Modlitba - 13. marec

„I modlila sa Anna a prehovorila: Plesá mi srdce v Hospodinovi, vyvýšil sa v Hospodinovi môj roh; ústa sa mi rozšírili proti mojim nepriateľom, lebo sa radujem z Tvojej pomoci. Nikto nie je svätý ako Hospodin, lebo niet nikoho okrem Teba, a nik nie je skalou ako náš Boh. Nehovorte viac tak veľmi hrdo, nech nevychádza drzosť z vašich úst, bo vševedúcim Bohom je Hospodin, ktorý zváži skutky. Polámané sú luky silných, klesajúci sa opášu silou. Sýti sa dali najať za chlieb a hladní prestali lačnieť. Neplodná zrodila siedmich, na synov bohatá vädne. Hospodin usmrcuje i oživuje, do záhrobia vovádza i vyvádza odtiaľ. Hospodin ochudobňuje aj obohacuje, ponižuje i povyšuje. On dvíha bedára z prachu a chudobného zodvihne z blata, aby ich posadil s kniežatmi a pridelil im stolicu slávy. Lebo Hospodinove sú stĺpy zeme, a na ne položil svet. On chráni nohy svojich zbožných, no hriešni vo tme zahynú; lebo nie vlastnou silou je človek mocný. Protivníci Hospodinovi sa dolámu, zahrmí proti nim v nebi. Hospodin posúdi končiny zeme, dá silu svojmu kráľovi i vyvýši roh svojho pomazaného.“ (1S 2:1-10)

V týchto desiatich veršoch existujú dva príbehy. Prvým je príbeh Anny, neplodnej ženy, ktorá túži po dieťati a zmysluplnom živote a ktorá bola zachránená od seba samej skrze Božiu milosť. Druhým je príbeh Božieho ľudu, ktorý každoročne prichádza „do Šíla klaňať sa a obetovať Hospodinovi mocností“. Tieto dva príbehy sa prelínajú v prvej kapitole Prvej knihy Samuelovej a uprostred týchto dvoch podaní vidíme to, čo je známe ako „Annina modlitba“.

Jedným zo stavov muža alebo ženy, ktorý demonštruje zlomenie (obzvlášť v starovekých kultúrach), je „neplodnosť“. Tlak získať dediča a zaistiť dedičstvo bol v Izraeli taký obrovský, že „neplodnosť“ môže opisovať nielen fyzický, ale aj duchovný a spoločenský stav postihujúci človeka. Po rokoch Anna rozoznala, že jej smútok sa stal hriechom a jej žiaľ sa stal „trápením“ (1S 1:11), a preto v Šíle Pánovi obetovala to, čo ju zotročovalo. Po pokání sľúbila, že ak by sa jej narodilo dieťa, odovzdá ho Pánovi – radšej než by použila svoje dieťa ako dôkaz svojej hodnoty pre tých, ktorí ju posudzovali. Čoskoro počala a neskôr sa vrátila so svojím synom, ktorého dala Élimu do učenia. Tento chlapec bol Samuel, prvý z veľkých starozmluvných prorokov.

Ak si niektorý rodič niekedy myslel, že jeho dieťa je drahocenné, je to Anna. Napriek tomu musela vedieť, že jej úloha v jeho živote je dočasná. Keď vidíme, že Anne „plesá srdce v Hospodinovi“ a „raduje sa z Jeho pomoci“ (v.1), je obnovená jedinou stálou a skutočnou vecou vo svete (v. 2). Anna pochopila, že za každým stavom, fyzickým alebo duchovným, pracuje Pánova tvorivá moc a nie jej (v. 6-8). Raduje sa z tohto poznania, a je vyslobodená.

Modlitba

Nebeský Otče, hoci nie všetci z nás túžia po tých istých veciach, po ktorých túžila Anna, aj my trpíme tým, že sa pokúšame spraviť dočasné a prchavé veci v živote trvalými. Pomôž nám rozpoznať náš hriech, činiť pokánie a vložiť našu silu do Skaly, tvojho Syna, Ježiša Krista. V Kristovom mene. Amen.

