Kristus sa pripojil k ľudstvu priateľsky - 27. jún

„Druhého dňa stál zas Ján i dvaja z jeho učeníkov. A zahľadel sa na Ježiša, ktorý tadiaľ prechádzal, a povedal: Ajhľa, Baránok Boží! Tie slová počuli oní dvaja učeníci a nasledovali Ježiša. Ako sa Ježiš obrátil a videl ich, že Ho nasledujú, riekol im: Čo hľadáte? Spýtali sa Ho: Rabbi, čo v preklade značí: Majster – kde bývaš? Povedal im: Poďte a uvidíte. Išli teda, videli, kde býva, a zostali ten deň u Neho; bolo (totiž) okolo desiatej podvečer.“ Jn 1:35-39

Evanjelista Ján tu nehovorí o povolaní apoštolov, ale jednoducho opisuje, ako sa spoznali s Kristom a rozprávali sa, lebo Kristus prišiel k ľuďom ako priateľ. V tom čase Jánovi učeníci dospeli na základe svedectva a kázania ich učiteľa Jána Krstiteľa o Kristu k tomu, že sa im Kristus zapáčil. Oni teda počuli a videli Krista, spoznali a zoznámili sa s Ním. Potom, čo sa s Ním zoznámili a spriatelili, od Neho znova odišli a vrátili sa domov. Ešte sa nestali Kristovými učeníkmi, ani k tomu neboli povolaní. No neskôr prichádza Kristus ku Galilejskému moru, ide okolo a povoláva ich ako svojich apoštolov. Prvýkrát Ho videli pri Jordáne, ale ani im nenapadlo, že sa stanú Jeho učeníkmi. Evanjelista týmito slovami ukazuje, že Kristus Pán zvláštnym spôsobom priťahoval ľudí k sebe a spoznával sa s nimi. A keď Kristus neskôr prichádza ku Galilejskému moru a robí zázraky, napr. premieňa vodu na víno, a poznajú Ho všetci, vtedy vyhľadá Šimona a Ondreja, Jakuba a Jána (Mt 4:18-22). A vtedy začína povolanie. Ale evanjelista Ján teraz o tomto povolaní nehovorí, len o zoznámení, že Kristus bol vľúdny človek, ktorý sa spriatelil s každým, takže sa s Ním ľudia radi rozprávali... Ján Krstiteľ tu smeruje svojich učeníkov na Krista, čo bolo jeho poslaním. Namiesto toho, aby si ich nechal pri sebe, ich takto odovzdáva novému učiteľovi hovoriac: „To je ten Učiteľ; On krstí Duchom Svätým a ohňom.“ Keď to počujú učeníci, ako jednoduchí zbožní ľudia tomu veria a Jánom vyslovené slová: „Tento muž je Baránok a pravý Učiteľ,“ ich pohnú, aby nasledovali Ježiša. Preto títo dvaja učeníci nasledovali Krista na miesto, kde býval... a strávili s Ním deň. Bolo to milé zoznámenie a spriatelenie, že sa chceli sami presvedčiť o svedectve, ktoré o Ňom vyslovil Ján. Ochotne chceli byť pri Ňom, sledovať Ho, počuť Ho rozprávať, hovoriť s Ním. No nezavolal ich. Ani s Ním nestrávili celý deň, veď prišli o desiatej, teda okolo štvrtej poobede. Toľko teda boli s Ním. No evanjelista nenapísal, čo robili, alebo o čom sa rozprávali. Len naznačil, že sa k nim Kristus správal milo, priťahoval ľudí, až mal 12 apoštolov a 72 učeníkov (Lk 10:17). Kristus nezačal svoje kráľovstvo násilím ani zlosťou – o tom snívali židia, že Mesiáš príde ako veľmi mocný vládca. Naopak, On sa pripája k ľuďom veľmi priateľským spôsobom, je vľúdny, prijíma každého, kto k  Nemu príde, rozpráva sa so všetkými a nikoho nevylučuje zo svojej priazne. Tak ho opísal prorok Izaiáš: nebude bojovať, ani sa hádať; nesfúkne tlejúci knôt, ani neodlomí nalomenú trstinu (Iz 42:2-4). 

