Ako môžeme obstáť pred Bohom? - 26. september

„... lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane. Kto by teda zrušil čo aj len jedno z týchto najmenších prikázaní, a tak učil ľudí, bude pomenovaný najmenším v kráľovstve nebeskom; ale kto by konal a učil (podľa nich), bude pomenovaný veľkým v kráľovstve nebeskom.“ Mt 5:18-19

To znamená: chcem, aby sa všetko učilo a čisto a úplne zachovávalo a aby sa nič zo zákona neodstraňovalo. Tým dáva najavo, že zistil iný stav, konkrétne, že aj učenie, aj život sú celkom iné. Preto, ako vidíme z toho, čo nasleduje, musí vziať oboje, učenie i život, a poriadne ich presoliť, aby sa očistili. Aj my musíme takto učiť, aby sme nedovolili ani písmenku vypadnúť z evanjelia, ale vraveli: „všetko sa musí čisto vyučovať, veriť aj zachovávať.“ Tým ukazuje, že prednáša ostrú kázeň a neprijíma obvinenie, že by rušil zákon. Namiesto toho chce nimi zatriasť, aby sa ukázalo, ako oslabili a rušili zákon svojimi komentármi. V skutočnosti zašli až tak ďaleko, že vyhlásili, že prikázania, ktoré tu Kristus naliehavo vyžaduje, nie sú záväzné, sú to len dobré evanjeliové odporúčania, čo je v priamom rozpore s týmito slovami a tým, že nebo a zem sa musia pominúť predtým, ako sa jedno z tých najmenších prikázaní prestane dodržiavať... Kristus naopak hovorí: „Určite dohliadnem na to, aby nielen žiadne nebolo zrušené, ale aj ten, kto káže a nejaké z nich ruší alebo nevyučuje, musí vedieť, že nie je mojím kazateľom a bude odsúdený a vylúčený z nebeského kráľovstva.“ Tým, že hovorí: „bude pomenovaný najmenším v kráľovstve nebeskom,“ nevyjadruje nič iné než to, že nebude v nebeskom kráľovstve; keďže tento kazateľ považoval za maličkosť pohrdnúť Božím prikázaním, sám bude opovrhnutý a odhodený. Preto musia byť všetci kazatelia pripravení popýšiť sa pred svetom tým, že môžeme nechať našich protivníkov, nech si trúfnu ukázať nám jeden verš alebo stať Písma, ktorú rušíme alebo nesprávne vyučujeme... Dávajte si pozor na protivníkov a nedajte sa vystrašiť ich odsudzovaním, prenasledovaním a zúrením. Nachádzame tu útechu, že tí, ktorí čisto a verne učia a pridŕžajú sa Božieho slova, budú s Kristom veľkými v nebeskom kráľovstve, aj keď ich ľudia posielajú do horúcich pekiel. Ale ja tu nerozoberám to, ako sa musí naplniť zákon tak, aby sa z neho nestratilo jediné písmenko či bodka atď., hoci učíme, že ho žiaden človek nedokáže naplniť. Lebo už som povedal, že Kristus tu nehovorí o živote, ale najmä o učení. Ani tu nehovorí o vznešenom hlavnom článku viery. To znamená, že tu neučí o tom, kým je On a čo nám dáva, teda, že nemôžeme byť ospravedlnení či spasení tým, čo učí zákon, môžeme len dospieť k tomu, že spoznáme seba ako tých, ktorí nemôžu sami zo svojich síl správne naplniť ani jedinú čiaročku. Kristus tu tiež nehovorí, že my – aj keď potom, čo sme sa stali kresťanmi krstom a vierou, robíme, čo môžeme – nikdy nemôžeme na základe zákona obstáť pred Bohom, ale musíme sa neustále plaziť ku Kristu, ktorý tým najrýdzejším a najdokonalejším spôsobom naplnil všetko a ktorý nám dobrovoľne dáva seba aj s Jeho naplnením zákona, aby sme skrze Neho mohli obstáť pred Bohom, a preto nás už zákon nemôže obviniť ani odsúdiť. Takto je pravdou, že sa všetko musí udiať a naplniť až do najmenšieho písmenka – ale len týmto jediným Človekom. Na túto tému bolo dosť povedané inde.

