Do zrkadla nestačí pozerať - 2. december

Viera má dôsledky.

Biblia je iná ako ostatné knihy. Môžeš si prečítať kuchársku knihu, ale to ešte neznamená, že musíš uvariť jedlo. Môžeš si listovať v katalógu dovoleniek, bez toho, aby si navštívil miesta na obrázkoch. Božie slovo je však úplne iné. Lebo ak je niekto poslucháčom slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár; videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je. (Jk 1,23-24)

Určite sa ti už stalo, že si išiel popri zrkadle a zrazu si si na tvári zbadal špinu. Vtedy nejdeš jednoducho ďalej, ale zájdeš do kúpeľne a umyješ si tvár. Keď však Božie slovo odhaľuje chyby v našom živote, nie vždy to prinesie konkrétny dôsledok. Možno v modlitbe prosíme Boha o odpustenie, ale potešujeme sa tým, že sme hriešnici a žijeme ako predtým. Veríme svedectvu Písma o Kristovi, že zomrel za naše hriechy, ale už tak nahlas nehovoríme o tom, že Pán nás oslobodil z moci hriechu. Keď si podčiarkujeme verše v Biblii, nie mnohí si podčiarknu slová: Lebo Boh nás nepovolal k nečistote, ale v posvätení. (1Tes 4,7) Alebo: ... s bázňou a s chvením konajte svoje spasenie. (F 2,12)

Voči Božiemu slovu a voči hriechu máme úplne iný postoj než k ostatným veciam v živote. Keď ideme na hostinu a zistíme, že máme na oblečení fľak, tak sa prezlečieme alebo očistíme. Nejdeme v špinavých šatách a neospravedlňujeme sami seba tým, že veď každý má určite niekde na sebe niekedy špinu. Nie, niečo spravíme.

Často vnímame len to, čo je vidno. Keby sme verili Božiemu slovu, zamestnávali by sme sa viac vlastným vnútrom a nezabúdali na to, čo sme v zrkadle videli.

Keby sme sa tak často pozerali do zrkadla Božieho slova, ako sa pozeráme do bežného zrkadla, malo by to obrovské dôsledky na náš život.

Jakub používa obraz zrkadla, keď hovorí o Božom slove. Neponáhľaj sa, keď sa do zrkadla pozeráš a dovoľ, aby to, čo vidíš, prinieslo praktické dôsledky do tvojho života. Lebo keď rastieme v poznaní bez toho, aby sme konali v súlade s tým, čo vieme, naše poznanie vedie k ospalému svedomiu a ľahostajnosti voči Bohu.

Ľudia, ktorí neradi počúvajú, že sú hriešni, rýchlo takéto odseky v Biblii preskakujú. O Jakubovom liste rozprávajú s pohŕdaním a hovoria, že List Rímskym je ten pravý pokrm.

Zreteľne chcem povedať, že ak o niektorom odseku Biblie rozprávaš s opovrhnutím, mal by si mať jasno v tom, že rozprávaš o Božom slove. Máš na to právo len preto, lebo svetlo Božieho slova osvecuje niečo v tvojom živote a tebe sa to nepáči?

Medzi Pavlom a Jakubom je absolútna harmónia. Potrebujeme celé svedectvo Písma tak, ako je zaznamenané. Božie svedectvo Starej a Novej zmluvy odhaľuje pravdu o Bohu a o nás samých.

Boh ti dal svoje Slovo a je tvojou zodpovednosťou dovoliť Slovu, aby v tebe konalo tak, že prinesie ovocie. Boh prehovoril a očakáva odpoveď. Odpoveď musí byť niečo viac, ako len slová. Ak nebudeš konať podľa Slova, si za to zodpovedný pred Bohom. Ak niekto hovorí niečo iné, klame. A ak si uveril skrze evanjelium a si zrodený z Ducha, Pán ti hovorí: „Prebuď sa! Aby si rástol! Opustil si prvú lásku!“

Boh používa svoje Slovo, aby poukázal na seba, aby nás pozval späť do svojej blízkosti, aby sme kráčali vo svetle. K radosti, pokoju, obnove, posväteniu a rastu. Lebo ak je niekto poslucháčom slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár; videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je.

