Odpustiť a zabudnúť? - 10. október

„Pokonaj sa čím skôr so svojím protivníkom, dokiaľ si s ním na ceste, aby ťa protivník neodovzdal sudcovi, sudca strážcovi a neuvrhli ťa do väzenia. V pravde hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do poslednej koruny.“ Mt 5:25-26

V predchádzajúcom verši hovoril Kristus o tom, čo by mal urobiť človek, ktorý urazil alebo nahneval svojho blížneho. No tu hovorí o človeku, ktorého urazil jeho blížny... Chce povedať: „Ak si urazil blížneho, mal by si sa s ním s láskou zmieriť. No urazená strana by sa mala dať uzmieriť a ochotne odpustiť.“ Toto je tiež chúlostivý bod a mnoho ľudí dokáže pekne zakrývať lotra vo svojom vnútri tým, že hovoria, že oni ochotne odpustia, ale nezabudnú. Lebo vždy je tu zásterka: povedať, že hnevať sa na zlo je spravodlivé. A oni si myslia, že majú opodstatnený dôvod, že sú v práve a jednajú správne. Preto nás znovu vystríha a ukazuje, že piate prikázanie nielen zakazuje hnev, ale aj prikazuje ochotne odpúšťať a zabúdať na neprávosť, ktorú sme utrpeli, ako to robil, a naďalej robí Boh s nami, že nám odpúšťa hriech tak, že ho vymazáva zo svojich záznamov a viac si ho nepamätá (Iz 43:25). Nejde o to, aby si naň zabudol v tom zmysle, že o tom viac nesmieš premýšľať, ale tak, že tvoje srdce je priateľsky naklonené blížnemu tak, ako bolo predtým, než ti ublížil. Ale ak máš v srdci stále niečo zapichnuté, takže nie si až taký priateľský a milý k svojmu blížnemu ako predtým, potom si nezabudol na urážku a celkom ju neodpustil. Ešte si ničomník, ktorý prichádza k oltáru s obeťou a praje si slúžiť Bohu,  zatiaľ čo má srdce plné hnevu, závisti a nenávisti. Ale len veľmi málo ľudí o tom uvažuje. Väčšina prichádza s navonok pekným výzorom a nevidí, ako sa ich srdce postavilo k tomuto prikázaniu, ktoré nestrpí žiadnu zlosť alebo závisť voči blížnemu. Ale, ako som už povedal, je pravda, že musí a má existovať hnev. Ale dozri, aby ten hnev postupoval tak, ako má a ako ti bol prikázaný: máš sa hnevať pre svoj úrad a kvôli Bohu, ale nie kvôli sebe. Nesmieš pomiešať svoju osobu a svoj úrad. Keď sa to týka tvojej osoby, nesmieš sa hnevať s nikým, bez ohľadu na to, ako veľmi ti ublížil. Ale tam, kde to vyžaduje tvoj úrad, sa hnevať musíš, aj keby si ty ako osoba neutrpel žiadnu ujmu. Tak sa zbožný sudca hnevá na zločinca, hoci osobne mu nepraje nič zlé a radšej by ho nechal bez trestu. Lebo jeho hnev pochádza zo srdca, v ktorom nie je nič iné len láska k blížnemu, len ten zlý skutok, ktorý treba potrestať, musí vyvolať hnev sudcu. Ak by nebol zlý čin, nebol by ani hnev, ani trest. Ale ak tvoj brat urobil niečo proti tebe a nahneval ťa, no požiadal o odpustenie a odkladá zlý skutok, aj tvoj hnev má vyprchať. Veď z čoho pochádza utajená zášť, ktorú predsa len uchovávaš v svojom srdci, hoci ten skutok a príčina tvojho hnevu už nejestvuje a namiesto toho sú tu iné skutky toho, kto sa stal iným človekom, novým stromom s novými plodmi, kto ťa teraz miluje a poctil ťa tou najväčšou poctou, keď sa pred tebou obvinil a potrestal? Bol by si zúfalcom pred Bohom aj pred ľuďmi, ak by si sa na oplátku nezachoval láskavo a úprimne mu neodpustil – právom by si sa vystavil súdu, ktorým tu Kristus hrozí.

St. Louis ed., 7:438-440.