St. Louis ed., 7:424-427.

Bohatý a dokonalý zákon - 22. september

„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ Mt 5:17

Ako Kristus Pán poveril apoštolov poslaním a dôrazne im prikázal, aby ho vykonávali, teraz pokračuje a začína soliť a žiariť, čím im dáva príklad, aby vedeli, čo majú kázať. Kristus sa tu pustil do oboch – učenia aj života židov, aby ich napomenul a polepšil ich nesprávne názory a skutky. Ako som už povedal, nepripomína to najdôležitejšie – vznešené učenie o viere, ale začína menej významným tak, že správne vysvetľuje a vykladá zákon, ktorý farizeji a zákonníci úplne zastreli a prekrútili. Lebo je nevyhnutné očistiť a napraviť aj učenie o Božích prikázaniach. No táto soľ tak neznesiteľne štípe: kladie na nich ruky, odsudzuje ich a nenechá na nich nič dobré, hoci to boli tí najlepší a najsvätejší ľudia, ktorí denne učili Božie prikázania a každý deň prinášali sväté obety atď., takže nikto ich nemohol pokarhať. Tým, že to spravil, zapríčinil, že oni, istí si sebou, na Neho kričia a obviňujú Ho, že chce zrušiť a zničiť Boží zákon, hoci ho nariadil Boh atď... Preto Kristus vraví: „Nechcem priniesť iný ani nový zákon, len zoberte Písmo, ktoré máte, správne ho vyložte a konajte tak, potom budete vedieť, ako sa má dodržiavať.“ Lebo evanjelium ani Kristovo kázanie neprináša nové učenie, ktoré ruší alebo mení zákon, ale prináša presne to, čo vopred zasľúbili proroci, ako hovorí sv. Pavol v Rim 1:2. Preto aj my dnes preberáme od cirkvi to, čo má – Písmo, krst, sviatosť oltára atď.; netúžime vymyslieť niečo nové či lepšie. Robíme to len preto, aby sa o nich správne kázalo a aby sa správne používali, aby bolo učenie i obyčaje, ktoré sú v rozpore s nimi, odstránené. Sv. Augustín vysvetľuje slovo „naplniť“ dvoma spôsobmi: Po prvé, naplniť zákon znamená doplniť k zákonu to, čo mu chýba. Po druhé to znamená naplniť ho životom a skutkami. Ale to prvé vysvetlenie je nesprávne. Lebo zákon sám osebe je tak bohatý a dokonalý, že sa k nemu nesmie nič pridávať. Lebo aj apoštoli museli overiť evanjelium a kázanie o Kristu Starým zákonom. To preto nikto, dokonca ani Kristus, nedokáže vylepšiť zákon. Lebo čo väčšie by sa dalo urobiť alebo učiť než prvé prikázanie: „milovať budeš Boha celým srdcom atď.“ (5M 6:5) Čo ale Kristus robí, je, že leje svoju milosť a Ducha na zákon a učenie, aby sa zákon zavŕšil a naplnil tak, ako to sám požaduje. Ale to neznamená niečo pridávať k zákonu. O tom tu On teda nehovorí, ale vraví o naplnení zákona, ktoré sa deje vyučovaním. Podobne „rušiť“ tu neznamená konať v rozpore so zákonom, ale zrušiť zákon učením. Preto tu Kristus hovorí to, čo píše aj sv. Pavol: „Či teda vierou rušíme zákon? Vôbec nie! Ale platnosť zákona potvrdzujeme“ (Rim 3:31), čím Pavol vraví, že nechce priniesť iné učenie, ako keby to predchádzajúce už neplatilo. Naopak, chce správne kázať a vykladať zákon, ukázať jeho pravú podstatu a význam, aby sa tak mohli naučiť, čo je zákon a čo požaduje; učí proti komentárom farizejov, ktoré povkladali do zákona, a tak vyučovali len škrupinu a obal zákona.

