Slovenské evanjelizačné stredisko — evs.sk

Prof. Francis Wesley Monseth, USA,
Free Lutheran Theological Seminary,
Minneapolis, Minnesota, USA

Má človek slepo veriť Biblii, alebo ju má skúmať? Aké metódy skúmania nás vedú na hlbiny Božieho Slova a aké metódy nás vedú preč od Pána Boha, na scestie? Autor podrobne rozoberá všetky aspekty tak, že svoje tvrdenia zakladá na Božom Slove. 

Bol som požiadaný, aby som hovoril na tému historicko-kritickej metódy a jej následkov. Táto terminológia môže byť pre nás neznáma, ale hovorí o metóde štúdia Písma, ktorá vznikla pred niekoľkými storočiami. Michal Klus v predchádzajúcej prednáške spomenul historicko – gramatickú metódu, ktorá bola používaná pri štúdiu Biblie v tých starých časoch. Zdá sa, že zástancovia historicko-kritickej metódy sú úprimní a veria, že prináša mnoho dobrého. Dokonca prejavujú ľútosť nad tými, ktorí historicko-kritickú metódu nepoužívajú pri štúdiu Biblie. Čo je vlastne historicko-kritická metóda? V čom posúva alebo zlepšuje štúdium Biblie? Aké sú dôsledky tohto nového prístupu a aké má následky na to, čo veríme o Biblii? Aké sú následky v konkrétnom učení cirkvi? Toto sú otázky, nad ktorými sa teraz spoločne chceme zamyslieť.
     Historicko-kritická metóda, ktorá je tiež niekedy nazývaná “vyšší kriticizmus”, má svoje korene až v dobe osvietenectva alebo v dobe rozumu v 18. až 19. storočí. Táto doba je charakteristická stúpajúcim optimizmom, že ľudský rozum vie nájsť odpovede na ťažké otázky života. Ten optimistický názor tvrdil, že ľudský rozum môže prekonať akúkoľvek prekážku a vyriešiť akýkoľvek problém. Sme svedkami novej biblickej školy, čo sa týka interpretácie a výkladu a voláme ju historicko-kritická metóda alebo historicko-kritická exegéza. Exegéza je vlastne výklad. Johan Zemler je považovaný za otca tohto prístupu. Bola snaha pristupovať ku Biblii a podrobne ju skúmať, ale pristupovať k nej ako ku knihe, ktorá nie je nejako zvlášť výnimočná - ako ku ktorejkoľvek inej knihe. Tým základným predpokladom teda bolo, že Bibliu nebudeme považovať za Božie Slovo. Zemler osobne odmietal Božiu inšpiráciu Biblie a odmietol v podstate všetky zázraky, ktoré sú v Písme uvedené. Akýkoľvek nadprirodzený obsah v Písme bol pre Zemlera absolútne neprijateľný.
Charles Darwin, ktorý sa stal známym svojou teóriou evolúcie, tiež prispel k rozvoju tejto historicko-kritickej metódy. Evolucionistické princípy boli použité tiež pri štúdiu Biblie. Spôsobilo to vznik teórie, ktorá sa volá JEDP metóda. S touto teóriou prišiel v 19. Storočí Július Welhausen. Tvrdil, že tradičná viera – napr. že 5 kníh Mojžišových napísal Mojžiš osobne – nie je správna a presná. Veril, že týchto 5 kníh je zbierka kníh z rôznych zdrojov: jedna časť tejto zbierky je od jahvistu, (to je J), E znamená ďalšieho autora, elohistu, D bolo označenie pre deuteronomistu a P znamená kňažský kódex v angličtine. Tento názor pána Welhausena ovplyvnil mnohých teológov dnešnej doby. Vplyv racionalizmu je veľmi jasný a zrejmý aj u teológov v 18. – 19. storočí. Vždy, keď v Biblii čítame o niečom zázračnom, tá zmienka sa znovu a znovu stáva pre nich podozrivou. Išlo to až tak ďaleko, že aj božstvo Pána Ježiša Krista bolo týmito teológmi odmietané. Aj mnoho dôležitých biblických doktrín bolo týmito ľuďmi odmietnutých.
     Keď poznáme toto historické pozadie a klímu, v ktorej historicko-kritická metóda vznikla, môžeme sa ešte stále domnievať, že nám táto metóda môže priniesť nejaké dobré výsledky pri štúdiu Biblie? Sú v tejto metóde nejaké princípy, ktoré zbožný a úprimný študent Biblie môže použiť a mať z nich osoh? Alebo existuje problém v samotnej metóde? Tieto otázky nás privádzajú k potrebe lepšie pochopiť túto historicko-kritickú metódu. Aké sú premisy alebo východiská, z ktorých táto metóda vychádza a čo je jej obsahom?