St. Louis ed., 7:1741-1743.

Mojžišov baránok a Kristus, pravý baránok - 23. jún

„Keď druhého dňa videl (Ján) Ježiša, ako prichádza k nemu, povedal: Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ Jn 1:29

Toto je nádherné a slávne Jánove svedectvo, ktoré sa týka novej Kristovej vlády a Kristovho kráľovstva a toho, ako má začať. A sú to jednoduché, jasné slová, Ján nimi jasne vyjadruje, ako majú ľudia zmýšľať o Kristovi. Sú to mocné slová. V Jn 1:17 hovorí: „zákon bol daný skrze Mojžiša.“ To nie je chvála Mojžiša. Ale skôr dosť silný útok voči nemu, akoby vravel: „Vy, židia, zabíjate rok čo rok veľkonočného baránka, ako vám Mojžiš prikázal. Navyše, každý deň zabíjate ďalších dvoch baránkov, jedného obetujete a spaľujete ráno a druhého večer. Iste, sú to baránky. Ale vy židia robíte okolo nich toľko kriku, vychvaľujete tieto obety až natoľko, že náš Pán Boh je v porovnaní s ich svätosťou nič –zatieňujú a znevažujú Ho.“ To je dôvod, prečo treba porovnať skutočného Baránka a Mojžišovho baránka – baránka, ktorého nariadil židom zabiť a zjesť Mojžišov zákon, baránka, čo si človek vezme od pastiera. Ale toto je Boží Baránok, úplne odlišný Baránok. Lebo On bol ustanovený, aby na svojom chrbte niesol hriechy celého sveta. „V porovnaní s Ním sú všetky baránky, ktoré každoročne zabijete, pripravíte a zjete v chráme, ničím. Veľkonočný baránok v zákone bol peknou detskou hrou či výchovným prostriedkom a bol nariadený preto, aby vám pripomínal tohto skutočného Božieho Baránka. Ale vy si to vysvetľujete tak, akoby mal baránok odstrániť váš hriech, keď ho zabijú a obetujú. Ale to si nesmiete myslieť: vaše baránky to nemôžu dosiahnuť. Len tento Boží Baránok to dokáže.“ Tie baránky zo zákona mali byť len hračkami pre ľudí, aby im pripomínali skutočného veľkonočného Baránka, ktorý má byť jedného dňa obetovaný. Ale oni tým všetkým pohrdli a mysleli si, že stačí na Veľkú noc zabiť baránka (Ex 12). To preto Ján postavil vedľa seba Mojžišovho baránka a Krista, skutočného Baránka. Lebo zákon nemal siahať ďalej ako po Krista. Myslel tým: „Vášho baránka ste vzali od človeka, ako to Mojžiš prikázal v Božom zákone. Ale toto je Boží Baránok, a veľkonočným Baránkom je Baránok nášho Pána Boha, nie ľudský baránok pochádzajúci z barana, ako bol Mojžišov baránok od pastierov alebo človeka.“ Akoby vravel: „Toto je pravý Baránok, ktorý odstraňuje hriech človeka. Iste, tými doterajšími baránkami ste počas Veľkej Noci očakávali odpustenie hriechov, ale nedosiahli ste ho. Odpustenie nájdete v tomto Baránkovi, narodenom z panny. Nie je to bežný baránok alebo baran, ako tie v zákone, ale jednako je Baránok. Lebo Boh tak nariadil, že On má byť Baránok, ktorý bude zabitý a „pripravený“ na kríži pre naše hriechy. Inak bol človekom ako každý iný, ale Boh z Neho spravil Baránka, ktorý má niesť hriech celého sveta.“ Je to úžasne potešujúca stať o Kristu, našom Spasiteľovi. Nemôžeme ju obsiahnuť našimi slovami ani myšlienkami. Ale v budúcom živote sa budeme naveky radovať a tešiť z toho, že Boží Syn sa tak hlboko ponižuje a berie na svoj chrbát môj hriech – v skutočnosti nie len môj, ale aj hriechy celého sveta, spáchané od Adama až po úplne posledného človeka – tento hriech On ochotne prehlasuje za svoj vlastný a chce zaň trpieť a zomrieť preň, aby som ja bol bez hriechu a obdŕžal večný život a spasenie.

