Slovenské evanjelizačné stredisko — evs.sk

Doc. Ján Grešo

     Podľa názvu tejto prednášky by sa malo uviesť všetko, čo patrí ku kresťanskej viere, alebo ak to zoberiem osobne, téma je tak formulovaná, že mám hovoriť o svojej osobnej viere a povedať všetko, čo verím.

To sa nedá za pol hodinu. Takže to, čo budem hovoriť, bude len torzo, zlomok.  Nakrátko poviem niečo o formulácii témy „Komu a čomu verím“. Bolo by ju možné formulovať aj inak: „Čo patrí ku kresťanskej viere“. Ale pôvodná formulácia v 1. osobe jednotného čísla je dosť dôležitá a páči sa mi. Aj keby bola formulovaná inak, bol by som ju hovoril v 1. osobe j. č. To síce nezvyknem hovoriť a kde len môžem, vyhýbam sa 1. osobe, aby som nehovoril o sebe, ale v tomto prípade je potrebné zaujať stanovisko a povedať, čo verím aj ja. Tak by som chcel povedať a veriť, že to, čo kážem a učím na fakulte, je podložené osobnou vierou. K tejto formulácii ma vlastne vedie niečo, čo sme sa učili na konfirmačnej príprave, a to Lutherovo vysvetlenie Viery všeobecnej kresťanskej v Malom katechizme. Dúfam, že to všetci poznáme: „Verím, že ma Pán Boh, ako aj všetky ostatné stvorenia ráčil stvoriť a dal mi telo a dušu, atď.“ Alebo: „Verím, že Ježiš Kristus, pravý Boh pred vekmi od Otca splodený i pravý človek z Márie panny narodený, je mojím Pánom, atď.“ Alebo tretí článok Viery všeobecnej kresťanskej: „Verím, že zo svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána, veriť ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, atď.“    Všimnite si, že Luther tam vysvetľuje Vieru všeobecnú kresťanskú v 1. osobe. Môžem povedať, že je to geniálny spôsob, lebo tým naznačuje, že pri viere nejde o niečo, čo by som sa mal len svojím rozumom, svojím intelektom naučiť, aby som to vedel kedykoľvek zopakovať a každému povedať, ale že tu ide o najosobnejšiu záležitosť. To aj z tejto témy vyplýva, že tá viera má byť živá. My si v tejto chvíli uvedomujeme aj pri geniálnom Lutherovom vysvetlení jednotlivých článkov Viery všeobecnej kresťanskej, že viera je bezpodmienečná, najhlavnejšia záležitosť a starosť ľudského života. Trochu tu používam výrazy jedného  mne veľmi blízkeho teológa, Pavla Tillicha, ktorý sa zamýšľal nad tým, čo to vlastne náboženstvo je a povedal : „Náboženstvo je to, čo sa človeka bezpodmienečne týka.“ alebo v inom preklade: „Náboženstvo je to, čo má byť najvyššou starosťou človeka.“
     My máme v živote všelijaké starosti, aj veľmi dôležité, ale nič nemôže prevýšiť to, čo je obsahom viery.  Pretože táto záležitosť rozhoduje o otázkach bytia a nebytia človeka a všetko ostatné je hodnotovo, hierarchicky pod tým. Takže je potrebné hovoriť v 1. osobe.

Čo teda verím?