Pascha - 12. marec

„Potom riekol Hospodin Mojžišovi a Áronovi v Egypte: Tento mesiac bude pre vás začiatkom mesiacov; bude vám prvým mesiacom v roku. Povedz celému zboru Izraela: Desiateho dňa tohto mesiaca nech si každý zaobstará baránka pre rodinu, baránka na domácnosť. Ak je však domácnosť malá na baránka, nech si ho zaobstará so svojím susedom, ktorý je najbližšie jeho domu, podľa počtu duší; podľa toho, kto koľko zje, počítajte aj baránkov. Váš baránok nech je bezchybný jednoročný samček; vyberiete si ho z oviec alebo z kôz. Budete ho opatrovať až do štrnásteho dňa tohto mesiaca; potom ho navečer zareže celé zhromaždenie zboru Izraela.

Nech vezmú z krvi a natrú obe veraje a vrch dverí tých domov, v ktorých ho budú jesť. Nech zjedia mäso, tej noci upečené na ohni; s nekvaseným chlebom a horkými bylinami nech ho jedia. Nejedzte z neho nič surové, alebo uvarené vo vode, ale len pečené na ohni, a to hlavu, nohy a vnútornosti. Nenechajte z neho nič do rána; a čo zostane z neho do rána, spáľte na ohni. Na tento spôsob ho jedzte: Bedrá majte podpásané, obuv na nohách a palice v rukách; s chvatom ho budete jesť; je to pascha Hospodinova. Lebo tej noci prejdem Egyptom a pobijem všetko prvorodené, od ľudí až po zvieratá nad egyptskými bohmi ja, Hospodin, vykonám súd. Krv bude vaším znamením na domoch, v ktorých ste; keď uvidím krv, prejdem popri vás a nestihne vás zhubná rana, keď budem trestať Egypt.“ (2M 12:1-13)

Podanie o pasche, ktorou začína odchod Izraelitov z Egypta a otroctva, je v mnohých ohľadoch ústredným príbehom Starej zmluvy. Má hlboko prehovoriť k Božiemu ľudu. Na jednej strane je to pripomienka, že ak Boh nezasiahne a neprikryje nás, sme v rovnakom stave ako všetci ostatní – súčasťou vzbúreného stvorenia, ktoré stojí pod Božím súdom a odsúdením. Toto je vždy súčasťou našej identity ako ľudských bytostí a bez toho nemôžeme kráčať v pokore pred Bohom alebo inými.

Na druhej strane je to pripomienkam, že to hlavné, čo od nás Boh chce, je dôvera. Chce, aby sme mu dôverovali, že je milosrdný a že sa o nás stará. Chce, aby sme mu dôverovali, že nás túži zachrániť a nechce nás odsúdiť. Preto sa stal vteleným v osobe Ježiša. A chce, aby sa naše životy prejavovali v skutkoch poslušnosti, ktoré manifestujú našu dôveru v Neho – či už je to potrieť veraje a vrch dverí krvou a jesť paschálne jedlo, ako to bolo v prípade Izraelitov, alebo si pripomínať Ježišovu smrť, ktorá nás zachránila, keď slávime Večeru Pánovu a potom žiť životy odpustenia a štedrosti. Je tvoj život charakterizovaný týmto druhom pokory a dôvery? Ak nie, prečo?

Modlitba

Pane Ježiši, dovoľ mi, aby som cítil hlbokú potrebu Tvojej milosti a vedomie, že ty ju poskytuješ, aby v mojom živote mohla byť zjavná pokora a poslušná dôvera. V Kristovom mene. Amen.

Lev - 11. marec

„Júda, teba budú chváliť tvoji bratia, tvoja ruka bude na šiji tvojich nepriateľov. Budú sa ti klaňať synovia tvojho otca. Júda je levíča. Od koristi si sa zdvihol, syn môj, leží a odpočíva ako lev a levica; kto ho donúti, aby vstal? Nevzdiali sa žezlo od Júdu ani vladárska berla od jeho nôh, kým z neho nevzíde vládca, ktorého budú poslúchať národy. Svoje oslíča si priviaže na vinič, oslie mláďa k viničnému kmeňu, vo víne si operie rúcho a v hroznovej krvi svoj plášť. Jeho oči budú tmavšie než víno, zuby belšie než mlieko. (1M 49:8-12 ekum. preklad)

Na svojej smrteľnej posteli Jákob prorokoval budúcnosť každého zo svojich dvanástich detí. Predvídal ich budúci vzostup alebo pád, prosperitu alebo zbedačenie. Pre niektorých bola budúcnosť plná násilia a zármutku. Pre iných to ale bola budúcnosť dôležitosti a víťazstva.

