstvom tiež potešuje kresťanov a prikazuje, aby sa ním potešovali zoči-voči smrti, hriechu a zákonu.

Ako prvé spomína „jarmo, ktoré ich ťažilo“.  Teda ťarchu tých, ktorí sa radujú pred Bohom ako zo žatvy alebo zo zisku. Pre tých, ktorí rozpoznajú a príjmu evanjelium, je prvým dôvodom na radosť to, že Kristus zlomil jarmo ich bremena – jarmo smrti. Je to veľké, ťažké jarmo a neznesiteľné bremeno. Každý sa ho bojí a uteká pred ním, no nemôže uniknúť, ale znášať ho  a pretrpieť. No tu hovoríme o smrti, ktorú zažíva človek vydesený svedomím, ktoré cíti Boží hnev a odsúdenie na smrť pre svoj hriech. Nie je to nič iné ako smrť, ktorá stále mocne vládne mimo Kristovho kráľovstva – taká, akú zažili Adam a Eva v raji (1M 3,8); akú pociťoval Dávid, keď ho Nátan napomenul pre smilstvo (2Sam 12). Je to len a len večné zomieranie. Ale ničomníci si až do svojho konca neuvedomujú takú smrť; lebo si idú svojou cestou a necítia žiaden hriech. Keďže ho necítia, nevnímajú ani túto smrť. To preto sv. Pavol hovorí, že hriech je ostňom smrti, teda ak by nebol žiadny hriech, len nevinnosť, smrť by nemala žiadnu moc ani nárok, žiadne ostrie, nemala by kam pichnúť a kadiaľ vniknúť. Báť sa jej nemusí ani dobré svedomie; to tiež nepozná žiaden osteň, moc a nárok smrti. Ale tam, kde je hriech, tam vniká smrť, ktorá má moc. Svedomie plné hriechu musí dať smrti priestor a povedzme to tak, že si zaslúžilo smrť. To je dôvod, prečo sa svedomie plné hriechu tak strašne bojí smrti. Lebo ono vníma osteň smrti, teda svojich hriechov, a nemôže sa jej vyhnúť.

St. Louis ed., 11:1982-1984.