St. Louis ed., 7:421-424.

Vždy zaťahuj skutky do viery - 19. september

„Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ Mt 5:16

Pozri, ako neúnavne Kristus vyzýva apoštolov. To by nebolo nutné, ak by nehrozilo veľké nebezpečenstvo a núdza. Chce tu povedať: „Ľudia chcú zatemniť vaše svetlo, nechcú ho trpieť. Len tomu odvážne a sebavedomo čeľte, neopovážte sa zaliezť pod nádobu. Len ďalej verne konajte svoju službu a Ja dohliadnem na to, aby ju ľudia neprekazili.“ Lebo toto je isté: Kým kresťanský kazateľ pokračuje v práci a nedbá na odsúdenie a prenasledovanie sveta, musí trvať aj jeho služba. Evanjelium nemôže prestať účinkovať, kým ešte niekto pracuje. Niektorí musia vytrvať až do posledného dňa. Ale keď Kristus hovorí: „aby ľudia videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca v nebi,“ je to v zmysle sv. Matúša, ktorý takto hovorieva o dobrých skutkoch. Lebo on, spolu s ďalšími dvoma evanjelistami Marekom a Lukášom, nezameriava svoje evanjelium na najdôležitejšiu časť Kristovho učenia až tak veľmi ako sv. Ján alebo Pavol. Preto nás tí traja naliehavo vyzývajú robiť dobré skutky. Takto to má byť v kresťanskom kráľovstve: Má sa vyžadovať viera aj skutky, ale každé podľa svojho druhu a významu – viera v Krista má byť najdôležitejším a najvyšším učením; až potom sa majú vyučovať skutky. Keďže evanjelista Ján podrobne a najhorlivejšie učil hlavný bod – a preto je správne pokladaný za najväčšieho a najlepšieho evanjelistu –, Matúš, Marek a Lukáš pokračovali druhou časťou a mocne ju vyučovali, inak by zostala zabudnutá. Preto sú v tejto časti lepší ako Ján, zatiaľ čo Ján je lepší v tej prvej. Ale nesmieš hľadieť na verše a učenie o skutkoch tak, že viera je oddelená od skutkov, ako to sfušovali oni, naši slepí učitelia, ale do viery musíš vždy ťahať skutky – sú jej vyjadrením, majú pôvod vo viere, vracajú sa k nej a kvôli viere sú chválené a nazývané dobrými... Preto keď hovorí: „Aby videli vaše dobré skutky,“ nesmieš tomu rozumieť tak, že sa zmieňuje o prostých bezvýznamných skutkoch, teda o skutkoch bez viery, ale určite hovorí o takých skutkoch, ktoré koná viera, o skutkoch, ktoré sa nedajú robiť bez viery. Lebo Kristus tu nazýva dobrými skutkami to, že človek žije, snaží sa presadzovať a vyznáva učenie o Kristu a vieru, aj keď kvôli tomu trpí. Lebo hovorí o tých skutkoch, ktorými človek umožní, aby jeho svetlo žiarilo. A „nechať svoje svetlo žiariť“ je pravým poslaním viery a učenia, pomáhame tým iným, aby aj oni prišli k viere. Preto sú to tie najväčšie a najlepšie skutky. Sú to také skutky, po ktorých musí nasledovať, tak ako tu hovorí, oslava a chvála nebeského Otca. Lebo toto učenie a kázeň odstraňuje všetko naše vychvaľovanie sa svätosťou a vraví: „Nie je v nás nič dobré, čím by sme sa mohli chváliť.“ A naopak učí svedomie, v akom je vzťahu k Bohu, ukazuje mu Božiu milosť, láskavosť a celého Krista. To je to, čo znamená správne ukázať a chváliť Boha, to je tiež pravá obeť a bohoslužba. Takéto skutky majú byť prvé a najdôležitejšie; z nich vyplýva život navonok vo vzťahoch k blížnym. Takýto život sa volá skutkami lásky. Tie tiež žiaria, ale nie viac ako ich rozdúchava a napája viera v Krista.

St. Louis ed., 7:418-420.

