Slovenské evanjelizačné stredisko — evs.sk

Ondrej Kolárovský

     Keď som rozmýšľal nad touto témou, uvažoval som, ako sa k nej postaviť. Jedna možnosť bola, zobrať ju ako filozofický problém: Čo sú to pochybnosti? Vo filozofii je celý smer, ktorý sa volá  skepticizmus, ktorý pochybuje o všetkom a všetko spochybňuje. Keby však človek mal byť dôsledným skeptikom, dôsledne o všetkom pochybovať, tak by mal pochybovať aj o svojich pochybnostiach a teda aj o tom, že pochybuje. Vidíme, že to je cesta, ktorá nikam nevedie.

Možno sú tu niektorí medzi nami, ktorí dnes prežívajú nejaké pochybnosti. Ja tu nestojím preto, že by som bol človekom, ktorý nemá pochybnosti, ale práve naopak. Som z tých, ktorým je táto téma blízka, lebo neraz som v živote zápasil s rôznymi pochybnosťami a ešte zápasím. Téma „Viera a pochybnosti“ nie je len teoretická, ale naopak, je veľmi praktická. Je to niečo, čo sa týka nášho života veľmi konkrétnym spôsobom. Keď prežívame nejaké pochybnosti v živote, to nie je ľahká situácia. Je to niečo, čo intenzívne prežívame vo vnútri, hoci navonok to iní ani nemusia vidieť. Skúsim byť aj trochu praktický, ale je ťažké dať všeobecnú odpoveď, lebo tie pochybnosti, ktoré prežívame v našom živote, sú jedinečné. Verím však, že aj keď nie som schopný dať všeobecnú odpoveď na konkrétne pochybnosti, je tu Boh, vzkriesený Pán Ježiš Kristus, ktorý tie pochybnosti môže rozptýliť. Verím, že On je tu aj dnes prítomný a že sa na Neho môžeme vo svojich otázkach a pochybnostiach obrátiť.    Chcel by som ešte pripomenúť, že hoci pochybnosti vnímame ako niečo negatívne, nemusia byť vždy zlé. Vďaka pochybnostiam existuje do istej miery aj pokrok vo svete. Veda napreduje, ak sa pýtame: „Je to naozaj tak? Nemohlo by to byť aj inak, lepšie?“ Istá miera pochybností môže byť aj užitočná a konštruktívna. Môže nám pomôcť napredovať.
     Ja sa priznám, že som začal pochybovať o viere, o svojej viere a o viere vôbec až vtedy, keď som ju začal brať vážne. Pochádzam z farárskej rodiny a sám som farárom, a tak žiť vo viere, bolo niečo, čo ma obklopovalo od detstva. Veriť, to bolo pre mňa prirodzené a samozrejmé. Ale keď som v istom čase začal vážne rozmýšľať nad vierou, uvedomoval som si, že to nemôže byť len viera mojich rodičov, viera cirkvi, ale že by to mala byť aj moja vlastná viera, ku ktorej musím zaujať vlastné stanovisko. Až vtedy som začal o viere skutočne pochybovať a klásť si otázky. To, že tu dnes stojím, je vďaka Božej milosti, že na tie otázky a pochybnosti som dostal odpovede od Pána Boha. Keď je človek uprostred pochybností, situácia môže byť pre neho veľmi deprimujúca a zničujúca, ak pochybnosti trvajú príliš dlho, alebo ak presiahnu istú mieru.
     Ak nevera človeka zatvrdzuje, tak pochybnosti ho zväzujú. Pochybnosti – to je akoby kolísanie medzi vierou a neverou. Pochybnosti môžeme definovať aj tak, že človeku chýba  istota, niečo považuje za nepravdepodobné, chýba mu spoľahnutie sa. Ak takáto situácia trvá dlho, alebo je príliš silná, tak človeka zväzuje. Čiže nevera zatvrdzuje, pochybnosti zväzujú, ale viera oslobodzuje, skutočne oslobodzuje človeka zvnútra.
     Samotné slovo „pochybnosť“ nie je až také časté v Biblii, hoci sa v Biblii vyskytuje na viacerých miestach. Ale aj tam, kde toto slovo nie je spomenuté, čítame príklady a situácie, kedy ľudia pochybovali. Napríklad Mojžiš pochyboval o tom, či bude schopný vyviesť Boží ľud z Egypta. Gedeon pochyboval, či ho naozaj oslovil anjel, keď mu dal úlohu, aby bojoval proti Midjáncom. Abrahám pochyboval, či Boh naozaj splní svoje sľuby, keď mu zasľúbil krajinu a potomstvo. V Biblii máme mnohé ďalšie príklady, kedy ľudia pochybovali (Tomáš, Jonáš, Sára a iní).
     Mňa najviac oslovujú tri postavy z Biblie, nad ktorými by som sa chcel teraz spolu s vami zamyslieť a potom prejsť k praktickým krokom, ako zápasiť s pochybnosťami a ako ich prekonať.