Opakujem, že to budú len fragmenty, ale to, čo poviem, sa mi zdá pre mňa osobne veľmi dôležité a verím, že aj pre mnohých ďalších. Začnem Lutherovým vysvetlením, že ma Pán Boh stvoriť ráčil so všetkými tvormi, dal mi telo i dušu, oči, uši, atď. Ak to chceme trochu modernejšie vyjadriť, tak by sme mohli povedať: „Verím, že ja, (každý si to môže zopakovať pre seba) nie som na svete kvôli nejakej náhode, nejakému náhodnému vývoju, ale že som výsledkom premysleného zámeru Niekoho.“ A to je mimoriadne dôležité. Uvedomme si, že ak by som sa chápal len ako výsledok, ako prášok nejakého náhodného vývoja, ako prášok, ktorý je, a nemusí byť, tak je to katastrofa pre môj život. Z toho vyplýva tzv. nihilizmus. Nihil znamená nič a nihilizmus znamená, že nemám nič pevného, v čo by som mohol veriť a na čo by som mohol oprieť a zavesiť svoj život. Ale v tej chvíli, keď si uvedomím: „Boh ma stvoril“, tak v tej chvíli viem, že tu nie som izolovaný tvor, ktorý poletuje niekde vo vesmíre, ale že Boh ma tu chcel mať. To si môže povedať každý človek a to je úžasný základ  takej pevnej životnej dôvery a spoľahlivosti.
     Nielen mňa stvoril Pán Boh, nielen nás všetkých stvoril a postavil nás do tohto sveta, ale aj všetko ostatné v prírode; to znamená všetky živočíchy, všetky rastliny, všetky organické veci, vrchy a všetko ostatné – to všetko je Jeho dielo. Mnohí ľudia povedia, že to vzniklo náhodným vývojom, ale tak sa mi zdá, že čím ďalej pokračuje prírodoveda, tým ťažšie bude ignorovať Pána Boha. Veda objavuje nové a nové veci, ktoré nás uvádzajú do úžasu. Stačí sledovať v TV niektoré seriály o prírode a človek upadá do úžasu, čo všetko v prírode existuje. Ja nedokážem nič z týchto vecí vidieť izolovane. Ani prírodovedecké knihy nedokážem čítať izolovane. Pre mňa sú prírodovedecké knihy náboženské knihy, bez ohľadu na to, či ich písal veriaci človek alebo ateista. lebo tam mi je predstavená galéria diel, s ktorými ja spájam bezpodmienečne Pána Boha ako Stvoriteľa a každým takýmto stvoreným objavom stúpa moja veľká úcta pred týmto Stvoriteľom.
     Budem teraz citovať výrok jedného genetika, ateistu. Genetici poznajú ten genóm – genetické informácie. Závidím im, že poznajú do dôsledkov, ako to všetko existuje, funguje. Tento genetik, tento ateista povedal takýto výrok: „Ten genóm, (t.j. tie informácie, ktoré v každej bunke nosíme), ten fenomén je taký zložitý, taký komplikovaný a zároveň taký účelný, že i keby bol Boh, ani Boh by to nemohol vymyslieť.“ Na prvé počutie to človeka trochu zarazí. Ale nakoniec sa mi zdá, že toto je ateistické vyznanie viery v Pána Boha. Pretože keď tento človek hovorí, že ani Boh by to nemohol vymyslieť, tak predpokladá, že to niekto musel vymyslieť, že si bez mysliaceho subjektu, bez mysliacej bytosti toto nedokáže ani predstaviť, nech ho už pomenuje akokoľvek. My si však uvedomíme: „Ten Boh je omnoho väčší, ako si my predstavujeme.“ Sme vďační za to, čo nám dal Pán Boh o sebe vedieť. On je však omnoho väčší a čím ďalej je veda a čím dôslednejšie bude človek myslieť, tým ťažšie bude neveriť v Pána Boha.