Každý deň sa pozri do zrkadla Božieho slova. Dovoľ obrazu, ktorý vidíš, priniesť ovocie do svojho života. Pozri sa a nezabudni ako vyzeráš. Neutekaj pred bolesťou tak, že sa do zrkadla nepozrieš. Pravda, ktorej sa vyhýbaš, ťa aj tak raz v živote doženie. Falošná nádej je ľahká, ale netrvá dlho a stojí viac, než sa zdá. Kradne totiž život.

Nepozri sa len tak letmo na svoj obraz v Božom slove raz začas, ale pozeraj sa každý deň. Konaj ako Slovo hovorí. Pán hovorí, že budeš blahoslavený vo svojom konaní!


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii

Dva druhy dobrého pôstu - 22. november

„Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol.“ Mt 4:1-2

Toto evanjelium sa dnes číta na začiatku pôstneho obdobia, aby kresťania videli Kristov príklad a aby sa dodržiaval pôst. No to nie je nič iné ako zavádzanie. Po prvé, nikto sa nedokáže riadiť týmto príkladom a vydržať štyridsať dní a nocí bez jedla, ako to dokázal Kristus. Naopak, Kristus nasledoval príklad Mojžiša, ktorý sa tiež štyridsať dní a nocí postil, keď dostal zákon na vrchu Sinaj. Aj preto sa Kristus chcel postiť, keď sa nám chystal priniesť a vyhlásiť nový zákon. Po druhé, náš pôst je pokrivený a ustanovený ľuďmi. Lebo hoci sa Kristus štyridsať dní postil, ani slovkom nám nepovedal, aby sme sa podobne postili. On určite robil mnoho vecí, ktoré od nás nežiada. Mali by sme sa radšej pozrieť na to, čo nám kázal robiť a ostatné nechať tak, keďže máme Jeho slovo. Ale najhoršie na tom je, že sme prijali a vykonávali pôst ako dobrý skutok – nie preto, aby sme premáhali telo, ale ako záslužný čin pred Bohom, aby sme zmyli svoj hriech a získali milosť. To je to, čo spôsobilo, že náš pôst pred Bohom až tak rúhavo a hanebne zapácha, že nijaké opíjanie ani obžerstvo, žiadna nenásytnosť alebo opitosť nikdy nemôžu byť také zlé a odporné. Bolo by lepšie byť opitý deň aj noc, než dodržiavať pôst, aby sme získali zásluhy. Navyše, aj keby bolo všetko správne a pôst by sa konal len na ukázňovanie tela, bolo by to stále celé nazmar a zbytočné, pretože to nie je slobodný pôst, ktorý každý jednotlivec podstupuje dobrovoľne, ale vynútený ľudským príkazom. Nebudem spomínať, akú veľkú ujmu spôsobí taký pôst tehotným  ženám a ich deťom či chorým a neduživým ľuďom. Namiesto svätý by sa mal taký pôst volať diabolský. Preto sa chceme pozorne pozrieť na evanjelium, veď nás na základe Kristovho príkladu učí správne sa postiť.  Písmo nám predstavuje dva druhy správneho pôstu. Po prvé je to pôst, ktorý ľudia dobrovoľne podstupujú, aby držali na uzde svoje telo v Duchu. Sv. Pavol o tom hovorí: „námahách, bdeniach, pôstoch“ (2K 6:5). Druhým je pôst, ktorý človek musí znášať, ale prijíma ho ochotne, je to nedostatok a bieda. O tom hovorí sv. Pavol: „Až do tejto hodiny aj hladní sme, aj smädní“ (1K 4:11) a Kristus: „Ale prídu dni, keď im ženích bude odňatý, a potom sa budú postiť“ (Mt 9:15). Tomuto pôstu nás Kristus učí, keď je sám na púšti a nemá čo jesť, ale ochotne znáša tento nedostatok. Dobrovoľný pôst môžeme prestať držať a porušiť ho jedlom. Ale v prípade toho druhého typu pôstu musíme očakávať a dúfať, že ho zmení a poruší Boh sám. Preto je ušľachtilejší ako ten prvý, lebo je spojený s väčšou vierou. To je tiež dôvod, prečo evanjelista uviedol toto evanjelium poznámkou, že Krista viedol na púšť Duch, aby sa postil a bol tam pokúšaný, aby to nikto svojvoľne nenapodobňoval a nespravil z toho zištný, svojhlavý a dobrovoľne zvolený pôst. Namiesto toho by sme mali čakať na Ducha. On nám zošle dosť pôstu i pokušenia.