St. Louis ed., 7:1716-1718.

Ako má Otec zaľúbenie v Synovi? A v nás? - 20. jún

„Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ Mt 3:16-17

Čo toto Otcovo slovo znamená? Pozri a počúvaj! Učí nás poznať Krista. Od tohto poznania úplne závisí naše spasenie, ako učí Izaiáš, Pavol i Peter. Ako nás učí toto slovo poznať Ho? Učí nás, že je Božím Synom a robí radosť Bohu, svojmu Otcovi. Týmito slovami Boh rozosmieva a potešuje srdcia celého sveta a napĺňa celé stvorenstvo pravou Božskou sladkosťou a útechou. Ako to? Nuž, keď viem a som presvedčený, že človek Kristus je Božím Synom a robí radosť Otcovi –  tým si musím byť istý, veď to hovorí z nebies sám Boží majestát, a ten nemôže klamať –, potom som si tiež istý, že všetko, čo tento Človek hovorí a koná, sú slová a skutky milovaného Syna, ktoré musia Bohu robiť obrovskú radosť. Toto si dobre uvedomujem a chápem. Preto odteraz, keď budem počuť, že Kristus niečo hovorí, alebo budem vidieť, že niečo robí, čo vraví alebo koná pre moje dobro – to On robí stále, ako povedal, že všetko znáša pre moje dobro; že On prišiel slúžiť, nie si dať slúžiť (Mt 20:2; Lk 22:27) –, potom musím mať na pamäti, že také slová, činy a utrpenie Krista – konané pre moje dobro, ako vraví On – musia Boha dokonale tešiť. A ako by sa Boh mohol viac rozliať, alebo ako by sa mohol rozdať ešte sladšie a s väčšou láskou než tak, že povie, že Ho úplne teší to, že Jeho Syn Kristus hovorí ku mne takým milým spôsobom, že má na mysli bezvýhradne mňa, že On pre mňa trpí, zomiera a  všetko koná s obrovskou láskou. Nemyslíte si, že ak by ľudské srdce správne vnímalo, aké potešenie má Boh z Krista, keď nám takto slúži, muselo by sa rozprsknúť na stotisíc kúskov? Lebo ak by srdce cítilo toto potešenie, videlo by do hlbín srdca Boha Otca, teda do bezodnej večnej Božej dobroty a lásky, ktorú k nám prechováva a ktorú k nám prechovával od večnosti... Neuvedomujeme si, aká nevýslovne úžasná láska a potešenie sú v Ňom. Inak by sme bez pochyby videli, že nebo a zem sú plné ohňa Božej lásky, plné života a spravodlivosti, plné úcty a chvály, kým peklo s jeho ohňom, so smrťou a hriechom, nie je nič, len nejaký náter... Vidíme, že Boh týmito slovami priťahuje Krista k sebe a seba ku Kristovi; tým, že vyhlasuje, že Ho teší všetko, čo Kristus robí. Súčasne, tými istými slovami, vylieva Seba a Krista vo svojom milovanom Synovi na nás, vlieva sa do nás a nás do Neho, vťahuje nás do seba, takže sa stáva úplne ľudským, zatiaľ čo my úplne Božími. Ako? Takto: Pretože Boh hovorí, že Ho teší všetko, čím Kristus je a čo koná, tieto slová ťa vedú k tomu, aby si videl Božie zaľúbenie a celé Jeho srdce v Kristu, vo všetkých Jeho slovách a činoch; vedú ťa tiež k tomu, aby si videl Krista v srdci a potešení Boha. A oboje je jedno v druhom najhlbšie a najvznešenejšie. Ani jedno z nich ťa nemôže zradiť, pretože Boh nemôže klamať. Navyše, keďže Kristus – Dieťa, ktoré miluje a robí Mu radosť, zahŕňané takou priazňou v Božom srdci – je tvoj so všetkými Jeho slovami a skutkami, ktorými ti slúži, ako sám hovorí, ty si istotne tiež v rovnakej priazni a rovnako hlboko v Božom srdci ako Kristus, a Božie potešenie a srdce je rovnako hlboko v tebe, ako je v Kristu. Takto ty a Boh spolu so svojím milovaným Synom sú dokonale v tebe, kým ty si dokonale v Ňom, takže všetko je jedno: Boh, Kristus a ty.