     V tohoto Boha – ak mám pokračovať v 1. osobe – v tohoto Boha ja verím. Vo Viere všeobecnej kresťanskej je napísané: „Verím v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme.“ To sa nám zdá celkom samozrejmé, ale ak si predstavíme štádium ľudstva, kedy ľudia verili, že hviezdy sú určité božstvá, ktoré určujú osud človeka a že tieto hviezdy sú predstaviteľmi nejakého temného, slepého  osudu, tak v tých ľuďoch vznikal strach, čo mi hviezdy môžu povedať. Ale v tej chvíli, keď ja čítam všemohúci Stvoriteľ neba a zeme, to znamená všetkých, aj tých hviezd, v tej chvíli strácajú hviezdy akúkoľvek božskú dôstojnosť.  To všetko je Božie dielo a ja sa nemusím týchto hviezd báť. Znamená to, že ľudia, ktorí prijali vieru vo všemohúceho Pána Boha ako Stvoriteľa vesmíru a aj všetkých týchto hviezd, boli v tej chvíli oslobodení od všetkých povier a všetkých démonických a diabolských strachov. Preto musím povedať: „Pretože verím v Boha Otca, všemohúceho Stvoriteľa neba i zeme, tak nemôžem veriť v hviezdy, nemôžem veriť v astrológiu, ani horoskopy, ani v žiadne povery, lebo tým všetkým  by som urážal svojho Stvoriteľa a dopúšťal sa hriechu a priestupku proti 1. Božiemu prikázaniu.“
     Pri tomto 1. článku treba povedať aj niečo osobné. Keď poviem: „Boh ma stvoril“, tak beriem to krásne posolstvo Starej zmluvy, ale predovšetkým to, čo priniesol Pán Ježiš, že som Božie dieťa, že Boh vedie môj život a vedie aj život všetkých nás. Duch Svätý nás o tom presviedča podľa Listu Rímskym v kapitole 8, že sme Božie deti, čo sa nám na prvé počutie ani nechce veriť. Ak prijmeme svedectvo Ducha Svätého, tak sa rozhostí v nás presvedčenie: „Ja som Božie dieťa“, a to nesmierne pomáha v ľudskom živote. Ja som Božie dieťa nielen vtedy, keď sa slnko šťastia (toho bežne chápaného šťastia) na mňa usmieva. Vtedy je ľahké veriť v Pána Boha: „Vďaka, Pane Bože, že mi dávaš toľko požehnania a šťastia do života.“ Ale ja som Božie dieťa aj vtedy, keď prídu ťažkosti, a vtedy nie je ľahké veriť. Keď sa ľuďom stane niečo, čo nechceli, keď sa im nesplní niečo, za čo sa modlili, vtedy sa mnohí jednoducho rozchádzajú s Pánom Bohom. Viera, že ja som Božie dieťa, tá musí pretrvať aj v situácii, keď sa mi nevodí dobre. Hoci nerozumiem, čo sa so mnou deje, mám privilégium zachovať si istotu: „Ja som Božie dieťa a z Božích rúk ma nikto a nič nemôže vytrhnúť.“
     Táto istota je nádherne vyjadrená na konci 8. kapitoly Listu Rímskym. Pavel najprv teologicky uvažuje a potom je tak vnútorne nadšený tým, k čomu ho jeho teologické myšlienky priviedli, že koniec tejto kapitoly je vlastne básnickým, poetickým vyjadrením tejto istoty. „Nech sa stane so mnou čokoľvek, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké tvorstvá, ani vtedy, keď som chorý, ani keby som musel život obetovať, nič z toho ma nemôže odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, mojom Pánovi.“ V tejto jedinej vete, ktorú verím a ktorú určite veríte aj vy, v tom je ohromná opora. Mnohým ľuďom práve toto pomáhalo a pomáha, aj keď majú ťažkosti. Ťažkostí je veľa. Stačí krátky rozhovor v autobuse, aby si človek uvedomil, koľko Božej sily a istoty je potrebné, aby človek v tom všetkom vydržal, pozitívne vydržal. Takže: „Som Božie dieťa za všetkých okolností.“

     K 2. článku: „Verím v Ježiša Krista, môjho Pána“, alebo Lutherovými slovami: „Verím, že Ježiš Kristus je mojím Pánom.“ Ježiš Kristus ma fascinuje ako pravý Boh a ako pravý človek. Obe tieto stránky treba prízvukovať. Všimnime si: „Pravý človek“. To je veľmi dôležitá vec. Ježiš Kristus ako pravý človek vstúpil do tohto nášho sveta. Do akého sveta vstúpil? Nám sa zdá, že je to normálny svet. Sú tu dobré veci aj zlé veci. Vytvorila sa určitá predstava, čo to znamená byť normálny. Poznáte určite vetu: „A si ty normálny!?“, ktorú používame, keď sa niekto správa trochu odlišne od bežného spôsobu správania. Máme teda vytvorenú určitú predstavu normality. Ale je to dobrá predstava? Môžeme si myslieť, že je to dobrá predstava, ale v momente, keď vstúpi do tohoto zdanlivo normálneho sveta Ten, ktorý je skutočne normálny, to znamená: „Ten, ktorý formuje svoj život podľa jedinej správnej normy, podľa Božej vôle, podľa Božieho zákona“, v tej chvíli sa ukáže, že my nie sme tak celkom normálni, ako sme si mysleli.
