Zápas o zachovanie viery - 1. apríl

Napokon posilňujte sa v Pánovi a v moci Jeho sily. Oblečte sa do celej výzbroje Božej, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla. Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach. Preto vezmite na seba celú výzbroj Božiu, aby ste mohli odolať v zlý deň, všetko prekonať a obstáť. (Ef 6,10-13)

„Preto vezmite na seba celú výzbroj Božiu...“ hovorí apoštol Pavol. Náš boj nie je len proti ľuďom, ktorí sú nepriateľskí voči Bohu a Jeho vôli. Musíme bojovať proti zlým duchom v nebesiach a to nemáme šancu, ak máme bojovať z vlastnej sily. Ak máme proti nim ísť so svojím poznaním, múdrosťou, teológiou či vlastnými ľudskými zdrojmi.

V osemnástom verši nás Pavol vyzýva, aby sme sa modlili v Duchu. Modlitba je cesta, ktorou máme kráčať! Božie slovo jasne hovorí, že každé Božie dieťa má pred sebou boj, ktorý musí bojovať. V tom boji je modlitba kľúčová. A povedal im podobenstvo, ako sa im treba vždy modliť a neochabovať. (L 18,1) Ježiš v prvých ôsmich veršoch rozpráva podobenstvo o vdove a nespravodlivom sudcovi. Ježiš rozpráva o tom, ako život s vierou dokáže prekonať dobu, keď všetko vôkol nás chce našu vieru zničiť.

Veľmi dôležité podobenstvo pre nás v dnešnej dobe. V dobe, keď sa toľko vecí pokúša zatieniť Boha pred našim zrakom a uchopiť našu pozornosť. Či už ide o veľké reklamné plochy, reklamu, ktorú nám vhadzujú do schránok, alebo rádio, TV, počítač či mobil. Jeden starý Boží muž povedal: „Nikdy predtým nemalo toľko ľudí možnosť stratiť svoju tvár pred miliónmi ostatných za jeden deň. Jednoducho to nebolo možné, kým nevznikol facebook.“

Človek túži byť videný za každú cenu. Prichádzajú stále nové a nové možnosti, ako ukázať svoj život miliónom. Zároveň rastie nepokoj a prázdnota. Ani my, Božie deti, sa nevyhneme vplyvu komerčnej kultúry, kde sa aj nakupovanie stalo zábavou, zážitkom a zabíjaním času.

Ako sa teda môžeme v každom čase modliť v Duchu? Ako byť vytrvalí v modlitbe, ako je napísané v Liste Kolosenským? V modlení vytrvajte, bdejte pri ňom a dobrorečte. (Kol 4,2)

Žiť život viery a zápas za jej zachovanie je bojom, ktorý musíme vybojovať každý deň. Čím viac sa blížime k Ježišovmu príchodu, tým je zápas ostrejší. Teda, ak sa nenecháme uspať duchom doby, pretože ten, kto zaspal, prestal bojovať.

Jedným z najbežnejších nedorozumení je, že tento boj sa bojuje len v duchovnom svete. Ak však svoje úlohy a povinnosti na pracovisku alebo vôbec, v každodennom živote nezvládneme verne a tak ako treba, nepríde ani žiadne skutočné duchovné víťazstvo.

Diabol sa nezameriava na nočné kluby, diskotéky, kriminálnu činnosť alebo na iné miesta plné špiny, pretože tam má už ľudí pod kontrolou. Myslím si, že jeho hlavným cieľom je cirkev. Božie deti! Diabol má troch nepriateľov: 1. rodina, 2. cirkev a 3. Izrael.

Duchovný boj je najintenzívnejší tam, kde sa káže Božie slovo v Duchu a moci. Tam, kde cirkev verí v Slovo aj ho praktizuje. Tam, kde sa evanjelium nepraktizuje, tam ho človek iba pošliapava. Ježiš hovorí: „Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť, čím bude osolená? Na nič nie je už súca, len ju vyhodiť, aby ju ľudia pošliapali.“ (Mt 5,13)