Bohu ide o lásku k blížnemu - 3. október

„Keby si teda prinášal dar na oltár, a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom, a potom príď a obetuj svoj dar.“ Mt 5:23-24

Teraz Kristus hovorí: Ak chceš slúžiť Bohu a priniesť Mu obeť, ale niekoho si urazil, alebo prechovávaš hnev voči svojmu blížnemu, mal by si vedieť, že, v krátkosti: Boh nechce tvoju obeť. Preto ju polož, nechaj všetko tak a najprv choď a zmier sa s bratom. Pod „obeťou“ myslí všetky možné skutky, ktorými slúžiš Bohu alebo Ho chváliš – v tom čase neexistoval lepší spôsob ako obeť –, ale On ju úplne odmieta a prikazuje položiť ju, až kým ti srdce nepovie, že si sa zmieril s blížnym a kým nebudeš mať vo svojom vnútri žiadny hnev. Keď sa toto stane, „Príď,“ hovorí „a prines svoju obeť.“ Kristus to dodáva, aby si ľudia nemysleli, že by takú obeť odmietol, alebo ňou opovrhol. Lebo to nie je zlý skutok, veď to Boh nariadil a prikázal. Ich obete urobilo zlými a pokazilo ich to, že farizeji odmietli a opovrhli dôležitejšími prikázaniami. Inak povedané, zneužili obete proti blížnemu. Ešte horšie je to, že ich prinášali preto, aby boli spasení, na odčinenie hriechov, spoliehali sa na ne a boli si sebou istí pred Bohom, ako bolo povedané inde. Inak je prinášanie obiet správne ako všetky ostatné viditeľné skutky služby Bohu – napr. modlitba a pôst –, nemáme nimi pohŕdať, ani od nich upustiť, ak sa správne chápu a konajú. Teda, ak nie sú robené preto, aby sme si nimi zaslúžili nebo, a ak je srdce zadobre s blížnym, takže sa správne uplatňuje viera aj láska. Ale ak sa modlíš a postíš, zatiaľ čo urážaš svojho blížneho, ohováraš a potupuješ ho, tvoje ústa síce môžu hovoriť sväté slová a neprijímať žiadnu stravu, ale sami sa znečisťujú vyjadreniami o blížnom proti Božiemu príkazu. To preto Boh v Iz 58:3-4 zakazuje taký pôst, ktorý ubližuje telu a vystavuje na obdiv niečiu zbožnosť: „Hľa, v deň svojho pôstu uplatňujete svoju záľubu a naháňate všetkých svojich robotníkov. Ajhľa, pre svár a zvadu sa postíte, aby ste mohli biť zločinnou päsťou. Váš dnešný pôst nie je taký, aby váš hlas bolo počuť na výšinách.“ Boh aj učí svoj ľud, ako sa má správne postiť: „Toto, hľa, je pôst, ktorý ja mám rád: Rozviazať putá neprávosti, spretŕhať povrazy jarma, prepustiť utláčaných na slobodu... Neznamená to lámať svoj chlieb hladnému a biednych, bezprístrešných voviesť do svojho domu? Keď vidíš nahého, priodej ho...“ (Iz 58:6-7) Tak pochopíte, že Bohu ide najmä o lásku k blížnemu.

St. Louis ed., 7:435-438.

Nekonečné odpustenie - 20. október

„Lebo nás Boh neurčil na hnev, ale aby sme dosiahli spasenie v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorý umrel za nás...“ (1Tes 5:9-10)

Pozrime sa na Kristovu smrť. V biografii jedného skvelého amerického muža, Daniela Webstera, je 863 strán venovaných jeho kariére a len 5 strán hovorí o jeho smrti. Hayova kniha o živote Abrahama Lincolna má 5 000 strán, ale iba 25 z nich sa venuje dramatickému príbehu o jeho vražde a smrti. Smrť je vo väčšine biografií len bezvýznamnou udalosťou na konci knihy. Keď sa však pozrieme na štyri „biografie“ Ježiša Krista, teda na štyri evanjeliá, je na nich niečo veľmi zaujímavé a zvláštne. Jedna tretina Matúšovho evanjelia opisuje Kristovu smrť. Marek tiež venoval smrti jednu tretinu svojho evanjelia, Lukáš jej venoval jednu štvrtinu a Ján jej venoval až polovicu svojho evanjelia. Všetky tieto strany opisujú posledných 24 hodín Ježišovho života. Smrť Ježiša Krista je významnou udalosťou v našej histórii, pretože Ježiš prišiel na zem práve preto, aby zomrel za hriešnikov. Keď opúšťal nebo, presne vedel, čo ho na kríži čaká.

Modlitba dňa

Pane Ježišu, na kríži si kvôli mne hrozne trpel. Zaslúžim si Tvoje odsúdenie, no Ty mi aj tak dávaš odpustenie a večný život. Chválim Tvoje vzácne meno!

Billy Graham Evangelistic Association

Krv, ktorá očisťuje - 6. október

„Jemu, ktorý nás miluje, ktorý nás svojou krvou oslobodil od našich hriechov...“  (Zjv 1:5)

Krv sa v Biblii spomína 460-krát. V Novom zákone Ježiš hovorí o svojej vlastnej krvi 14-krát. Prečo? Pretože práve preliatím svojej krvi nám umožnil spasenie. Zaplatil pokutu za náš hriech a vykúpil nás. Odmenou za náš hriech a vzburu je smrť, no Ježiš prišiel a povedal: „Vezmem tú smrť na seba!“ Dobrovoľne položil svoj život a odpykal si trest, ktorý sme si zaslúžili my. O tom je príbeh kríža.