     Toto je pôsobenie Ježiša Krista. Pre mňa je On jediný normálny, pravý človek. Vstúpil do nenormálneho sveta a keď sa ľudia stretali s Ním, s Jeho slovami, s Jeho spôsobom života, tak tí citliví si to uvedomili a položili si otázku: „Som ja normálny v porovnaní s týmto Ježišom Kristom?“ Mnohých to tak naštvalo, že Ho nechceli mať na tomto svete. Aj Ho nakoniec ukrižovali. Ale ja verím v Ježiša Krista, v pravého Boha a pravého človeka, ako normálnu ľudskú bytosť. Kedykoľvek prídem do Jeho blízkosti, tak si vždy musím klásť otázku: „Som ja normálny?“ Objavujem mnohé veci, v ktorých nie som normálny v porovnaní s Tým, ktorý je jedinou normálnou ľudskou bytosťou. Vtedy človek vždy túži, aby tie nenormality mohol nejakým spôsobom odbúrať a priblížiť sa k Tomu, ktorý jediný je normálny.
     Pohybujeme sa však vo svete, kde nás obklopuje mnoho nenormality, je tu intenzívny tok informácií, lepí sa to na nás a tam veľmi ľahko zabudneme na túto normu. Preto je potrebné a životne dôležité, prichádzať k Tomu, ktorý je pravý Boh a pravý človek a ktorý predstavuje normálne ľudské bytie. Prichádzať pravidelne – to znamená pravidelne si čítať evanjeliá. To je jediná cesta. Cenné je, keď si každý deň podľa určitého rozvrhu prečítame aspoň niekoľko veršov. Keď príde ťažká choroba, tak beriete antibiotiká a tu by sme potrebovali intenzívne stretávanie sa s Ježišom. Preto jedna kapitola denne, to by malo byť minimum, čo si prečítame preto, aby sme si obnovili obraz normálneho. Aby sme sa ponorili do atmosféry normálneho Kristovho bytia. Som veľmi vďačný za to, že v Pánovi Ježišovi môžem vidieť normálnu ľudskú bytosť.
     Dojíma ma Ježišova ochota odpustiť. On dokázal odpustiť Petrovi. Pripomeňme si rozhovor vzkrieseného Pána s Petrom, tú trojnásobnú otázku: „Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ?“ Trojnásobná otázka ako jednoznačná narážka na trojnásobné zapretie pri Ježišovom procese. A Pán Ježiš tomuto človekovi odpustil. Slovo odpustenia sa tam síce nevyskytuje, ale tým, že mu dáva nové poverenie, znova  ho povoláva do služby nasledovania Pána Ježiša a odpúšťa mu, aj keď slovo odpustenia tam nie je povedané.
