Najpozoruhodnejšia časť evanjelia: Kristov krst - 26. máj

„Vtedy prišiel Ježiš z Galiley k Jordánu ku Jánovi, aby sa mu dal pokrstiť.“ Mt 3:13

Doteraz bola táto pasáž evanjelistu Matúša prehliadaná, lebo ľudia ustanovili veľa sviatkov a kázali nám iné kázne; ale sami sa porážajú vyzdvihovaním svätých. No na túto stať o pokrstení Krista a o Jeho úrade a vláde sa zabúdalo, a nik nevedel, aká je pred Bohom dôležitá. Veď takmer celý Starý aj Nový zákon odkazuje na Kristov krst. A Písmo sa málo zaoberá narodením a detstvom Krista. Takmer sa im nevenuje, len konštatuje, že bude pochádzať z Dávida a jeho potomstva. Izaiáš dodáva, že jeho matkou má byť panna (Iz 7:14). To je tiež dôvod, prečo evanjelisti málo píšu o Jeho detstve, ale ponáhľajú sa do času, keď mal 30 rokov, aby opísali Jeho úrad, kvôli ktorému prišiel. Potom sa už tak nenáhlia, ale pokračujú veľmi dôkladným opisom všetkých Jeho slov, skutkov a znamení, takže môžeme dobre vidieť, že aj Starý, aj Nový zákon hľadí hlavne na Kristov krst ako na najznamenitejšiu časť Písma. A práve krstom, nie Kristovým detstvom, začína Nový zákon. Preto Marek a Ján spomínajú Ježišovo detstvo len málo. Peter a Pavol o ňom nepíšu vôbec – nie že by zavrhovali, čo napísali Matúš a Lukáš, ale ponáhľajú sa k tej úžasnej časti, kde služba začína. Aj keď sa narodil ako dieťa, svoj úrad nezačal, ani sa ho neujal, kým Ho k tomu nepovolal Jeho Otec. Krstom teda úrad začína. Tam sa stáva naším Kristom, naším Spasiteľom. Tam začína to, kvôli čomu prišiel, ako hovorí Izaiáš v 61:1. Kristus to vzťahuje na seba, keď vraví: „pomazal ma zvestovať chudobným evanjelium, uzdravovať skrúšených srdcom, poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie, a zvestovať vzácny rok Pánov... Dnes sa naplnilo toto Písmo vo vašich ušiach“ (Lk 4:18-19,21). Prišiel, aby kázal o tomto kráľovstve milosti, ktoré začalo Jánovým kázaním, ako hovorí Lukáš v Sk 1:22. Marek začína svoje evanjelium Jánovým kázaním a pokrstením Krista (Mk 1). Ale prečo je to tak? Krstom Kristus začína byť Kristom; tu je posvätený a začína svoj úrad. Otec chcel, aby si bol celý svet istý, aby neboli žiadne pochybnosti o Kristu, lebo sám Otec Ho potvrdil. Vidíš, ako biedne nás zviedli falošní proroci, ktorí klamú úbohých ľudí svojimi snami, takmer celý svet nimi podviedli. Preto to Boha veľmi znepokojuje. On neľutoval žiadnu námahu a dal svoj najmilovanejší poklad, aby sme si mohli byť istí, že máme správne učenie.

St. Louis ed., 11:2128-2131.

Ako sa staneme známymi Bohu - 23. máj

„Keď prišiel ôsmy deň a dieťatko bolo treba obrezať, dali Mu meno Ježiš, ako Ho anjel pomenoval skôr, než sa počalo v živote.“ Lk 2,21

