Jakub alebo Pavol - 18. november

Či chceš pochopiť, prázdny človeče, že viera bez skutkov je neužitočná? (Jk 2,20)

Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona. (R 3,28)

Keď tieto dva biblické verše vytrhneme z kontextu, tak sa môže zdať, že si odporujú. Keď ale čítame Pavlov a Jakubov list vo svetle celého svedectva Biblie, tak vidíme, že u Jakuba nie sú témou skutky, ale viera. Podobne ako u Pavla.

Pavol sa pozerá na základ viery a Jakub na jej dôsledky. Obidvaja hovoria veľa o viere a skutkoch a dávajú nám dvojakú perspektívu na ospravedlnenie z viery. Túto dvojakú perspektívu nachádzame zreteľne všade aj u Pavla, keď pozorne čítame.

Pozrime sa teda na tieto dve veci, ktoré sú životne dôležité pre život viery. Dve veci, ktoré nie je možné oddeliť: viera a skutky.

Viera je základom spasenia – na to sa zameriava Pavol.

Skutky sú ovocím viery – na to sa zameriava Jakub.

Keby sme chceli oddeliť tieto dve veci od seba, bolo by to akoby sme sa hádali, či ide vlak po ľavej koľajnici, alebo po pravej. Keď je niekde položená len jedna koľajnica, vieme s istotou povedať, že vlak nepríde. Vlak závisí na tom, že sú koľajnice dve a idú paralelne vedľa seba.

Keď Pavol v Liste Rímskym hovorí, že skutky nespasia človeka, myslí tým na skutky ako na cestu spásy. Skutky zákona. Keď Jakub hovorí o tom, že skutky sú dôležité, rozpráva o skutkoch ako o ovocí viery, nie ako o skutkoch zákona. Ale povie niekto: „Ty máš vieru a ja mám skutky! Ukáž mi svoju vieru bez skutkov! Ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru.“ (Jak 2,18)

Pre Jakuba je evanjelium dôležité! Tu však rozpráva o ovocí viery. Keď niekto hovorí, že Jakub odporuje Pavlovmu učeniu o ospravedlnení z viery, tak nepochopil ani Jakuba, ani Pavla. Témou Jakuba je kresťanská etika, nie doktríny. Vedie nás k praktickým dôsledkom viery. Robí tak na základe viery. Viera je hlavnou témou aj u Jakuba. Náš pohľad zameriava na ovocie, ktoré prináša viera, ak je živá a nie len vedomosť o Bohu.

Rozpráva o dobrých skutkoch, ktoré viera produkuje. Ježiš hovorí: „Každý strom zaiste poznať po ovocí...“ (Lk 6,44)

Niektorí teológovia nemajú radi Jakubov list a hovoria, že je veľmi ovplyvnený jeho židovskými koreňmi. Určite je to pravda, to nie je nič negatívne. Ale takto hovoria tí, ktorí zabúdajú na naše duchovné korene. Ježiš hovorí: „Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov...“ (J 4,22)

Jakub nezvestuje židovstvo! Nepopiera ale ani duchovné korene, ktoré má, ktoré máme aj my, čo veríme v Ježiša Biblie. Jakub nám vysvetľuje, že viera v Boha a život s Bohom, je niečo viac ako teória. Pánov opätovný príchod je inšpiráciou k listu. Vyzýva nás, aby sme boli trpezliví, kým čakáme na veľký Pánov deň.

Jakubov list je dôležitý pre všetkých Ježišových nasledovníkov, vo všetkých kultúrach a časoch. Zvlášť v posledných časoch, kedy mnohí považujú za pravdu, že Ježiš je Spasiteľom sveta, ale Jeho slová vo svojom živote nepraktizujú.