St. Louis ed., 11:532-534.

Pravý kresťanský pôst - 15. november

„A keď sa postíte, nebuďte jako tí pokrytci zamračení, lebo znetvarujú svoju tvár, aby bolo viditeľné ľuďom, že sa postia. Ameň vám hovorím, že už majú svoju odplatu. Ale ty, keď sa postíš, pomaž svoju hlavu a svoju tvár umy, aby nebolo viditeľné ľuďom, že sa postíš, ale tvojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti zjavne.“ Mt 6:16-18 (preklad prof. Roháček)

Tak ako pokarhal ich dávanie almužny a modlitby, tak karhá aj ich pôst. Lebo to sú skutočne tri dobré skutky, ktoré zahŕňajú všetky ostatné dobré skutky: prvý, dávanie almužien, zahŕňa všetky skutky smerom k blížnemu. Druhý, modlitba, je vziať všetky možné potreby – spoločné, aj svoje vlastné – a predložiť ich Bohu. Tretí, pôst, je o premáhaní tela... Kristus týmito slovami nechce odmietnuť pôst ako taký, ani dovoliť, aby sa ním pohŕdalo, práve tak ako neodmieta dávanie almužien a modlitbu. Skôr potvrdzuje dávanie a modlitbu a učí, ako ich správne konať. Tak chce napraviť aj pôst, aby sa robil správne a so správnym postojom, ako sa má dobrý skutok konať... Sú dva druhy pôstu, ktoré sú dobré a hodné chvály. Jeden by sme mohli nazvať svetský alebo občiansky pôst nariadený úradmi, ako všetky ostatné rozkazy či nariadenia vlády nie je vyžadovaný ako dobrý skutok a služba Bohu. Lebo ja by som rád videl, a som pripravený poradiť a pomôcť k tomu, aby vládca alebo knieža vyhlásil zákonom jeden alebo dva dni v týždni, kedy sa nemá jesť alebo predávať mäso... Tiež by som rád videl, že nariadia ľudu, aby sa večer zdržiavali jedla a pitia, raz do týždňa alebo ako uznajú za dobré... Ale toto by mala byť občianska poslušnosť, podriadenosť vláde. Okrem takéhoto pôstu by mal byť spoločný duchovný pôst, ktorý by sme my kresťania mali zachovávať. A bolo by dobré, ak by sme dodržiavali takýto pôst niekoľko dní pred Veľkou Nocou, Letnicami a Vianocami... No nemali by sme z toho spraviť službu Bohu, nie preto, aby sme si tým niečo zaslúžili, alebo si uzmierili Boha, ale ako kresťanský výchovný prostriedok a zvyk pre mládež a jednoduchých ľudí, aby sa naučili zachovávať a rozlišovať obdobia cirkevného roka... Lebo tak to musí byť, že sa niekoľko významných sviatkov ľudu zdôrazní ako dni pôstu a hodovania, aby sa kázali a pripomínali hlavné udalosti Kristovho života a Jeho činy... Ale ani toto ešte nie je skutočný kresťanský pôst, ktorý má Kristus na mysli. Tým je zápas jednotlivca. Prebieha takto: Ak sa chceš naozaj kresťanským spôsobom postiť, nestačí, že vynecháš večeru. To je to najmenej dôležité. Naopak, pravý kresťanský pôst spočíva v tom, že ovládaš svoje telo a udržiavaš ho v miernosti. To sa nevzťahuje len na jedenie, pitie a spánok, ale aj na tvoj voľný čas, rôzne druhy zábavy a všetko, čo môže byť pre telo prospešné, čím sa o telo staráme a čím ho udržiavame. Pôst znamená odoprieť toto všetko telu len preto, aby sme telo ovládli a aby sa nám podriadilo, keďže písmo predpisuje dodržiavanie pôstu (3M 16:29) a nazýva ho trápením tela, aby si nenavyklo na zábavky a pôžitok... Každý kresťan sa musí pozrieť na seba: Keďže nie sme všetci rovnakí, nemôžeme zaviesť presné pravidlá, ale každý musí konať tak, ako vníma, že potrebuje ukázniť svoje telo. Lebo pravý pôst je namierený len voči túžbam a žiadostiam tela, nie proti jeho prirodzenosti... Musí sa diať vždy, keď je potrebné skrotiť telo a privyknúť ho, aby znieslo nepriazeň a dokázalo vydržať nedostatok, ak by muselo... Toto je aj cieľom známeho pravidla pre všetkých, ktoré má dodržiavať každý kresťan: Ži mierne, triezvo a disciplinovane, nielen jeden deň v roku, ale deň čo deň a po celý čas. Písmo to nazýva triezvy život (1Tes 5:6,8).

