Zápas o zachovanie viery - 1. apríl

Napokon posilňujte sa v Pánovi a v moci Jeho sily. Oblečte sa do celej výzbroje Božej, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla. Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach. Preto vezmite na seba celú výzbroj Božiu, aby ste mohli odolať v zlý deň, všetko prekonať a obstáť. (Ef 6,10-13)

„Preto vezmite na seba celú výzbroj Božiu...“ hovorí apoštol Pavol. Náš boj nie je len proti ľuďom, ktorí sú nepriateľskí voči Bohu a Jeho vôli. Musíme bojovať proti zlým duchom v nebesiach a to nemáme šancu, ak máme bojovať z vlastnej sily. Ak máme proti nim ísť so svojím poznaním, múdrosťou, teológiou či vlastnými ľudskými zdrojmi.

V osemnástom verši nás Pavol vyzýva, aby sme sa modlili v Duchu. Modlitba je cesta, ktorou máme kráčať! Božie slovo jasne hovorí, že každé Božie dieťa má pred sebou boj, ktorý musí bojovať. V tom boji je modlitba kľúčová. A povedal im podobenstvo, ako sa im treba vždy modliť a neochabovať. (L 18,1) Ježiš v prvých ôsmich veršoch rozpráva podobenstvo o vdove a nespravodlivom sudcovi. Ježiš rozpráva o tom, ako život s vierou dokáže prekonať dobu, keď všetko vôkol nás chce našu vieru zničiť.

Veľmi dôležité podobenstvo pre nás v dnešnej dobe. V dobe, keď sa toľko vecí pokúša zatieniť Boha pred našim zrakom a uchopiť našu pozornosť. Či už ide o veľké reklamné plochy, reklamu, ktorú nám vhadzujú do schránok, alebo rádio, TV, počítač či mobil. Jeden starý Boží muž povedal: „Nikdy predtým nemalo toľko ľudí možnosť stratiť svoju tvár pred miliónmi ostatných za jeden deň. Jednoducho to nebolo možné, kým nevznikol facebook.“

Človek túži byť videný za každú cenu. Prichádzajú stále nové a nové možnosti, ako ukázať svoj život miliónom. Zároveň rastie nepokoj a prázdnota. Ani my, Božie deti, sa nevyhneme vplyvu komerčnej kultúry, kde sa aj nakupovanie stalo zábavou, zážitkom a zabíjaním času.

Ako sa teda môžeme v každom čase modliť v Duchu? Ako byť vytrvalí v modlitbe, ako je napísané v Liste Kolosenským? V modlení vytrvajte, bdejte pri ňom a dobrorečte. (Kol 4,2)

Žiť život viery a zápas za jej zachovanie je bojom, ktorý musíme vybojovať každý deň. Čím viac sa blížime k Ježišovmu príchodu, tým je zápas ostrejší. Teda, ak sa nenecháme uspať duchom doby, pretože ten, kto zaspal, prestal bojovať.

Jedným z najbežnejších nedorozumení je, že tento boj sa bojuje len v duchovnom svete. Ak však svoje úlohy a povinnosti na pracovisku alebo vôbec, v každodennom živote nezvládneme verne a tak ako treba, nepríde ani žiadne skutočné duchovné víťazstvo.

Diabol sa nezameriava na nočné kluby, diskotéky, kriminálnu činnosť alebo na iné miesta plné špiny, pretože tam má už ľudí pod kontrolou. Myslím si, že jeho hlavným cieľom je cirkev. Božie deti! Diabol má troch nepriateľov: 1. rodina, 2. cirkev a 3. Izrael.

