Lev - 11. marec

„Júda, teba budú chváliť tvoji bratia, tvoja ruka bude na šiji tvojich nepriateľov. Budú sa ti klaňať synovia tvojho otca. Júda je levíča. Od koristi si sa zdvihol, syn môj, leží a odpočíva ako lev a levica; kto ho donúti, aby vstal? Nevzdiali sa žezlo od Júdu ani vladárska berla od jeho nôh, kým z neho nevzíde vládca, ktorého budú poslúchať národy. Svoje oslíča si priviaže na vinič, oslie mláďa k viničnému kmeňu, vo víne si operie rúcho a v hroznovej krvi svoj plášť. Jeho oči budú tmavšie než víno, zuby belšie než mlieko. (1M 49:8-12 ekum. preklad)

Na svojej smrteľnej posteli Jákob prorokoval budúcnosť každého zo svojich dvanástich detí. Predvídal ich budúci vzostup alebo pád, prosperitu alebo zbedačenie. Pre niektorých bola budúcnosť plná násilia a zármutku. Pre iných to ale bola budúcnosť dôležitosti a víťazstva.

Pre Júdu, štvrtého z Jákobových synov, to bola budúcnosť významu. Jeho bratia si ho budú vážiť (v.8 „teba budú chváliť tvoji bratia“) a príjme hold od všetkých národov (v.10 „budú ho poslúchať národy“). Jeho vláda bude trvalá a nespochybnená (v. 10 „nevzdiali sa žezlo od Júdu“) a časom ohromného blahobytu. Víno bolo pre starovekých kočovných ľudí luxusom, pretože vinič vyžaduje pozornosť a starostlivosť. Napriek tomu počas vlády Júdu by ho bola taká hojnosť, že by bolo možné o neho priviazať oslíča bez strachu, že ho poškodí, oprať si v ňom oblečenie bez toho, aby sa vyčerpali zásoby a dokonca piť ho, kým oči nemali farbu samotného vína (v. 11-12). Júdova vláda bude slávna a niet divu, že samotný Júda bude nazvaný levom (v.9).

V 5. kapitole Zjavenia Jána má Ján videnie leva z kmeňa Júdovho, a predsa je toto videnie spojené s Baránkom, ktorý bol zabitý. Prečo? Evanjeliá nám ukazujú, že Ježiš dokazuje svoju najväčšiu moc skrze slabosť, Svoju vládu skrze službu a Svoju zvrchovanosť skrze sebaobetovanie. Inými slovami, Ježiš bol zabitý, pretože bol Levom a dostal moc, pretože je Baránkom. Vidíš, vo chvíľach zlomenia, zármutku a ťažkostí, že Ježiš Kristus okúsil zlomenie pre teba, aby si ty mohol okúsiť hojnosť skrze Jeho vládu nad tvojím životom?

Modlitba

Pane Ježiši, sme užasnutí, že nevládneš skrze prejavy moci, ale služby. Nie skrze povyšovanie, ale pokoru. Nie skrze silu, ale obeť. Pomôž mi vidieť, že Ty si Lev, ktorý bol zabitý ako baránok, aby som v mojej pokore mohol zažiť tvoje vyvýšenie. V Kristovom mene. Amen.

Skúška - 10. marec

„Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma. I riekol mu: Abrahám! Odpovedal: Tu som. Vtedy On riekol: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem. Nato Abrahám včasráno osedlal osla a vzal so sebou svojich dvoch sluhov aj syna Izáka. Keď naštiepal drevo na spaľovanú obeť, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu Hospodin povedal. Na tretí deň Abrahám pozdvihol oči a zďaleka uzrel to miesto. Vtedy Abrahám povedal svojim sluhom: Zostaňte tu i s oslom, zatiaľ ja a chlapec pôjdeme až ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám. Potom Abrahám vzal drevo na spaľovanú obeť, naložil ho na syna Izáka, sám však vzal do ruky oheň a meč, a tak šli vedno obaja. Tu oslovil Izák otca Abraháma: Otče môj! Ten povedal: Čo chceš, syn môj! A on odvetil: Hľa, tu je oheň i drevo, kde je však baránok na spaľovanú obeť? Nato povedal Abrahám: Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť, syn môj. Tak išli vedno obaja.