Nepríjemná kázeň - 15. september

„Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť, čím bude osolená? Na nič nie je už súca, len ju vyhodiť, aby ju ľudia pošliapali.“ Mt 5:13

Je ľahké porozumieť, ako má solenie prebiehať. Kazatelia majú vyjsť na verejnosť a povedať: „Všetko, čo sa narodilo a žije na zemi, je nepoužiteľné, pred Bohom je to skazené a v rozklade.“ Keďže Kristus jasne hovorí, že majú byť soľou zeme, teda všetkého vo svete, musí z toho vyplývať, že všetko vo svete, čo sa nazýva telom alebo človekom, musí byť pokarhané a dôkladne nasolené, aby bolo všetko: svätosť, múdrosť a obdiv sveta – vymyslené svetom bez Božieho Slova – odsúdené ako to, čo patrí diablovi a do priepasti pekla, ak sa nechytí Krista. To je nepríjemná kázeň. Spôsobuje, že nie sme svetu príjemní. Robí nás tými, ktorí si zasluhujú nenávisť a päsťou do zubov. Lebo svet by ešte ako tak vedel zniesť, ak by sme správne učili o Kristu i všetky články viery, ale keď ho chceme kritizovať a osoliť ho tým, že vyhlásime, že jeho múdrosť a svätosť bude nanič, že je slepá a zavrhnutá – toto svet nemôže strpieť, preto odpovedá tak, že obviňuje kazateľov, že nevedia nič iné, len nadávať a hrýzť. Ich kázanie musí nazvať rozoštvávaním celého sveta a vytváraním svárov, zneuctením duchovného úradu a dobrých skutkov. Ale čo môžeme robiť? Ak máme byť soľou, tá musí štípať. A aj keď povedia, že „štípeme“, vieme, že takto to má byť a že to Kristus prikázal. Chce, aby soľ štípala a pálila. To robil všade aj sv. Pavol – napomínal celý svet a karhal všetko, život aj skutky, okrem viery v Krista. A Kristus hovorí: Keď príde Duch Svätý, napomenie svet (Jn 16:8). To znamená, že Duch Svätý bude bojovať proti všetkému, čo nájde vo svete bez výnimky a bez rozdielu, nie proti jednému menej, druhému viac, ani napomínať len zlodejov a podvodníkov. Naopak, On má hodiť všetko, naozaj všetko na jednu kopu, jedného aj druhého bez ohľadu na veľkosť, malosť, zbožnosť, múdrosť, svätosť alebo čokoľvek iné – všetko, čo nie je Kristus. Lebo Duch Svätý nemusí prísť a poslať kazateľov do sveta, aby ukázal zjavné hriechy ako cudzoložstvo alebo vražda a pokarhal ich. Svet sám vie, že to sú hriechy a dokáže ich potrestať. Ale Duch a jeho kazatelia sú potrební, aby napomenuli svet tam, kde je najlepší, kde chce byť dobrý, svätý a slúžiť tak Bohu... To preto tu Kristus tak naliehavo vyzýva a upozorňuje učeníkov, aby o tom vedeli a aby sa také solenie vždy dialo, hovoriac: „Ak soľ stratí svoju chuť, ako môže niečo osoliť?“ Soľ bez chuti je soľ, ktorá prestala byť účinná a nepáli, takže už viac neochucuje ani neštípe. To hovorí o období, keď sa z kresťanstva vytratí táto služba, keď prestane napomínanie. Ľuďom sa už viac neukáže ich bieda a neschopnosť a nebudú sa udržiavať v pokání a poznaní samých seba – keď budú namiesto toho ponechaní na seba, ako keby boli na tom dobre. Tak dostane priestor ich vlastná vec, teda ich vlastná svätosť a nimi zvolené uctievanie, až kým čisté učenie o viere zasa nevymizne, nestratia Krista a veci sa nezhoršia až tak, že nebude rady ani pomoci.

St. Louis ed., 7:407-409.

