Slovenské evanjelizačné stredisko — evs.sk

V cirkvi dostala Biblia skutočne ústredné miesto. Leží otvorená na oltári a v mnohýchn našich domácnostiach je v knižnici. Prekladajú ju do mnohých jazykov. Rozdávajú sa tisíce možno milióny kusov. S Bibliou sa nestretávame výlučne len v cirkevnom prostredí. Napríklad je známa aj v dejinách umenia. Bez Biblie by sme vôbec nerozumeli, čo majstri maliari zobrazili na svojich obrazoch počas stáročí. V nemeckej televízii bol napríklad kvíz, kde súťažiaci mali zoradiť evanjeliá v správnom poradí. To mohol správne zodpovedať len ten, kto to pozná – Matúš, Marek, Lukáš, Ján. Alebo v tom kvíze bola ešte otázka: „Čo sa hádže pred svine? Diamanty, perly alebo drahokamy?“ Správnu odpoveď vedel len ten, kto pozná Bibliu. Podobne aj v literatúre je veľmi veľa odkazov na Bibliu. V reklame tiež dávno zistili, že biblické motívy sú užitočné. V reklame sa napríklad spomína „chlieb náš každodenný“. Biblia má v dejinách veľký dosah, aj mimo cirkev.
Keď sa raz dostanete do Rio de Janeira, nájdete tam na kopci vysoko nad mestom sochu žehnajúceho Krista. Každý v tom mnohomiliónovom meste môže hľadieť na Krista. Počas dlhých stáročí dejín Biblia zasiahla mnohé oblasti. A predsa súčasne mnohí tú istú Bibliu zavrhujú: „Načo je ešte táto stará kniha! Tieto príbehy Boha a ľudí – to sú len také mýty a treba to odmytologizovať.“ Iní zase hovoria: „Načo nám je také staré slovo? Dvetisíc rokov staré slovo? Dnes potrebujeme súčasné proroctvá.“
V Nemecku pred Vianocami alebo pred Veľkou nocou tie najväčšie časopisy objavujú tému „Ježiš“. Potom je Pán Ježiš na titulnej stránke a myšlienka je vždy veľmi podobná: „Napríklad Da Vinciho kód. V pozadí je potom zmes kriminálneho príbehu – kritika rímsko-katolíckej cirkvi a Vatikánu a myšlienka: Sú tam stáročia skryté dokumenty, schované v tajomstve a teraz to konečne niekto objavil a nechal zverejniť pravdu. A k tomu príde ešte rana zboku, zo strany liberálnej teológie: Ježiš bol len obyčajný človek, mal nemanželské dieťa s Máriou Magdalénou a to len cirkev urobila Boha z tohoto človeka z Nazareta. Tá myšlienka zmesi rôznych prvkov, tá hlavná myšlienka je proti cirkvi, proti kresťanstvu a proti Biblii. Mnohí potom povedia: „Veď ja som to už dávno tušil. Kresťania a cirkev – oni len oklamali celý svet, a preto je najlepšie ostať ateistom.“

Opakujem – tá dvojaká situácia. Na jednej strane dejiny, kde Biblia ovplyvnila také množstvo oblastí a až do dnešného dňa sú ľudia touto Bibliou oslovení, pohnutí zmeniť svoje životy a konať. Na druhej strane tie ostré útoky proti Biblii, proti kresťanskej viere. Tu je namieste otázka, ako posúdiť celú problematiku Biblie? Do akej miery Biblia platí, ako máme s ňou primerane zaobchádzať? Preto si spolu premyslime tri oblasti.

1. Tlačená Biblia a ústne zvestované slovo (ústna tradícia)
Božie slovo bolo vlastne zdieľané ústami. Boh sám k nám hovorí. „Dnes sa vám narodil Spasiteľ.“ Evanjelium znamená dobrá správa, dobrá zvesť. Táto dobrá zvesť, toto hovorené slovo bolo prijaté svedkami, (ktorí ho prijali očami a ušami) a títo svedkovia ho rozprávali ďalej. Ale dnes už máme Božie slovo len v písomnej forme. Existujú rôzne dôkazy, že slová Pána Ježiša boli veľmi skoro zapísané. Hlavne také výrazné slová ako na konci kázne, v podobenstvách a pod. Napríklad v Evanjeliu podľa Matúša 9:12. „Nepotrebujú lekára zdraví ale chorí.“ „Neprišiel som volať spravodlivých ale hriešnikov.“ To sa dalo ľahko zapamätať. Bolo to veľmi názorné, plastické slovo. Je to dobrý príklad pre nás, keď máme rozprávať, že máme hovoriť názorne. Neskôr bolo veľmi dôležité, aby sa toto učenie zborov zapísalo vo forme listov. Preto máme v Novej zmluve listy. A nakoniec vlastne evanjeliá mali zhrnúť to podstatné – základy, to, čomu veríme. Prvá generácia očitých svedkov vymrela, preto to bolo treba zapísať.
Čo to znamená, že sa to hovorené slovo má zapísať? Mohli by sme povedať, že je to ako keby sa niečo živé dostalo do presnej formy. Do určitej miery sa živé slovo dostalo do presných slov. Na druhej strane vieme, že akýkoľvek dokument musí mať písomnú formu. Každý dokument vyjadruje: Takto sme sa dohodli, toto platí. Či už je to nejaká kúpno-predajná zmluva alebo i manželská zmluva.