Keď však došli na miesto, o ktorom mu povedal Hospodin, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, zviazal syna Izáka a položil ho na oltár navrch dreva. Keď Abrahám vystrel ruku a vzal nôž, aby zarezal syna, zavolal na neho z neba anjel Hospodinov: Abrahám, Abrahám! A ten odpovedal: Tu som. Tu mu on riekol: Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna. Vtedy Abrahám pozdvihol oči a zbadal, že v húšti je baran zachytený za rohy. Abrahám šiel, vzal barana a namiesto svojho syna ho obetoval ako spaľovanú obeť. Vtedy Abrahám pomenoval to miesto: Hospodin si vyhliadne, ako sa podnes hovorí: Na vrchu si Hospodin vyhliadne.“ (1M 22:1-14)

Toto je jedna z najznámejších a najzložitejších pasáží v Biblii. Abrahám je predstavený v 12. kapitole Prvej knihy Mojžišovej ako ten, skrze koho budú požehnané „všetky čeľade zeme“ (1M 12:1-3). A tak keď prichádzame k predchádzajúcej scéne, zistíme, že to, čo začalo ako Božie povolanie Abraháma, aby opustil svoj domov, teraz dosiahlo dramatické vyvrcholenie. Boh teraz zahrnul do tohto povolania najvyššiu obeť a skúšku Abrahámovej viery – ochotu obetovať Svojho jediného Syna. Bolesť a pálčivosť tohto momentu je znásobená skutočnosťou, že Abrahám a jeho manželka Sára čakali roky bez toho, aby videli naplnenie Božieho prísľubu – syna. Boží prísľub, že skrze ich rodinu vznikne národ, sa zdal Abrahámovi a Sáre nemožný, pretože nemohli mať deti.

Teraz, keď odpovedal na ich modlitby, a dal im syna, Boh požiadal Abraháma, aby urobil niečo, čo sa zdalo dokonale kruté a iracionálne. Ako môže Boh vytvoriť národ skrze obeť Abrahámovho jediného dediča? Ako táto smrť povedie k požehnaniu zasľúbenému v 12. kapitole Prvej knihy Mojžišovej? Odpoveď prichádza, keď sa presunieme od udalostí Abrahámovho života k udalostiam Ježišovho života.

Keď sa zamýšľaš nad týmto príbehom viery a obety vo svetle tohto obdobia vedúceho k Veľkému týždňu, dopraj si čas, aby si rozmýšľal, akým spôsobom je to predzvesťou Ježišovej viery a obety. Abrahámovo prehlásenie, že Boh sám poskytne baránka (1M 22:8), nám pripomína Boží dar Baránka, ktorý zachráni svet (Mk 10:45, J 1:29,36). Božie zaobstaranie barana na hore Mórija bolo predzvesťou obetovania Jeho jediného syna, Ježiša Krista – skutočného bezchybného Baránka, ktorý namiesto nás zomrel na kríži. Kristus je, podobne ako Izák, baránok vedený na zabitie, a predsa na rozdiel od Izáka, Ježiš neotvoril svoje ústa. Rovnako ako si Izák niesol vlastné drevo na oltár, Kristus niesol svoj vlastný drevený kríž (J 19:17). Vráť sa a prečítaj si opätovne túto pasáž s očami upriamenými na Ježiša, pôvodcu a dokonávateľa našej viery (Žid 12:2).

Modlitba

Svätý Otče, ďakujem a chválim Ťa za to, že si na svet poslal Svojho jediného Syna. Daj mi oči, aby som videl krásu a dokonalosť Ježiša, bezchybného Baránka, ktorý dobrovoľne obetoval seba samého, aby som mohol prijať odpustenie a nový život. A vo svetle Tvojej milosti môžem žiť život viery, dôverovať Tvojej dobrote a položiť svoj život za iných. V Kristovom mene. Amen.

Temnota - 8. marec

„Potom mu riekol: Ja som Hospodin, ktorý ťa vyviedol z Chaldejského Úru, aby som ti dal túto krajinu do vlastníctva. On však povedal: Hospodine Pane, podľa čoho poznám, že bude mojím vlastníctvom? Nato mu riekol: Dones mi trojročnú jalovicu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holúbä.  Keď to všetko doniesol, poroztínal ich na polovice a jednu polovicu položil oproti druhej, ale vtákov neroztínal. Draví vtáci sa zlietali na mŕtve telá, ale Abrám ich odháňal. Pri západe slnka padol na Abráma tvrdý spánok a prepadla ho úzkosť z veľkej temnoty.