1) Premisy alebo východiská historicko-kritickej metódyZ akého dôvodu sú zástancovia historicko-kritickej metódy takí nadšení, takí zapálení pri jej šírení a presadzovaní? Jeden americký luteránsky teológ o tom hovorí: “V prvom rade je Biblia staroveká kniha, preto si vyžaduje určitý výklad, interpretáciu. Nielen preto, že bola napísaná v jazyku, už len málokto rozumie, ale tiež preto, že ten myšlienkový svet bol iný ako náš dnešný.”
Samozrejme že musíme pristupovať k Biblii s fundovanou znalosťou jazykov, v ktorých bola napísaná – hebrejčina, aramejčina, gréčtina. Je pre nás užitočné, keď máme možnosť študovať tieto biblické jazyky. Taktiež rozumieme tomu, čo vyhlásil americký teológ, ale zdá sa nám nemožné, aby sme niekedy vedeli pochopiť myšlienkový svet tej doby. Pokiaľ nepoznáme myšlienkový svet tej doby, tak je nemožné porozumieť Biblii. Takouto úvahou sa dostávame k tomu, že sme závislí od tých historicko-kritických učencov a potrebujeme, aby nám to vysvetlili. A tak sa zrazu dostávame k úplne inej autorite pri výklade Písma. “Sola Scriptura”, t.j. “Jedine Písmo” už viac nie je pravda, ale mali by sme dodať: jedine Písmo a títo vykladači Písma.
     V Skutkoch v 17. kapitole čítame o ľuďoch v Berii ako o ľuďoch šľachetnejšieho zmýšľania, lebo skúmali Písma a hľadali, či je naozaj pravda to, čo počuli od apoštolov. Ale ak by existovala ešte iná autorita okrem Písma, tak títo ľudia v Berii, ktorí skúmali Písma, sa vydali na úplne nezmyselnú cestu a bolo úplne nezmyselné, čo robili. Predsa každý z nás je členom všeobecného kňažstva a máme nádherné povzbudenia a motiváciu, keď pristupujeme k Biblii.  V 1J 2:26-27 sa píše, že v nás prebýva Duch Svätý a že sme pomazaní. Hovorí dokonca, že nikoho nepotrebujeme, aby nás učil. Biblia zároveň hovorí, že sú ľudia, ktorí majú špeciálny dar učiť, ale každý z nás ako kresťan môže prísť k Božiemu Slovu a Duch Svätý, ktorý v nás prebýva, nám dá porozumieť Písmu.  Práve preto sme zodpovední, ako rozumieme Písmu.