Dobrý Bože, aká bohatá a mocná je viera! Mení človeka na boha, pre ktorého nič nie je nemožné, ako hovorí Kristus: „Ak môžeš? Veriacemu je všetko možné!“ (Mk 9:23). Aj Žalm 82:6 hovorí: „Bohovia ste, všetci ste synovia Najvyššieho.“ Oprávnene Ho dnes voláme menom Ježiš, čo v preklade znamená „Spasiteľ“. Veď spasiteľom nazývame niekoho, kto pomáha, vyslobodzuje a zachraňuje; niekoho, kto je každému veľmi prospešný. Takého človeka označuje hebrejčina ako „Ježiš“ alebo „Jošua“. To povedal vo sne aj anjel Jozefovi: „Porodí syna a dáš Mu meno Ježiš; lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“ (Mt 1:21). Sám anjel mu vysvetlil, prečo sa volá Spasiteľ, Ježiš, totiž preto, že je spasením a požehnaním pre svoj ľud. Teraz sme počuli, ako sa to vierou stane: Kristus dáva viere všetky svoje spravodlivé práva a zákonne nároky, ktoré má nad hriechom, smrťou a zákonom, a robí tak vieru spravodlivou, slobodnou a spasenou. Tak ako obriezka znamená našu vieru, tak pomenovanie deťmi znamená, že dostávame meno a vierou sa stávame známymi Bohu. Lebo všetci tí, ktorí nepoznajú Boha, sú Bohu neznámi, ako hovorí Žalm 1:6: „Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby.“ A Matúš 25:12: „Veru vám hovorím, nepoznám vás!“ Lebo čo je naše meno? Nepochybne, tak ako nám Kristus dáva všetko, čo má, dáva nám aj svoje meno. To po Ňom sa všetci voláme kresťanmi; po Ňom sa všetci nazývame Božími deťmi; po Ňom sa všetci voláme Ježiš; po Ňom nás všetkých nazýva spasiteľmi. A tak, ako sa volá On, nazýva aj nás, ako píše sv. Pavol: „Lebo v nádeji sme boli spasení“ (Rim 8:24); lebo ste Ježiš alebo spasitelia. Vedz, že to je dôvod, prečo hodnosť a česť kresťana nič neobmedzuje. Prekypujúce bohatstvo Jeho dobroty, ktorú na nás vylieva, spôsobuje, že sa naše srdcia stávajú slobodnými, radostnými, pokojnými a nie sú ustráchané, takže môžu ochotne a s radosťou dodržiavať zákon. Amen.

St. Louis ed., 11:293-295.

Prečo obriezka? - 19. máj

„Keď prišiel ôsmy deň a dieťatko bolo treba obrezať, dali Mu meno Ježiš, ako Ho anjel pomenoval skôr, než sa počalo v živote.“ Lk 2:21

Prečo Boh neprikázal obrezať prst, dlaň, chodidlo, ucho, oko alebo niečo iné? Vybral si takú časť tela, ktorá nemá v každodennom živote človeka žiadny význam a bola stvorená Bohom na plodenie potomstva. Ak by malo byť odťaté to, čo je zlé, bolo by správne odťať ako prvú ruku alebo jazyk, lebo všetky zlé skutky medzi ľuďmi robia jazyky a ruky. Niektorí vravia, že Boh takto nariadil obriezku, pretože hriešna žiadostivosť sa najviac prejavuje v tejto časti tela, čo je aj dôvod, prečo tu zakúsili Adam a Eva neposlušnosť tela a pokúšali sa zakryť svoju hanbu. To všetko je pravda, ale vidíme tu aj predznamenané, čo stále hovoríme: Boh nezavrhuje, ani nezachraňuje človeka kvôli skutkom, ale skutky kvôli človeku. To je dôvod, prečo našu nedostatočnosť nezapríčiňujú skutky, ale naša prirodzenosť: naša osobnosť, povaha i celá naša bytosť sú skazené v Adamovom páde. Preto žiaden náš skutok nemôže byť dobrý, kým sa nepremení a neobnoví naša prirodzenosť a celá bytosť. Strom nie je dobrý; preto je ovocie zlé. Preto Boh obriezkou všetkých učil, že nikto sa nemôže stať dobrým na základe skutkov alebo zákona a všetky skutky a námaha, aby sme sa stali sa dobrými alebo spasenými, sú márne, kým sa neobnoví prirodzenosť a človek. Pozri, ak by nariadil obrezať ruku alebo jazyk, bolo by to znakom, že chyba sa dá napraviť slovami alebo skutkami; že sa Mu páči prirodzenosť a osoba a nenávidí len slová a skutky. Ale že si vyberá úd, ktorý nemá žiadnu inú úlohu ako to, že prostredníctvom neho vzniká nová bytosť, tým jasne ukazuje, že celá bytosť je vinná; že jej zrod i pôvod sú skazené a hriešne. To je pôvodný hriech alebo prirodzený hriech alebo osobný hriech – ten skutočne hlavný hriech. Ak by tento hriech neexistoval, nebol by ani žiadny konkrétny hriech. Tento hriech nepozostáva zo skutkov ako akýkoľvek iný hriech. Naopak, on je, žije v každom hriechu a spôsobuje všetky hriechy; je to základný hriech. Nehreší len hodinu alebo určitý čas, ale kdekoľvek je človek a akokoľvek dlho žije, je tam prítomný aj tento hriech. Boh hľadí len na tento prirodzený hriech. Nemôže ho odstrániť žiaden zákon ani trest, ani keby existovalo tisíc pekiel. Musí ho vymiesť Božia milosť, keďže ona očisťuje a obnovuje prirodzenosť. Zákon len ukazuje hriech a učí nás ho poznať, ale nemôže nám pomôcť zbaviť sa hriechu. Iba predchádza tomu, aby ruka alebo iná časť tela urobila to, čo je hriešne, no nevie zabrániť, aby bola osoba a prirodzenosť hriešna. Lebo tie od narodenia predchádzajú zákon; sú hriešne ešte skôr, ako im zákon zakáže hrešiť. Tak ako nikto nemá v svojej moci narodiť sa a dostať pozemský život, tak isto nikto nemá v moci byť bez hriechu, ani zbaviť sa ho. Náš Stvoriteľ sám ho musí odstrániť. To je dôvod, prečo nám Boh najprv dáva zákon, cez ktorý človek spozná tento svoj hriech a začne túžiť po milosti; následne nám dáva evanjelium a pomáha nám.