Pre Júdu, štvrtého z Jákobových synov, to bola budúcnosť významu. Jeho bratia si ho budú vážiť (v.8 „teba budú chváliť tvoji bratia“) a príjme hold od všetkých národov (v.10 „budú ho poslúchať národy“). Jeho vláda bude trvalá a nespochybnená (v. 10 „nevzdiali sa žezlo od Júdu“) a časom ohromného blahobytu. Víno bolo pre starovekých kočovných ľudí luxusom, pretože vinič vyžaduje pozornosť a starostlivosť. Napriek tomu počas vlády Júdu by ho bola taká hojnosť, že by bolo možné o neho priviazať oslíča bez strachu, že ho poškodí, oprať si v ňom oblečenie bez toho, aby sa vyčerpali zásoby a dokonca piť ho, kým oči nemali farbu samotného vína (v. 11-12). Júdova vláda bude slávna a niet divu, že samotný Júda bude nazvaný levom (v.9).

V 5. kapitole Zjavenia Jána má Ján videnie leva z kmeňa Júdovho, a predsa je toto videnie spojené s Baránkom, ktorý bol zabitý. Prečo? Evanjeliá nám ukazujú, že Ježiš dokazuje svoju najväčšiu moc skrze slabosť, Svoju vládu skrze službu a Svoju zvrchovanosť skrze sebaobetovanie. Inými slovami, Ježiš bol zabitý, pretože bol Levom a dostal moc, pretože je Baránkom. Vidíš, vo chvíľach zlomenia, zármutku a ťažkostí, že Ježiš Kristus okúsil zlomenie pre teba, aby si ty mohol okúsiť hojnosť skrze Jeho vládu nad tvojím životom?

Modlitba

Pane Ježiši, sme užasnutí, že nevládneš skrze prejavy moci, ale služby. Nie skrze povyšovanie, ale pokoru. Nie skrze silu, ale obeť. Pomôž mi vidieť, že Ty si Lev, ktorý bol zabitý ako baránok, aby som v mojej pokore mohol zažiť tvoje vyvýšenie. V Kristovom mene. Amen.

Skúška - 10. marec

„Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma. I riekol mu: Abrahám! Odpovedal: Tu som. Vtedy On riekol: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem. Nato Abrahám včasráno osedlal osla a vzal so sebou svojich dvoch sluhov aj syna Izáka. Keď naštiepal drevo na spaľovanú obeť, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu Hospodin povedal. Na tretí deň Abrahám pozdvihol oči a zďaleka uzrel to miesto. Vtedy Abrahám povedal svojim sluhom: Zostaňte tu i s oslom, zatiaľ ja a chlapec pôjdeme až ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám. Potom Abrahám vzal drevo na spaľovanú obeť, naložil ho na syna Izáka, sám však vzal do ruky oheň a meč, a tak šli vedno obaja. Tu oslovil Izák otca Abraháma: Otče môj! Ten povedal: Čo chceš, syn môj! A on odvetil: Hľa, tu je oheň i drevo, kde je však baránok na spaľovanú obeť? Nato povedal Abrahám: Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť, syn môj. Tak išli vedno obaja.

Keď však došli na miesto, o ktorom mu povedal Hospodin, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, zviazal syna Izáka a položil ho na oltár navrch dreva. Keď Abrahám vystrel ruku a vzal nôž, aby zarezal syna, zavolal na neho z neba anjel Hospodinov: Abrahám, Abrahám! A ten odpovedal: Tu som. Tu mu on riekol: Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna. Vtedy Abrahám pozdvihol oči a zbadal, že v húšti je baran zachytený za rohy. Abrahám šiel, vzal barana a namiesto svojho syna ho obetoval ako spaľovanú obeť. Vtedy Abrahám pomenoval to miesto: Hospodin si vyhliadne, ako sa podnes hovorí: Na vrchu si Hospodin vyhliadne.“ (1M 22:1-14)

Toto je jedna z najznámejších a najzložitejších pasáží v Biblii. Abrahám je predstavený v 12. kapitole Prvej knihy Mojžišovej ako ten, skrze koho budú požehnané „všetky čeľade zeme“ (1M 12:1-3). A tak keď prichádzame k predchádzajúcej scéne, zistíme, že to, čo začalo ako Božie povolanie Abraháma, aby opustil svoj domov, teraz dosiahlo dramatické vyvrcholenie. Boh teraz zahrnul do tohto povolania najvyššiu obeť a skúšku Abrahámovej viery – ochotu obetovať Svojho jediného Syna. Bolesť a pálčivosť tohto momentu je znásobená skutočnosťou, že Abrahám a jeho manželka Sára čakali roky bez toho, aby videli naplnenie Božieho prísľubu – syna. Boží prísľub, že skrze ich rodinu vznikne národ, sa zdal Abrahámovi a Sáre nemožný, pretože nemohli mať deti.