Keď zapadlo slnko a nastala hustá tma, ajhľa, zrazu tu bola dymiaca pec a ohnivá fakľa prechádzala pomedzi tamtie časti zvierat. V onen deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom slovami: Tvojmu potomstvu dávam túto krajinu od Egyptskej rieky až po Veľkú rieku, po veľtok Eufrat: Kénijcov, Kenizejcov, Kadmóncov a Chetejcov, Perizejcov a Refaovcov, Amorejcov a Kanaáncov, Girgášejcov a Jebúsejcov.“ (1M 15:7 – 12, 17 – 21)

Pätnásta kapitola Prvej knihy Mojžišovej predstavuje jednu z najpozoruhodnejších, ak nie najdesivejších epizód v Abrahámovom živote.

Pre kočovníka by bol prísľub zeme zároveň potešujúci, ako aj ťažko uveriteľný. Je teda prirodzené, že Abrahám reaguje na Boží prísľub (v. 7 „Ja som Hospodin, ktorý ťa vyviedol z Chaldejského Úru, aby som ti dal túto krajinu do vlastníctva.“) s požiadavkou o uistenie (v. 8 „Podľa čoho poznám, že bude mojím vlastníctvom?“). To, čo je prekvapivé, nie je žiadosť, ale znamenie, ktoré Boh dáva.

Zvieratá sú privedené pred Boha, rozdelené na polovicu a potom položené pred Neho. Pisateľ jasne vysvetľuje, že zatiaľ čo slnko zapadá, Abrám nielen zaspáva, ale zažíva „úzkosť z veľkej temnoty“. V hustej tme prechádzajú dymiaca pec a ohnivá fakľa medzi časťami a epizóda končí vyhlásením: „V onen deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom“ (v. 18).

Čo sa to deje? V starovekom Blízkom východe bolo uzavretie zmluvy zúčastnenými stranami často dramatizované obeťou alebo iným ustanovením trestu, ktoré by padlo na stranu, ktorá by nedodržala svoj koniec dohody. To znamenalo, že obe strany boli ochotné ctiť dohodu za možnú cenu svojich životov – ich osud je rovnaký ako osud zvierat. V tme Abrahám vidí, ako Boh (predstavovaný pecou a fakľou) prechádza medzi kusmi, ale od neho sa to nevyžaduje.

Autori evanjelií zaznamenávajú, že keď Ježiš zomrel, temnota padla na zem a v tej chvíli vidíme, akú obetu Boh činí, aby naplnil svoj prísľub k nám. Je to pripomienka, že išiel do hrobu, aby nám mohol dať nebesá, stal sa cudzincom, aby nám mohol dať domov a okúsil hlbokú temnotu, aby nás priviedol do svetla. V skutočnosti táto vízia je to, čo utíšilo Abrahámov strach v 1M 15:1 („Neboj sa, Abrám, ja som ti štítom“). Je aj tvojím potešením?

Modlitba

Otče, pripomeň mi, že preto, že Ježiš zažil temnotu, ukázal si mi Tvoje svetlo. Pretože zažil odcudzenie, prisľúbil si mi domov. Pretože zažil hrob, dal si mi nebesá. A pomôž mi, aby som sa nebál, pretože Ty si môj štít a veľmi veľká odmena. V Kristovom mene. Amen.

Dúha - 7. marec

„Potom Boh riekol Nóachovi a jeho synom, čo boli s ním: Ajhľa, ja ustanovujem svoju zmluvu s vami a s vaším budúcim potomstvom aj s každým živým tvorom, čo je pri vás, totiž s vtáctvom, dobytkom a všetkou poľnou zverou pri vás, od všetkého, čo vyšlo z korábu, až po všetky živočíchy zeme. Ustanovujem s vami svoju zmluvu, že vody potopy už nevyničia všetko tvorstvo a nebude už potopy, aby zničila zem. Boh ďalej riekol: Toto bude znamením zmluvy, ktorú pre všetky budúce pokolenia robím medzi sebou a medzi vami i medzi všetkými živými tvormi, čo sú pri vás: svoju dúhu kladiem na oblaky; bude znamením zmluvy medzi mnou a medzi zemou. Keď nakopím oblaky nad zemou a ukáže sa dúha na oblakoch, rozpomeniem sa na svoju zmluvu medzi mnou a medzi vami i medzi všetkými živými tvormi zo všetkého tvorstva; a vody sa už nestanú potopou, aby zničili každé z tvorstva. Keď bude dúha na oblakoch, pozriem sa na ňu, aby som sa rozpomenul na večnú zmluvu medzi Bohom a medzi každým živým tvorom zo všetkého tvorstva, ktoré je na zemi. Vtedy riekol Boh Nóachovi: Toto je znamenie zmluvy, ktorú som ustanovil medzi sebou a medzi každým tvorom, čo je na zemi.“ (1M 9:8 – 17)

