Boj viery - 29. apríl

V Žalme 73 svedčí Ásáf o svojom Bohu, svojej viere a každodennom živote. Neskrýva ťažkosti, ktoré ho v živote stretli. Ide až tak ďaleko, že hovorí, ako bol blízko k tomu, že stratí vieru a odvráti sa od Boha. Vidíme, že úloha zachovať si vieru, radovať sa v Bohu a každý deň žiť v atmosfére viery, nie je nič jednoduché, nič, čo sa deje samo od seba. Od okamihu, keď sme prišli k viere a verejne prehlásili, že veríme v Ježiša, začína boj.

V príbehoch izraelského národa, v jeho živote a skúsenostiach, pádoch a víťazstvách sa skrýva obrazné duchovné vyučovanie, z ktorého sa máme veľa čo učiť. Lebo čokoľvek bolo napísané nám na poučenie, bolo napísané, aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej. (Rim 15,4)

Písmo od začiatku do konca svedčí o tom, že keď človek vloží svoju budúcnosť do Božích rúk a skutočne nájde pokoj s Bohom, nepriateľ začne útočiť.

Jeden z príkladov takého boja v Biblii vidíme v príbehu o tom, ako izraelský národ napadol Amálék (2M 17,8-13). Prečítajte si celú 17 kapitolu.

Všimnite si súvislosti. Izrael putuje niekoľko dní bez toho, aby našiel vodu. Usídli sa v Refidíme, kde tiež niet vody. Ľud sa háda s Mojžišom: „Prečo si nás vyviedol z Egypta, aby si nás, naše deti, náš dobytok na smrť umoril smädom?

Mojžiš volá na Boha. Boh mu hovorí, aby vzal svoju palicu a udrel ňou na skalu a On, Boh, dá, aby tiekla voda a ľud sa napije. Toto je obraz skaly - Krista, ktorý uhasí aj ten najhlbší smäd. Vieme to s istotou, lebo Pavol o tom píše: „... a všetci pili ten istý duchovný nápoj, pili totiž z duchovnej skaly, ktorá šla za nimi, a tou skalou bol Kristus.“ (1Kor 10,4)

Keď si čítame celú históriu Izraela od oslobodenia z Egypta, tak vidíme, že po udalosť, keď sa napijú zo skaly, je to Boh, ktorý za nich bojuje. Avšak po tom, ako sa zo skaly napijú, prichádza Amálék a bojuje s Izraelom. Amálék reprezentuje telo, egoizmus, naše zlé túžby, žiadostivosť a naše ja. Faraón je obrazom satana a sveta.

Keď ide o pokoj a boj viery, treba si všimnúť rozdiel medzi: 1. základom viery a 2. ovocím viery.

Hospodin bude bojovať za vás, vy buďte len ticho. (2M 14,14)

Vyber nám mužov a vyjdi bojovať s Amálékom. (2M 17,9)

V 2. knihe Mojžišovej sa v štrnástej kapitole hovorí o Kristovi, ktorý bojuje za nás! Dielo spásy. Hospodin bude bojovať za vás, vy buďte len ticho. Tento boj bojuje Boh a my sa do neho nemáme miešať. Keď Pavol rozpráva o našej spáse, hovorí: „... lebo som si umienil, že medzi vami nebudem vedieť nič iné, jedine Ježiša Krista, a toho ukrižovaného.“ (1Kor 2,2)

V 2. knihe Mojžišovej v sedemnástej kapitole sa hovorí o Kristovi, ktorý bojuje v nás a skrze nás. Ide o ovocie viery, o dôsledky záchrany v našom živote. Posvätenie, výzbroj, služba, dobré skutky a tak ďalej... Ten prvý boj, ten je za nami! Víťazstvo je vybojované a dosiahli sme večné zmierenie. Ten druhý boj bude trvať kým žijeme!

Všimnite si obrazné vyučovanie v 2. knihe Mojžišovej. Faraón bráni Izraelu, aby bol oslobodený z Egypta! Amálék bráni oslobodenému ľudu putovať s Bohom púšťou! Medzi zápasom Izraela a vodou zo skaly je silná súvislosť.

Je to obrazné vyučovanie, ktoré hovorí o zápase veriaceho so svojou vlastnou zlou prirodzenosťou. Zápas, ktorý je dôsledkom toho, že máme v sebe nový život z Ducha Svätého. Zápas viery proti vlastnému ja a egoizmu.