St. Louis ed., 11:2142-2144.

Naša adopcia je skrze Ježiša Krista - 16. jún

„Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ Mt 3:16-17

Tu máme vyhlásenie a svedectvo Otca aj Ducha z nebies. Tu sa Kristus stáva iným človekom, nie kvôli svojej osobe, ale kvôli Jeho úradu. Pred Jánovým zrakom je oslávený z nebies. Teraz videl Ján znamenie, ktoré mu zasľúbil Otec (Jn 1:34) – Ducha zostupujúceho v podobe holubice. Navyše, počul Otcov hlas. Toto je Spasiteľ, ktorý nás oslobodzuje od hriechu, smrti, diabla a pekla. Naučme sa z toho, ako prichádzať k Bohu. Ak chceš byť milovaným dieťaťom pred Otcom, musíš sa ním stať prostredníctvom Krista, cez milovaného Syna, ktorý sedí Otcovi v lone, na Neho jediného Otec pozerá, bez Neho neprijme nikoho; ak má Otec v niečom zaľúbenie, má ho cez svojho Syna. Preto ak chceš prísť k Otcovi, musíš priľnúť k milovanému Dieťaťu, musíš mu sedieť na chrbte. Lebo Otcov hlas z neba anuluje všetky ľudské nároky: bez ohľadu na to, ako pekne vyzerá dobrota a svätosť, musia preč. Všetko okrem drahého Syna je pred Otcom bezcenné; Otec miluje len Syna. Preto, ak chceš byť milovaný Otcom a vzácny pred Ním, utekaj do Synovho lona; potom sa dostaneš k Otcovi. Podobne hovorí Pavol v Ef 1:5, že sme boli vyvolení, aby si nás skrze Krista adoptoval. Bez Krista sme Božími nepriateľmi. Ale ak sa vierou primkneš ku Kristovi, zostávaš Božím priateľom; stávaš sa aj ty milovaným a vzácnym ako Kristus; a stávaš sa jedno s Otcom a Synom. Ale kde nie je žiadna viera v Krista, je len hnev. Žiadna dobrota, žiadna sila, žiadna slobodná vôľa, nijaké pôsty ani iné skutky nepomôžu. Všetko je stratené. Je to iste výnimočný a silný verš: „Toto je môj milovaný Syn.“ Všetko, čo je napísané v Písme, je zahrnuté a obsiahnuté v tomto jedinom verši, tak ako boli všetky veci dané Kristovi do rúk, priťahajúc všetko spolu, aby sa Mu všetko podriadilo, ako píše Pavol (Ef 1:22, Kol 1:16-17). Lebo Ten, kto hovorí: „Toto je môj milovaný Syn“, zatiaľ čo ukazuje na Krista, a zároveň nemá nikoho iného, koho by mohol menovať alebo ukázať, dáva dostatočne jasne najavo, že nikto iný nie je milovaným Synom. Ale tí, ktorí nie sú milovaným Synom, sú zaiste deťmi nevôle a hnevu. Lebo ak by bolo viac milovaných synov, nie len jeden, nezdôrazňoval a nevyzdvihoval by takto práve Tohto tvrdením: Toto je môj milovaný Syn; nemal by oči upriamené len na tohto Jedného; nepochválil by sa, že nepozná nijakého iného. Lebo tieto slová znejú tak, akoby sa dôkladne poobzeral navôkol, ale okrem tohto Jediného nenašiel nikoho, preto teraz hovorí: On je to. Akoby chcel povedať: „Existuje aspoň Jeden, v ktorom mám zaľúbenie, ktorý je mojím milovaným Synom.“ Ostatní nie sú ako On. No nemali by sme chápať Otcove slová ako dôkaz, že Kristus je pravým Bohom... On by bol a zostal Božím Synom naveky, keďže bol Božím Synom od večnosti, aj keby tieto slová nikdy neboli vyslovené. On nimi nič nezískava ani nestráca. Ale musíme si uvedomiť, že tá slávna chvála a uznanie boli vyslovené pre naše dobro, ako hovorí Jn 12:30.