Soľ nie je soľou sama pre seba - 12. september

„Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť, čím bude osolená? Na nič nie je už súca, len ju vyhodiť, aby ju ľudia pošliapali.“ Mt 5:13

Slovom „soľ“ Kristus ukazuje, aký má byť verejný kazateľský úrad medzi kresťanmi. Lebo soľ nie je soľou pre seba; nemôže sama seba osoliť. Naopak, jej využitie je takéto: používa sa na posolenie mäsa či čohokoľvek iného v kuchyni, aby získalo chuť, zakonzervovalo sa a ochránilo pred rozkladom. Takto, hovorí, ste aj vy soľou. Vaším určením nie je kuchyňa, ale osoliť mäso, ktorým je celý svet. Je to naozaj slávne poslanie a veľká česť, že ich Boh nazýva svojou soľou, a naviac ustanovuje, že majú osoliť všetko, čo je na zemi. Ale tento úrad vyžaduje človeka, ktorý je pripravený byť chudobný, biedny, nemajetný, krotký atď., a zniesť všetky druhy prenasledovania, pohany a ohovárania podľa všetkého, čo Kristus do tejto chvíle učil. Nikto, komu chýba takáto ochota, sa nikdy nestane kazateľom, ktorý správne začne soliť, ale zostane soľou bez chuti, ktorá nie je súca na nič. Lebo na úbohých rybároch a niektorých ďalších chudobných, opovrhovaných mužoch je veľká ťarcha – v skutočnosti sú až preťažení –, keď sú nazvaní „soľou zeme“ pred Bohom a očakáva sa od nich, že začnú soliť všetkých ľudí na zemi. Rozum a prirodzenosť to nedokážu, pretože sa unavia a nemôžu zniesť, že z toho budú mať len posmech, potupenie a nešťastie, takže čoskoro povedia: „Nech namiesto mňa solí svet diabol!“ Ale musí byť taký druh ľudí, ktorí to spravia radi kvôli Bohu a Pánovi Kristovi, On nechce nikoho nútiť, aby to robil tak, že to prikáže. Lebo byť kresťanom si vyžaduje ochotné srdce. Ak bezvýhradne netúžiš byť takým, urobíš dobre, ak zostaneš bokom. Ale keď veci nejdú dobre a svet i diabol nám ukazujú nevľúdnu tvár a sú takí zúriví ako peklo samo, naša dôvera je v tom, že On nám povedal: „Vy ste soľ zeme.“ Keď toto slovo zasvieti do srdca, takže sa naň srdce môže spoľahnúť a pýšiť sa bez pochybovania tým, že je Božou soľou, potom nech sa hnevajú a zúria tí, ktorí sa nechcú smiať. Ja môžem a smiem trvať na Slove samého Boha a spoliehať sa naň viac ako oni na svoju moc, meče a zbrane. Lebo preto, že ma Boh uznáva za soľ a svedčí o tom svojím Slovom, všetci anjeli v nebi a aj Slnko, Mesiac a všetko stvorenie na to musia povedať: „Áno,“ a stáť s nami proti svetu a diablovi. A aj keby to tak nebolo, to jedno Slovo nám stačí, že On nás takto označil a pokrstil. Len nech nechajú to jediné Slovo, a my pred nimi zostaneme medzi vyznamenanými tak dlho, ako bude trvať Kristus a Jeho slovo.

St. Louis ed., 7:405-407.

Kedy sa usilovať o pokoj - 8. september

„Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo synmi Božími oni budú sa volať.“ Mt 5:9