Duchovný boj je najintenzívnejší tam, kde sa káže Božie slovo v Duchu a moci. Tam, kde cirkev verí v Slovo aj ho praktizuje. Tam, kde sa evanjelium nepraktizuje, tam ho človek iba pošliapava. Ježiš hovorí: „Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť, čím bude osolená? Na nič nie je už súca, len ju vyhodiť, aby ju ľudia pošliapali.“ (Mt 5,13)

Kresťanstvo, ktorého soľ stratila svoju moc, neprotestuje, keď sa svet a bezbožníci vysmievajú z Boha a šliapu po viere. Viera a vyznanie, ktorým chýba moc zhora, sa rýchlo stávajú obeťou ducha doby – v kultúre bez Boha. Tak sa všetko, čo hovoríme a nad čím rozmýšľame, stáva len obrazom toho, čo počujeme v médiách a od vyhlásených „prorokov“ doby. V kultúre, kde nič nie je hriechom, nič nie je zakázané, stratila väčšina ľudí orientáciu. Človek nestratil len Boha, ale aj pravdivú, dokonalú radosť. Stratil pokoj a nádej. Hriech a vina hriechu sa však nestratia len preto, lebo o nich človek nehovorí. Ovocím hriechu je strata zmyslu života, strach a prázdnota. V takejto dobe sa terapia rýchlo stáva ľudovým hnutím.

Ako Božie deti stojíme v pokušení skrytého odpadnutia! Deje sa to vtedy, keď vyznávame a kážeme správne a čisto, ale nejdeme do skutočného boja proti falošným učeniam. Nemyslím teraz len na doktríny a poučky, ktoré sú dôležité, ale nebezpečenstvom je aj to, že aj keď máme správne vyznanie a na kázané slovo prikyvujeme, predsa ho v živote nepraktizujeme. V našom vzťahu k Bohu musíme zájsť ďalej, ako len k počúvaniu Slova. Lebo kráľovstvo Božie nie je v reči, ale v moci. (1K 4,20) V moci, ktorá poráža hriech, oslobodzuje hriešnika, dvíha padnutých. V moci nasledovať Baránka kamkoľvek ide. Tak si oblečme celú výzbroj Božiu, aby sme obstáli v zápase za zachovanie viery.


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia

Boha oslavujeme, keď nesieme hriechy našich blížnych - 27. marec

Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha.“ Rim 15:7

Prečo je tam to „preto“? „Sú dva dôvody,“ hovorí, „prečo by ste mali jeden druhého prijímať.“ Prvým dôvodom, ako čítame, je, že Písmo nám v tejto veci predkladá Krista ako príklad: všetka potupa, teda naše hriechy, ktoré potupujú Boha, pripadli na Krista. Napriek tomu nami neopovrhoval, neodmietol nás, ani nezahanbil. Namiesto toho nás prijal a ospravedlnil z našich hriechov. Preto je spravodlivé, aby sme konali podobne. Druhým dôvodom je, že taký príklad je pred Bohom chvályhodný a zasluhuje si úctu. Boha totiž oslavujeme a ctíme ako dôsledok tohto: keďže Kristus všade svedčí, že všetko, čo robí, je vôľa Jeho Otca, a že prišiel len kvôli tomu, aby naplnil vôľu svojho Otca, môžeme si byť istí, že potupu našich hriechov niesol len kvôli tomu, že to bola vôľa Jeho Otca. Z toho vidíme, ako nad nami vládne nesmierne milostivá vôľa Otca, keďže vydal svojho vlastného, najdrahšieho Syna, aby niesol naše hriechy a našu potupu a aby nás kvôli nim nemusel uvrhnúť do zatratenia.

Keď teda správne rozoznáte Božiu vôľu, musí nasledovať nesmierna láska k Bohu, chválospev a oslava Jeho milosti. Človek totižto nadobudne radostné a isté svedomie a nedokáže sa ubrániť chvále a velebe za toto množstvo dobrých Božích vecí. Veď to, že nás Kristus prijal a znovuzrodil a zničil náš hriech, Pavel nazýva vybudovaním Božej chvály cez Krista. To je dôvod, prečo máme prevziať hriechy našich blížnych, ich bremená, slabosti, znášať ich, napraviť ich a pomôcť im. Keď to započujú alebo zažijú hriešnici či slabí ľudia, srdce sa im posilní v dôvere Bohu. Hovorí: „Tak toto je dobrý, milosrdný Boh a skutočný Otec, keď od svojho ľudu nechce, aby hriešnikov a slabých posudzoval, odsúdil, alebo nimi opovrhoval, ale chce, aby nás prijali, pomohli nám a dovolili nám kráčať spolu s nimi, akoby naše hriechy a slabosti boli ich vlastné.“ Kto by nemiloval, neoslavoval a nechválil takého Boha a kto by mu nezveril všetko, čo mu patrí? Aký bude On, ak toto vyžaduje od svojho ľudu? Keď prijímame jeden druhého a keď záležitosti svojich blížnych považujeme za svoje vlastné, Boh sa cez nás chce týmto spôsobom osláviť.