2) 2. premisa, z ktorej vychádza historicko-kritická metóda: Keď študujeme Bibliu, akýkoľvek objektívny prístup je nemožný. Je možné určiť historické fakty a udalosti, ale pri výklade určitej udalosti a vysvetlení jej významu žiadna objektivita nie je možná. Takto vzniká priepasť medzi historickou udalosťou a jej významom. Inšpirácia apoštolskej zvesti zaniká. Tak počujeme, že apoštolovia a iní pisatelia Biblie vlastne upravili a vylepšili biblickú zvesť, aby to bolo prijateľnejšie pre kresťanov, nasledovníkov Pána Ježiša. Preto títo historicko-kritickí odborníci musia tieto vylepšenia a úpravy v Biblii odstrániť a nájsť naozaj pôvodný text, pôvodnú zvesť bez ďalších úprav.
Ale ak evanjelium nie je pravdivé, nie je objektívne, ak samotné evanjelium je iba interpretáciou a výkladom, potom ani vy ani ja nemôžeme mať istotu spasenia. Ale ak je evanjelium inšpirované Duchom Svätým, potom môžeme zobrať zasľúbenia evanjelia ako skutočne pravdivé. Potom môžeme mať pokoj a radovať sa, ako píše apoštol: “Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.” (1J 1,9) Pretože aj tento výrok je inšpirovaný Duchom Svätým, je to skutočne pravda. Potom to už nie je Jánov osobný názor, ako tvrdia historickí kritici.

3) Ďalšie východisko je nasledovné:
Nesmieme, nemôžeme dať znamienko “rovná sa” medzi Bibliu a Božie Slovo. Tento názor môžeme vidieť u otca historicko-kritickej metódy, Zemlera, ktorý povedal: “Koreň všetkého zla v teológii je, že zamieňame pojmy “Písmo” a “Božie Slovo”. To sa potom prenáša do ďalšieho odmietania objektívnej pravdy v Písme. Úlohou historicko-kritického učenca je, že musí nájsť a definovať , čo v Písme je Božím Slovom a čo nie je. Inak povedané – nik z nás nemôže povedať, že Biblia je Božím Slovom. To najlepšie, čo môžeme povedať, je len: “Niekde v Biblii je Božie Slovo, niekde tam je.”
     Ale potom vznikne problém: Ktoré časti Biblie sú Božím Slovom? Ak by sme takto k Biblii pristupovali, tak sa znovu stávame závislými na historických kritikoch, aby nám to určili. Dostávame sa do ďalších problémov, lebo títo ’odborníci’ nie sú jednotní v tom, čo je a čo nie je Božím Slovom. Takže sa zrazu strácame v mori osobných názorov a domnienok. Historicko-kritický odborník je ten, na ktorom by sme mali byť závislí a koho by sme mali hľadať, keď sa chceme z Biblie dozvedieť viac.

4) Ďalšie východisko je nasledovné:
Je to tvrdenie, že sú rôzne stupne kanonicity, čiže záväznosti v Písme – niečo je záväznejšie a niečo je menej záväzné. Niektoré časti Biblie majú väčšiu autoritu ako ostatné. Dokonca panuje názor, že samotná Biblia potvrdzuje rôzne stupne autority v Písme. Ale ako sa vy a ja môžeme dozvedieť a ako by sme to vôbec mohli zistiť, ktoré sú tie záväznejšie texty a ktoré nie sú pre nás až také záväzné. Opäť sa musíme obrátiť na historicko-kritických odborníkov. Vzniká ďalší problém, lebo ani v tomto hodnotení nie sú jednotní.
     Ako potom môžeme porozumieť textu z 2Tim 3,16: “Každé písmo vdýchnuté od Boha, (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti.” Boží človek môže byť pripravený vo všetkom na každé dobré dielo. Každá časť Písma je dobrá pre náš život. Samozrejme, že sú tam rozdiely, čo sa týka učenia, napr. pravda o ospravedlnení jedine vierou. Ak o tom chceme vedieť viac, tak budeme študovať List Rímskym a List Galatským, ale nebudeme študovať Knihu Ester, ak sa chceme dozvedieť o ospravedlnení. Ale napriek rôznym dôrazom a rôznemu obsahu, čo sa týka učenia, je celé Písmo inšpirované Pánom Bohom! Celé Písmo je pre nás dobré a užitočné.