Kresťanstvo, ktorého soľ stratila svoju moc, neprotestuje, keď sa svet a bezbožníci vysmievajú z Boha a šliapu po viere. Viera a vyznanie, ktorým chýba moc zhora, sa rýchlo stávajú obeťou ducha doby – v kultúre bez Boha. Tak sa všetko, čo hovoríme a nad čím rozmýšľame, stáva len obrazom toho, čo počujeme v médiách a od vyhlásených „prorokov“ doby. V kultúre, kde nič nie je hriechom, nič nie je zakázané, stratila väčšina ľudí orientáciu. Človek nestratil len Boha, ale aj pravdivú, dokonalú radosť. Stratil pokoj a nádej. Hriech a vina hriechu sa však nestratia len preto, lebo o nich človek nehovorí. Ovocím hriechu je strata zmyslu života, strach a prázdnota. V takejto dobe sa terapia rýchlo stáva ľudovým hnutím.

Ako Božie deti stojíme v pokušení skrytého odpadnutia! Deje sa to vtedy, keď vyznávame a kážeme správne a čisto, ale nejdeme do skutočného boja proti falošným učeniam. Nemyslím teraz len na doktríny a poučky, ktoré sú dôležité, ale nebezpečenstvom je aj to, že aj keď máme správne vyznanie a na kázané slovo prikyvujeme, predsa ho v živote nepraktizujeme. V našom vzťahu k Bohu musíme zájsť ďalej, ako len k počúvaniu Slova. Lebo kráľovstvo Božie nie je v reči, ale v moci. (1K 4,20) V moci, ktorá poráža hriech, oslobodzuje hriešnika, dvíha padnutých. V moci nasledovať Baránka kamkoľvek ide. Tak si oblečme celú výzbroj Božiu, aby sme obstáli v zápase za zachovanie viery.


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia

Víťazstvo nad smrťou - 31. marec

Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo?“ 1Kor 15:55

Smrť je v živote najdemokratickejšia skúsenosť, pretože sa jej zúčastníme všetci. Premýšľame nad ňou, ako keby mala postihnúť len druhých. Nechceme zostarnúť a nechceme zomrieť. Biblia nás učí, že smrť je ľudským a Božím nepriateľom. No tiež učí, že smrť, tento nepriateľ, bude raz a navždy porazená; a že v skutočnosti už bola porazená na kríži skrze vzkriesenie Ježiša Krista. Pre kresťana smrť prináša trvalú slobodu od zlého. Znamená tiež, že veriaci bude ako Ježiš. V láske budeme rovnakí ako Kristus. V tom, čo robíme tu, sa nachádza veľmi veľa z nášho vlastného ega, no jedného dňa budeme v Kristovi schopní dokonalej lásky. Aké to bude veľkolepé, keď sa dostaneme do neba!

Modlitba dňa

Ježiš, tvoje víťazstvo nad smrťou mi potešuje srdce a napĺňa ma nádejou.

Billy Graham Evangelistic Association

Pred svetom, ktorý sa pozerá - 30. marec

A Pán pridával na každý deň tých, ktorí boli zachránení.“ Sk 2:47

Ukáž mi zbor, do ktorého neprichádzajú neustále noví veriaci a ja ti ukážem zbor, ktorý stagnuje. Cirkev potrebuje nových veriacich, aby si pripomínala, o čom to celé je. A noví veriaci zas potrebujú cirkev, aby ich upevnila vo viere.

Keď sa dospelí kresťania nachádzajú v blízkosti mladých veriacich a pozorujú, ako po prvýkrát  spoznávajú, čo to znamená poznať Ježiša, môže to oživiť ich vieru. Je to podobné ako rozdiel medzi návštevou Disneylandu v sprievode dospelých a v sprievode detí. Ako dospelí vidíme veci inak. No keď ideme do Disneylandu s deťmi, všetko sa zmení, lebo začneme veci vidieť ich očami.

Biblia nám hovorí, že „dobročinný človek bude bohato nasýtený, kto občerství, bude občerstvený“ (Prís 11:25). Noví veriaci nám môžu dodať nové sily. Do cirkvi prvého storočia neustále prichádzali noví veriaci. Ako čítame v Skutkoch (2:47): „A Pán pridával každý deň tých, ktorí boli zachránení.“

Aká bola len táto cirkev atraktívna pre stratený a prizerajúci sa svet. Títo veriaci sa učili, milovali, starali sa, uctievali a modlili. Starali sa jeden o druhého. A výsledkom bolo, že svet sa prizeral, venoval im pozornosť – a ľudia prichádzali k viere.