Nekončí to pri vykúpení, krv Ježiša Krista nás zároveň ospravedlňuje. To, že sme ospravedlnení, znamená omnoho viac ako to, že je nám odpustené. Môžem ti povedať, že ti odpúšťam, ale tým ťa stále neospravedlním. Boh nám však odpúšťa našu minulosť a zároveň nás zaodieva spravodlivosťou, akoby sme nikdy nezhrešili. Stálo Ho to však krv Jeho Syna, ktorú musel preliať na kríži.

Modlitba dňa

Pane Ježišu, s obrovskou vďakou v srdci Ti ďakujem za Tvoju obetu na kríži. Tvoja krv ma očistila od hriechu a priniesla mi odpustenie.

Billy Graham Evangelistic Association

Lepší svet pred nami - 30. október

„Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia  získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy,“ (2Kor 4:17)

Hlboko v nás je pocit, že život je niečo oveľa viac, a to nás poháňa vpred. Nezáleží na tom, aké boli tvoje predchádzajúce skúsenosti. Bez ohľadu na to, aké úžasné boli, boli len letmým pohľadom na to, čo je stále pred nami. Naozaj sa ti cnie za miestom, na ktorom si ešte nebol, a tým miestom je nebo. Bol si tak stvorený.

Biblia vraví, že Boh vložil do našich sŕdc večnosť (pozri Kaz 3:11). Jednoducho to znamená, že vo svojom vnútri máme pocit, že život je niečo oveľa viac. Vďaka tomu napredujeme.

Je to akoby druh sťahovavého inštinktu, ktorý vidíme v zvieracej ríši. Podobne ako si losos razí svoju cestu proti prúdu s toľkým odhodlaním. Vidíme to napríklad pri lastovičkách, ktoré sa každý rok vracajú z teplých krajín na miesta, ktoré opustili. Sťahovavý inštinkt ich ťahá naspäť domov.

Rovnako je to s nami. Túžime sa však vrátiť na miesto, ktoré sme ešte nevideli. Cnie sa nám za nebom. Až do toho dňa nás v tomto živote nič úplne neuspokojí. Bez ohľadu na to, čo sa nám na tejto zemi stane, v porovnaní s touto veľkou nádejou to vybledne.

Apoštol Pavol napísal: „Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia  získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné“ (2Kor 4:17-18).

Toto je nádej kresťanov - nádej miesta, ktoré sa volá nebo. Pred nami je lepší svet. Je niečo oveľa väčšie v porovnaní s tým, čo zažívame teraz.

https://www.harvest.org

Dôvod nebáť sa - 26. október

„Človek sa rodí pre trápenie, ako iskry vzlietajú vozvýš.“ (Job 5:7)

V mesiacoch, ktoré nasledovali po 11. septembri roku 2001, viac ako 400 000 Newyorčanov trpelo posttraumatickou stresovou poruchou alebo depresiou. Po tom hrôzostrašnom dni dramaticky vzrástol počet užívateľov legálnych aj nelegálnych drog a alkoholu. Dôvod je ten, že ľudia sa báli. Ich strach bol opodstatnený.

Apoštol Ján nám v 14. kapitole svojho evanjelia hovorí o čase, keď sa báli učeníci. Ježiš im povedal šokujúcu správu. Povedal im niečo, čo prevrátilo ich dobre známy svet hore nohami.

Potom pokračoval, aby upokojil ich ustarostené srdcia: „Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! (Jn 14:1) Nepovedal: „Uvažujte nad svojimi problémami.“ Skôr povedal: „Nebojte sa.“

Život je plný problémov. Zdá sa, akoby po vyriešení jedného problému sa objavia ďalšie tri. Ako Job 5:7 hovorí: „Človek sa rodí pre trápenie, ako iskry vzlietajú vozvýš.“ Od momentu, keď sme prišli na svet, je tu mnoho druhov problémov.

Zatiaľčo je veľa dôvodov na to, aby sme sa báli, je tu jeden väčší, aby sme sa nebáli: Poznáme Ježiša. On svojim učeníkom povedal: „Verte v Boha a verte vo mňa“ (Jn 14:1). Inými slovami: „Nedoviedol som vás tak ďaleko, aby som vás teraz opustil. Viem, čo robím. Ver mi.“

V našom živote sú obdobia, keď sa nám dejú veci, ktorým jednoducho nerozumieme. Keď Boha v niečom nedokážem pochopiť, vždy sa snažím vrátiť k tomu, čomu už rozumiem: Rozumiem tomu, že Boh ma miluje. Rozumiem tomu, že na mňa dáva pozor a že chce pre mňa to najlepšie. A rozumiem aj tomu, že bez ohľadu na to, čo sa stane, On ma cez to prevedie.

https://www.harvest.org