|
|
|
Read in| Veršík z Biblie | ||
|---|---|---|
|
||
| Viera a pravda |
|
Katarína Hudáková A ešte oveľa skôr v roku 155 bol umučený starý biskup Polycarp. Do úžasu a pokory ma uvádza vždy znovu, keď čítam tento príbeh muža viery, od ktorého žiadali len jedno, aby povedal: Cézar je Pán. Aby zložil prísahu, aby zlorečil Kristovi. A jeho odpoveď znela: „Osemdesiatšesť rokov som Mu slúžil a On mi nič zlé neurobil. Ako by som sa teda mohol rúhať svojmu Kráľovi a Spasiteľovi?“V historickom slede mohli by sme vymenovať celý oblak svedkov, ktorí pre pravdu viery neváhali obetovať svoje životy, aby tak dokázali, že ona má najväčšiu a najvyššiu hodnotu. Väčšiu ako život na tejto zemi. Aby potvrdili slovo Kristovo, že nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov. Mohli by sme menovať dávnych i nedávnych svedkov, ktorí prechádzali ťažkými zápasmi viery, strádaním a mučením, aby nielen svojim súčasníkom, ale aj nám svedčili, že Kristus je Pravda. A na tejto Pravde stojí viera i život. Kto z nás by si nechcel byť istý v tejto pravde, na nej pevne stáť tak, ako stáli jej svedkovia pred nami? Kto z nás by nechcel mať istotu, že to nie je omyl, alebo len relatívna pravda...? Keď sa dívame okolo seba, koľko ľudí nájdeme hlásiacich sa k cirkvi, ochotných pre vieru obetovať život? Veď ťažko hľadáme tých, ktorí chcú v cirkevnom zbore niečo urobiť. Ba nielen slúžiť, ale pomaly aj do kostola prísť! Dnešný svet, ľudia dnešnej doby si radšej kladú spoločne s Pilátom starú otázku: „A čo je pravda?“ A to nie len ľudia, ktorí sa cirkvi zbavili, ale aj tí, ktorí sa k nej hlásia. A aj medzi nami, aj v nás sa táto otázka vynorí znovu a znovu. Relativizmus vidieť na prejavoch ľudského myslenia, následného konania. Na smerovaní etických zásad, ale aj relativizovania kresťanského učenia. (Nielen filozofiou, ale aj poprednými učbármi teologického dorastu, ktorým cirkev dala právo vyučovať.) Vidieť to na našich obavách zo zníženia počtu hlásiacich sa k cirkvi! A tak radšej potichu ustupujeme z toho, čo bolo a malo by ostať záväzné. Formovanie odpovedí na otázky, čo si kladieme, budeme hľadať v Písme Svätom, ktoré o sebe tvrdí, že je tou pravdou, ktorá nám odpovede, nielen teoreticky, ale aj celkom prakticky dáva. Odpovede, ktoré sú platné a overované celé stáročia ľuďmi v praktickom živote. Biblické chápanie pravdy Pozrime sa, teda, bratia a sestry, čo Písmo sväté hovorí o pravde a aký je jeho pohľad na ňu. Na prvý pohľad sa nám môže javiť, že je určitý rozdiel v ponímaní „pravdy“ v SZ a v NZ. Vyplýva to zo samotnej podstaty jazykov (hebrejčiny a gréčtiny) a myslenia v nich, pričom sa tu nezanedbateľne odrážajú aj filozofické vplyvy doby. „Biblický pojem pravdy má zvláštnu povahu a nekryje sa s bežným ponímaním pravdy.“ (Biblický slovník A.Novotný ) Slovom „pravda“ sa predkladajú slová emet, emúna, ktoré vychádzajú z koreňov –m-n. Je to ten istý základ, ktorý máme a používame dennodenne v slove „Amen“. Nech sa stane! Význam uvedených slov je v zmysle pevný, istý, spoľahlivý, verný. Pri forme slovesa to znamená dôverovať, veriť. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že „pravda v SZ nie je chápaná staticky, ako niečo čo je dané, ale je vyjadrením vzťahu. Teda nie je to niečo, čo človek berie alebo má vziať na vedomie, ale je to predovšetkým niečo, čo sám prijíma, prežíva, alebo koná. Je harmóniou človeka s objektívnym poriadkom života.“ Preto môžeme nájsť v biblii spojenie „konať pravdu“. Pravda sa premieta vo vzťahoch človeka medzi ľuďmi, najmä však medzi Bohom a človekom. Pravda medzi ľuďmi, pravda vzájomných medziľudských vzťahov je zakotvená v pravde Hospodinovej. Pravda sa deje v spoločenstve. Ona zaisťuje jeho súdržnosť. Základ toho spoločenstva je daný zmluvou, ktorú so spoločenstvom uzavrel Hospodin. On ju vytvoril a je zároveň zárukou jej spoľahlivosti a platnosti. Pravda je teda spoľahlivosť a vernosť tejto zmluve. Pravda je platnosť a spoľahlivosť Božích sľubov, ale aj neotrasiteľnosť Jeho príkazov a hrozieb. Pravda sa uskutočňuje v časopriestore. Z toho vyplýva, že pravda je vlastne vernosť. Lebo Boh je verný zmluve, ktorú uzavrel. Uskutočňuje túto zmluvu. Koná ju. Ľudský postoj je tiež označovaný ako pravda a to vtedy, keď zodpovedá Hospodinovej vernosti, pravde Božej. Znamená to očakávať a spoliehať sa na Neho vo všetkých okolnostiach života. Skutočnosť, pravda sa zjavuje v slove Božieho príkazu a zasľúbenia. „Pravda je jadrom Tvojho slova.“ Ž 119,160 SZ pohľad na pravdu je, že je to istota vernosť, stálosť. Lebo taký je Boh. „On vo svojej zvrchovanosti, neotrasiteľnej vernosti a stálosti svojho zmluvného milosrdenstva, v ktorom sa človeku zjavuje k jeho záchrane, je zdrojom poslednej a pravej pravdy života a poznania. Človek je pravdivý vtedy, keď sa dá na neho spoľahnúť. Pravdu poznáva vtedy, keď tak ako Boh aj on je svojím konaním zakotvený vo vernosti Hospodinovej. Odlišnosť pohľadu NZ je daná gréčtinou. Grécky pojem „alétheia“ sa spája so slovesami vidieť, počuť, hľadať, ukázať. Teda je tu jasná odlišnosť od hebrejčiny, kde to bolo „konať“. Alétheia je pravá skutočnosť predmetu, ktorá je už dopredu daná nezávisle na našom konaní. „Účasť na nej sa dostáva len vtedy, keď sú rozbitné hranice ľudského, či už v extáze alebo skrze vyjavenie z božskej sféry.“ (Kittel str.44) Pravda, teda pravé bytie, bola chápaná ako niečo abstrakné. A cestou abstrakcie, cestou poznania (nie ako v SZ konaním), kladením otázok sa hľadá a poznáva pravda, ktorá je niekde mimo nás. NZ, ktorá bola písaná grécky, vychádza z tohto pojmu, ktorý je poznačený gréckym myslením. Teda ide v ňom o odkrývanie podstaty. Pritom NZ zachováva aj starozmluvný význam a obsah tohto pojmu. Najmä v Jánovských spisoch sa stretávame s výrazom „činiť pravdu“ („Kto činí pravdu, ide na svetlo.“ „Ak hovoríme, že mám spoločenstvo s Ním a chodíme v tme, klameme a nečiníme pravdu.“) Konateľom, nositeľom pravdy nie je nikto iný ako sám Pán Ježiš Kristus. On nato prišiel, aby vydal svedectvo pravde. (J 18,37) On vlastne potvrdil platnosť zasľúbení SZ a vyplnil ich. Milosť a pravda sú v Ňom, v tom Slove, ktoré sa stalo telom. V Ňom je vernosť Božia pre nás skutočnosťou. Zároveň On ako Pravda nám odhaľuje našu vlastnú situáciu pred Bohom. Náš hriech, Božie milosrdenstvo. Kto chce poznať pravdu, musí prijať Ježiša. Lebo On sám je Pravda. A toto poznanie sa nedeje cestou rozumu. Ale skrze Ducha Svätého. Duch Svätý uvádza do poznania pravdy. „Keď však príde Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy.“ (J 16,13) Poznať pravdu teda znamená: veriť v Ježiša Krista. (Domnievam sa, že sme viac ovplyvnení gréckym myslením, v ktorom vnímame pravdu staticky, ale tak SZ ako aj NZ predstavujú pravdu v konaní. Obrazne povedané, tam je to podstatné meno, tu sloveso.) Z uvedeného jasne vyplýva, aký úzky – priam totožný je vzťah medzi pravdou a vierou. Prísť k pravde je teda rovnako ľahké, rovnako problematické, ako prísť k viere. Ako prísť k pravde Keďže Ježiš je Pravda, nemožno bez Neho prísť k pravde. Ježiš Kristus prišiel do tohto sveta a je v tomto svete. Možno Ho prijať. On je Slovo, ktoré je prítomné, ktoré stále znie, zvestuje sa. Pozor však, je to slovo, ktoré sa neprijíma len poznaním, len rozumom. Lebo poznať pravdu znamená poznať Ježišovu vernosť, poznať Ježiša v Jeho konaní. V Jeho konaní v mojom živote. EVS vydalo útlu knižku „Stopy lásky“. Je to svedectvo brata farára, svedectvo prostredníctvom kázní, o tom ako niesol utrpenie, keď im ochorela osemročná dcéra na rakovinu a o niekoľko mesiacov zomrela. Poodhalil v nej tajomstvo viery, o ktorom teraz hovoríme. „Keby sme čakali, že najprv všetkému porozumieme, aby sme mohli začať žiť, vtedy akosi ustrnieme a my sami znehybnieme.“ Cituje slová jedného amerického autora: „Človek môže prestať myslieť, ale nie žiť.“ Celý realizmus Biblie stojí za touto odpoveďou. Pokušenie pochopiť život prv, než by sme ho žili, sa vždy končí v slepej uličke. Musíme sa odvážiť žiť, stretnúť sa s tým, čo k tomu patrí.“ (J.Claypool Stopy lásky str.20-21) Pochopil, že Kristus koná, koná verne, s láskou koná v našom živote i tam, kde sa cítime úplne sami, nepochopení. Pravdu poznávame cez život, nie cez teóriu. Preto Pán Ježiš jedným dychom povedal: „Ja som cesta, i pravda i život.“ Nijakou teóriou sa nemožno dopátrať k pravde. Ale životom s Ježišom Kristom. S Jeho Slovom, v poslušnosti tomuto slovu. V odvahe dôverovať Mu. A to znovu a znovu. Každý deň. V každej situácii nanovo. A nielen zlomovej, ale i bežnej. A to je úžasná vec. To je Božia vec. Viera. „Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal.“ (J 6,29) Kto má nato silu? Kto to dokáže sám od seba? Koľkokrát musíme povedať s apoštolom Pavlom: „Biedny ja človek!“ Bez Ducha Svätého človek nemôže poznať pravdu, tak ako ju nepoznal Pilát, hoci ju mal na dosah ruky. Lebo „pravdu poznáme len keď prebývame v Ježišovi Kristovi.“ To koná pri človeku Duch Svätý skrze slovo Božie. Keď sa spojíme so slovom Božím. Keď sa postavíme pod pôsobenie Božieho slova. Keď Mu veríme a teda sme v spojení, v spoločenstve s Bohom. „Slovo, evanjelium chápeme len vtedy, keď v ňom spoznáme výzvu k poslušnosti, keď na ňu odpovieme tým, že ideme tak, ako šiel sám Ježiš. „Kto hovorí, že zostáva v Ňom, má žiť tak, ako žil On.“(1J 2,6) Vtedy platí i nám slovo Pána Ježiša vyslovené učeníkom: „Duch pravdy uvedie vás do všetkej pravdy.