St. Louis ed., 7:518-527.

Pozri na svoje potreby a na Jeho slovo a modli sa! - 8. november

„A keď sa modlíš, nebudeš ako tí pokrytci, lebo oni sa radi stojaci modlia v synagógach a na uhloch ulíc, aby ich ľudia videli. Ameň vám hovorím, že tam majú svoju odplatu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky a zavrúc svoje dvere modli sa svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti zjavne.“  

Mt 6:5-6 (preklad prof. Roháček)

Spolu s dávaním almužien alebo konaním dobra je úlohou kresťana aj modlitba. Núdza tohto života vyžaduje, aby sme robili blížnemu dobre a starali sa o jeho potreby. Lebo preto žijeme na zemi s inými ľuďmi, aby sme slúžili a pomáhali ostatným. Rovnako tak, keďže sa denne ocitáme v rôznych nebezpečenstvách a úzkostiach, ktorým nevieme zabrániť, ani ich zmeniť, musíme stále volať k Bohu a hľadať pomoc pre seba aj iných. Ale presne tak, ako je opravdivé dávanie almužien v tomto svete zriedkavé... tak isto aj modlitba je vzácna činnosť, ktorú nekoná nik iný len kresťania, hoci ako tu poukazuje Kristus, vo svete a najmä medzi židmi bola bežná v synagógach i na všetkých rohoch ulíc; a vieme, že mnoho modlitieb prebieha v kostoloch, náboženských organizáciách, kláštoroch atď., kde sa ľudia týrajú vzdychaním a stonaním so spevom a úryvkami z Biblie. Teda svet je všade plný modlitieb. Modlenie nechýba, ale všetky tieto modlitby dokopy nie sú hodné ani haliera... No všetko visí na tom, či je modlitba úprimná a nie pokrytecká, ako doteraz boli ich aj naše modlitby. Preto tu Kristus začína učeníkov učiť, ako sa správne modliť a ukazuje, ako sa to má diať – totiž, že by sa nemali modliť verejne na uliciach, ale v skrytosti sami doma v svojej izbe. To znamená, že by mali predovšetkým odložiť falošný úmysel modliť sa kvôli dobrému menu, pocte alebo niečomu podobnému. To neznamená, že modliť sa na ulici alebo verejne je zakázané, veď kresťan nie je pripútaný na nejaké miesto a môže sa modliť všade – na ulici, na poli alebo v kostole – pokiaľ sa to nedeje kvôli ľuďom, teda sa tým nesleduje prospech či úcta... Je výborné, ak sa niekto chce modliť v súkromí, kde môže vyliať svoju modlitbu pred Bohom bez zábran slobodne a vyjadriť sa aj takými slovami a gestami, ktoré nemôže používať v prítomnosti iných. A hoci modliť sa môžeme v srdci bez slov a gest... mali by sme sa modliť aj nahlas, aj keď sme sami – napr. vyslovením požehnania alebo modlitby Pánovej, kréda alebo žalmov ráno, večer, pred jedlom a kedykoľvek máme čas –, aj keď sme sa s inými zhromaždili počúvať Božie slovo, ďakovať Mu a prosiť Ho o naše spoločné potreby, čo sa má a musí diať verejne... To druhé je vzácna modlitba a silná obrana pred diablom a jeho útokmi, pretože sa v nej v jednote zhromažďuje celé Kristovo kráľovstvo... Všetko, čo teraz existuje a pretrváva v duchovnej aj svetskej správe, chráni modlitba... Ale ak sa cítiš príliš biedny – keďže telo a krv musia vždy odporovať viere –, ako by si nebol dosť hodný alebo pripravený, alebo oduševnený, aby si sa modlil, alebo ak pochybuješ, že by ťa Boh mohol počuť, lebo si hriešnik, primkni sa k Božiemu slovu a povedz: „Hoci som hriešnik a nehodný, mám Boží príkaz, ktorý mi káže modliť sa, a Jeho sľub, že ma v svojej milosti chce vypočuť, nie preto, že by som bol toho hodný, ale pre Pána Krista.“ Takto sa môžeš zbaviť skľučujúcich myšlienok a pochybností a s radosťou pokľaknúť a prosiť. Namiesto toho, aby si uvažoval o tom, či si hodný, alebo nehodný, pozri na svoje potreby a na Jeho slovo, na ktoré sa ti kázal spoľahnúť.