1) Ján Krstiteľ zapochyboval o tom, či Pán Ježiš je naozaj Mesiáš. Čítame o tom v Mt 11. Je zaujímavé, že Ján Krstiteľ, ktorý sám označil Pána Ježiša za „Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta“, v inej situácii zapochyboval, či je Ježiš skutočne Mesiášom. Bolo to vtedy, keď sa Ján ocitol v žalári a vtedy sa spýtal: „Či si Ty ten, čo má prísť, a či iného čakať?“ Je zaujímavé, že keď bol Ján na vrchole svojej popularity, keď prichádzali k nemu davy a dávali sa krstiť a on im kázal Božie slovo, vtedy z Božieho ducha rozpoznal, že Pán Ježiš je Mesiášom. Ján mal povesť pozoruhodného proroka, a predsa bol pokorný a uvedomoval si, že tento Ježiš je niekto väčší ako on sám. To je niečo, čo môžeme u Jána obdivovať, vážiť si ho a brať si z neho príklad. Ale  v situácii, kedy sa rúcala jeho predstava o tom, aká je Božia vôľa, aká je Božia cesta, začal pochybovať, či tento Ježiš, ktorého on označil za Mesiáša, je ním v skutočnosti. Keď sa ukázalo, že Boh má úplne inú cestu, ako bola Jánova predstava, vtedy prišli do jeho života vážne pochybnosti.
     Pozrime sa na svoj život, keď prídu nejaké sklamania, je prirodzené, že aj my máme pochybnosti. Ján bol v žalári vyslovene sklamaný, možno až zdesený z toho, že sa veci vyvíjajú úplne inak. Úplne inak ako očakával, ako si predstavoval, že bude Boh konať. V takejto situácii mám nejakú predstavu, mám nejaké očakávania, a zrazu vidím, že to Pán Boh vedie úplne inak. Ako je to možné? Čo sa stalo? Je to naozaj Božia cesta? Nebol to nejaký omyl, nebolo to nejaké vzplanutie, citová emócia, kedy som niečo vnímal ako Božiu cestu?
     Poučenie z tohto Jánovho prípadu pre nás je v tom, že jednotlivé kroky naozaj môže viesť Pán Boh, sú to Božie kroky, ale pritom tá cesta môže byť úplne iná, ako si my predstavujeme. Áno, tie kroky boli Božie, ale my sme mali inú predstavu. V takom prípade, keď sa naše predstavy rozídu s Božou cestou, nastáva rozpor a do nášho života prichádzajú pochybnosti.

2) Otec, ktorý mal chorého syna. Jeho syn bol posadnutý démonom. (Mk 9) Učeníci nemohli toho chlapca uzdraviť. Keď Pán Ježiš prišiel z Hory premenenia, otec k Nemu prišiel a prosil Ho o pomoc. Ten otec bol zúfalý, nevedel, či vôbec môže očakávať nejakú záchranu. Keď mu Pán Ježiš povedal, že veriacemu je všetko možné, otec vyslovil známu prosbu: „Verím! Pomôž mojej nevere!“ Tu vidíme zápasiacu dušu človeka v ťažkej krízovej situácii, v ktorej sa zmieta medzi vierou a pochybnosťami, medzi vierou a neverou. Práve choroba, nešťastie, či už naše alebo niekoho blízkeho, to sú situácie, kedy pochybujeme o Božej dobrote, o Božej moci, o Jeho záujme o náš život. Možno situácia, keď je rodič bezmocný nad svojím dieťaťom, je chvíľa najväčšieho zúfalstva, kedy pochybuje o všetkom: „Môže Pán Boh uzdraviť? Chce Pán Boh uzdraviť?“

3) Tomáš, ktorého všetci poznáme pod prívlastkom „neveriaci Tomáš“. Jeho zmietanie sa v pochybnostiach nájdete v J 20, keď pochyboval alebo neveril, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Keď sa Pán Ježiš ukázal učeníkom, Tomáš nebol prítomný a nebol schopný prijať, že Pán Ježiš bol skutočne vzkriesený, že bol živý. Tomáš nebol neveriaci v tom zmysle, že by nechcel veriť, že by bojoval voči Bohu, že by bol zatvrdený voči Bohu, ale jednoducho jeho rozum, celé jeho bytie mu hovorilo, že to nie je možné, aby človek, ktorého videl visieť na kríži, ktorý zomrel a bol pochovaný, aby žil. Hoci mohol tomu veriť. Videl predsa, ako Pán Ježiš vzkriesil Lazara. Pán Ježiš predpovedal svoje vzkriesenie, a Tomáš predsa nemohol tomu uveriť.  Povedal, že kým sa o tom nepresvedčí, kým sa nebude môcť dotknúť Pána Ježiša, tak neuverí.