“ (J 16,13) Problém ostať v Pravde alebo zápas o pravdu Znie to úžasne, znie to jednoducho a všetci vieme, že to predsa nie je jednoduché. Predsa sa dejinami tiahne smutná línia, povedané s básnikom, keď pravda u dvier žobre. Potupovanie, potláčanie pravdy, nejasné pohľady, dvojaké videnie. A to všetko aj s krutými následkami, keď pod heslom „pravdy“ padali ľudské životy. Až história odkryla a ukázala, že to lož sa vydávala za pravdu a nárokovala jej neomylnosť. A to tak vo veľkých dejinách ľudstva ako i v malých osobných, rodinných tragédiách. Aj Pán Ježiš upozorňuje nato, keď hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do kráľovstva nebeského.“ Hlásiť sa ku Kristu, ešte nemusí znamenať, že sme v Kristu, že sme v pravde. Problém ostať v „pravde“ nie je problémom len sveta, ktorý je vzdialený od Kristovho ducha. Nie je problémom len neveriacich. Ale je to aj náš problém! Problém cirkvi, problém veriaceho človeka. Lebo celá pravda, ktorú nám Slovo Božie zjavuje o nás je, že „všetci praví kresťania aj tí najväčší svätci denne potrebujú odpustenie hriechov, pretože skutočne hrešia. Lebo „ak hovoríme, že nemáme hriechu, sami seba klameme a nieto v nás pravdy.“ (1J 1,8) „Osvojenie pravdy je marené našou neposlušnosťou.“ A bolo by smiešne a nebezpečné sa domnievať, že my sme už silní, že my sme už vo viere ďalej, a preto nám nehrozí nebezpečenstvo. Ako uvádza S.B.Ferguson: „Počuť Kristov hlas je privilégiom každého kresťana.(J 10,27) Je to hlas, ktorý rozoznávame, tým jasnejšie, čím väčšmi Krista poslúchame. Lež čím viac ho poslúchame, o to väčšmi sa Satan bude pokúšať zmiasť a zviesť nás.“ Preto je kresťan po celý život v zápase o pravdu. Vonkajšom aj vnútornom. Práve preto to nie je jednoduchý zápas. „Hriech pôsobí, že človek vidí dokonca i v Božom zjavení len lož či hriech.“ Nikdy nemôžeme mať istotu v sebe samých. „Pravdu poznáme len keď prebývame v Ježišovi Kristovi.“ Toto poznanie je skutočné, len keď svoj život podrobíme Jeho slovu.“ (1J 2,4.5) A to aj vtedy, keby sa nám zdalo, že je ono v danej chvíli nezmyselné, nemoderné, prekonané. To znamená, keď Mu budeme verní. A túto vernosť dokážeme vo vzťahu k Nemu aj k našim blížnym. To sa nám niekedy darí viac, inokedy menej. A keď zlyháme, aj v tom sa prejavuje Kristova vernosť k nám, že nám zjavuje pravdu o nás. Pravdu, že sme hriešni. A z hriechu sa máme dostať návratom k Nemu. Pokáním. Vyznaním a oľutovaním hriechov. Človek sa nemôže pohnúť ďalej bez pokánia. „Pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ To je stála a aktuálna výzva i pre dnešných kresťanov. Obchádzať hriech, tváriť sa, že ho niet, to je klamstvo. Niet Pravdy tam, kde niet vyznania hriešnosti! Dnešná doba má tendenciu odmietania hriechu. Aj do teológie, aj do cirkvi sa tlačí tento názor. Ale slovo Božie znie jasne. Podstatou zvesti evanjelia je milosť pre hriešnika. Kde niet hriešnika, nie je potrebná milosť! Nemá nijakú cenu. Upiera sa jej hodnota. Nehovorenie o hriechu, však neznamená, že ho niet. Jeho prejavy sú zjavné a v dnešnej dobe možno viac ako inokedy. Kto hľadá pravdu, kto po nej naozaj túži, kto vie, že ju potrebuje pre svoj život, musí vedieť, že hriech prichádza