     Aké sú teda prínosy historicko-kritickej metódy, ktorá tvrdí o sebe, že je takým veľkým prínosom? V diskusii nejde o historický dôraz Biblie, o to, že Biblia je historická . Určite všetci súhlasíme s tým, že sa musíme snažiť porozumieť vtedajšej dobe a kontextu, v ktorom sa odohrali udalosti Starej a Novej zmluvy. Historicko-gramatický prístup sa vždy snažil brať to do úvahy. To všetko je v historickom prístupe k Písmu. Ale inováciou je slovo “kritický” a jeho chápanie pri štúdiu Písma. Slovo “kritický” môže byť absolútne neutrálne a môže znamenať analytický prístup k Písmu. Mohli by sme povedať, že zástancov tejto metódy nemusíme chápať hneď negatívne. Medzi technikami/spôsobmi historicko-kritickej metódy sú mnohé spoločné s historicko-gramatickou metódou.
     V prvom rade je to “textuálny kriticizmus”, ktorý sa zaoberá najmä pôvodnými jazykmi . Odborníci sa tu snažia podrobne preštudovať skoré odpisy Biblie. Naozaj sa snažia zostaviť najpôvodnejší text Biblie. Mali by sme byť vďační ľuďom, ktorí niekedy venujú celý svoj život takémuto podrobnému štúdiu. V dlhej histórii Písma boli nájdené mnohé odlišnosti medzi rôznymi odpismi Písma. Počas skúmania manuskriptov (odpisov) sa zistilo, že je tam 180 000 odlišností.. Keď počujeme takéto veľké číslo, tak si asi pomyslíme, ako vôbec môžeme dospieť k dôveryhodnému textu Biblie? Z týchto 180 000 variácií je asi 400 takých, ktoré sa týkajú dôležitých doktrinálnych vyhlásení. Ostatné odlišnosti sú v hláskovaní a v nepodstatných veciach. Z tých 400 tzv. závažnejších odlišností ani jedna nespochybňuje doktrinálnu zvesť písma ako takého.
     
   V roku 1965 som bol v západnom Berlíne. Išli sme aj do východného Berlína cez všetky tie prísne kontroly a bolo ťažké vidieť následky komunizmu. Keď sme po návrate do západného Berlína išli na letisko, videli sme obrovský bilboard s nápisom: “Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.” To je obrovským povzbudením pre nás, čo sa týka zachovania Písma. Náš Pán nás utvrdzuje, že Jeho Slovo tu bude vždy, až do večnosti. Prorok Izaiáš hovorí, že Slovo Božie zostáva na veky. Iz 40,8: “Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva na veky.” Pán Boh držal svoju ochrannú ruku nad svojím Slovom, nad Písmom, v celej histórii. Bolo by zaujímavé vidieť celú tú mravčiu prácu , ktorú mnohí ľudia urobili, keď prepisovali Bibliu. Naozaj, zbožný textuálny kriticizmus má svoje miesto pri štúdiu Písma, ale historickí kritici vnímajú odlišnosti tak, že nie je možné určiť dôveryhodný text Božieho Slova. Vysmievajú sa z tvrdenia, že Písmo je neomylné. Písmo samo osebe však tvrdí, že je neomylné. Pán Ježiš Kristus, Boží syn, Pravda, hovorí: “Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť; lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane.”  (Mt 5,17-18) Ani jedno znamienko, možno nepodstatné, z Božieho Slova nezmizne. V J 10,35 Pán Ježiš citoval: “a Písmo nemôže byť zrušené!” Ak sa náš Pán Ježiš Kristus mýlil vo svojej viere, tak potom kto Pán Ježiš Kristus je? Je naozaj Božím Synom? Je Cestou, Pravdou i Životom? Kto zomrel na kríži? Bol to iba človek? Názor nášho pána na pravdu je rozhodujúci pre každého jedného Jeho nasledovníka! On je Pravda!

