|
Curt Westman
Voláme na Teba, Pane, Ty si pastier Izraela a strážca. Si pastierom všetkých, ktorí sú Abrahámove deti pre vieru v Pána Ježiša Krista. Veď naše myšlienky, aby sme rozumeli Tvojej vôli a Tvojej sile. Aby sme sa netrápili a neslúžili mŕtvemu bohu. Pozri na nás s milosťou. Amen
2M 3, 1-10 V týchto veršoch čítame o veľmi vzdelanom egyptskom princovi, ktorý vyrástol v bohatstve a nádhere. Ale 40 rokov bol teraz na púšti ako pastier.
Všetky Mojžišove veľké a nádherné sny sú zničené. Všetky jeho vízie sú zlomené. Nádej sa stratila v horúčave púšte. Všetky múdre myšlienky a ľudské východiská zhoreli. Počas tých 40 rokov to museli byť podobné dni. Predstav si, byť vzdelaný v každej egyptskej múdrosti, keď si princom a všetci sa pred tebou skláňajú. Žiješ svoj život medzi intelektuálmi v Egypte – a potom 40 rokov na púšti. To je poriadna zmena! Mojžiš sa musel cítiť sám, žiadny človek na rozhovor. Keď je človek úplne sám, vtedy má dostatok času na to, aby premýšľal.
V dnešnom svete mnohí utekajú od tichosti. Radšej si zapnú rádio alebo TV. Utekajú od ticha a samoty. Mojžiš nemal žiadne rádio, ani mobil, ani telefón. Preto bol pre neho poriadny šok, keď videl horieť ker. Možno v tej suchej púšti predtým už niekde videl horieť ker, ale tento horel tak, že nezhorel. Toto sa deje len vtedy, keď je tam Boh. Ja som v mojom živote tiež často horel pre rôzne myšlienky a misijné vízie. Myslel som si, že mám víziu, myslel som si, že je to Boh. Na začiatku to vo mne rýchlo horelo, ale po chvíli zostal len popol. Nakoniec sa ukázalo, že to bolo len také moje zapálenie. Mojžiš je v tom tichu, či chce, či nechce. Hovorí si: „Idem sa pozrieť na tento úžasný zjav. Ker horí a horí bez toho, aby zhorel.“ Drahý priateľ, žiadna múdrosť Egypta nedokáže nahradiť spoločenstvo s Bohom. Nič nedokáže nahradiť tú múdrosť, ktorú získavame v samote s Bohom. Ľudská múdrosť a vzdelanie nám môžu dať vysoké pozície medzi ľuďmi. Slúžiť Bohu – to je jedna vec , ale skutočne byť použitý Bohom - to je druhá vec. Ten, koho má Boh použiť, musí mať úplne inú kvalifikáciu, ako je egyptská múdrosť. Rozprávame o múdrosti a skúsenostiach, ktoré človek získava len vtedy, keď je sám s Bohom. Musí prísť nejaký okamih do nášho života, kedy je Boh skutočne živý a taký skutočný pre nás, že sa s nami bude diať to, čo sa dialo s Mojžišom. Že si zobujeme topánky, lebo stojíme na svätej zemi. Tá svätá zem, to môže byť aj doma, kde sa stretávame na modlitbách a k čítaniu Biblie, môže to byť aj naša komôrka srdca, kde sa modlíme. Musí to byť okamih, kde stretávame niečo také, ako stretol Mojžiš v tom horiacom kre – kde Boh nie je iba Bohom, ale kde sa pre nás stáva svätým Bohom. Kde si kľakneme pred Ním, pred Tým, ktorý sa vo svojej milosti rozhodol ponížiť sa za stratených hriešnikov.