Teraz, keď odpovedal na ich modlitby, a dal im syna, Boh požiadal Abraháma, aby urobil niečo, čo sa zdalo dokonale kruté a iracionálne. Ako môže Boh vytvoriť národ skrze obeť Abrahámovho jediného dediča? Ako táto smrť povedie k požehnaniu zasľúbenému v 12. kapitole Prvej knihy Mojžišovej? Odpoveď prichádza, keď sa presunieme od udalostí Abrahámovho života k udalostiam Ježišovho života.

Keď sa zamýšľaš nad týmto príbehom viery a obety vo svetle tohto obdobia vedúceho k Veľkému týždňu, dopraj si čas, aby si rozmýšľal, akým spôsobom je to predzvesťou Ježišovej viery a obety. Abrahámovo prehlásenie, že Boh sám poskytne baránka (1M 22:8), nám pripomína Boží dar Baránka, ktorý zachráni svet (Mk 10:45, J 1:29,36). Božie zaobstaranie barana na hore Mórija bolo predzvesťou obetovania Jeho jediného syna, Ježiša Krista – skutočného bezchybného Baránka, ktorý namiesto nás zomrel na kríži. Kristus je, podobne ako Izák, baránok vedený na zabitie, a predsa na rozdiel od Izáka, Ježiš neotvoril svoje ústa. Rovnako ako si Izák niesol vlastné drevo na oltár, Kristus niesol svoj vlastný drevený kríž (J 19:17). Vráť sa a prečítaj si opätovne túto pasáž s očami upriamenými na Ježiša, pôvodcu a dokonávateľa našej viery (Žid 12:2).

Modlitba

Svätý Otče, ďakujem a chválim Ťa za to, že si na svet poslal Svojho jediného Syna. Daj mi oči, aby som videl krásu a dokonalosť Ježiša, bezchybného Baránka, ktorý dobrovoľne obetoval seba samého, aby som mohol prijať odpustenie a nový život. A vo svetle Tvojej milosti môžem žiť život viery, dôverovať Tvojej dobrote a položiť svoj život za iných. V Kristovom mene. Amen.

Stále vďačný - 9. marec

„Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“ 1Tes 5:18

Duchovný v nemocnici si zapísal 2 000 pacientov, ktorých poznal, boli bezpochyby vo veľmi vážnom stave a prejavovali známky pokánia. Udáva, že z tých, ktorí vyzdraveli, len u dvoch pozoroval po zotavení to, čo on považoval za výrazné zmeny v duchovnom živote. Inými slovami, keď si mysleli, že zomierajú, chceli, aby im Boh pomohol. Ale keď vyzdraveli, zabudli na Neho. Ďalej žili tak, ako chceli.

Až príliš často prosíme Boha o pomoc, no keď nám ju poskytne, neprejavíme Mu žiadnu vďaku. Čo by si si myslel o človeku, ktorý stále žiada prostriedky a služby a nikdy nemá čas sa poďakovať? (Myslím, že ich voláme deti.)

Jedna vec je poďakovať, keď je všetko v poriadku, ale my môžeme ďakovať, aj keď je nám ťažko. Premýšľaj o Dávidovi a nádherných žalmoch, ktoré zložil. Jedným z mojich najobľúbenejších je Žalm 63: „Lebo Tvoja milosť je lepšia ako život; a moje pery velebiť Ťa budú. Tak Ťa budem žehnať za svojho života a v Tvojom mene budem dvíhať dlane.“ (v. 4-5)

Môžeme si myslieť, že Dávid napísal tieto slová, keď oddychoval počas nádherného slnečného dňa. Ale v skutočnosti napísal Žalm 63 v pustatine na úteku pred synom Absolónom, ktorý chcel získať jeho trón. Uprostred útrap a osobnej bolesti napísal: „Lebo Tvoja milosť je lepšia ako život; a moje pery velebiť Ťa budú...“