Ďalšou technikou je “literárny kriticizmus”, ktorý sa zaoberá autorstvom, dobou miestom, okolnosťami, za ktorých jednotlivé spisy vznikli a pod. Aj historicko-gramatická metóda používa tento literárny kriticizmus a používa ho aj mnoho známych a dôveryhodných vykladačov Biblie. Ale historicko-kritický odborník pristupuje k Biblii s tvrdením, že texty v Biblii sú nedôveryhodné a tak výsledky ich skúmania nám prinášajú úplne iné ovocie. Napríklad v otázke autorstva kníh v Písme, kde priamo je uvedený autor, ktorý knihu napísal – aj tu historickí kritici tvrdia, že to tak nemusí byť. Historickí kritici tvrdia: “Apoštol Pavel nenapísal List Efezským, Pavel nenapísal ani pastorálne listy, apoštol Peter nenapísal 2.list Petra.”. Tvrdia to napriek tomu, že sa priamo v týchto listoch píše, že ich napísal Pavel alebo Peter. Aký vplyv to má na čitateľa, keď pristupuje k 2. listu Petra s takýmto názorom? Ak ani v tomto nemôžem listu veriť, tak môžem potom veriť vôbec niečomu, čo ten list hovorí? A kto to potom všetko napísal? Je to dôveryhodná osoba?
      Základný predpoklad historicko-kritickej metódy v tejto veci hovorí: Ako bola Biblia v dejinách prepisovaná, tak bola systematicky ničená. Jediný spôsob, ako sa môžeme dostať k tomu, čo je v Biblii pravdivé, čo pravdivé zostalo, je že sa pôjdeme spýtať historických kritikov.

Ďalšia technika, používaná historickými kritikmi, je tzv. “kriticizmus formy”. Cieľom je nájsť, identifikovať a lokalizovať rôzne literárne formy v Písme. Zbožní odborníci a vykladači Biblie tiež používajú túto metódu, lebo je skutočne veľmi dôležité, aby sme poznali jednotlivé formy textov, keď študujeme Písmo. Ale historickí kritici k tomu pristupujú iným spôsobom, a to s tým predpokladom, že nemôžeme veriť, čo Biblia hovorí. Keď napr. tvrdia, že Mojžiš nenapísal prvých 5 kníh Starého zákona, potom sa môžeme dostať k nasledovným záverom: Možno že Mojžiš niečo z tých kníh napísal, ale popri Mojžišovi je tam mnoho ďalších autorov, ktorí sa podieľali na písaní 5. kníh Mojžišových. Znovu sa musíme zastaviť a pýtať sa, aký názor mal Pán Ježiš, keď citoval zo zákona a citoval aj z rôznych častí 5. kníh Mojžišových. Pri každom takomto citáte povedal: “Mojžiš povedal alebo Mojžiš napísal.” Ale ak Mojžiš nie je autorom, ak to Mojžiš nenapísal, tak kto je Pán Ježiš? Je Božím Synom? Alebo je jednoduchom dieťaťom svojej doby a nič viac nevedel. Ale ak to je pravda, tak my nie sme spasení! Lebo v tom prípade to nebol Boží Syn, ktorý zomrel za naše hriechy. Vidíme, aký vážny problém máme pred sebou? Zdá sa, akoby Pán Ježiš tušil, že my, Jeho nasledovníci, kresťania, budeme mať také problémy v prístupe, chápaní a dôvere k Písmu. Zdá sa, že práve preto veľmi presne spomína a odvoláva sa na tie časti, o ktorých historickí kritici pochybujú alebo ich spochybňujú. Pán Ježiš k nim pristupoval ako k historickým faktom. Adama a Evu považoval za pár, ktorý skutočne existoval. Nebol to len nejaký mýtus alebo výmysel, ale tí ľudia skotočne žili. Hovoril aj o Jonášovi a veľkej rybe. V Ježišových slovách nie je ani náznak toho, že by tieto príbehy nebral ako historické fakty. Aj o celosvetovej potope hovoril ako o skutočnosti, ktorá sa stala. Aj o prorokovi Danielovi hovoril takým spôsobom, s ktorým by historickí kritici zásadne nesúhlasili. Ak sa Pán Ježiš mýlil, kto potom je? Je Božím Synom? Kto zomrel na kríži? Ak Ježiš je len dieťaťom svojej doby, potom ani vy ani ja nie sme spasení! Nie je nám odpustené a nejdeme do neba.