Či chceš pochopiť, prázdny človeče, že viera bez skutkov je neužitočná? (Jak 2,20)

Reformátor Luther povedal: „Mŕtva viera je taká viera, ktorá si bez skutočného obrátenia a polepšenia prisvojuje potešenie Božích zasľúbení milosti.“

Ježiš hovorí: „Vy ste moji priatelia, ak konáte, čo vám prikazujem.“ (J 15,14)

Je zjavné, že Ježiš mieni, že viera prináša konkrétne dôsledky do nášho života. Nie je to otázka toho, či sme aktívni, alebo nie. Je to o tom, čo nás poháňa ku konaniu. Aký zdroj leží v pozadí nášho života? Viac ide o to, čo nás poháňa, než o výsledok a do toho Božie slovo hovorí jasne. Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba. (Jak 1,22)


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii

Otvor svoju ruku - 11. november

Ak by bol niekto spomedzi tvojich bratov chudobný v niektorom z tvojich miest v tvojej krajine, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh, nezatvrdzuj svoje srdce a nezavieraj ruku pred svojím chudobným bratom, ale štedro mu otvor svoju ruku... (5M 15,7-8)

Otvorená ruka symbolizuje Boží prístup k človeku. Pavol o tom píše kresťanom v Ríme: Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko? (Rim 8,32)

Abrahám mal jedného dňa priniesť svojho syna Izáka ako obeť. Dostal ale povolenie vziať si ho späť. Boh to však neurobil. Neušetril svojho vlastného Syna, ale dal Ho za nás všetkých.

Tu máš v skutočnosti odpoveď na otázku, ako zachovať vieru a dosiahnuť cieľ. Ty, čo nevieš, ako sa držať pevne Boha, počuj: Boh ťa drží pevne a dopraje ti všetko. Viera buduje na samotnej Božej moci. Viera sa znova a znova stavia pred veci, ktoré náš rozum nevie zvládnuť. Takto sa musí viera preskúšavať, aby nemala nič iné na potešenie, len Božiu veľkú moc.

Jeden z otcov viery hovorí: „Ťažko je veriť, keď rozmýšľame nad Božím zasľúbením, že problémy nás úbohých a bezmocných ľudí budú vyriešené. Takto však používame vlastný meter na Božiu moc a múdrosť. Posudzujeme Boha podľa našich predstáv a robíme Ho malým, ako sme my bezmocní blázni. Toto je obyčajný výsmech Bohu!“

Priateľ, v čase skúšok a núdze sa Pán o teba sám postará. On dodrží svoje sľuby. Tak sa k nim pridaj a povedz: „Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko?“

Takéto je Božie srdce a rozmýšľanie v skratke.

Otvorená ruka tiež hovorí, akým spôsobom Boh chce, aby sa Jeho ľud postaral o iných okolo seba, keď sú v núdzi a ťažkostiach. Ak by bol niekto spomedzi tvojich bratov chudobný v niektorom z tvojich miest v tvojej krajine, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh, nezatvrdzuj svoje srdce a nezavieraj ruku pred svojím chudobným bratom, ale štedro mu otvor svoju ruku...

Kvôli padnutej, hriešnej prirodzenosti človeka boli takéto napomenutia veľmi dôležité. Podobné slová jednoznačne hovorili, aká je v konkrétnej záležitosti Božia vôľa. Nepotrebujeme žiaden „výklad“. Nie je tu priestor pre výhovorky.

Túto zvesť pochopí aj najjednoduchší človek: Otvor svoju ruku...

Príkaz otvoriť svoju ruku nesmeruje v prvom rade k našim zdrojom, možnostiam alebo šikovnosti. Hovorí o našom postoji k blížnym. O vôli slúžiť v láske iným. Je pravdou, že nikto nedokáže spraviť všetko, ale každý môže spraviť niečo... Lebo vy ste k slobode povolaní, bratia. Len aby vám sloboda nebola zámienkou (povoľovať) telu, ale v láske slúžte si vospolok. (G 5,13)

Nikto nie je tak slobodný ako Božie oslobodené dieťa. Koho Syn oslobodil, ten je skutočne slobodný. Zároveň je treba povedať, že sloboda má aj svoje hranice. Boh, ktorý ťa stvoril, vie najlepšie, čo ti pomôže rásť v milosti a poznaní. Vo svojej láske nastavil hranice. Žiaľ nie vždy sme si vedomí, kadiaľ tie hranice idú. Zamestnávame sa skôr vlastnými záujmami, túžbami a tým, čo sami chceme.

Boh to vie. Vie, že sa to musíme učiť a cvičiť sa v tom. Myslieť na iných v rovnakej miere ako na seba. Tak sa cvičme v otváraní ruky všetkému, čo je okolo nás a tým, ktorých nám Boh do cesty posiela.