Svedčiť, to neznamená len niečo robiť; je to to, kým sme. Ježiš povedal: „ale prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme“ (Sk 1:8).

Cirkev prvého storočia pravidelne rástla, dokonca denno-denne. Evanjelizácia nebola len pravidelná udalosť z času na čas. Zaoberali sa ňou neprestajne. A to by mal robiť každý zbor. Šancu prísť ku Kristovi by sme mali ľuďom poskytovať každý týždeň.  

https://www.harvest.org

Mimoriadne dedičstvo - 29. marec

Spojené štáty americké: Anne Hutchinson

Nech pokolenie pokoleniu vychvaľuje Tvoje diela a hlása Tvoje mocné skutky.“ Ž 145:4

„Deti, schovajte sa!“ kričala Anne Hutchinson, keď začula, ako do dverí tvrdo narazil šíp. Potom začuli hrozné výkriky indiánov, ktorí obkľúčili jej dom. Vyzeralo to, že šípy prichádzajú zo všetkých strán, a pri okne počula kroky. „Pane, dnes ťa uvidím!“ povedala Anne.

Anne Hutchinson bola ženou odvahy. Predtým ako dovŕšila dvadsaťtri rokov ju trikrát uväznili kvôli tomu, že verejne hovorila o svojich puritánskych názoroch. Puritáni chceli počuť o Biblii na svojich cirkevných zhromaždeniach, pretože v Anglicku malo Bibliu v angličtine len zopár kresťanov.

Anne a jej manžel William prišli do Ameriky v roku 1634 a hľadali v nej náboženskú slobodu, no dokonca aj v tam sa stretli s prenasledovaním za organizovanie náboženských stretnutí u nich doma. Ľudí, ktorí ich službu podporovali, zatkli a odobrali im právo voliť.  

Vo veku štyridsaťšesť rokov, keď bola tehotná a čakala už osemnáste dieťa, Anne odsúdili a na štyri mesiace uväznili. Po tom, ako ich vylúčili z kolónie, sa jej rodina a priatelia rozhodli založiť nové mesto a domácu cirkev na Rhode Island.

Vďaka svojmu priekopníckemu duchu pomohla Anne Hutchinson spraviť zo slobody uctievania jeden z amerických ideálov. Ona a jej päť detí umrelo v rukách indiánskych útočníkov. Svojho Spasiteľa stretla s odvahou a vierou, tak ako žila celý svoj život.

Sloboda nie je nikdy slobodná. Vždy niečo stojí. Ježiš Kristus bol prvý, kto zaplatil rozhodujúcu cenu za náboženskú slobodu – a tým nám dal prístup k Bohu skrze svoju smrť na kríži. Bol jediný, kto mohol zaplatiť za našu slobodu od hriechu. Jeho smrť a vzkriesenie ustanovili skutočnú slobodu, a mnohí veriaci veľa obetovali, aby presadili právo každého človeka zažiť slobodu v Kristovi. Veriaci ako Anne spravili zo sna o náboženskej slobode v Amerike realitu. Naše dedičstvo obety je obrovské. Akú cenu si ochotný zaplatiť, aby aj ďalšia generácia mohla zakúsiť náboženskú slobodu, ktorú si užívaš? Pros Boha, aby ti ukázal, ako ju môžeš posunúť ďalšej generácii.   

Extrémne zamyslenia od organizácie Voice Of Martyrs (Hlas mučeníkov). Príbehy prenasledovaných kresťanov. Použité s povolením VOM.

Ty a ja navždy - 28. marec

Veľa pracujem. Určite cestujem viac ako veľa. Sotva prejde týždeň bez toho, že by som nenaskočil na lietadlo a neželal si pri tom, aby som mohol zostať doma s rodinou. Niektorí by to nazvali zlou rodičovskou výchovou. Hádal by som sa s nimi. Ani v najvzdialenejšej predstave by im nenapadlo zanedbávať svoje deti, no veľakrát viem, že ma Boh volá slúžiť Mu spôsobmi, ktoré narušujú rodinnú rutinu. Úprimne verím, že je dobré, keď to moje deti vidia.