     Tzv. „redakčný kriticizmus“, t.j.hľadanie autorov, editirov, je ďalšia metóda, ktorú používa historicko-kritická metóda. Ich záujem je nasledovný: Akú úlohu hrali jednotliví autori pri zostavovaní Písma? Bolo viac ako 40 autorov, ľudí, ktorí napísali jednotlivé časti Biblie v priebehu 6 000 rokov a panuje názor, že oni sú editormi Písma.  Tvrdia, že títo editori, zostavovatelia vlastne iba zbierali jednotlivé materiály, príbehy, ktoré počuli, poskladali jednotlivé časti tradície a niektorí dokonca tvrdia, že títo ľudia k príbehom niečo pridali zo svojich názorov a niekedy tam vniesli polopravdy a klamstvá a svojimi názormi vlastne znehodnotili Písmo. Odborníci si kladú otázku: „Aký bol teologický dôvod, príčina, prečo to takto robili? Čo bolo ich motívom, aké boli ich pohnútky? Keď zostavovali a dávali dokopy rôzne názory a rôzne tradície, o čo im išlo?Historicko-gramatický odborník k tomu pristupuje rovnako ako v prípade kriticizmu formy.
    Historicko-gramatický študent súhlasí s tým, že autori (pisatelia) Biblie niekedy včlenili (pridali) aj ústnu tradíciu, ktorú počuli, alebo svedectvá očitých svedkov. Ale ten zásadný rozdiel je tento:Historicko-gramatický študent verí, že vśetko, čo sa dialo aj s tými biblickými textami, sa dialo pod nadprirodzeným dohľadomPána Boha. Nebrali, nechápali túto editorskú prácu ako prácu človeka, ako iniciatívu človeka. Verili,  celé Písmo je výsledkom Božej inšpirácie, Božieho vnuknutia, že celé Písmo je výsledkom Božej práce.
     Historicko-kritická metóda používa ešte jednu metódu, tzv. „obsahový kriticizmus“. Tento prístup stavia odborníka do úlohy sudcu, rozhodcu nad biblickým textom. Profesor Walter Meier jr. To opisuje takto: „Tento prístup povoľuje čitateľovi, aby bol sudcom Božieho Slova, aby mohol prípadne odmietnuť tie časti Božieho Slova ako neautentické, nenormatívne. Aby mohol odmietnuť tie časti, ktoré sa zdajú byť nelogické, nerozumné, sú niečím zvláštne alebo nepasujú do dnešnej doby. Výsledkom takéhoto prístupu je aj názor, že Pavel napísal len niečo, čo bolo významné, normatívne v jeho dobe. Napríklad keď píše, že homosexualita je hriech – dnes as tvrdí, že to bol jeho starý pohľad, starý názor na vec. My máme dnes lepśí pohľad, my to dnes vieme lepśie. Preto v niektorých častiach luteránskej cirkvi v USA prebieha ohnivá diskusia na túto tému. Máme ordinovať za kňazov ľudí, o ktorých vieme, že sú homosexuáli? Pred pár rokmi takáto otázka nikomu ani na um neprišla. S podrývaním autority Božieho Slova prichádza aj táto otázka a množstvo iných otázok, ktoré pred pár rokmi ešte neboli žiadnym problémom. Tí, ktorí sa držia neomylnosti a plnej autority Božieho Slova, sú znepokojení takýmito otázkami, takými problémami, že sa vôbec o nich diskutuje a pýtajú sa, ako potom môžeme robiť misiu a evanjelizáciu. Ako môžeme efektívne a zmysluplne vzučovať, robiť učeníkov, kresťanov a vzdelávať telo Kristovo? S takýmito dôsledkami historicko-kritickej metódz stojíme pred mnohými neuveriteľnými otázkami a problémami.
     Historicko-gramatický študent zastáva názor, že pri štúdiu Biblie je obsahový kriticizmus zbytočný a nevhodný, pretože celé Písmo je inšpirované Bohom. Cieľom historicko-gramatického študenta je naozaj seriózne, úctivé, zbožné štúdium Písma, snaha nájsť v ňom pravdu, ktorá je svätá a Božia. Tento človek pristupuje k Biblii ako žiak, ako učeník. Prichádza ako ten, ktorý je závislý na Duchu Svätom. Toto je prístup, ktorý tvrdí, že rozum je sluhom – oproti historicko-kritickému chápaniu, ktoré tvrdí, že rozum je sudca nad Božím textom.
     Znovu sa dostávame k východiskám a premisám viery. Dostávame sa k tomu, že samotná Biblia hovorí o charaktere Písma. My pristupujeme k Biblii ako študenti, ktorí chcú vedieť, čo hovorí Boh, a nerozkazujeme, čo tam má byť napísané, Nie sme sudcovia, ale sme študenti.