Pán tu chváli vznešeným titulom a vynikajúcim chýrom tých, ktorí vynakladajú úsilie o vytvorenie pokoja nielen pre seba, ale aj pre iných ľudí tým, že pomáhajú urovnať zlé, neprehľadné záležitosti, ukončiť spory, zabrániť vojne a krviprelievaniu. Aj to je veľká cnosť, ktorá je vo svete a medzi falošnými svätcami veľmi vzácna. Lebo tí, ktorí nie sú Kristovi, sú klamári a vrahovia ako ich otec diabol (Jn 8:44). Preto neslúžia na nič iné, len na vytváranie nezhôd, sporov, vojen a podobne... Vidíme, ako si vladár, keď sa nahnevá, hneď myslí, že musí začať vojnu. Podnecuje všetkých a nedá pokoja, kým sa nepremrhá množstvo bohatstva a krvi – ale potom sa ponúknu odpustky a on zaplatí niekoľko tisíc dolárov za duše zomretých. Sliedia a neprestanú; neuspokoja sa, kým sa nepomstia, a neutíšia svoj hnev, kým nedovedú krajinu a ľud do pohromy a nešťastia – po celý ten čas sa chcú nazývať kresťanskými vládcami a majú spravodlivý dôvod. Ale na začatie vojny treba viac ako iba spravodlivý dôvod. Lebo hoci nie je zakázané vyhlásiť vojnu – ako som povedal, Kristus tu nechce obmedziť správu spoločnosti ani jej poslanie, len učí jednotlivcov, ktorí chcú žiť  po kresťansky–,  dostatočným dôvodom na vyhlásenie vojny susedovi nie je, že ja som v práve, a sused nie. Naopak hovorí: „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj,“ aby tí, ktorí chcú byť kresťanmi a Božími deťmi, nielen nezačínali vojny a nezhody, ale aj pomáhali a radili k pokoju, kdekoľvek môžu, aj keby mali právo aj dostatok dôvodov oprávňujúcich viesť vojnu. Ak vyskúšal všetko a nič nepomohlo, to je dosť, aby ako vládca musel konať v sebaobrane na ochranu krajiny a ľudu. Preto by sa nahnevaní páni, ktorí hneď ostria meče a vyťahujú ich z pošvy už kvôli slovíčku, nemali nazývať kresťanmi, ale deťmi diabla. ... Proti takémuto postoju sa tu píše: Keď sa ti deje neprávosť a násilie, je choré prijať radu tvojej bláznivej hlavy a hneď viesť vojnovú výpravu, aby si sa pomstil a pohotovo vrátil úder. Naopak, mal by si premýšľať a hľadať, ako dospieť k zmiereniu a pokoju. Ale ak sa to nedá a nemôžeš to zniesť, je tu zákon a svetská správa, kde sa môžeš domáhať práva riadnym spôsobom. Vidíš, to je prvá vec, ktorú tu Kristus požaduje proti pomstychtivým horúcim hlavám. Tvorcami pokoja nazýva najprv tých, ktorí pomáhajú svojej krajine a ľudu k pokoju, napr. dobrých vládcov, radcov alebo právnikov a úradníkov. Majú svoj úrad a moc vládnuť, aby bol pokoj. Ale Kristus tým myslí aj dobrých občanov a susedov, ktorí urovnávajú spory a konflikty – vytvárané zlými jedovatými jazykmi – medzi mužom a ženou či medzi susedmi a prinášajú zmierenie a pokoj svojimi dobrými, zdravými jazykmi. ... Zapájame sa do ohovárania, lebo je na nás všetkých nalepená potupná diabolská špina: my všetci radi počúvame a hovoríme to najhoršie o svojom blížnom a vyžívame sa v tom, že na ňom nachádzame chyby. ... Sme ako hľadači škandálov, ktorí pátrajú iba po tom, čo odporne zapácha a bahníme si v tom ako prasce. Pozri, aj to sú pravé deti diabla, ktorý sa sám podľa tohto volá... ako ten, kto má pôžitok z... vytvárania sporov, len aby spôsobil vraždu a pohromu a aby nenechal ani štipku pokoja alebo harmónie medzi bratmi a susedmi, mužom a ženou... Ale ak chceš alebo musíš povedať niečo zlé o inom človeku, urob, ako ťa učil Kristus v Evanjeliu podľa Matúša v kapitole 18: Nechoď za inými, ale choď dôverne za tým, kto to spravil, a napomeň ho, aby sa polepšil... Ale ak to nepaomôže a musíš hovoriť s ostatnými, choď za tými, ktorí majú právomoc potrestať – za otcom a matkou, pánom a paňou, starostom a sudcom, a pod.

St. Louis ed., 7:388-393.