Poviem niečo o sebe. Sám seba vidím často v takej situácii, ako bol Ján Krstiteľ, kedy v krízovej situácii sú moje predstavy iné ako Božia cesta a ja pochybujem o Bohu. Sú situácie, kedy sa modlím ako ten zúfalý otec: „Verím, Pane, ale pomôž mojej nevere!“ Ale najbližší mi je práve tento Tomáš. Pre jeho pochybnosti mám ja osobne veľké pochopenie. Hoci nie som až taký blahoslavený ako tí, ktorí veria bez toho, aby videli, predsa som vďačný Pánu Bohu za to, že On má pochopenie pre tých slabých, ku ktorým prichádza, aby aj oni mohli uveriť. Som vďačný, že Pán Boh takto prišiel aj ku mne a že prichádza aj k tým slabým. Hovorím obrazne: „Vedzte, že aj keď ste takí slabí, že uprostred pochybností neviete veriť bez videnia, že Pán je ochotný skloniť sa a priniesť riešenie aj do tej situácie.“ V tom je povzbudenie a nádej aj pre mňa.

Všetci traja spomínaní ľudia (Ján Krstiteľ, otec, ktorého meno ani nepoznám a Tomáš) mali spoločné to, že pochybovali, ale tú svoju pochybnosť priznali a nedusili ju v sebe. V tejto praktickej časti by som chcel povedať, že ak budeme zakrývať svoje pochybnosti, tak to nevyrieši náš problém. Treba ich priznať pred sebou samým a treba ich priznať pred Bohom.

Ako prekonať pochybnosti?
Poznačil som si k tomu niekoľko bodov. Nehovorím, že je to niečo vyčerpávajúce, že sa k tomu nedá nič viac povedať. Ale chcem vám to dať ako praktickú pomôcku alebo odporúčanie, ak prežívate pochybnosti alebo viete o niekom, kto ich prežíva.

- Modliť sa k Bohu. Priznať pred Ním svoju pochybnosť, úprimne o nej hovoriť.
- Čítať si Bibliu, Božie slovo, to je veľmi užitočná vec, zvlášť zasľúbenia, ktoré nám Pán Boh dáva. Možno poviete, že si tak trochu vyberáme, čo sa nám z Biblie hodí, no v ťažkej situácii potrebujeme počuť, že Pán Boh má o nás záujem. Čítajte Božie zasľúbenia, zvlášť tie, ktoré sa týkajú vašich pochybností. Nehľadajte nejaké pocity. Čítajte Božie slovo a to je Slovo, ktorému hodno veriť a na ktoré sa dá spoľahnúť. Čítajte ho preto, aby ste sa oň opreli.
- Veľmi užitočné je -  žiaľ, u nás nie je vždy skutočnosťou - spoločenstvo veriacich, ktoré je dosť malé na to, aby každý mohol byť sám sebou, ale pritom dosť veľké na to, aby nikto nebol sám. My sme v cirkvi zvyknutí, že som sám doma v komôrke so svojou vierou a som vo veľkom spoločenstve veriacich, napríklad v chráme. Ale uprostred pochybností potrebujeme práve niečo medzi tým, kde môžem byť sám sebou, kde sú ľudia, ktorí ma vedia pochopiť, ktorí sa za mňa modlia, ktorí ma neodsúdia, ale povzbudia, ktorí nebudú moralizovať, ale ma budú jednoducho sprevádzať. Takýmto spoločenstvom môže byť modlitebná skupinka, domáca biblická skupinka, biblická hodina, môžu to byť len 2 – 3 ľudia, môže to byť niečo pravidelné vo vašom zbore, alebo niečo, čo môžete začať vy. Mne osobne veľmi pomohlo, keď som mal takéto spoločenstvo.
- Vyhľadať pastorálnu pomoc. Porozprávať sa s niekým, komu dôverujem. Môže to byť farár, ale nemusí. Môže to byť starší vo viere, niekto, kto je v tvojich očiach dôveryhodný a pred kým sa vieš otvoriť.
Modlime sa....