St. Louis ed., 11:286 – 287.

Ako Boh vychováva rozum, aby bol bláznom - 16. máj

„Keď prišiel ôsmy deň a dieťatko bolo treba obrezať, dali Mu meno Ježiš, ako Ho anjel pomenoval skôr, než sa počalo v živote.“ Lk 2:21

Najprv sa opýtajme chytráka – ľudského rozumu: nie je to hlúpe, absurdné, neosožné prikázanie, že Boh žiada obriezku? Nemohol si vybrať nejakú inú časť tela než túto? Ak by sa Abrahám v tomto riadil rozumom, neveril by, že to bol Boh, čo to od neho žiada. Veď obriezka je v našich očiach niečo také bláznivé; len ťažko by mohlo byť niečo ešte bláznivejšie. Na dôvažok, Židia pre obriezku znášali mnoho hanby, celý svet nimi opovrhoval a považoval ju za ohavnosť. Navyše z nej nie je ani žiadny úžitok: čo dobré to prinesie, keď sa telo zmrzačí? Človek sa tým nestane lepším, to závisí od duše. Ale takto to je a má byť so všetkými Božími prikázaniami a skutkami: v našich očiach sú to tie najbláznivejšie, najzahanbujúcejšie a najzbytočnejšie veci, aby spupný rozum, ktorý sa považuje za múdry a inteligentný, zostal v hanbe a slepote, aby podriadil svoje predpoklady a domnienky Bohu, vzdal Mu slávu a veril, že všetko, čo On nariaďuje, je to najpotrebnejšie, najčestnejšie a najmúdrejšie, aj keď to nechápe a myslí si o tom úplne niečo iné. Ak by dal Boh Abrahámovi nejaký znak, ktorý je príjemný, užitočný, múdry, vzbudzujúci úctu podľa predpokladov rozumu, rozum by zostal vo svojej starej koži, neprestal by byť arogantný, zostal by v zabehaných spôsoboch hľadania a obľuby prchavej úcty, prospechu a inteligencie na zemi: takto by stále hlbšie a hlbšie zapúšťal korene v  pominuteľných svetských veciach. Ale keď Boh predkladá rozumu bláznivé, neprospešné a zahanbujúce veci, vytŕha ho z hľadania zisku, cti a múdrosti; a učí ho pozerať sa len na neviditeľnú Božiu múdrosť, úctu a odmenu a radostne znášať nedostatok časnej úcty, prospechu a múdrosti, stať sa kvôli Bohu bláznivým, úbohým, neschopným a opovrhovaným. To je dôvod, prečo Bohu nešlo o obriezku, ale o pokorenie pyšnej prirodzenosti a rozumu. Rovnako máme my v Novej Zmluve krst, keď sa máme ponoriť do vody a veriť, že sme v ňom očistení od hriechu a spasení. Podobne máme veriť, že Kristove telo je v chlebe Večere Pánovej. Podobne máme oslavovať ukrižovaného ako Pána a Boha. Toto všetko presahuje rozum a nesmierne sa mu protiví. Takto idú všetky Božie skutky a slová proti rozumu a rozum proti Bohu, takže na seba narážajú v znamení, ktorému budú odporovať, Lk 2:34. Ľuďom sa zdalo poriadne bláznivé, že Noah staval koráb a povedal, že svet zatopí voda. Akým bláznom bol Lót, keď povedal, že Sodoma a Gomora budú zničené! Mojžiš a Áron boli pred faraónom blázni. Jednoducho, Božie slovo a jeho kazatelia musia byť blázni, ako hovorí sv. Pavol v 1Kor 1:21. A v tom Boh nehľadá nič iné len pokoru človeka, ktorá uväzní rozum, 2Kor 10:5, a podriadi ho Božej pravde. Preto dostal Abrahám bláznivú obriezku, aby pod ňou vzdávali slávu Bohu a aby len On sám bol múdry.