Keď mňa našiel Pán Ježiš, bol som taký odpad spoločnosti. Nikto ma nechcel, nikto ma nechcel použiť, pretože ma nemali na čo použiť. Ale žiadny človek nepadol tak hlboko, aby sa jeho život nemohol zmeniť. Pre Boha je však často ťažšie zmeniť ľudí, ktorí sú šťastní, ako tých, čo sa trápia. Ale či si z ľudského pohľadu šťastný a úspešný alebo nie si, Boh má plán s tvojím životom a chce použiť práve teba. V 2M 3 vo verši 10 Boh hovorí: „Choď teraz, pošlem ťa k faraónovi.“ Prečítaj si aj predchádzajúcu kapitolu. Spoznáš celú históriu Mojžišovu, ktorý vlastne zničil všetko tým, že zabil Egypťana. Preto to posledné miesto, kde by Mojžiš chcel ísť, je ísť ku faraónovi. Viem si predstaviť, ako Mojžiš Pánu Bohu hovorí: „Pošli ma kde chceš, len nie do Egypta k faraónovi.“ Mojžiš začal svoje účinkovanie v Egypte bez toho, aby mal povolanie od Boha. Naše telo dokáže byť náboženské, ale nie každá túžba a každé zapálenie je od Boha.
Čítame ďalej verše 11 – 15. Keď Mojžiš žil v Egypte, videl ako boli jeho súkmeňovci utláčaní. Chcel im teda pomôcť, ale skončilo to tým, že zabil Egypťana. Je nebezpečné pracovať pre Boha bez toho, aby nás Boh povolal. Z vlastnej skúsenosti by som ti chcel povedať: „Dobre si rozmysli, čo hovoríš vo svojich modlitbách Bohu.“ Keď som bol kresťanom asi 2 roky, mal som rozprávať na stretnutí asi 200 km od miesta, kde som býval a hodinu pred stretnutím sme mali modlitby. Keď sme sa v tej miestnosti sklonili, zdalo sa mi, že niečo ťažké prišlo do môjho srdca. Zabudol som, že stojím pred živým Bohom. Myslel som len na tých ľudí dookola. Rozmýšľal som nad tým, aby som sa modlil „pekne“. Tak som sa chcel modliť, aby si tí okolo mňa mysleli, aký som dobrý a zbožný muž. Hoci som bol len na začiatku mojej cesty, vedel som, že keď sa budem správať pokorne, tí ostatní to ocenia. Tak som vo svojej modlitbe nachádzal slová, ktoré zneli veľmi pokorne. A tak som hovoril: „Drahý Bože, rob so mnou, čo len chceš v mojom živote, len ma drž na kolenách.“ Vtedy som nemyslel na to, že som skutočne pred Bohom. Ja som sa modlil pre ľudí. Ale Boh tú modlitbu počul. Buď opatrný, čo hovoríš, keď sa rozprávaš s Bhom. Niektorí hovoria, že keď sa dobre alebo silno modlíš, vtedy Boh počuje. Ale ja som vo svojom živote zažil, že aj keď som hovoril veci, ktoré som nemyslel až tak silno, Boh ich počul. Pretože Boh je realita.
Mojžiš sa snažil, ale skončilo to tým, že musel utiecť. Utekal, aby si zachránil život a to najbezpečnejšie miesto bola púšť. Keď je viera v Boha len taká fasáda, vždy nás to nakoniec dovedie na púšť. To miesto, ktoré sa teraz Mojžiš najviac bojí navštíviť, je Egypt. Myslím, že Mojžiš by teraz vzal od Boha radšej akékoľvek iné povolanie. Predstav si – 40 rokov v púšti a mať len ovce, s ktorými sa človek rozpráva. Každá iná alternatíva je lepšia, len nie Egypt. Boh hovorí Mojžišovi: "Posielam ťa k faraónovi.“ Mojžiš, ktorý sa voľakedy cítil silný a múdry v tej egyptskej múdrosti, prišiel po 40 rokoch samoty na iné myšlienky. Hovorí Bohu: „Kto som ja?“ Nie je to pokorné?! Ale možno je to podobná pokora, ako keď som sa ja modlil pre ľudí. Znie to pekne, keď povieme: „Kto som ja, malý človek?“ Ale ako keby nám Boh odpovedal: „To je zlá otázka. Je tak málo dôležité, kto si ty, Mojžiš. Je tak málo dôležité, čo ty dokážeš alebo nedokážeš. To, čo je dôležité, je to, kto som Ja“, hovorí Boh, „a či pôjdem s tebou.“ Preto, Mojžiš, nájdi si čas, aby si zistil, kto som Ja v skutočnosti a či s tebou budem kráčať. Lebo keby si len trochu tušil, kto som Ja, nič by ti nezabránilo, aby si mi neslúžil.“