Otvor svoju ruku...

Bohu je ľahšie vložiť svoje dary a požehnanie do otvorenej ruky, a nie zavretej.

Otvor svoju ruku...


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii

Dve gule - 4. november

Číňania majú veľa prísloví, ktoré obsahujú hlboké pravdy o živote. Jedno príslovie rozpráva o dvoch guliach, ktoré boli úplne rovnaké.

Bol medzi nimi však podstatný rozdiel.

Jedna bola čisto zo zlata, kým tá druhá mala na sebe zo zlata len tenkú vrstvu. Ležali na polici a neboli nijako chránené.

Pozlátená guľa sa úzkostlivo bála a snažila sa udržať v pokoji, aby sa tá pekná vrstva zlata nezničila a neukázalo sa, čo je vo vnútri.

Druhá guľa bola v pohode. Nebála sa pádov, nebála sa nárazov. Prvú guľu to tak znervózňovalo, že vykríkla: „Dávaj pozor a negúľaj sa tu kadetade. Veď si ošúchaš zo seba tú krásu.“ „Akú krásu zo seba zošúcham?“ spýtala sa zlatá guľa prekvapene.

Nezamestnávajme sa zovňajškom. Zamestnávajme sa viac vnútorným životom. Každodennou Ježišovou prítomnosťou. Tichom v živote. Životom v nasledovaní Krista. Hľadajme Boha a Jeho prítomnosť nie preto, čo nám môže dať, ale preto, kým On je. Ježiš im riekol: Moje učenie nie je moje, ale Toho, ktorý ma poslal. Keď niekto chce plniť Jeho vôľu, rozozná to učenie, či je z Boha, alebo či sám od seba hovorím. (J 7,17)

Pravé poznanie pochádza z poslušnosti. Všetko ostatné je len informácia. Keď začneme konať v súzvuku s Božím slovom, s tým, čomu rozumieme, začneme vidieť Jeho cestu.

Vytvor si pevné zvyky ohľadne Božieho slova, ticha a modlitby. Čítaj slovo. Počúvaj, čo hovorí Biblia. Ži svoj život v súlade s tým, čo čítaš. Rob, čo Biblia hovorí, že je správne. Odvráť sa od všetkého, čo Biblia nazýva hriechom a neprávosťou. Nepodvádzaj a nerob kompromisy. Rob to čestne, bez výhovoriek, keď vidíš, že sa ti nedarí. Keď tak budeš konať, objavíš, kým skutočne v Božom svetle si. Zistíš, že nielen hrešíš, ale máš aj chuť k hriechu a nenávidíš dobro. Ježiš hovorí: „A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé.“ (J 3,19)

Zistíš, že si Boží nepriateľ. Zistíš, že Božie slovo hovorí pravdu, keď hovorí, že si stratený a potrebuješ spásu.

Ak berieš Jeho slovo vážne, nemôžeš prísť k inému záveru. Ako teda byť spasený? Zrazu začínaš tušiť, čo Ježiš myslí, keď hovorí: „Keď niekto chce plniť Jeho vôľu, rozozná to učenie, či je z Boha, alebo či sám od seba hovorím.“ Keď Ježiš hovorí o Božej vôli, nemyslí tým na zákon. Podľa toho vieme, že sme Ho poznali, keď zachovávame Jeho prikázania. (1J 2,3) A toto je Jeho prikázanie: aby sme verili v meno Jeho Syna Ježiša Krista a milovali sa, ako nám prikázal. (1J 3,23)

Konanie Božej vôle znamená veriť v Ježiša a utiekať sa k Nemu. Veriť Bohu, keď svedčí o svoje vôli spasiť človeka. Lebo to je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v Neho, mal večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. (J 6,40)

 S takýmto učením prichádza Ježiš. Takže keď skutočne chceš konať Jeho vôľu tak rozumej, či je Jeho učenie z Boha, alebo či sám od seba hovorí. Neuveriteľná výzva! Predstav si, že vezmeš Ježiša za slovo. On hovorí, že keď skutočne začneš konať Božiu vôľu nakoľko rozumieš, tak budeš vedieť, či to učenie je od Boha.