Nasledovať Ježiša znamená, že odložíme bokom osobné túžby, a dôverujeme, že konečný výsledok bude lepší. To mal Ježiš na mysli, keď povedal: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje.“ (L 9:23) Dobrá rodičovská výchova znamená, že deťom ukážeme, že misia je dôležitejšia ako ktokoľvek z nás. Časťou našej misie je aj budovať milujúcu rodinu, ktorá je príkladom vzťahov, aké by mali byť, no ďalšia časť zahŕňa odložiť rodinu bokom v prípade, že sme povolaní k dôležitejšej misii (Mt 10:37).

Deti potrebujú vidieť, že niekedy chýbam na rodinnej večeri, klavírnom koncerte a plese, keď si to misia vyžaduje. V cirkvi v Amerike, kde lásku k Bohu oddeľujeme od služby Bohu, to nie je veľmi populárny pohľad. Hovoríme, že Boha milujeme najviac, no je to len neurčitý výrok, ktorý neplodí veľa skutkov. Ježiš hovoril o niečom viac, ako len pocitoch a emóciách. Hovoril o doslovných obetiach, ktoré nám rozvrátia život, a možno ho aj skončia.

„Keď šli, povedal Mu ktosi cestou: Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel. Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Inému zas riekol: Poď za mnou! Ale ten povedal: Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. Odpovedal mu: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie! A ešte iný povedal: Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi najprv rozlúčiť sa s domácimi. Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“ (L 9:57 – 62)

Keď som niekde v krajine tretieho sveta, pomáham nájsť riešenia problémov chudoby a hladu, a moje deti doma plačú, že im chýbam, manželka im rýchlo pripomenie, že sú veľmi požehnané, keď majú otca, ktorý sa niekde vonku stará o núdznych. Keď niekde rozprávam a moje deti sa ma nevedia dočkať, pripomenie im, aký to má význam z hľadiska večnosti. V momente, ako prídem domov, ich uistím, ako veľmi mi chýbali a ako by som si želal môcť s nimi zostať stále. Potom im znova pripomeniem misiu. Teraz, keď sú už deti väčšie, často niektoré z nich zoberiem so sebou, keď idem slúžiť na rôzne miesta, aby sme sa spolu mohli venovať misii.

Pre moje deti je zdravé dočasne sa vzdať svojho otca, aby sa mohol postarať o deti, ktoré otcov nemajú. Učí ich to obetovať niečo núdznym. Je dôležité, aby rozumeli, že misia znamená aj zachraňovať ľudí pred večným utrpením, preto všetci potrebujeme ochotne priniesť obete v prospech väčšieho dobra.

Ak teraz neuvidia, že prinášame obete, neskôr budú spochybňovať, či naozaj veríme tomu, o čom prehlasujeme, že tomu veríme. Nakoniec prídu do veku, keď budú vedieť veci logicky zdôvodňovať a budú si klásť otázku, prečo sme ako rodina trávili spolu toľko času spoločnými hrami, keď sme vedeli, že toľkí na svete trpia, zomierajú a mieria do pekla. Možno to je dôvod, prečo sedemdesiatpäť percent detí vychovaných v cirkvi v osemnástich pustí cirkev k vode. Uvidia priepasť medzi takzvanou vierou a skutkami a rozhodnú sa, že sa k takému pokrytectvu nepripoja.

Moji priatelia Brad a Beth Buserovci boli misionári v Papue-Novej Guinei. Žili tam v džungli s kmeňom Iterijcov, ktorých jazyku sa snažili porozumieť dvadsať rokov. Popri tom im hovorili evanjelium, po prvýkrát v dejinách vytvorili pre ich jazyk písmo, učili ľudí čítať v ich jazyku a zostavili iterijský preklad Novej zmluvy. Prostredníctvom tejto služby zachránili ľudí a založili zbor, ktorý ďalej funguje bez nich.

Brad a Beth v džungli Papuy-Novej Guiney vychovali štyri deti. Tieto deti videli ťažkosti, ktoré ich rodičia vydržali. Či už to boli násilné vyhrážky (domorodci, ktorí im do tváre mierili kopijami), ťažké choroby (Brada raz museli vytiahnuť do lietadla v kóme), alebo len každodenné nároky služby medzi ľuďmi bez evanjelia, všetko videli.