Vo verši 13 sa hovorí: „I povedal Mojžiš Bohu: Ak pôjdem k Izraelcom a poviem im: Boh vašich otcov ma poslal k vám a oni sa ma opýtajú: Aké je Jeho meno? Čo im poviem?“ 40 rokov v tichosti a samote mení myšlienky. Teraz už Mojžiša netrápi tak veľmi, čo spraví, ale ho trápi, čo povie ostatným ako odkaz od Boha: „Čo poviem, kto ma poslal?“ Boh mu odpovedal: „Povedz: SOM ma poslal.“ Len Boh sa môže takto prezentovať. Ja tu dnes tiež môžem povedať: „Ja som.“ Ale keď Boh v noci zastaví moje srdce, tak tu už zajtra nemôžem stáť a povedať: „Ja som“, lebo tu už nie som. Som tu len dovtedy, kým Boh chce udržať môj život. Boh je ten jediný, ktorý nezávisle na iných môže povedať: „Ja som.“
Boh odpovedá Mojžišovi, čo má povedať. Mojžiš bol len tým, ktorý počúval to slovo pri kre . Ale teraz zrazu prišiel deň, keď z toho, ktorý len počúval slovo, sa stal činiteľ slova. Čítame to vo veršoch 16 – 22. Boh hovorí Mojžišovi dopredu, že ich faraón nepustí. Nie je to veľmi povzbudzujúce hneď na úvod služby. Ale aj tak je to povzbudzujúce. On urobil to isté aj so Šimonom Petrom. O Šimonovi môžeme povedať, že jeho meno znamená človeka, ktorý má akoby rozdelenú myseľ. Prestav si, že by takéto bolo tvoje prvé stretnutie s Pánom Ježišom. Bol by si na nejakom stretnutí, prišiel by si dopredu a farár by ti povedal: „Viem, kto si. Si ten rozdelený človek, na ktorého sa nedá spoľahnúť.“ Myslím si, že by som hneď opustil takéto spoločenstvo. Znie to tak bez lásky. Ale naopak, je tam láska. On hovorí Šimonovi Petrovi: "Ty si Šimon" a ďalej mu hovorí: „ale budeš sa volať Kéfas, Skala, Peter.“ Petrova cesta nebola bezbolestná, ale viedla správnym smerom. Ten, ktorý bol rozdelený, sa stal skalou.
Teraz Boh hovorí, že budú ťažkosti. Keď v našej službe prichádzajú ťažkosti, všetko vyzerá beznádejne, ale v tejto situácii Mojžiš vie, že pre Boha to nie je žiadne prekvapenie. Protivenstvá v službe boli pre mňa často prekvapením. Bolo to asi preto, že som málo počúval Boha. Prišli ako prekvapenie. Často som si myslel, že Pán Boh ma nemôže použiť. Diabol chce , aby sme sa na seba pozerali a vtedy si povieme ako Mojžiš: „Veď kto som ja?“ a zostaneme sedieť na púšti. Ale keď Mojžiš dostal odpoveď na svoju otázku, Pán mu hneď povedal: „Choď!“ Ja som tu dnes možno taký odvážny, lebo vám len prinášam slovo, ale Tomu, ktorý poslal to slovo ako taký telegram, Tomu môžeme dôverovať. Dnes ti chcem povedať od Boha: „Choď! Ja ťa posielam.“ A to je osobné. To dôležité nie je – Kto si ty, ani tvoje pády a sklamania, alebo tvoja frustrácia. To, čo je dôležité, je Ten, ktorý hovorí: „Ja ťa posielam.“