Božie slovo ma stretlo a odhalilo, že mám zlato len na povrchu. Pán mi ale tiež ukázal, že ma neodhalil, aby ma odvrhol, ale aby ma nanovo postavil a zmenil. Aby som zabudol na svoju podomácky vyrobenú pozlátku a obrátil som sa k Nemu a aby som prijal zlato, ktoré mi On chce dať.

On chce konať nové veci v mojom živote. Radím ti: „... kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty...“ (Zj 3,18)

Nevadí, či budem narážať, či sa oškriem. Nemám čo skrývať. Môj hriech je ukrytý v Ježišovej krvi a oblečenie spravodlivosti, ktoré som od Neho prijal, je úplne dokonalé. Som ospravedlnený Bohom!

To je moja jediná identita:

Curt Westman, hriešnik, ospravedlnený Bohom!


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii

Ako správne dávať almužnu - 31. október

Varujte sa prejavovať zbožnosť pred ľuďmi preto, aby vás videli; ináč nemáte odplatu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach.” (Mt 6:1)

Zo všetkých našich skutkov, ktoré sú navonok viditeľné, je najlepším skutkom dávať almužnu, pretože v nej ide len o to, aby sme pomohli chudobným a núdznym. Dávať almužnu neznamená len dať kúsok chleba žobrákovi, almužna zahŕňa všetky možné dobré skutky, ktoré konáme pre dobro nášho blížneho. Slovo „almužna“ pochádza z gréckeho slova „eleemosyna”, ktoré označuje milosrdenstvo. Preto často almužny nazývame aj skutkami milosrdenstva. Aj preto Biblia vyvyšuje almužnu nad ostatné skutky, napr. nad modlitbu či obetu. Hovorí o tom sám Kristus v Matúšovi 9:13 alebo 12:7, pričom cituje slová proroka Ozeáša (Oz 6:6): „Lebo milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“ Navyše, aj Izaiáš v 58. kapitole karhá tých, ktorí trýznia svoje telá pôstom a inými spôsobmi, a namiesto toho žiada, aby činili dobro chudobným, aby nakŕmili hladných, obliekli nahých atď. Prečo teda Ježiš karhá farizejov za tak dobrý skutok – za to, že dávajú almužnu? Odpoveď: Ježiš nekarhá ich skutok, karhá len ich názory a motívy. Ich dávanie almužny bolo samo osebe dobré, poškvrňuje ho však ich motív, pretože to robili len preto, aby si tým získali obdiv a úctu iných ľudí. Nerobili to pre Boha ani pre svojich blížnych. Práve preto ich Kristus jasne a stručne odsúdil: Všetky takéto almužny, nech sú akokoľvek skvelé, početné a hodnotné, sú v skutočnosti márne a prázdne. Kto si však myslí, že takýto hriech je v tomto svete bežný a že ho vidíme najmä u tých najlepších ľudí? Kto si myslí, že vo svete je len hŕstka ľudí, ktorí robia dobré skutky bez toho, aby im išlo o svetskú slávu a priazeň? Pravda je taká, že náš svet nikdy nepochopí, čo znamená dávať správne almužnu. Všetci sme totiž len ľuďmi, ktorí v prípade, že ľudia nás nebudú chváliť, ctiť, ďakovať nám a prejavovať nám priazeň, veľmi rýchlo zavrú svoju štedrú ruku. Často vidíme, že takíto svätci sa rýchlo nahnevajú a prestanú byť štedrými, ak sa im nedostáva vďaky alebo ak nimi iní pohŕdajú. Keby nerobili dobré skutky preto, aby si získali priazeň u ostatných ľudí, nevďačnosť by ich neodradila, naďalej by pokračovali so slovami: „Nerobím to preto, aby si ma ľudia vážili, ale konám dobro, aby som si ctil Boha a tešil ho, aj keby mi za to nikto nikdy nepoďakoval.“ Avšak v prípade tých, ktorí sa hneď sťažujú na nevďačnosť zo strany druhých, zlo v ich vnútri okamžite vyjde na povrch a ich vlastné slová odhalia ich skutočný motív, ktorým je túžba byť oslavovaný ako Boh. Celý náš svet je nehanebný. Nezáleží na tom, či je dobrý, alebo zlý, všetko v ňom je márnosť. Buď chce byť otvorene diablom so zlými skutkami, alebo chce byť bohom s dobrými skutkami. Preto nik nemôže konať dobré skutky, ak nie je kresťanom. Ak človek, ktorý nie je kresťan, koná dobré skutky, nekoná ich pre Boha, ale pre vlastné dobro, rôzne výhody a česť. A ak aj takýto človek tvrdí, že koná dobro, aby si ctil Boha, je to len klamstvo a výmysel.