Boj Izraela začal v okamihu, keď stál v plnej sile, po tom čo ochutnal duchovný nápoj, pil totiž z duchovnej skaly. Boj proti Amálékovi, boj proti egoizmu, to je naša zodpovednosť. Pavol o tom Timotejovi hovorí: „... snaž sa o spravodlivosť, pobožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, krotkosť. Bojuj dobrý boj viery, dosahuj večný život, do ktorého si povolaný...“ (1.Tim 6,11-12)

Alebo ako Boh skrze Mojžiša hovorí Józuovi: „Vyber nám mužov a vyjdi bojovať s Amálékom...“

Práve my, ktorí sme prijali spásu ako dar z milosti a odpustenie všetkých našich hriechov a sme vyhlásení za spravodlivých pred Bohom, my sme povolaní bojovať proti Amálékovi. Nie preto, aby sme boli zachránení, ale preto, že sme zachránení. Preto, lebo sme len z milosti prijali dar spásy. Boj proti Amálékovi je ovocím viery. Zápasme s egoizmom, žiadosťami, nie vo vlastnej sile, ale tak, že dovolíme Kristovi žiť v nás a skrze nás. Pavol hovorí: „... a nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. A nakoľko teraz žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa.“ (G 2,20)


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia

Niečo výnimočné - 28. apríl

Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v mojom mene, tam som medzi nimi.“ (Mt 18:20)

Myslím si, že kresťania majú zo všetkých náboženstiev najlepšie piesne. Kresťanská viera je spievajúca, no v ostatných náboženstvách to nie je samozrejmosťou. Môžu spievať, a môžu nariekať. Môžu mať rôzne formy hudby. No žiadna viera nie je tak plná živých, radostných piesní ako kresťanstvo.

Keď sa stretneme ako Boží ľud v spoločnom uctievaní, deje sa niečo úžasné. Keď sa Boží ľud zíde, aby uctieval Jeho meno, Boh zjavuje svoju prítomnosť jedinečným spôsobom. Ako povedal Ježiš: „Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v mojom mene, tam som medzi nimi“ (Mt 18:20).

Boh je všadeprítomný. Prakticky to znamená, že je rovnako prítomný, keď šoférujeme, ako keď sme na bohoslužbách. Na druhej strane, keď sa zhromaždíme s ostatnými veriacimi a vo chválach spoločne oslavujeme Jeho meno, Boh prináša požehnanie špeciálnym spôsobom. Prejavuje svoju prítomnosť a svoju slávu. Na svete nie je nič podobné chvále. Keď robíme to, na čo sme boli stvorení, teda chválili Boha, prináša nám to pocit naplnenia.

Biblia nám v Zjavení v kapitole 15 hovorí: „Videl som niečo ako sklené more zmiešané s ohňom, a tí, čo zvíťazili nad šelmou i nad jej obrazom a nad číslom jej mena, stoja na tom sklenom mori, majú Božie citary a spievajú pieseň Baránkovu“ (verše 2-3). V nebi budeme spievať. Začnime teda už na Zemi. Duchom naplnená cirkev je cirkev, ktorá chváli. A Duchom naplnený kresťan je kresťan, ktorý chváli.

https://www.harvest.org

Slovo nesie v sebe celú Božiu osobu - 27. apríl

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto (Slovo) bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo.“ Jn 1:1-3

Slovo a ten, čo hovorí, nemôžu byť tá istá osoba. Lebo je nemožné, aby bol sám hovoriaci vysloveným slovom. Aký hovoriaci by to bol, ak by sám bol slovom? Musel by byť nemý, alebo by slovo muselo zaznieť samo, alebo sa vysloviť samo bez hovoriaceho. Písmo však hovorí v 1. kapitole Genesis jasne a jednoznačne: „Boh riekol.“ Preto Boh a Jeho Slovo nemôžu byť to isté. Ak by Mojžiš povedal v Knihe Genesis, že bola reč... nebolo by také jasné, že existovali dve rôzne bytia, Slovo a Hovoriaci. Ale Mojžiš doslova hovorí: „Boh riekol“ – menuje Hovoriaceho a Jeho Slovo, presvedčivo tvrdí, že boli dvaja, a že Hovoriaci nie je Slovo a Slovo nie je Hovoriaci, ale Slovo pochádza od Hovoriaceho a nemá svoj pôvod samo v sebe, ale v Hovoriacom. No Hovoriaci nepochádza zo Slova. Ani Jeho pôvod nie je v Slove, ale v Ňom samom. Mojžiš takto jednoznačne dokazuje, že od večnosti sú dve Božské bytosti, boli skôr než všetko stvorenie, a že jedna pochádza z druhej, ktorá nemá pôvod v ničom inom len v sebe. Písmo trvá na tom, že je len jeden Boh, ako začína Mojžiš: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“