     Pripomíname si trpiaceho Ježiša Krista na kríži. Videli ste film „Ukrižovanie Krista“? Spôsobili Mu nepredstaviteľne veľkú bolesť a ponížili Ho. Jeho – čistého a svätého ponížili, ako len možno ponížiť. A On vtedy, kedy by sme predpokladali, že môže normálne prekliať týchto ľudí, On sa modlí práve za tých, ktorí Mu spôsobili tú najväčšiu bolesť a poníženie. Modlí sa: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Dojíma ma tiež, že taký Štefan (Sk 7) sa dokázal poučiť od Pána Ježiša a v podobnej chvíli hovorí: „Pane, nepočítaj im tento hriech.“ teším sa, že aj mne tento Pán Ježiš odpúšťa, čím všetkým som Ho aj ja zarmútil. Zároveň si však musíme uvedomiť, že Pán Ježiš s týmto odpustením spája  aj požiadavku, aby sme aj my boli ochotní odpustiť. Je to veľmi ťažká vec. Keď nám niekto spôsobí nejakú veľkú bolesť, tak to s nami poriadne zatrasie a my nie sme tak skoro ochotní odpustiť. Ale práve v tej chvíli by nám mali prísť na myseľ všetky tie výroky Pána Ježiša, ktorými nám odpúšťa naše hriechy a tiež podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, ktorému bol odpustený obrovský dlh a uvedomiť si: „Veď ja žijem z toho odpustenia.“. To by nám malo pomôcť. To je dôsledok tej viery, o ktorej sa hovorí v Liste Galatským v 5. kapitole, aby sa to ovocie viery aj takýmto spôsobom mohlo prejaviť.
     Dojíma ma Ježišova starostlivosť o tých, ktorí si úplne skazili, zbabrali život. V evanjeliách to patrí medzi krásne, svetlé stránky. Pán Ježiš si pritom nevšímal kritiku, teda všímal si ju, ale nedal sa zabrzdiť kritikou tých farizejov, ktorí veľmi nástojili na kultickej čistote. On mal na pamäti predovšetkým tých ľudí, ktorým treba pomôcť, ktorí si pokazili život, ktorí si nevedeli dať rady so svojím životom. A táto Jeho metóda uznať tých ľudí a otvoriť im budúcnosť, že táto metóda pomohla. Taký Zacheus dokázal urobiť zásadnú zmenu vo svojom živote. Aj Matúš, Lévi, sa dal povolať za učeníka. Pán Ježiš mnohým ľuďom otvoril novú cestu  a to je dôkaz toho, že išiel dobrou cestou.
     Pred dvomi týždňami som pozeral v TV Orientácie a tam vystupovali ľudia, ktorí, ktorí sa oslobodili od drogovej závislosti. Boli to manželia, ktorí spomínali, že to nebola jednoduchá vec. Žena spomínala: „Keď mi povedali, že Ježiš môže pomôcť, najskôr som to považovala za bláznovstvo. Povedala som: ’Čo mi to tu rozprávaš za hlúposti!’ Ale ten Ježiš mi skutočne pomohol. A vtedy, keď som mohla do WC zahodiť všetky tie prášky, vtedy som pocítila skutočnú slobodu.“ Keď človek počuje takéto svedectvo, musí si skoro s takým tomášovským zahanbením uvedomiť: „Ježiš Kristus má aj dnes takú moc pomôcť ľuďom, aby sa s Jeho pomocou dostali ku skutočne novému životu.“
     Verím Ježišovej zvesti o kráľovstve Božom. Pán Ježiš priniesol zvesť, že kráľovstvo Božie je prítomné už v Jeho dobe, keď napríklad vyhnal démona z človeka nemého a hluchého. Farizeji Ho obvinili, že to vyháňanie robí pomocou Belzebuba. Pán Ježiš im najprv povedal, že je to logický nezmysel a že by tak diabol bojoval proti diablovi. Potom povedal mimoriadne dôležitú vec, ktorú máme mať na mysli: „Ak ja prstom Božím vyháňam démonov, tak určite k vám prišlo kráľovstvo nebeské.“ A tak každý svoj uzdravujúci akt, aj akt odpustenia, vyhlásil Pán Ježiš za ostrovček realizovaného Božieho kráľovstva. On zakladá realizované kráľovstvo Božie. On a Jeho pôsobenie -  to je horčičné zrno, z ktorého sa má kráľovstvo rozrastať. A nás volá, aby sme nasledovaním Pána Ježiša šírili kráľovstvo Božie a tvorili jeho ďalšie ostrovčeky. Keď volá napríklad: „Hľadajte najskôr kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť“, tak nás vyzýva k tomu, aby sme sa snažili vo svojom okolí (napríklad v tom Jeruzaleme, potom aj v Judsku a Samárii) utvoriť kúsok kráľovstva Božieho. To robíme vtedy, keď nasledujeme Pána Ježiša. To je Jeho výzva.