St. Louis ed., 7:492-495.

Jedine Duch Svätý vysvetľuje Písmo - 27. október

Uvedomte si predovšetkým, že ani jedno proroctvo Písma nepripúšťa samovoľný výklad; lebo nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili (svätí) ľudia Boží.” (2Pt 1:20-21)

Peter tu jasne kritizuje falošných učiteľov. Keďže vieme, že máme Božie Slovo, držme sa ho a nenechajme sa oklamať falošnými učiteľmi, hoci prichádzajú a tvrdia, že tiež majú Svätého Ducha. “Uvedomte si predovšetkým, že ani jedno proroctvo Písma nepripúšťa samovoľný výklad; lebo nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili (svätí) ľudia Boží.” Pamätajme na tento verš a nemyslime si, že dokážeme vysvetľovať Písmo vďaka svojmu rozumu a inteligencii. Tento verš popiera a vyvracia všetky vlastné výklady Svätého Písma, ktoré sme počuli od cirkevných otcov. Písmo zakazuje opierať sa o takéto ľudské interpretácie a stavať na nich. Ak Hieronym, Augustín alebo ktorýkoľvek cirkevný otec sám interpretoval Sväté Písmo, nechceme ich výklady. Peter ich zakázal: „Ani jedno proroctvo v Písme nevzniklo na základe vlastného výkladu skutočnosti.“ Na vykladanie a interpretáciu Písma máme Svätého Ducha – nech Písmo vysvetľuje On alebo nech radšej ostane nevysvetlené. Ak niektorý z cirkevných otcov dokáže, že celý jeho výklad je založený na Písme a že podľa Písma by sa dané slovo malo naozaj vysvetľovať týmto spôsobom, potom je všetko v poriadku. Ale ak to tak nie je, nemali by sme mu veriť. Peter takto útočí na najtrúfalejších a najlepších učiteľov. Práve preto by sme nemali veriť nikomu, kto vysvetľuje Písmo sám, aj napriek tomu, že pri tom cituje časti Písma. Správne pochopenie Písma totiž nikdy nedosiahneme tým, že ho budeme sami vysvetľovať. Práve na tom stroskotali mnohí učitelia a cirkevní otcovia, nech ich bolo koľkokoľvek. Napríklad keď pri výklade verša „Ty si Peter, a na tej skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16:18) tvrdia, že tieto slová sa vzťahujú na pápeža. Tento výklad je čisto ľudský a vznikol na základe ich vlastnej predstavivosti, pretože nikde v Písme sa nehovorí o tom, že Boh povolal Petra, aby sa stal pápežom. Písmo však hovorí o tom, že Kristus a viera v Neho sú skalou, ako píše aj Pavol v 1. liste Korintským 10:4. Táto interpretácia je správna, lebo s určitosťou vieme povedať, že si ju nevymyslel žiaden človek, ale pramení z Božieho Slova. Peter hovorí, že proroctvá, ktoré čítame v Biblii, nevynašiel ani nevymyslel žiaden človek, ale svätí a dobrí ľudia ich hovorili pod vedením Ducha Svätého. Musíme kázať Božie Slovo, ktoré trvá naveky a skrze ktoré môžu ľudské duše žiť naveky.

St. Louis ed., 9:1361-1363.