A ďalej hovorí: „Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin.“ (Dt 6:4) Hľa, Písmo používa jednoduché, pochopiteľné slová a učí o predivných veciach tak jasne, že tomu môže porozumieť každý, ale učí aj tak mocne, že nikto nemôže voči nemu namietať... Ariáni sa snažili zahmliť jasné slová 1. kapitoly Jánovho evanjelia. Snažili sa vyvŕtať otvor do neba, keďže nemohli tieto slová obísť, hovoriac: „Určite, toto Božie Slovo bolo Bohom, no nie pôvodom, ale ako stvorenie. Všetko Ním síce vzniklo, ale to Slovo bolo stvorené ako prvé, až potom vznikol zvyšok stvorenia skrze toto Slovo.“ Ariáni toto všetko hovorili na základe vlastných snov bez akéhokoľvek základu v Písme, lebo sa zriekli jednoduchých slov Písma a sledovali svoje výmysly... Musíme dôkladne otvoriť svoje srdce a um, aby sme to Slovo nepovažovali len za bezvýznamné prchavé ľudské slovo. Naopak, aký veľký je Hovoriaci, za také veľké musíme pokladať Jeho Slovo. Je to Slovo, ktorým On sám hovorí, ktoré zostáva v Ňom a ktoré sa od Neho nedá nikdy oddeliť. Podľa apoštola musíme premýšľať, ako Boh hovorí sám seba a ako necháva svoje Slovo zostávať v sebe. Toto Slovo nie je len nejaký pohyb vzduchu alebo zvuk, ale nesie v sebe celú Božiu osobu... Boh vyslovuje svoje Slovo takým spôsobom, že Ho sprevádza celá božská podstata a prirodzene v Ňom zostáva, že je Božou bytosťou... Ľudské slovo je v čomsi podobné, lebo cez slovo človeka poznáme jeho srdce... Skúsenosť naučila nevercov vravieť, že charakter človeka vyjadrujú jeho slová a slovo človeka je obrazom jeho srdca... Ale prirovnanie k ľudskému slovu má svoje slabiny, pretože ľudské slovo v sebe nevyhnutne nenesie podstatu srdca človeka, je to len obrazné, náznak, tak ako podobizeň človeka nenesie fyzicky v sebe znázornenú osobu.

St. Louis ed., 11:156 – 160.

Všetko slúži na dobré - 26. apríl

A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady (Božej), všetky veci slúžia na dobro.“ (Rim 8:28)

Ak by Fanny Crosbyovú nikdy nepostila slepota, asi by sme nikdy nezačuli jej piesne. George Matheson by možno nikdy svetu nepriniesol svoju nesmrteľnú pieseň „Ó, Láska, ktorá ma nepustí“ (O Love That Will Not Let Me Go), pokiaľ by si neprešiel ohňom utrpenia. Zborovú skladbu „Halleluja!“ zložil Georg Friedrich Hӓndel v čase, keď ho sužovala chudoba a prechádzal utrpením z ochrnutia pravej časti tela. Utrpenie nám môže slúžiť na poučenie a rast v našom kresťanskom živote. Choroba je jednou zo „všetkých vecí“, ktoré slúžia na dobro tým, ktorí milujú Boha. Nemusíte pociťovať odpor. Nebuďte zatrpknutí.

Modlitba dňa

Otče, Ty nerobíš chyby. Ak do môjho života príde smútok, pomôž mi použiť túto situáciu na to, aby Ťa mohli spoznať ľudia z môjho okolia.

Billy Graham Evangelistic Association

Prečo veriaci potrebujú jeden druhého - 25. apríl

Čo sme (teda) videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom.“ (1. Jn 1:3)

Stalo sa ti už, že počas toho ako si sa s niekým rozprával, si zrazu uprostred konverzácie začul, ako niekto na druhom konci miestnosti spomenul tvoje meno? Všimol si si, ako si náhle začal počúvať?

Keď vyslovíme Božie meno, On počúva. Malachiáš 3:16 hovorí: „Takto sa zhovárali medzi sebou tí, čo sa boja Hospodina. On to pozoroval a počul, a pred Ním bola napísaná pamätná kniha pre tých, čo sa boja Hospodina a ctia si Jeho meno.“

Fráza „On to pozoroval a počul“ by sa dala preložiť takto: „napol uši a sklonil sa, aby mu neušlo ani jediné slovo.“

Pán miluje, keď sa o ňom spoločne rozprávame. Práve to znamená mať spoločenstvo. Skutky 2:42 nám hovoria, že raná cirkev „zotrvávala v apoštolskom učení a v spoločenstve.“ Slovo spoločenstvo pochádza z gréckeho slova koinonia, ktoré môžeme preložiť ako „spoločenstvo“, „partnerstvo“ alebo „priateľstvo“. Dokonca by sme ho mohli preložiť ako „byť veľkorysý“. Slovo koinonia zahŕňa všetky tieto predstavy. Je to oveľa viac ako len socializovať sa. Je to miesto, kde sa ľudia stretávajú, aby rozprávali o Božích veciach.