St. Louis ed., 11:284 – 285.

Problém prirodzeného rozumu - 12. máj

„A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy.“ Jn 1:14

Ján hovorí, že Slovo, ktoré „sa stalo  telom, prebývalo medzi nami“ – teda On žil na zemi medzi ľuďmi ako hocijaký iný človek; hoci bol Boh, stal sa obyvateľom Nazareta a Kafarnaumu a aj sa správal ako každý iný človek, ako hovorí aj sv. Pavol vo Flp 2:6-8... To je dôvod, prečo by sme nemali chápať toto „stal sa podobným ľuďom“ a „prebýval“ ako to, že pochádzal z človeka. Lebo tým sa stal podobným človeku, keď sa narodil z Márie; vtedy prišiel do ľudskej podoby a stal sa človekom podľa pôvodu. Naopak, má to byť chápané podľa Jeho spôsobu života a správania, že aj On jedol, pil, spal, vstával, pracoval, oddychoval; tiež býval v nejakom dome a meste, chodil a stál, obliekal sa a správal sa ako človek, takže nikto nemohol poznať, že je Boh, ak by Ho Ján a evanjelium neohlásili. Ján ďalej hovorí: „a my sme hľadeli na Jeho slávu", teda Jeho Božstvo v Jeho zázrakoch a vyučovaní. To slovko „sláva“ vidíme aj v Žid 1:3 – „Tento (Syn) ako odblesk slávy Boha“, kde sa tak nazýva Božia prirodzenosť... Ján tu tiež vyjadruje, kto je tým Slovom, o ktorom doteraz hovorili Ján aj Mojžiš – je to Syn Boží, ktorý má všetku Otcovu slávu. Preto Ho nazýva jednorodeným, aby Ho odlíšil od všetkých ostatných Božích detí, ktoré nemajú taký pôvod ako On. Ale tým ukazuje Jeho pravú Božskú podstatu; lebo ak by nebol Bohom, nemohol by byť nazvaný „jednorodeným Synom“ pred ostatnými, čo znamená: On a nikto iný je Božím Synom. To nemožno povedať o svätých anjeloch a ľuďoch; veď nikto z nich nie je jedinečným Božím Synom, ale všetci sú bratia a rovnakým spôsobom stvorené stvorenia, vyvolené deti skrze milosť, nie pôvodom. To „hľadenie“, o ktorom hovorí Ján, by sme nemali vzťahovať na náš telesný zrak; lebo aj Židia videli Jeho slávu, a predsa ju nepovažovali za slávu jednorodeného Syna Božieho. Namiesto toho by sme ju mali vzťahovať k tomu, čo videli veriaci a čomu zo srdca uverili. Neveriaci, ktorých zrak je cvičený na svetskú slávu, prehliadli Božiu slávu. Tieto dva druhy slávy sa totiž navzájom vylučujú: tí, ktorí chcú byť slávni pred svetom, sa musia hanbiť pred Bohom. A naopak, tí, ktorí sú vo svete kvôli Bohu zahanbení, sú slávni pred Bohom. ... Písmo zvyčajne dáva vedľa seba milosť a pravdu. „Milosťou“ mieni, že všetko, kým je a čo robí, je príjemné pred Bohom. „Pravdou“ má na mysli, že všetko, kým je a čo robí, je úplne dobré a správne, takže v Ňom nie je nič nepríjemné a nespravodlivé. Naproti tomu v ľuďoch nie je nič iné len nemilosrdnosť a lož, takže Bohu sa nepáči nič, čo robia. Je to len úplne falošné predstieranie navonok, ako hovorí v Žalme 116:11 – „Každý človek je klamár!“ a v Žalme 39:6 – „Každý človek je len akoby vánok“ (ekum. preklad). Toto je však proti nadutým heretikom a pelagiánom, ktorí nachádzajú niečo, čo je dobré a pravdivé mimo Krista, len v Ňom jedinom je milosť a pravda. A aj keď je pravda, že niektoré veci sú pravdivé a dobré, ako napr. prirodzená múdrosť, ktorá hovorí: „Tri plus dva je päť,“ Boh má byť oslávený atď. Ale ľudský rozum sa nikdy nedostane k tomu, aby vykonal to, čo spozná, že treba urobiť. V tej chvíli, keď by mal takú myšlienku vykonať, obráti všetko hore nohami, nazve zlo dobrom a dobro zlom, nazve oslavou Boha to, čo Ho potupuje a naopak. To je dôvod, prečo človek nie je nič iné ako luhár a, raz darmo, nedokáže použiť svoj rozum inak, len v rozpore s Bohom.