Tento spôsob priťahuje druhých k viere; a u tých, ktorí už veria, sa viera posilňuje.

St. Louisské vyd., 12:44 – 45.

Bez evanjelia nemôžeme chváliť Boha - 23. marec

A Boh trpezlivosti a útechy nech vám dá byť jednomyseľnými medzi sebou podľa Ježiša Krista, aby ste jednou mysľou a jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista.“ Rim 15:5-6

Jedinou dobrou vecou, ktorú môžeme pre Boha spraviť, je chváliť Ho a ďakovať mu. Je to tiež jediný pravý prejav chvály Bohu, ako sám hovorí v Žalme 50:23: „Kto vďaku obetuje, ten ma ctí; tomu, kto správnou cestou kráča, ukážem Božiu pomoc.“ Všetko ostatné od Neho dostávame na to, aby sme mu mohli obetovať chválu. A pokiaľ sa ti predkladá iný spôsob chvály Boha, vedz, že je to omyl a podvod. Napríklad, v tomto období svet šalie a predbieha sa v zasväcovaní domov, kostolov a kláštorov na Božiu chválu; rovnako ako zlaté a hodvábne odevy; strieborné nádoby a obrazy; zvony a organy; sviečky a lampáše – všetky tieto predmety by mali byť použité na pomoc blížnemu, no ľudia ich chcú darovať Bohu. Navyše, v kostoloch mrmlú a kvília dňom i nocou, zatiaľ čo Božia chvála a úcta ticho spočívajú na celom svete, pretože nie sú pripútané ku konkrétnemu miestu alebo osobe... Oslava Boha zahŕňa slobodnú chválu za stolom, v izbe, v pivnici, v podkroví, v dome, na poli, na akomkoľvek mieste, kedykoľvek a v  kohokoľvek podaní...

No ako sa medzi nami môže stať chvála a vďaka Bohu skutočnou oslavou Boha, ak Ho nemilujeme a neprijímame Jeho dary? A ako Ho máme milovať, ak Ho nepoznáme a nepoznáme ani Jeho dary? A ako máme poznať Jeho dary, ak sa o nich nevyučuje a evanjelium ostáva zabudnuté pod kostolnými lavicami? Tam kde totiž nie je evanjelium, nie je možné poznať Boha. Z toho vyplýva, že nie je možné, aby sa tam nachádzala Božia láska. A z toho ďalej vyplýva, že nie je možné, aby sa tam nachádzala Božia chvála... Pavol hovorí, že oslava Boha by mala byť jednotná a jednohlasná. To nastane, keď sme jednomyseľní a uvedomíme si, že sme si navzájom rovní a v Kristovi sme dostali rovnaké dary, aby nikto nikým nepohŕdal a aby nešiel každý svojím vlastným smerom. Pýtate sa, ako sa to môže stať? Takto: každý, kto je mimo Krista, je zatratený; každý potrebuje Krista rovnako. No keď sa obrátime, každý z nás príjme rovnaký krst, rovnakú Večeru Pánovu, rovnakú vieru, rovnakého Krista, rovnakého Ducha, rovnaké evanjelium – v skratke, rovnakého Boha. Nebeský chlieb je rozdelený pre každého rovnako, tak isto ako tomu bolo na púšti... Môže sa stať, že jeden kresťan príde k lepšiemu pochopeniu Krista ako iný. Môže sa tiež stať, že niekto bude Krista milovať viac, alebo bude mať silnejšiu vieru. No to neznamená, že má viac ako ten druhý. Kristus je ten istý vo všetkých oblastiach, ktoré sa týkajú spásy. Preto je naozaj Kristus. Keďže sú teda dary spoločné pre slabých aj zdravých vo viere, pre silných aj pre tých, čo trpia v živote nedostatkom, nikto by nemal druhého považovať za menejcenného, ale v jednote prijať ostatných a jednomyseľne chváliť Boha tak, aby chvála vyznela, ako keby pochádzala z jedného srdca a jedných úst. Keďže každý chváli Boha za to isté, tak každý má v srdci a na perách rovnakú vec.