Keď som bol prvák na teológii, mal som byť na jednom stretnutí niekoľko km od miesta, kde sme študovali. Veľmi som sa trápil, čo budem kázať v ten večer. Čítal som si, modlil som sa, potil som sa a písal som. Aj tak som sa cítil tak ťažko, keď som stál pred tými ľuďmi - ľuďmi, ktorí žili svätý život s Bohom. Oni poznali svoju Bibliu, svojho Boha. Zrazu k nim prišiel jeden, ktorý vedel veľmi málo a mal ich vzdelávať. Ale Boh mi povedal: „Ty im len povedz, čo som Ja spravil v tvojom živote a povedz aj to málo, čo vieš.“ Aj dnes sa mi často stáva, keď sa pripravujem, že plačem, lebo viem tak málo. Ten večer som ľuďom povedal: „Ja sa musím pred vami priznať, že keď som sa dnes pripravoval na toto stretnutie, tak som väčšinou plakal, lebo moje poznanie a porozumenie je také ohraničené. Keď sa stretnutie skončilo, prišiel ku mne jeden starý muž a povedal mi: „Mladý muž“ – viete, to bolo pred mnohými rokmi a vtedy som mal ešte tmavé vlasy – „ak ty rozumieš tak málo, prečo potom kážeš?“ A ja som mu povedal: „Tak to ti poviem, prečo. Ten, kto ma povolal, Ten mi sľúbil, že ma bude používať viac, ako ja dokážem porozumieť. To dôležité nie je: Kto som ja, ale dôležité je: Kráča On so mnou?“ Ja som nemal veľkú odvahu byť teraz mesiac na Slovensku. Stretávam sa tu dnes s vami, s dozorcami, s farármi, s ľuďmi, ktorí sú na konferencii. Čo mám ja povedať vám, ja, ktorý som nikdy nemal byť narodený?! Ale Boh zmenil moje myšlienky. Nemal som dostatok peňazí, aby som cestoval na Slovensko, ale prišli za mnou z jednej firmy a povedali, že počuli, že mám ísť na Slovensko. Pýtali sa ma: „Kto ti zaplatí cestu?“ „Nikto.“ „Tak ako tam teda budeš žiť?“ Odpovedal som: „No to bude ešte zaujímavé.“ Na to mi povedali: „Naša firma ti dá plat za ten mesiac.“ Ja a moja žena často ďakujeme Bohu, že sme takí chudobní, že nemáme peniaze, aby sme robili to, čo Boh nechce. Čiže, keď Boh nechce, aby som išiel na Slovensko, tak tam neprídem. Ale On to zariadil, aby som išiel, tak cítim odvahu. Potom mám vieru, že Pán Boh ma môže použiť viac, ako mám odvahu a možno viac, ako vidím.
Keď chceme slúžiť Bohu, nesmieme odísť z Jeho blízkosti. lebo keď stratíme kontakt s Ním, tá zodpovednosť nás zničí. Potom vidíme len problémy, ako tie ženy, keď išli k hrobu. Ale aké boli nadšené potom, keď išli domov. Keď slúžime len mŕtvemu Ježišovi, príde na nás veľa problémov. Sme len pár krokov od toho, keď je všetok náš entuziazmus a všetka naša radosť preč. Kto odvalí ten ťažký kameň? Často sa zamestnávam nesprávnymi vecami. Hovorím Bohu: „Bože, ja toto nedokážem.“ Ale potom mi Boh hovorí, že ja nie som povolaný k tomu, aby som odvalil kameň. Hovorí mi: „Tak sa zastav, neslúž mŕtvemu bohu!“ Keď slúžime mŕtvemu bohu, bude to ťažké. Prídu frustrácie, sklamania a ľahko prehráme boj s hriechom. To jediné, čo budeme robiť, je, že budeme skrývať pred ostatnými, aké skutočné zlé je to v našom živote. Ale to tak nemusí byť, lebo nie je dôležité, kto si ty, ale kto je On a či Ho chceš nasledovať. Možno si povieš: „Ale ja mám toho veľa na svedomí.“ To vie Pán Ježiš lepšie ako ty sám. On zaplatil účet v plnosti. On pozná bolesť našich sklamaní. Ak Mu povieme: „Pane Ježiši, chcem mať moje hriechy odpustené“, od tej chvíle nemáš žiadnu minulosť. A tvoja budúcnosť vyzerá takto: „Choď a Ja pôjdem s tebou.“ Keď kážem v Nórsku na niektorých stretnutiach, niekedy je veľmi ťažké pozbierať sa a sústrediť sa na modlitbu. Tak sedím v aute a modlím sa Otčenáš. Je tam jedna veta, tri slová, ktoré sa modlím trikrát: „Tvoje je kráľovstvo.“ Zodpovednosť je Jeho, kráľovstvo je Jeho, sila a skutky sú Jeho. Ja mám len ísť. Boh môže použiť aj tvoju slabosť. Nepotrebujeme byť tí najchytrejší a najodvážnejší, ale musíme byť tí, ktorí chcú ísť.