Pôstny čas bol historicky časom vážnej reflexie človeka. Popolcová streda nám pripomenula, že ľudský život je krehký – prach sme a do prachu sa vrátime. Rýchlo ale zistíme, že ľudský stav nie je poznačený iba krehkosťou, ale aj skazenosťou. V skutočnosti sa v Nóachovej dobe tak rozmohli ľudská porušenosť a násilie, že je napísané, že Boha zabolelo srdce a bol naplnený ľútosťou. To, že všemohúci Boh môže byť zobrazený ako ten, ktorý oľutoval stvorenie človeka, mocne vyjadruje hriešnosť hriechu.

Je ale prenikavé, že Biblia nehovorí o ľudskom srdci abstraktne. Nie, hovorí konkrétne o mojom srdci, hriešnosti môjho hriechu, a skutočne, o božskej ľútosti nad tým, ako som žil.

Napriek tomu, uprostred šera a v dozvukoch búrky Božieho súdu vidíme, že presvitá nádej. Nóach dvíha hlavu a na pozadí šedých mrakov vidí oslnivú slávu dúhy, ktorá sa objavuje tam, kde sa stretáva slnko a búrka. A tam, v oblakoch vidí v dúhe, že Boží hnev je odložený v zasľúbení pokoja.

A tento veľký prísľub, že bez ohľadu na to, aký temný bude náš hriech, Boh už znova neobráti proti nám svoju tvár. Namiesto toho Boh radšej zacieli svoj hnev hore, k nebesám, na svojho vlastného Syna ako znova na nás. A na kríži, kde sa znova stretne slnko Božej lásky a búrka Božieho hnevu, Ježiš zomrie v tme, aby žiara slávy Božieho plánu spásy presvitala do našich sŕdc. A to všetko bez náznaku, že by to Boh ľutoval.

Modlitba

Pane, pomôž nám cítiť Tvoj žiaľ a zármutok nad naším hriechom. Počas tohto obdobia, daj nám odvahu pozrieť sa úprimne do temnoty nášho hriechu, aby sme mohli znova vidieť žiaru Tvojho nádherného prísľubu a milosti k nám v Kristovi. V Kristovom mene. Amen.

Prach - 6. marec

„Vtedy riekol Hospodin Boh hadovi: Pretože si to urobil, prekliaty budeš nad všetok dobytok i nad všetky poľné zvieratá. Po bruchu sa budeš plaziť a prach budeš hltať po všetky dni svojho života.  Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu. Žene riekol: Veľmi ti rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou. A Adamovi riekol: Pretože si poslúchol hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, čo som ti zakázal: Nebudeš jesť z neho! – pre teba bude pôda prekliata s námahou sa z nej budeš živiť. Ba tŕnie a hložie bude ti rodiť a poľné byliny budeš jedávať. V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.“ (1M 3:14 – 19)

Keď prídeme k tretej kapitole Prvej knihy Mojžišovej, stretneme sa s Bohom, ktorý preklína! S rozhodnosťou reaguje na neposlušnosť Adama a Evy a zradnosť hada. S vyhlásením každej kliatby a rozsudku dochádza k zničeniu alebo zvratu Božieho milostivého stvoriteľského diela. Adam, ktorý bol stvorený z prachu, je teraz predurčený sa do neho vrátiť. Eva, ktorý bola stvorená z Adama, je mu podrobená. Had, ktorý bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, je ponížený, plazí sa po bruchu a hltá prach. V tejto kapitole vidíme, že hriech má vplyv na celé stvorenie.