Každý totiž pozná Krista a chváli za to Boha, a tiež za to, čo od Krista prijali, ako už bolo spomenuté (Ž 72:15): "Modlitbu Mu budú neustále predkladať."

St. Louisské vyd., 12:39 – 42

Boží dar trpezlivosti a útechy - 17. marec

A Boh trpezlivosti a útechy nech vám dá byť jednomyseľnými medzi sebou podľa Ježiša Krista, aby ste jednou mysľou a jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista.“ Rim 15:5-6

Toto je modlitba, ktorou sv. Pavol zakončuje svoj list po tom, ako skončil s kázaním a učením. Vzťahuje sa na nedostatky viery a života, no najmä na prvý nedostatok, teda vieru, ako čoskoro uvidíme. Nech sa však nikto nedomnieva, že má trpezlivosť a útechu Písem (Rim 15:4) z vlastnej sily. Pavol touto modlitbou naznačuje, že sú to Božie dary, ktoré však môžeme získať tak, že o ne budeme prosiť. A ešte menej sily máme na to, aby sme znášali slabosti nevládnych (Rim 15:1) a vo viere boli s ostatnými jednomyseľní. Preto na tomto mieste hovorí: „Boh trpezlivosti a útechy,“ čo znamená, že tento Boh je Pánom a udeľuje trpezlivosť a útechu. Rovnako ako je Pánom neba a zeme, tak je Pánom trpezlivosti a útechy – všetko sú to Jeho dary a stvorenie. „Nech vám dá,“ hovorí preto, lebo sami zo seba ich nemáte. A ak ich udelí On, nie je to prirodzený majetok, ale milosť a dar. Ak totiž On nevloží do srdca dôležitý verš, srdce samotné ho nikdy nenájde. Pokiaľ ho On neudelí, to, čo sa skutočne stane, je, že ľudia opustia Písmo a pobežia za filozofmi. No tam, kde udeľuje milosť, aby sme našli Písmo, tam poskytuje aj trpezlivosť a útechu. Neexistuje teda Boží hnev vo väčšej miere, ako keď nechá zaniknúť svoje Slovo a Písmo. To, že si apoštol pýta práve toto, teda nie je zbytočné. Opäť opakujem, neexistuje väčšia milosť, ako keď Boh vyzdvihne svoje Slovo a dovolí jeho čítanie. Všetci by sme sa teda mali modliť túto modlitbu s apoštolom: „aby ste boli jednomyseľní medzi sebou.“

Čo to znamená? Ako môžu byť jednomyseľní silní a nevládni (Rim 15:1)? Znamená to, že každý z nich by mal nechať druhému jeho názor a za dobré považovať to, čo za dobré považuje druhý. Názor je totižto základom všetkých rozkolov, siekt, nezhôd a kacírstva, ako keď hovoríme: „Každému sa páči jeho vlastný spôsob, preto je táto zem plná bláznov.“ Pavol tým chce odstrániť názor a potešenie jednotlivca. Nič totiž nie je pre kresťanskú vieru a cirkev škodlivejšie ako takýto názor: „Nepomôže nič iné, len ak budem robiť veci po svojom a opustím spoločný smer, aby som začal robiť svoje veci, ktoré mi prinášajú potešenie.“ Z takéhoto názoru povstalo navonok mnoho rozkolov a mnoho rozdielov v cirkvi. Nikto si nepraje byť jednomyseľný s iným, no nachádza potešenie vo vlastnom spôsobe a opovrhuje spôsobmi druhých. Preto si apoštol želá, aby boli všetci jednomyseľní a prinášali potešenie druhým. Ako? Tí so slabým svedomím by mali pokladať za najlepšie to, čo dodržiavajú ľudia so zdravým a silným svedomím, aby ich viera, svedomie a názor boli jednotné a aby sa medzi sebou nehádali, pričom jeden by považoval za najlepšie to, iný ono. Žalm 68:6 by sa na nich mal týmto spôsobom vzťahovať: „Boh tvorí v dome jednotu,“ a Žalm 133:1: „Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú.“ ...