aj do jeho života. Musí poznať jeho nebezpečenstvo skresleného, nesprávneho pohľadu na pravdu. Je možné mať istotu? Z tohto pohľadu by sa teda zdalo, že kresťan nikdy nemôže mať istotu, že stojí v pravde. Ale svedkovia, o ktorých sme hovorili v úvode, zdá sa akoby túto istotu mali. Lutherov výrok: Ináč nemôžem! Tiež naznačuje, že si bol istý pravdou, ktorú hlásal. Myslím si, že táto istota chýba mnohým kresťanom aj v dnešnej dobe. Istota, v ktorej by boli ochotní položiť za Božiu, Kristovu vec aj život. V ktorej by boli ochotní prinášať obete. Máš, milý brat, sestra istotu, že Kristus, ktorému veríš je Pravdou? Pravdou Tvojho života, ktorá obstojí aj v smrti? C.O. Rosenius v knihe Cesta ku pokoju hovorí o troch skupinách ľudí, ktorí nemajú istotu. „Prví sú tí, ktorí nepoznajú svoju vlastnú skazenosť, ale nachádzajú oporu vo vlastnej spravodlivosti. Uspokoja sa tu a tam zábleskom milosti. Druhú skupinu tvoria tí, ktorých možno označiť za vážne hľadajúcich, ale sú poviazaní takým, alebo onakým zlozvykom. Ostávajú v zajatí hriechu, lebo láska k zlozvyku je taká veľká, že ani nevedia, či sa ho skutočne chcú zbaviť. Tretia skupina je zasiahnutá svojou biedou a úbohosťou. Síce túžia a prosia o milosť. Majú plačúcu a bojujúcu vieru. Ale príliš sa pozerajú sami na seba. Musia sa pozrieť na Krista. Na Ukrižovaného. Tam uvidia, ako On sňal ich hriech. V Ňom, milí bratia a sestry, v Ňom je nielen Pravda, ale v Ňom je pre nás aj istota. Preto sa na Neho máme pozerať. Nečakať, kým sa staneme zbožnými, spravodlivými a hodnými, ale ísť ako nehodní, bezbožní k Nemu.“ (Voľne podľa Rosenia str 95.96) On nám dá všetko, čo potrebujeme. On nám dá Pravdu aj istotu. Jedine Ježiš Kristus. Sola Christus. Záver Milí bratia a sestry, Pán Ježiš je Pravdou. Pravdou, ktorá chce vstúpiť a vstupuje do našich životov, aby pri nás konal. On zosiela Svojho Ducha, aby nás skrze Božie slovo vovádzal do svojej pravdy a utvrdzoval nás v nej, že nás prevedie životom aj smrťou, aby sme s Ním naveky prebývali. To je iste verná pravda. Žime v nej, konajme ju, aby sme si ňou boli istí ako spomenutý biskup Polykarp, ktorý priviazaný k stĺpu, ako obeť pripravená, modlil sa pred svojou smrťou: „Ó, pane Bože Všemohúci, Otče Tvojho požehnaného a milovaného Syna Ježiša Krista, skrze ktorého sa nám dostalo poznania Teba. Ty si Boh anjelov a mocností, všetkého stvorenia a všetkých pokolení spravodlivých, ktorí žijú pod Tvojím dohľadom. Chválim Ťa za to, že si mi doprial tento deň a túto hodinu, že smiem byť počítaný medzi mučeníkov, zdieľať kalich Tvojho Pomazaného a zase vstať k večnému životu, s telom i dušou, v nesmrteľnosti Svätého Ducha. Nech som prijatý medzi nich v tento deň v Tvojej prítomnosti, obeť bohatá a prijateľná, presne tak ako si ustanovil a predpovedal, a teraz mi dávaš, aby som tým prešiel, lebo Ty si Boh pravdy a niet v Tebe klamu. Za to i za všetko ostatné Ťa chválim, žehnám Ti, oslavujem Ťa skrze nášho večného Veľkňaza v nebesiach, Tvojho milovaného Syna Ježiša Krista, v ktorom a s ktorým buď sláva Tebe a Svätému Duchu, teraz i po všetky budúce veky. Amen. (J.Kubíková Rozhovory s Ježíšem Str.98) |