Niekedy počujem ľudí vysloviť Ježišovo meno ako nadávku. Hovorím im: „Dávajte si pozor. Počúva, keď Jeho meno vyslovíte.“ Ježiš počúva, keď povieme Jeho meno. Dáva pozor. Počúva aj vtedy, keď o ňom hovoria Jeho deti a stretávajú sa v Jeho mene. Miluje, keď sa o Ňom rozprávame. Počúva, keď vyslovíme Jeho meno.

Spoločenstvo znamená modliť sa spolu. Znamená to spoločne slúžiť. Znamená to spolu dávať. Znamená to spolu starnúť. To všetko je súčasťou spoločenstva. Spoločenstvo s Bohom a s Jeho ľuďmi patrí k sebe. A ak sa ocitneš mimo spoločenstva s Bohom, čoskoro sa ocitneš aj mimo spoločenstva s ostatnými veriacimi.  

https://www.harvest.org

Pre vieru nie je nič priveľké - 24. apríl

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto (Slovo) bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo.“ Jn 1:1-3

Toto je najdôležitejšie zo všetkých evanjeliových čítaní. Nie je ťažké ani náročné, ako si niektorí myslia. Lebo najjasnejšie podáva ústredný bod Kristovho božstva – všetci kresťania ho majú dobre poznať a správne mu rozumieť. Pre vieru nie je nič priveľké. A preto o ňom chceme tak, ako to najlepšie dokážeme, čo najjasnejšie hovoriť. Nechceme ho pred obyčajnými ľuďmi skrývať za vymyslené nuansy ako scholastickí učitelia. Ani nechceme nikoho odradiť od tejto state. Najskôr by sme si mali uvedomiť, že apoštoli odvodili všetko, čo kázali alebo písali, zo Starého zákona. Veď Starý zákon ohlasuje všetko, čo sa má stať a učiť o Kristu v budúcnosti, ako hovorí sv. Pavol: „... evanjelium Božie – zasľúbené (Bohom) v Písmach svätých ústami Jeho prorokov o Jeho Synovi“ (Rim 1:1-3). To je aj dôvod, prečo sú kázne apoštolov založené na Starom zákone. A v Novom zákone nie je jediné slovo, ktoré by spätne neuvažovalo o Starom zákone a ktoré by Starý zákon vopred neoznamoval... Nový zákon nie je nič iné ako odhalenie Starého zákona. Práve tak, ako keď niekto zapečatí list a neskôr zlomí pečať, tak je Starý zákon testamentom Krista, ktorý ho po svojej smrti otvoril, nahlas prečítal a prostredníctvom evanjelia všade vyhlásil. Na to poukazuje Zjavenie Jána 5:5, keď hovorí o Božom Baránkovi, ktorý sám otvoril knihu so siedmimi pečaťami, ktorú nedokázal otvoriť nik iný ani v nebi, ani na zemi, ani pod zemou. Aby bolo pre nás toto evanjelium jasnejšie a zrozumiteľnejšie, musíme sa vrátiť do Starého zákona na miesta, na ktorých je založené. A to k Mojžišovi, kde čítame: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola beztvárna a pustá; tma bola nad prahlbinou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo.“ (Gn 1:1-3).

Ďalej Mojžiš vymenováva, ako bolo všetko stvorené – rovnako ako svetlo, teda hovorením alebo Božím Slovom. Napr. Boh povedal: „Buď obloha,“ Boh povedal: „Nech je Slnko, mesiac a hviezdy,“ atď. Z tohto Mojžišovho textu jasne vyplýva, že Boh mal Slovo, ktorým prehovoril, skôr ako bolo všetko stvorené. A toto Slovo nemôže byť stvorené, pretože všetko stvorenie vzniklo Božou rečou, ako presvedčivo vraví Mojžiš: „Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo.“ Preto Slovo muselo byť pred svetlom, lebo svetlo vzniklo prostredníctvom Slova. A Slovo muselo existovať aj pred ostatným stvorením, ktoré bolo stvorené Slovom, ako píše Mojžiš. Pokračujme ďalej: Ak bolo Slovo pred všetkým stvorenstvom a ak všetko stvorenstvo bolo stvorené rovnakým spôsobom, Slovo musí mať odlišnú podstatu ako stvorenie. Lebo keď všetko ešte len vznikalo, Slovo už bolo. Ono samo sa nedá zahrnúť do času ani do stvorenia, ale vznáša sa ponad čas a stvorenie. Čas a stvorenie má v skutočnosti počiatok cez Slovo. Je potom nevyvrátiteľné, že čo nie je časné, musí byť večné. A to, čo nemá žiaden počiatok, nemôže byť pominuteľné. A to, čo nie je stvorené, musí byť Boh. Lebo okrem Boha a stvorenia nič iné neexistuje.

St. Louis ed., 11:154 – 156.