Porozprávam ti jeden príbeh, ktorý som zažil, keď som pašoval Biblie do Číny. Viackrát ma chytili na hraniciach a vždy som sa bál, keď som tam mal opäť ísť. Ten, ktorý bol naším šéfom v Ázii, nám povedal: „Vás troch pošleme takou cestou, akou sme ľudí ešte neposielali. Loďou sa dostanete na colnicu a tam prejdete do krajiny. Nie je tam žiadna kontrola a skoro žiadni turisti. Možno tam bude jeden – dvaja colníci, ale pravdepodobne žiadny. My len chceme , aby ste prešli cez colnicu.“ Keď sme traja v tíme, vždy sa rozdelíme, aby to tí ďalší dvaja zvládli, keď jedného chytia. Najlepšie je ísť prvý, lebo vtedy to máte hneď za sebou. Tento raz to vyšlo na mňa, aby som šiel posledný. Obidvaja kolegovia boli mladí, tak z nich spravili takých mladíkov s batohmi na pleciach. Ja by som však vyzeral s bielymi vlasmi a ruksakom na chrbte veľmi podozrivo, tak zo mňa spravili obchodníka a dali mi do rúk dva veľké kufre. Predstavte si moje pocity, keď som prišiel do Číny na to miesto, a prvé, čo som z lode na hranici zbadal, bolo 50 – 60 colníkov, ktorí na nás pozerali. To, čo sa stalo s prvým mladíkom, neviem, odviedli ho. Druhý bol z Nového Zélandu, aj toho odviedli. Ja som pašoval Biblie 8 rokov, ale nikdy som sa na tú úlohu nehodil. Vždy som sa veľmi bál. Ale ľudia tam čakali na Božie slovo. Tak som povedal: „Ja nemôžem sľúbiť Bohu, že sa nebudem báť, ale keď nikto iný nepôjde, tak ja pôjdem.“
Ako som tam stál, úplne som sa rozsypal. Stál som s dvomi kuframi v rukách a celý som sa triasol, takže ľudia aj z veľkej diaľky mohli vidieť, že tu niečo nie je v poriadku. Položil som kufre na zem a snažil som sa zhlboka dýchať. Povedal som Bohu: „Pane, Ty mi musíš odpustiť, že som sem išiel, lebo teraz tu všetko zničím.“ Ale po pár hlbokých nádychoch som sa začal cítiť lepšie. No len čo som sa dotkol kufrov a zdvihol som ich, bolo to naspäť. Jeden z vysoko postavených oficierov ma zbadal. Rozhodným krokom prišiel ku mne. Pomyslel som si: „Drahý Ježiši, tak Ti odovzdávam moju dušu.“ Prišiel ku mne, pozrel sa na moje biele vlasy, zobral ten ťažší kufor a povedal mi lámanou angličtinou: „Je to príliš ťažké, starý muž.“ Zobral ten ťažší kufor, podopieral ma druhou rukou a prešiel so mnou pomedzi tých všetkých colníkov. Nevedel o tom, že práve preniesol 25 kg Biblií pre zbory v Číne. Nástroj zlyhal, ale Ten, kto nástroj poslal, mal plnú kontrolu. Ak ťa Boh povoláva, buď ochotný k čomukoľvek. Nepovedz Bohu: „Ja? To je nemožné!“ Vtedy ti Boh povie: „Ja viem. Ty len sprav to, o čo ťa žiadam. To nemožné spravím Ja.“