St. Louis ed., 7:499-503.

Prečo kresťan koná dobré skutky? - 3. november

„Keď tedy dávaš almužnu, netrúb pred sebou, ako tí pokrytci robia v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia chválili. Ameň vám hovorím, že tam majú svoju odplatu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí tvoja pravica, aby bola tvoja almužna v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, on ti odplatí zjavne.“ Mt 6:2-4 (preklad prof. Roháček)  

Niekto by si mohol pomyslieť: Čo vyplýva z Jeho slov, že almužna má byť v skrytosti? Je snáď zlé oznámiť almužny tým, ktorí ich majú dostať? Nie. Musíš sa pozrieť na to, čo chce povedať Kristus. On hľadí na postoj tvojho srdca. Teda dávať či darovať preto, aby si dosiahol uznanie či pochvalu, nemá pred Bohom žiadnu hodnotu, aj keby to pomohlo mnohým chudobným. Ale dávať almužnu v skrytosti, keď sa neprejavuje túžba srdca získať si úctu alebo urobiť si meno, ale dáva dobrovoľne a nedbá, že almužna nevyzerá veľkolepo a ľudia ju nepochvália, dokonca ani to, ak by ňou opovrhli a špinili ju. Toto znamená dávať v skrytosti, aj keby sa to dialo verejne pred celým svetom. Lebo almužnu zakrýva jednoduchosť srdca, ktoré nežiada slávu, ani sa ňou nezaoberá a necháva na Boha, či sa stretne s vďačnosťou alebo nevďakom, dobrým alebo zlým. Lebo takto ten, kto dáva, nevidí, hoci iní to vidia. Takto musím konať ja i ďalší v našom kazateľskom úrade: nesmieme sa zaoberať tým, či sa ľuďom zapáčime a či nie, lebo, popravde, musíme očakávať pohŕdanie, nevďačnosť, prenasledovanie a všetky možné pohromy. Lebo to musí očakávať každý dobrý skutok. Týmto sa preskúša a preverí, či obstojí, a preukáže sa, že je úprimný na rozdiel od tých ostatných okázalých skutkov pokrytcov. Skrátka, ak chceš byť kresťanom, musíš byť tým, kto nerobí žiadny dobrý skutok kvôli ľuďom, ale len pre to, aby slúžil Bohu svojím úradom, postavením, peniazmi, majetkom a všetkým ostatným, čo má, vie a robí, a uctil Boha tým, čo vie urobiť, hoci sa mu za to tu na zemi nedostane žiadnej vďačnosti. Veď to ani nie je možné, aby bol hoci aj ten najmenší zo skutkov dobrého človeka odmenený tu na zemi, aj keby dostal zlatú korunu a celé kráľovstvo. Preto by sme nemali čakať od sveta viac než jedlo a pitie a nečakať od neho žiadnu odmenu, lebo svet nie je hodný odplatiť či odmeniť niekoho za dobrý skutok, či dokonca spoznať a uctiť toho, kto je pravý kresťan. Aj keby ho spoznal, nie je dosť dobrý, aby mu poďakoval. Keďže teda dobrý skutok nezačína kvôli svetu, ani nekončí kvôli svetu, ale je odovzdaný Bohu, ktorý ho bohato odmení, nie v skrytosti, ale verejne pred celým svetom a všetkými anjelmi. Ale tam, kde chýba takéto zmýšľanie a zámer, sa ani nemôže vykonať žiadny skutočne dobrý skutok. Naopak, ľudia sa stávajú netrpezlivými, sami si spôsobujú nepokoj a nechávajú sa premôcť hanebnou svetskou nevďačnosťou, takže každý dobrý skutok skazia a zmaria. A potom vychádza najavo, že nekonali dobré skutky kvôli Bohu, ale kvôli ľuďom. Ak by som to ja sám nevedel, už by som sa dávno rozlúčil so svetom a nechal ho ísť do pekla namiesto toho, aby som mu povedal čo len slovíčko. Ale toto nie je o svete, ale o našom milom Otcovi v nebi: Chceme kázať a konať dobro, aby sme Ho milovali, chválili a uctievali, keďže celý svet je Jeho nepriateľom, pohŕda Ním, hanebne sa Mu rúha a robí všetko možné proti Nemu, aby Ho sklamal. Ale my čerpáme útechu z toho, že On bude stále živý, aj potom ako sa svet pominie. A keďže povedal a sľúbil, že nás odmení a odplatí nám, On nás neoklame.