Opäť, ak slabší veriaci nechcú ísť touto cestou, nech ich silnejší nenútia tak robiť, ani nimi neopovrhujú, no nech ich považujú za dobrých, až kým sa aj zo slabých nestanú silní.

St. Louisské vyd., 12:35 – 37

Nikdy neokúsiť smrť - 13. marec

Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.“ Mt 21:5

Presvedčte sa, či nedodržiava zákon, ktorý hovorí: „Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy.“ Nie je predsa pravda, že každý si z celého srdca praje, aby niekto vstúpil k jeho hriechom, zobral ich na seba a zničil ich, aby už viac nehrýzli svedomie a navyše, aby ho zachránil pred smrťou a vykúpil pred peklom? Po čom každý z nás túži viac, ako byť slobodný od smrti a pekla? Kto by nechcel byť bez hriechu a mať pred Bohom dobré a čisté svedomie? Nevidíme, ako sa o to všetci snažia svojimi modlitbami, pôstom, púťami, darmi a podobne? Čo iné ich poháňa ako hriech, smrť a peklo? Chceli by byť pred nimi v bezpečí. Ak by bol na vzdialenom mieste lekár, všetky krajiny by ostali vyľudnené a každý by utekal k tomu doktorovi, riskujúc na ceste majetok, zdravie a život. A pokiaľ by sa aj Kristus samotný zamotal do smrti, hriechu a pekla ako my, aj On by túžil po pomoci od niekoho, kto by zobral Jeho hriech a očistil Jeho svedomie.  

Takže, keďže by chcel, aby to spravili pre Neho iní, ide a robí to pre druhých, ako hovorí zákon. Vykračuje v ústrety našim hriechom, prechádza do smrti a oboje prekonáva kvôli nám, hriechy rovnako ako smrť a peklo. Od tej chvíle, všetci, ktorí v Neho veria a volajú na Jeho meno, budú ospravedlnení a zachránení, bez hriechu a smrti, a budú mať nekonečne dobré, čisté, isté, neochvejné, požehnané svedomie, ako hovorí v Jánovom evanjeliu (8:51): „Veru, veru vám hovorím: Ak niekto zachováva moje slová, neokúsi smrť naveky,“ a: „Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“ (Jn 11:25). Pozrite, toto je tá veľká radosť, ku ktorej prorok vyzýva, keď hovorí: „Preveľmi jasaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem!“ Toto je ospravedlnenie a spása, pre ktorú prichádza tento Spasiteľ a Kráľ. Toto sú Jeho dobré skutky, vykonané pre nás, ktorými napĺňa zákon. Toto je dôvod, prečo umieranie veriacich nie je umieranie, ale len zaspávanie. Neuvidia, ani neokúsia smrť, ako hovorí Kristus a ako je napísané v Žalme 4:9: „V pokoji ľahnem si, aj zaspím; lebo Ty Hospodine, aj keď som sám, dáš prebývať mi bezpečne.“ Preto sa tiež v Písme smrť nazýva spánkom (1. Kor 15:51) ... Takže teraz viete, aké sú to dobré skutky. Premýšľajte a konajte podľa toho. Čo sa týka hriechu, smrti a pekla, majte sa pred nimi na pozore a nepridávajte k nim. V tomto ohľade totiž nemôžte nič dosiahnuť. Vaše dobré skutky tu nemajú cenu. Musíte dovoliť, aby tu zapracoval niekto iný: prislúcha Kristovi, aby tieto skutky vykonal. Tento verš musíte prenechať Jemu. On je Kráľ Sionu, ktorý prichádza, aby sa stal jediným Spasiteľom, ktorý môže ľudí ospravedlniť.

Hriech a smrť musíte zničiť v Ňom a Ním skrze vieru. Buďte teda na pozore pred tými, ktorí vás učia, aby ste porazili vlastné hriechy tým, že budete konať dobré skutky.