Pred mnohými rokmi postavili v Londýne veľkú katedrálu. Brat Andrej z Holandska tam bol na návšteve. Ja som mal privilégium pracovať s ním 8 rokov. Povedal mi, ako ten kostol vyzeral a že vchod bol asi taký veľký ako tento kostol. V troch rohoch bol v každom jeden človek, ktorý kládol mozaiku. Brat Andrej prišiel k jednému a povedal: „Dobrý deň. Čo to robíte?“ Ten človek sa ani nepozrel hore, ale povedal takým tvrdým hlasom: „Snažím sa tu zarobiť si peniaze na živobytie, ale stále ma tu niekto otravuje.“ Takáto odpoveď vás nepozve k ďalšej konverzácii. Brat Andrej išiel k ďalšiemu mužovi a spýtal sa to isté. Ten sa pozrel na neho s úsmevom a povedal : „Ja tu robím podlahu.“ Tá istá úloha, ale dva rozličné pohľady. Tak išiel k tretiemu, ktorý robil to isté a spýtal sa ho: „Čo ty robíš?“ On sa postavil do pozoru: „Ja budujem katedrálu.“ Tri pohľady, ako môžeme vidieť tú istú vec.
A to je aj moje svedectvo: Ja budujem katedrálu.
Tá katedrála sa volá Božie večné kráľovstvo. Malé mozaiky, ktoré kladieme, znamenajú niekedy tak málo, ale aj keď sú také malé, my budujeme katedrálu, ktorá bude stáť, aj keď všetko ostatné padne.
„Pod!“, hovorí Pán, „Ja ťa posielam.“ Nehovor: „Kto som ja?“ To je zlá otázka To, čo ti dnes Boh hovorí, je: „Ja pôjdem s tebou.“ Prijmi toto zasľúbenie vo viere a slúž Mu. Teraz to poviem trochu inak: Nie si taký dôležitý, ako si myslíš. Si oveľa dôležitejší, kým slúžiš Jemu. Nech ťa nič nezastaví, aby si budoval Božie dielo tu na Slovensku. Nie je dôležité, kto si a čo si dokázal. Dôležitá je krv Pán Ježiša, ktorá prikryla naše hriechy a dôležitý je On, ktorý nás povolal. Božie kráľovstvo je budované stratenými a omilostenými hriešnikmi. Nech ťa Boh požehná, aby si Mu slúžil s radosťou.
Ďakujeme Ti, Pane, že Ty si si vybral to, čo je ničím. Tvoje slovo nám hovorí, že Ty si si vybral tých, ktorí nie sú ničím. Daj, aby sme videli ten rozdiel, kým sme sami osebe a čo Ty chceš spraviť s našimi životmi. Keď nás voláš do služby, aby sme sa nepýtali: „Kto som ja?“ Ale daj nám radšej to vedomie, že Ty s nami kráčaš. Ďakujem, že Ty máš plány aj pre nás, ktorí sme tu dnes v kostole. Ďakujeme Ti, že nás chceš použiť, aby bolo vidieť rozdiel aj teraz aj vo večnosti. Ty, Pane, požehnaj tých ľudí, ktorí sú tu. Amen.
Niekoľko myšlienok z odpovedí na otázky publika
V našej evanjelickej cirkvi v škandinávskych krajinách je veľká kríza. Dobrá ekonomická situácia a dostatok zničil mnoho kresťanských životov. Často vidno len kresťanstvo bez požiadaviek, je to len také marketingové kresťanstvo. Pre ľudí, ktorí nie sú zástancami homosexuálnych párov a pod., nie je veľa miesta v cirkvi. Ľudia mladší odo mňa mi hovoria, že v roku 2007 by sme takto nemali kázať v cirkvi. Tak uvidím, ako dlho ešte budem farárom.