Tento text hovorí o našej túžbe prehliadať hriechy. Boh neberie hriech na ľahkú váhu. S hriechom vstupuje do sveta smrť, žiaľ, utrpenie a zúfalstvo. To najhoršie z kliatby ale dopadlo mnoho tisícročí neskôr na iného muža. Ako píše Pavol v Liste Galatským 3:13: „Kristus nás vykúpil spod kliatby Zákona tým, že sám sa stal kliatbou za nás, lebo je napísané: Prekliaty je každý, kto visí na dreve.“ (ekum. preklad) Ježiš vzal na seba kliatbu, aby vykúpil postavenie ľudstva.

Modlitba

Drahý Otče, viem, že nemôžeš vziať na ľahkú váhu hriechy, ktoré som spáchal, pretože ty si Boh svätosti, ktorý miluje spravodlivosť a neumožňuje, aby zlo zostalo nepotrestané. Ďakujem ti ale za Tvoju múdrosť a milosť pri vypracovaní plánu, ktorý umožnil, aby kliatba, ktorá bolo oprávnene moja, padla na tvojho Syna. V Kristovom mene. Amen.

Dva druhy vzývania 4. marec

[Žena povedala:] Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha. Odpovedal jej Ježiš: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca. Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov. Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“ (J 4:20-24)

Z týchto slov vyplýva, že sú dva spôsoby vzývania: jeden je vonkajší a telesný; druhý je vnútorný a duchovný. Vonkajšie vzývanie sa uskutočňuje, keď si vyberieš nejaké miesto a gestá. Odohráva sa, keď v chráme alebo pred oltárom, či svätyňou padneš na tvár, pokľakneš, pokloníš sa, skloníš hlavu, pozrieš do neba, prehovoríš ústami alebo akokoľvek inak to ukážeš navonok. To sú prejavy, ktorými navonok vyznávaš svojho Boha alebo vládcu. Kristus tu také vzývanie odmieta, ak vzývame a myslíme si pritom, že Boha to teší a že to samo osebe stačí bez vnútorného duchovného vzývania, ako sa domnievali židia. Ale ak vnútorné uctievanie sprevádza aj vzývanie navonok, deje sa správne a dobre, tak to robili patriarchovia, proroci, apoštoli a všetci svätí. Veď keď tu Kristus hovorí, že vzývanie sa nebude diať „ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme,“ určite zamieta každé miesto. Ale robí to tak, že dovoľuje všetky miesta. Takto chce oslobodiť svedomie: „Nechcem, aby nevyhnutnou požiadavkou pre vzývanie bolo nejaké vonkajšie miesto, ako hovoríš ty, že človek musí vzývať v Jeruzaleme alebo na tomto vrchu. Naopak, môžete vzývať kdekoľvek, aj tam, kde sa to doteraz nezvyklo.  Ak vzývate v duchu, môžete vzývať aj navonok, či už ste v Jeruzaleme, alebo na tomto vrchu, v dome alebo na poli, v Perzii alebo v Grécku. Ale doteraz ľudia vzývali len v Jeruzaleme alebo aspoň smerom k Jeruzalemu, nech boli kdekoľvek vo svete.“ Ak je len vonkajšie vzývanie samé osebe, nie je to nič iné ako pokrytectvo a skutočný výsmech Boha. Samotné vzývanie len navonok ctí nášho Pána rovnako ako Ho ctili židia, keď počas Jeho utrpenia pred Ním pokľakli a povedali: „Buď pozdravený, Kráľ židovský.“ Lebo keď chýba vzývanie v duchu, nie je možné myslieť to vážne a úprimne. Ale keď to nemyslia úprimne, je to určite výsmech Boha. A nanešťastie celý svet a všetky končiny sú plné tohto vonkajšieho vzývania. A teraz je výsmech – ktorý začali židia počas Kristovho utrpenia, keď Ho nazvali židovským Kráľom – v plnej sile. Lebo medzi mnohými bohoslužbami a pobožnosťami je sotva jedna z tisíca, ktorá uctieva Boha duchovným vzývaním; všetky ostatné sa namiesto toho z Neho vysmievajú vonkajším pokryteckým vzývaním. ... Preto ak nie je viera a duchovné vzývanie, je lepšie sa držať ďaleko od vzývania Boha, a nemala by sa slúžiť žiadna Večera Pánova tam, kde nie sú len praví kresťania. Najprv by sa malo skoncovať so svätostánkami a procesiami Kristovho tela, lebo nie sú potrebné ani prospešné a oboje sa stalo obrovským pokrytectvom a výsmechom Večere Pánovej.

St. Louis ed.,  19:1322-1324.