St. Loiusské vyd., 11:22 – 24.

Staňme sa rukou svojho blížneho - 6. marec

Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.“ Mt 21:5

Počujte teda, ako Kristus vykladá dobré skutky v Matúšovom evanjeliu (7:12): „Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci.“ Všímate si, aký je obsah celého zákona a prorokov? Nemusíš konať dobré skutky pre Boha a Jeho svätých. Oni ich nepotrebujú. A ešte menej ich potrebuje drevo a kameň. Kto ich potrebuje, sú ľudia, ľudia, ľudia. Nepočujete? Ostatným ľuďom máte činiť všetko, čo by ste chceli, aby sa dialo vám. Bez pochýb môžem vyhlásiť, že nechcem, aby ste mi stavali kostol či kostolnú vežu, ani aby ste pre mňa odlievali zvony. Nechcem, aby ste mi vyrobili organ so štrnástimi registrami a desiatimi druhmi píšťal. Z nich sa nenajem, ani nenapijem. Nepomôžu mi postarať sa o moje dieťa či manželku, ani udržiavať dom a polia. Možno na pohľad vyzerajú vábne, a možno mi pošteklia uši. No čo dám medzičasom svojim deťom? Ako tieto predmety naplnia moje potreby? Aké nerozumné, hlúpe a smiešne! ...

Usilujte sa teda, aby ste robili toľko dobra, koľko môžete, a aby celý váš život bol dobrý. A dobrými sa stávajú, keď prinášajú úžitok druhým ľudom a nie vám. Toto dobro totižto nepotrebujete pre seba, keďže Kristus pre vás spravil a daroval vám čokoľvek by ste hľadali a po čom by ste túžili či už odpustenie hriechov, zásluhu spásy, alebo akokoľvek to nazveme. Ak vo svojom živote nájdete skutok, ktorý robíte v prospech Boha, Jeho svätých v nebi alebo vo váš vlastný prospech, a nie výlučne pre svojho blížneho, vedzte, že to nie je dobré. Každý by teda mal žiť, hovoriť, vykonávať, počúvať, trpieť a umierať tak, aby miloval a slúžil ostatným, dokonca aj nepriateľom: manžel svojej manželke a deťom; manželka manželovi; deti rodičom; služobníci svojim pánom; pánovia svojim služobníkom; politickí vodcovia občanom, občania svojim vodcom. Staňme sa rukou, ústami, očami, nohami a dokonca aj srdcom a odvahou svojho blížneho. Toto sú skutočné, kresťanské a prirodzené dobré skutky. Môžu a mali by sa diať bez prestania na každom mieste a pre všetkých...

Pozrite, Kristus nás učí o dobrých skutkoch cez svoj príklad. Povedzte mi, čo robí také, čím slúži sebe a sám má z toho osoh? Prorok dáva dcére sionskej všetko a hovorí: „Prichádza k tebe.“ To, že prichádza v spravodlivosti a pokore ako váš Spasiteľ, je len pre váš prospech, aby vás mohol ospravedlniť a zachrániť. Nikto ho neprosil a nevolal, aby to spravil. Prichádza slobodne a z vlastnej vôle, z čistej lásky, len aby robil dobre a bol užitočný a nápomocný. Jeho skutky nie sú len na jeden spôsob, ale na viacero: Na to, aby ľudí ospravedlnil a zachránil dáva všetko, čo treba. „Ospravedlniť“ a „zachrániť“ znamená vykúpiť z hriechu, smrti a pekla. Nerobí to len pre svojich priateľov, ale tiež pre nepriateľov – dokonca to robí iba pre nepriateľov. A dáva do toho celé svoje srdce až natoľko, že narieka nad tými, ktorí odmietajú jeho milosť a nechcú ho prijať. Preto do toho ide naplno, investuje všetko, čo má a kým je, aby odstránil ich hriechy, premohol peklo a smrť, a aby ich ospravedlnil a zachránil. Pre seba si nenecháva nič, uspokojí sa s tým, že má Boha a je požehnaný. A tak slúži len nám podľa vôle svojho Otca, ktorý to od Neho tak chcel.

St. Louisské vyd., 11:19 – 22.