Mám veľkú vieru v to, čo vidím na Slovensku. Od roku 1995 mám na srdci vašu krajinu a modlím sa za ňu. Úprimne a čestne môžem povedať, že od r. 1995 neprešiel ani jeden jediný deň, kedy by som sa nemodlil za farárov a všetkých ľudí v cirkvi na Slovensku. Tie vízie, ktoré máme, tie rýchlo zhoria, ale to, čo nám Boh dá na srdce, to nemizne. Verím, že v tejto krajine sa ešte budú diať veci. Podobne ako Mojžiš stretneme veľa protivenstiev a problémov. Ale prídu úžasné riešenia, v ktoré sme nedúfali.
Chcem vám povedať, čo mi Boh povedal predtým, než som prišiel sem. Pýtal som sa Pána Boha, čo ja môžem spraviť na Slovensku. Boh mi odpovedal: „To nie je dôležité, ale dôležité je to, čo Ja zamýšľam. Myslíš, že chcem, aby si šiel preč od rodiny na 26 dní bez toho, aby som niečo zamýšľal?“ Slúžte Pánovi z celého srdca a On vás použije.
Tam, kde som pracoval medzi prenasledovanými kresťanmi, žiadne utrpenia a prekážky ich nedokázali zastaviť. Pavol nám hovorí: „Bratia, ste povolaní k slobode, len nech vám sloboda nie je zámienkou ku starej prirodzenosti.“ Väčšina kresťanov dokáže zvládnuť prekážky a protivenstvá, ale len málo kresťanov zvládne, keď sa všetko darí a je pohoda.
Ja to vidím napríklad na našich rozhlasových programoch. V minulom roku sme mali 700 – 800 000 listov od poslucháčov. Ale prestali už chodiť listy z miest, kde sa už ľudia majú lepšie, kde majú TV a iné možnosti. Z dedín však ešte stále prichádzajú odozvy. To obrovské množstvo listov aj tak prichádza z oblastí, kde len ¼ ľudí vie písať. Napríklad v Indii sa s kresťanmi v dnešnej dobe dejú obrovské veci a tak isto v Iráne. Oni sa nemôžu slobodne a verejne stretávať, to nie je dovolené. Stretávajú sa doma tak najviac 5 ľudí a počúvajú evanjelium v rádiu. Evanjelium je dnes vo svete na víťaznej ceste. Ale tam, kde je dostatok, tam je to ťažké.
Využite ten čas, ktorý máte a využite ho dobre. Vývoj je veľmi silný, lebo do cirkvi sa dostalo veľa liberálnych myšlienok. Keď ľudia v kostole nedostávajú potravu, tak nie je dôvod, aby tam chodili. V mnohých zboroch je to skôr taká zábava, ale tí, ktorí hľadajú zábavu, zistili, že svet im ponúka lepšiu zábavu. Je len málo cirkevných zborov, kde ľudia môžu dostať skutočnú pomoc. Preto sa ľudia stretávajú radšej v domácnostiach a tam si čítajú Bibliu. Teraz je otvorenejší odpor voči kresťanskej viere. Napríklad vo Švédsku vyšiel zákon, že niektoré verše z Listu Rímskym nie je dovolené citovať ani kázať. Ja mám vo Švédsku rozhlasovú reláciu, ktorá vysiela v 35 rozhlasových staniciach, ale keď bývam v Nórsku, tak je to v poriadku. Ale za niektoré z mojich zvestovaní by som vo Švédsku dostal 4 roky väzenia. Lebo, keď poviem, že homosexualita je hriech, povedia, že je to diskriminácia. Cirkev sa oficiálne postavila za ten zákon. Mnohí farári sa však postavili proti nemu. Ja sa modlím za prebúdzanie na Slovensku a je možné, že vy raz pošlete zvestovateľov evanjelia do Škandinávie. Je len málo miest, kde reformácia mala taký úspech ako na Slovensku. Ja dúfam a verím, že vaša krajina môže byť v budúcnosti požehnaním.
|
Read in