Všetci, ktorí veria v Krista, sú prorokmi - 24. október

Tým pevnejšie je prorocké slovo, ktoré máme. Dobre robíte, že pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti v tme, kým nesvitne a nevyjde vám zornička v srdciach.“ (2Pt 1:19)

Svätý Peter sa tu snaží povedať: „Všetko čo kážem, kážem preto, aby som uistil vaše svedomie a upevnil vaše srdcia v Božom slove tak, aby ich už od neho nič nemohlo oddeliť, a aby ste vy i ja sám mali istotu, že máme Božie slovo.“ Pretože zachovať evanjelium rýdze bez akýchkoľvek prídavkov a falošných doktrín je naozaj vážna vec. Práve preto Peter ďalej píše proti ľudským doktrínam. No prečo teda hovorí, že máme pevné prorocké slovo? Aby bolo jasné, nemyslím si, že budeme mať takých prorokov, akých mali Židia v Starom Zákone. Prorok je v skutočnosti niekto, kto káže Ježiša Krista. A teda hoci mnohí proroci v Starom Zákone prorokovali budúce veci, v skutočnosti ich Boh poslal, aby ohlasovali Krista. Teda všetci, ktorí veria v Krista, sú prorokmi, pretože spĺňajú toto hlavné kritérium proroka, aj keď nie všetci majú dar vidieť budúcnosť. Presne tak, ako sme vo viere v Pána Ježiša bratmi, kráľmi či kňazmi, sme zároveň všetci prorokmi skrze Krista. Všetci totiž vieme presne povedať, čo náleží k spaseniu, k Božej cti a ku kresťanskému životu. Vieme dokonca hovoriť aj o budúcich veciach, minimálne o tých, ktoré potrebujeme vedieť, napr. že raz príde súdny deň a budeme vzkriesení. A napokon, rozumieme celému Písmu. Pavol o tom tiež píše v Liste Korintským: „Lebo jeden po druhom môžete všetci prorokovať.“ (1Kor 14:31) A Peter nadväzuje: „Máme prorocké slovo, ktoré je samo osebe pevné a spoľahlivé. Teraz sa už len uistite, či je pevné a spoľahlivé pre vás.“ Zároveň hovorí: „Dobre robíte, že naň pozorne hľadíte.“ Tým chce povedať, že každý z nás sa potrebuje pevne pridŕžať tohto Slova. So správou evanjelia je to totiž podobne ako s niekým, kto je uprostred tmavej noci zamknutý v dome – aby niečo videl, kým svitne nové ráno, potrebuje zažať lampu. Z tohto hľadiska je evanjelium uprostred noci a tmy. Ľudská súdnosť je totiž samá chyba a slepota. Celý náš svet je kráľovstvom tmy. Boh však v tejto tme zažal lampu, ktorou je evanjelium. V ňom môžeme vidieť a kráčať, kým sme na tejto zemi, a nesvitne náš súdny deň. Tento text zároveň hovorí proti ľudským učeniam. Keďže Božie Slovo je svetlom v tme a šere, všetko ostatné je tmou. Keby okrem Božieho Slova existovalo aj iné svetlo, svätý Peter by takto nehovoril. Preto sa nemýľte a nepovažujte za rozumných tých ľudí, ktorí učia odlišne, ako káže Božie Slovo, nech znejú akokoľvek dôležito. Tam, kde nenachádzate Božie Slovo, bez pochýb nájdete len tmu. Nedajte sa oklamať tým, že títo ľudia budú vyhlasovať, že majú Svätého Ducha. Ako môžu mať Božieho Ducha, keď nemajú Božie Slovo? Presne preto títo ľudia len nazývajú tmu svetlom a menia svetlo na tmu, ako hovorí aj Izaiáš 5:20. Toto je Božie Slovo, teda evanjelium: Sme vykúpení zo smrti, hriechu a pekla skrze Krista. Tí, ktorí to počujú, majú vo svojom srdci zažatú lampu, vďaka ktorej sme schopní vidieť, ktorá nás osvecuje a ktorá nás učí, čo by sme mali vedieť. Ak toto svetlo v našom srdci nie je, zúfalo sa snažíme nájsť cestu do neba skrze naše vlastné rozhodnutia a skutky. Vďaka svetlu v nás vieme, že takíto ľudia žijú v tme. Potrebujeme mať svetlo a pevne sa ho držať až do súdneho dňa. V nebi už toto Slovo nebudeme potrebovať, ako keď ráno už nepotrebujeme lampu, lebo denné svetlo nám všetko osvetľuje.

St. Louis ed., 9:1359-1361.