St. Louis ed., 11:202 – 205.

Kristus ako zástera - 9. máj

„A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy.“ Jn 1:14

„Telo“ tu znamená celú ľudskú bytosť – telo aj dušu – podľa zvyku Písma, ktoré nazýva človeka telom, ako v Jánovi 1,13: „ani z vôle tela“ (Botekov preklad). V Kréde hovoríme: „Verím vo vzkriesenie tela,“ teda vo vzkriesenie všetkých ľudí. Kristus vraví: „A keby neboly zkrátené tie dni, nebolo by zachránené niktoré telo“ (Mt 24:22, Roháčkov preklad). Aj v Žalme 78:39: „Pamätal, že sú telo, dych, ktorý odchádza a nevracia sa.“ Ďalej Kristus hovorí: „jako si mu dal moc nad každým telom, aby všetkým tým, ktorých si mu dal, dal večný život“ (Jn 17:2, Roháčkov preklad). Preto to tak podrobne rozoberám, lebo tento verš zapríčinil mnoho útokov medzi heretikmi za čias vzdelaných vznešených biskupov. Niektorí, ako Photinus a Apollinaris, učili, že Kristus bol človekom bez duše – ľudskú dušu u Neho nahrádzala božskosť. Manichaeus ale učil, že Kristus nemal skutočné ľudské telo, ale len vyzeral ako človek prichádzajúci cez Máriu, no neprevzal od nej telo a krv, podobne ako slnko svieti cez sklo, no neberie si tým jeho hmotnú podstatu. To je dôvod, prečo sa evanjelista tak názorne vyjadruje a vyhlasuje, že On sa stal telom, teda človekom ako každý iný človek, ktorý má telo a krv, telo a dušu... V tých časoch, nech už boli heretici akokoľvek prevrátení, zostávali stále v Písme a niektoré doktríny nerušili. Ale čo zostane, keď sa už viac neuznáva a nekáže toto Božie narodenie a viera, ale z kazateľníc sa rozhlasujú len ľudské zákony a skutky? Čo na tom záleží, či Kristus je, alebo nie je Boh, či mal skutočné telo, alebo len vyzeral ako telo, či mal dušu, alebo nie, či prišiel pred, alebo po svojej matke, či všetky tie omyly a herézy, ktoré kedy existovali, sú platné, alebo nie – lebo my nemáme Krista viac ako všetci tí heretici. Ani my z Neho nemáme osoh, a to je to isté, ako keby sa zbytočne stal človekom, ako keby všetko o Ňom bolo napísané zbytočne – veď sme našli spôsob, ako získať Božiu milosť svojimi skutkami! Preto nie je rozdiel medzi našimi biskupmi a všetkými heretikmi, ktorí kedy boli, okrem tohto jedného: my používame Krista slovami ako zásteru a zdanie, ale pod tým obalom na Neho zabúdame a nevyužívame Ho, akoby naozaj bol len fikciou, ako v Neho bláznivo verili heretici. Sv. Peter to vyhlásil v 2Pt 2:1... Načo je to, že Kristus nie je taký, ako o Ňom kázali heretici, ak pre nás nemá väčší význam a neprináša nám väčší úžitok ako im? Aký má význam, ak takú herézu odsúdime a Krista správne slovami vyznáme, ale naše srdcia Ho nevnímajú inak ako oni? Nevidím, že by vedeli preukázať, že Kristus je na niečo potrebný, ak by som vedel skutkami získať Božiu milosť. Ak by sa to dalo, nebolo by dôležité, že je Bohom a stal sa človekom. Potom by bolo zbytočné všetko, čo bolo o Ňom napísané. Stačilo by Boha hlásať tak, ako v Neho verili Židia – potom musím začať svojimi skutkami získavať Jeho milosť. Čo iné by som mal robiť? Čo iné by som potreboval?

St. Louis ed., 11:196 – 198.