     Na záver chcem zosumarizovať dôsledky, ktoré prináša historicko-kritická metóda k Biblii.
Jeden príklad: V anglicky hovoriacich krajinách vyšla kniha, ktorá má názov „Kresťanský rozsudok“. Pred 25 rokmi, keď táto kniha vyšla, ľudia verili reformačným pravdám – učeniu reformácie. Požiadali sme týchto ľudí, aby prišli a prednášali na našej škole. Mali sme nádherné stretnutia na tému „Ospravedlnenie z milosti“ a „Ospravedlnenie z viery“. Ale editor tejto knihy dnes hovorí, že mnohé sa zmenilo v týchto názoroch. Tvrdí, že túto zmenu spôsobil historicko-kritický prístup. Historicko-kritická metóda viedla tohoto editora k tomu, že začal pochybovať o Božej inšpirácii Biblie a úplný zlom nastal vtedy, keď uveril, že Biblia nie je dôveryhodná, neprináša dôveryhodné učenia a doktríny. Pre neho je Biblia sk§r príbehom Božieho spásonosného pôsobenia v dejinách. Je to príbeh, ktorý si môžeme rôzne vykladať, ktorý nie je inšpirovaný Bohom. Rôzni autori Biblie podávajú len rôzny pohľad na Božie spásonosné dielo v dejinách.
   Je to veľmi smutné, čo sa deje, lebo táto publikácia mala veľmi dobrý ohlas, ale aj preto, že mz, evanjelici, deti reformácie, máme obrovské historické dedičstvo.Dnes sme svedkami toho, ako dochádza k rozkladu tohoto biblického učenia. Mnohé luteránske školy a semináre aj v USA pozývajú ako svojich profesorov tzv. univerzalistov. Títo tvrdia, že je jedno, v čo veríš. V konečnom dôsledku každý bude spasený, každý pôjde do neba. Dôležité a podstatné je to, že v týchto cirkvách , ktoré propagujú historicko.kritický prístup k Písmu, dochádza okrem rozkladu a nabúravaniu Božej autority aj k veľkému nezáujmu o misiu a evanjelizáciu. Ak je Pán Ježiš Kristus iba jednou z ciest k Bohu, tak načo nám je evanjelizácia, načo nám je misia? My v USA vidíme, že v týchto denomináciách dochádza k posunu. Denominácie, ktoré propagujú historicko-kritickú metódu, zaznamenávajú prudký pokles členstva. Mnohí ľudia odchádzajú nielen z týchto zborov, ale priamo z cirkvi. Odchádzam. Načo mi toje? Načo mi je Biblia? Iní, ktorí odchádzajú z týchto liberálnych cirkví, hľadajú cirkvi a denominácie, ktoré naozaj veria, dôverujú Božiemu Slovu, žijú podľa neho. A tieto – mohli by sme povedať konzervatívne cirkvi – rastú, evanjelizácia rastie a misia prekvitá. Môže sa zdať, že historicko-kritická metóda je úplne neškodná pri štúdiu Biblie, ale jej východiská, jej premisy, keď sú sústavne aplikované, majú fatálne, smrteľné následky na duchovný život.
Amen.