St. Louis ed., 11:2140-2142.

Dvojnásobná spravodlivosť... a nespravodlivosť - 13. jún

„Ale Ježiš mu povedal: Nechaj to teraz! Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť. Povolil Mu teda.“ Mt 3:15

Čo to znamená naplniť všetku spravodlivosť? Čo je všetka spravodlivosť? Toto je všetka spravodlivosť: považovať sa za nespravodlivého pred Bohom a úprimne uznať, že nikto nemôže obstáť pred Jeho súdom, ale každý sa musí pred Ním skloniť. Nezáleží na tom, aký bol svätý, musí uznať, že je hriešnik – tak ako Dávid –, hoci bol mužom podľa Božej vôle, túžil, aby ho Boh nepostavil pred súd, lebo ani on, ani nikto z ľudí by neobstál (Ž 143:2). Toto potom znamená naplniť všetku spravodlivosť: byť dobrý, keď nechceš byť dobrý. To znamená vyznať, že si hriešnik, nie ľpieť na svojej dobrote. To je potom dvojnásobná spravodlivosť: človek je spravodlivý z viery v Krista a nepredstiera zásluhy o spravodlivosť, jeho zásluhy sú len odpad a hriech. Veď takí sme od prirodzenosti, hriech sa drží nášho tela, kým sa neobráti na prach. Podobne je aj dvojnásobná nespravodlivosť: Niekto je gauner od narodenia, ale nechce ním byť, ukazuje peknú fasádu a nič za ňou nie je – je gauner od narodenia, a navyše to nechce priznať. Títo dvaja, Kristus a Ján, sú pred Bohom spravodliví; a svoju dobrotu preukazujú aj skrze pokoru. Preto naplnia všetku spravodlivosť zo srdca skrze vieru aj vonkajším prejavom, ktorý je svedectvom pravej vnútornej viery. V súlade s tým by sme aj my mali zostávať pokorní, nebyť sebaistí, ale neustále kráčať v bázni a pokore. Ján tu netvrdí nič iné: Preč, myslí si, preč s mojou spravodlivosťou; prichádza lepší ako ja. On sa pred Kristom nevyťahuje. Takto napĺňa všetku spravodlivosť. Pre prirodzenosť je však nepochopiteľné, že človek môže byť dobrý, no zároveň sa sám považuje aj vyhlasuje za hriešnika a nechá sa karhať ako hriešnik. Je to vznešená cnosť mať veľa milosti, zatiaľ čo konáš tak, ako by bolo mnoho hriechu; mať múdrosť Ducha, zatiaľ čo sa správaš prosto a jednoducho. Ak to tak robíš, staneš sa slobodným od spoliehania sa na seba a nadutosti.

Preto sa aj Kristus správal ako ostatní ľudia, nechal sa pokrstiť a vravel: „Nech je to tak. Tak sa má naplniť všetka spravodlivosť,“ akoby chcel povedať: „Takto má celý svet vedieť, že sme dobré deti.“ Nechcel navonok otvorene ukázať, kým je, kým Ho Otec neoslávi.

St. Louis ed., 11:2139-2140.