     Viera v kráľovstvo Božie, ktoré sa raz uskutoční v plnosti, ma vedie k viere, že nakoniec zvíťazí dobro, láska a spravodlivosť. V tomto svete to vôbec nie je také samozrejmé veriť. Každý večer nás TV kŕmi všelijakými zločinmi a premyslenými podvodmi. A ja mám veriť, že nejakým spôsobom dôjde k tomu, že raz bude vládnuť dokonalá spravodlivosť? Vychádzajúc z tohoto sveta by to bolo ťažké veriť, ale spolieham sa na to, že Ježišovo posolstvo o kráľovstve Božom, ktoré sa raz bude realizovať, že je pravdivé a že On , ktorý je Pánom neba  a zeme, a ktorý povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“, že On to privedie ku takémuto koncu. Krásny je výrok Pavlov na konci 12. kapitoly Listu Rímskym: „Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrým premáhaj zlé.“ To znamená: „Ty, človeče, nedaj sa premôcť myšlienke na víťazstvo zla ani vtedy, keď ťa obklopí množstvo tohoto zla. Aj v tejto situácii si musíš zachovať istotu, že nakoniec zvíťazí Božie dobro a Božia spravodlivosť.“
     Verím, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a že je Pánom. Je dnes aj mojím Pánom, napriek tomu, že existuje množstvo všelijakých pánov. Pre mňa je dôležité, aby som dnes Jeho, živého Pána, prijal za svojho. Aj o to sa človek musí snažiť, lebo tých všelijakých tendencií je samozrejme mnoho. Neraz klesáme a robíme aj niečo také, čo je v rozpore s vierou, že Ježiš je mojím Pánom. Ale znovu a znovu sa treba prebojovať k tejto istote: „Ježiš Kristus je naozaj mojím Pánom.“

     Bolo by treba povedať ešte o Duchu Svätom. To je ten 3. článok. Z Luthera si ho môžeme zopakovať, ale ja chcem povedať toto: Duch Svätý nám dáva všelijaké charizmy. Medzi nimi sa niekedy zdôrazňuje hovorenie jazykmi a všelijaké senzačné veci. Ak Duch Boží takto pôsobí, tak to Jeho pôsobenie berieme na vedomie. Ale v zoznamoch tých chariziem, tých darov je uvedená napríklad aj diakonia, to znamená služba. A tak musím povedať: „Charizmatik je každý človek, ktorý dokáže s trpezlivosťou a za dlhé roky ošetrovať imobilného človeka, venovať sa tým, ktorí nevyhnutne potrebujú jeho pomoc. Človek sám zo svojej sily by to sotva dokázal, ale tam, kde prichádza pomoc Ducha Svätého, kde prichádza Božia milosť, tam všetko toto môže byť človeku dané a človek je vďačný za to, že to dokáže konať.
     Za to, že nám Pán Boh všetkým dáva silu veriť a prebojovať sa vždy k novej viere, aj keď prichádzajú problémy a starosti, za to Mu určite patrí naša vďaka a sláva!