Brad hovorí, že jedno z jeho životných požehnaní je, že keď mali jeho deti osemnásť, mohol si ich posadiť a povedať im: „Videli ste, že neexistuje nič, čo by mama a otec neboli ochotní obetovať pre evanjelium, vrátane života. Teraz choď a rob podobne.“ Koľkí z nás žijú spôsobom, pri ktorom môžeme svojím deťom povedať to isté?

Je ťažké povedať, čo je väčším požehnaním – či Iterijci, ktorí prvýkrát v dejinách uctievajú Ježiša, alebo to, že všetky štyri deti Brada a Beth milujú Ježiša, a dvaja najstarší sú späť v džungli Papuy-Novej Guiney a pomáhajú zasiahnuť ďalšie stratené kmene.

Uistite sa, že Božia misia je prioritou vášho života. Nech to vaše deti vidia a nech majú tiež príležitosti pridať sa k vám v službe Bohu. Keď zažívajú radosť zo služby, máte nádej, že Mu budú verne slúžiť dlho po tom, ako tu už vy nebudete.


Ukážka z knihy od Francisa a Lisy Chan: Ty a ja navždy, manželstvo vo svetle večnosti. V rámci špeciálnej akcie ponúka stránka chcemviac.com túto knihu v elektronickej podobe na obmedzený čas (do 8.apríla) zadarmo na stiahnutie.

Boha oslavujeme, keď nesieme hriechy našich blížnych - 27. marec

Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha.“ Rim 15:7

Prečo je tam to „preto“? „Sú dva dôvody,“ hovorí, „prečo by ste mali jeden druhého prijímať.“ Prvým dôvodom, ako čítame, je, že Písmo nám v tejto veci predkladá Krista ako príklad: všetka potupa, teda naše hriechy, ktoré potupujú Boha, pripadli na Krista. Napriek tomu nami neopovrhoval, neodmietol nás, ani nezahanbil. Namiesto toho nás prijal a ospravedlnil z našich hriechov. Preto je spravodlivé, aby sme konali podobne. Druhým dôvodom je, že taký príklad je pred Bohom chvályhodný a zasluhuje si úctu. Boha totiž oslavujeme a ctíme ako dôsledok tohto: keďže Kristus všade svedčí, že všetko, čo robí, je vôľa Jeho Otca, a že prišiel len kvôli tomu, aby naplnil vôľu svojho Otca, môžeme si byť istí, že potupu našich hriechov niesol len kvôli tomu, že to bola vôľa Jeho Otca. Z toho vidíme, ako nad nami vládne nesmierne milostivá vôľa Otca, keďže vydal svojho vlastného, najdrahšieho Syna, aby niesol naše hriechy a našu potupu a aby nás kvôli nim nemusel uvrhnúť do zatratenia.

Keď teda správne rozoznáte Božiu vôľu, musí nasledovať nesmierna láska k Bohu, chválospev a oslava Jeho milosti. Človek totižto nadobudne radostné a isté svedomie a nedokáže sa ubrániť chvále a velebe za toto množstvo dobrých Božích vecí. Veď to, že nás Kristus prijal a znovuzrodil a zničil náš hriech, Pavel nazýva vybudovaním Božej chvály cez Krista. To je dôvod, prečo máme prevziať hriechy našich blížnych, ich bremená, slabosti, znášať ich, napraviť ich a pomôcť im. Keď to započujú alebo zažijú hriešnici či slabí ľudia, srdce sa im posilní v dôvere Bohu. Hovorí: „Tak toto je dobrý, milosrdný Boh a skutočný Otec, keď od svojho ľudu nechce, aby hriešnikov a slabých posudzoval, odsúdil, alebo nimi opovrhoval, ale chce, aby nás prijali, pomohli nám a dovolili nám kráčať spolu s nimi, akoby naše hriechy a slabosti boli ich vlastné.“ Kto by nemiloval, neoslavoval a nechválil takého Boha a kto by mu nezveril všetko, čo mu patrí? Aký bude On, ak toto vyžaduje od svojho ľudu? Keď prijímame jeden druhého a keď záležitosti svojich blížnych považujeme za svoje vlastné, Boh sa cez nás chce týmto spôsobom osláviť.

Tento spôsob priťahuje druhých k viere; a u tých, ktorí už veria, sa viera posilňuje.

St. Louisské vyd., 12:44 – 45.