Môžeme chváliť Pána, keď sa máme dobre, ale môžeme Ho chváliť, aj keď sa máme zle. Vzdávaš Mu chválu, ktorá Mu patrí?  

https://www.harvest.org

Temnota - 8. marec

„Potom mu riekol: Ja som Hospodin, ktorý ťa vyviedol z Chaldejského Úru, aby som ti dal túto krajinu do vlastníctva. On však povedal: Hospodine Pane, podľa čoho poznám, že bude mojím vlastníctvom? Nato mu riekol: Dones mi trojročnú jalovicu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holúbä.  Keď to všetko doniesol, poroztínal ich na polovice a jednu polovicu položil oproti druhej, ale vtákov neroztínal. Draví vtáci sa zlietali na mŕtve telá, ale Abrám ich odháňal. Pri západe slnka padol na Abráma tvrdý spánok a prepadla ho úzkosť z veľkej temnoty.

Keď zapadlo slnko a nastala hustá tma, ajhľa, zrazu tu bola dymiaca pec a ohnivá fakľa prechádzala pomedzi tamtie časti zvierat. V onen deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom slovami: Tvojmu potomstvu dávam túto krajinu od Egyptskej rieky až po Veľkú rieku, po veľtok Eufrat: Kénijcov, Kenizejcov, Kadmóncov a Chetejcov, Perizejcov a Refaovcov, Amorejcov a Kanaáncov, Girgášejcov a Jebúsejcov.“ (1M 15:7 – 12, 17 – 21)

Pätnásta kapitola Prvej knihy Mojžišovej predstavuje jednu z najpozoruhodnejších, ak nie najdesivejších epizód v Abrahámovom živote.

Pre kočovníka by bol prísľub zeme zároveň potešujúci, ako aj ťažko uveriteľný. Je teda prirodzené, že Abrahám reaguje na Boží prísľub (v. 7 „Ja som Hospodin, ktorý ťa vyviedol z Chaldejského Úru, aby som ti dal túto krajinu do vlastníctva.“) s požiadavkou o uistenie (v. 8 „Podľa čoho poznám, že bude mojím vlastníctvom?“). To, čo je prekvapivé, nie je žiadosť, ale znamenie, ktoré Boh dáva.

Zvieratá sú privedené pred Boha, rozdelené na polovicu a potom položené pred Neho. Pisateľ jasne vysvetľuje, že zatiaľ čo slnko zapadá, Abrám nielen zaspáva, ale zažíva „úzkosť z veľkej temnoty“. V hustej tme prechádzajú dymiaca pec a ohnivá fakľa medzi časťami a epizóda končí vyhlásením: „V onen deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom“ (v. 18).

Čo sa to deje? V starovekom Blízkom východe bolo uzavretie zmluvy zúčastnenými stranami často dramatizované obeťou alebo iným ustanovením trestu, ktoré by padlo na stranu, ktorá by nedodržala svoj koniec dohody. To znamenalo, že obe strany boli ochotné ctiť dohodu za možnú cenu svojich životov – ich osud je rovnaký ako osud zvierat. V tme Abrahám vidí, ako Boh (predstavovaný pecou a fakľou) prechádza medzi kusmi, ale od neho sa to nevyžaduje.

Autori evanjelií zaznamenávajú, že keď Ježiš zomrel, temnota padla na zem a v tej chvíli vidíme, akú obetu Boh činí, aby naplnil svoj prísľub k nám. Je to pripomienka, že išiel do hrobu, aby nám mohol dať nebesá, stal sa cudzincom, aby nám mohol dať domov a okúsil hlbokú temnotu, aby nás priviedol do svetla. V skutočnosti táto vízia je to, čo utíšilo Abrahámov strach v 1M 15:1 („Neboj sa, Abrám, ja som ti štítom“). Je aj tvojím potešením?

Modlitba

Otče, pripomeň mi, že preto, že Ježiš zažil temnotu, ukázal si mi Tvoje svetlo. Pretože zažil odcudzenie, prisľúbil si mi domov. Pretože zažil hrob, dal si mi nebesá. A pomôž mi, aby som sa nebál, pretože Ty si môj štít a veľmi veľká odmena. V Kristovom mene. Amen.