Čo robia dobrí kresťania - 9. jún

„On Mu však odporoval a povedal: Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne?“ Mt 3:14

Matúš je jediný evanjelista, ktorý to zapísal. Znie to, akoby Ján spoznal Krista predtým, ako Ho pokrstil. Ale evanjelista Ján píše, že Ján Krista nespoznal; lebo Ján Krstiteľ v Jn 1:30-33 hovorí: „Nepoznal som Ho; dosvedčujem, že ja nie som Kristus; On je Ten, ktorý príde po mne; viem, že mojou úlohou je ohlásiť Ho všetkým ľuďom, ale ja Ho nepoznám. No Ten, ktorý ma poslal kázať, mi dal znamenie: „Na koho uvidíš zostupovať holubicu a na kom spočinie, to je Ten, ktorý krstí Duchom Svätým.“ A teraz sa pozrime, čo sa stalo: Ján Ho nepoznal. Určite vedel, že existuje, že je niekde medzi ľuďmi. Ale konkrétnu osobu nepoznal, nemohol povedať: „Toto je On.“ Poznal znamenie a očakával holubicu. Pokrstil mnohých a pri každom bol pozorný. Myslel si v srdci: „Kedy príde? Možno toto je ten pravý.“ Ján určite pokrstil mnoho dobrých ľudí, ale znamenie ešte nedostal. No keď pokrstil Ježiša, udialo sa znamenie: nebo sa otvorilo, zostúpil na Neho Duch v podobe holubice a Otec povedal: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ A to sa stalo po krste.

Ale čo povedať o tom, že sa Ján a Kristus takto vzájomne blokovali? Ján chcel, aby ho pokrstil Kristus, a Kristus žiadal o krst Jána. Spoznal Ho Ján, či nie? Podľa Matúšových slov áno, ale Jánovo evanjelium je proti. Odpoveď: Nemôžeme povedať nič iné ako Ján: Je to pravda, pred krstom Ho nespoznal. Ale mal tušenie, že Kristus nie je obyčajný človek, že stojí pred ním niekto väčší. Zacítil Ho aj v matkinom lone, keď prišla Mária k Alžbete (Lk 1:41). Tušil, no nebol si istý. Kristus sa mu zdal iný ako ostatní ľudia; vyžarovalo z Neho niečo silnejšie. Preto si spravil názor, myslel si, že to bude On: „Je to skvelý človek. Prečo prichádza ku mne?“ Hoci nebol úplne presvedčený, že je to Kristus, považoval Ho za veľkého, odvážneho a Duchom naplneného človeka: zacítil Ducha, pretože z Krista vyžarovala sila. A je pravda, že ak je niekto naplnený Duchom, ľudia okolo neho si myslia, že sa v jeho blízkosti cítia lepšie ako pri iných ľuďoch, Duch sa nevie zatajiť. Z takýchto ľudí prúdi zvláštna sila... Matúšove slová sa vzťahujú na túto Jánovu domnienku, o ktorej uvažoval – akoby Ho spoznal, ale nebol si istý. Lebo ešte nedostal znamenie; ešte nevidel holubicu. Slová evanjelistu Jána sa týkajú znamenia – teda toho, že Krstiteľ nevedel presne, kto je Kristus. Takto musíme zosúladiť tieto dve evanjeliá; inak by si protirečili. Teda, Ján už má svoj názor, skúša Krista a vraví: „Ja by som sa Ti mal dať pokrstiť.“ Týmto spôsobom sa Ján pokoruje a túži sa podriadiť Kristu ako dobrému človeku. A Kristus, zo svojej strany, sa podriaďuje Jánovi. Toto robia aj dobrí kresťania, ako nádherne ukazuje Pavol vo Flp 2:3-4 a Rim 12:10... Dobrý Bože, ako sa títo dobrí muži mohli správať tak pokorne! My, úbohí ľudia, ak máme slovo alebo verš, musíme ho dostať von; nikto ho nechce prenechať inému; jeden chce riadiť druhého; nikto nechce čakať, kým ho Boh vytiahne na popredné miesto.

Pozrite, ako sa pokoruje Kristus, správa sa ako všetci ostatní dovtedy, kým Ho niekto iný – Otec – nepostaví do popredia.

St. Louis ed., 11:2136-2138.