St. Louis ed., 7:497-498.

V skrýši - 29. november

„Kto v skrýši Najvyššieho prebýva a odpočíva v tôni Všemohúceho.“ (Ž 91:1)

Mal si niekedy ako dieťa svoju skrýšu? Miesto, kam si utekal, keď si sa bál, alebo si chcel byť sám? Boh chce byť tvojou skrýšou. Dobrá správa je, že do tejto skrýše sa môžeš stiahnuť, kdekoľvek sa nachádzaš.

Žalm 91:1 nám vraví: „Kto v skrýši Najvyššieho prebýva a odpočíva v tôni Všemohúceho.“

Stojí za to spomenúť, že požehnanie zasľúbené v žalme nie je iba tak pre hocikoho. Je osobitne dané veriacim – a nie len veriacim vo všeobecnosti, ale veriacim, ktorí spĺňajú konkrétne požiadavky zasľúbenia. 91. žalm je plný podmienených sľubov. Boh sľubuje, že pre nás urobí určité veci v závislosti od toho, či my urobíme veci, ktoré od nás vyžaduje tento žalm.

Máme vzťah s Bohom, pretože sme uverili v Ježiša Krista a odvrátili sme sa od svojho hriechu. Žijeme však v neustálom spojení a spoločenstve s Bohom? Toto je nesmierne dôležité. Mnohí ľudia nežijú. Neprebývajú s Bohom stále. Boh však chce, aby si prebýval v skrýši Najvyššieho.

Chce, aby si bol ako Mária, ktorá si sadla k Ježišovým nohám, keď prišiel navštíviť ich dom v Betánii. Je čas byť zaneprázdnený. Je čas pracovať. A takisto je čas uctievať. Bohužiaľ si niekedy zamieňame pot za inšpiráciu a prácu za uctievanie.

Ak to robíš, tvoje duchovné vyhorenie bude len otázkou času. Nemôžeš dať viac, ako si dostal. Potrebuješ žiť v spojení s Ním. Potrebuješ prebývať v skrýši Najvyššieho.

https://www.harvest.org