Ale v prípade Božieho slova je veľmi významná jedna skutočnosť. Často čítame: „Pán povedal...“ „Ježiš povedal“. Ale to vlastneboli ľudia, ktorí zapísali slovo Božie, Bibliu. Veľmi výnimočne je napísané, že Boh sám písal. Len raz je napísané, že aj Pán Ježiš písal, ale do piesku. Ale počas toho, kým písal, medzi poslucháčmi pôsobilo to, čo povedal.

Ak teda ľudia zapisovali slovo Božie, vynára sa otázka a o tejto otázke sa veľmi intenzívne diskutuje asi 300 rokov: „Je všetko, čo je v Biblii zapísané, od Boha alebo je tam niečo aj od ľudí?“ Preto sa už počas tých stáročí snažili výskumníci rozlíšiť medzi Božím jadrom a tou ľudskou škrupinkou okolo. Teda, čo povedal Pán Ježiš a čo je len mienka Jána, Pavla alebo Matúša. Počas tých stáročí dosiahli výskumníci veľmi odlišné výsledky. Každá generácia čosi iné pokladala za to podstatné, Božie a niečo iné za ľudské. Teraz už môžeme skonštatovať: Každý pokus rozlíšiť to Božie jadro a ľudskú škrupinu – každý takýto pokus zlyhal. Lebo výsledný vzhľad, forma, tvar Biblie nie je výsledkom ľudského úsilia, ale je to Božia vôľa, aby to tak bolo. Pán Boh nezhodil z neba nejakú zlatú knihu, ale v ľudskom tele hovoril k ľuďom a potom hovoril ďalej cez tých ľudí. Vidíme to aj v tom, že sa Boží Syn stal človekom, aby sa s nami ľuďmi mohol rozprávať. To znamená, že Boh a s nami ľuďmi nerozpráva nadprirodzeným spôsobom, ale používa spôsob, ktorý je  prirodzený, ľudský. Veľmi zriedka hovorí Pán Boh cez anjelov, ešte zriedkavejšie cez somárov, ale väčšinou cez ľudí. A tí, čo zvestujú evanjelium, sú v prevážnej miere tiež ľudia. A predsa sa to zvestované slovo nestáva menej Božím slovom. Veľmi podstatný je verš v Evanjeliu podľa Lukáša 10:16, ktorý hovorí: „Kto vás počúva, mňa počúva.“ Toto je základ každej kresťanskej zvesti. Bez tohoto základu by kresťanská zvesť nemohla existovať.
Najcharakteristickejšie na Biblii je to, že jej charakter, že je to sväté Písmo, to na nej ani nevidno. Je to kniha ako každá iná. Stovky vyjadrení o tejto knihe si môžu protirečiť. Tá kniha sa sama neubráni. Tak ako to bolo v Starej zmluve, možno dokonca vytrhnúť niektoré stránky a hodiť do ohňa. Niekto môže aj tvrdiť, že ten Boh, ktorý cez knihu chce k nám hovoriť, je mŕtvy. Napriek tomu všetkému sa znova opakuje prekvapujúca skutočnosť, že tam, kde sa toto slovo číta a počúva, tam pôsobí to, čo hovorí. Je to Sväté Písmo a aj posväcuje ľudí. Privádza ku kontaktu, ku spojeniu so svätým BohomOčisťuje životy a tým sa dokazuje, že je to Sväté Písmo. Ešte k tomu označeniu „Sväté Písmo“. Toto na tej knihe nevidno, že by to bolo až také sväté Písmo. Ale chceme tým vyjadriť, že tá kniha má svoj pôvod v svätom Bohu a že pôsobí, že ľudia sú posvätení, privádzaní bližšie ku svätému Bohu.

Tu by sme mali vsunúť malú úvahu. Ako sme sa my sami stali kresťanmi? Pravdepodobne tak, že nejakým spôsobom sa Boh cez Písmo dostal s nami do kontaktu. Cez toto Slovo nás On pozval na tú cestu. Vlastne dennodenne sa stáva to, čo sa stalo Petrovi. Pán Ježiš sa Petra pýta: „Aj vy chcete odísť?“ A Peter odpovedá: „Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová večného života.“ A tieto slová nás raz zachytili a už nepustili. Sú to práve tie slová, ktoré nám boli na základe Svätého Písma zvestované cez ľudí. Takže nedá sa z Biblie odfiltrovať Božie slovo. Biblia je Božie slovo a my ho máme počúvať a prijímať do našich životov. – To bol ten prvý bod – Ústne slovo Božie a tlačená Biblia.

Druhý bod je: Možno dôverovať Božiemu slovu?
Odpoveď na túto otázku môžeme dať na základe dvoch príbehov z 1. knihy Mojžišovej 3 a z Evanjelia podľa Matúša 4. Ešte v 1. knihe Mojžišovej 2 je slovo Božie zaznamenané takto: „Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť. V deň, keď budeš z neho jesť istotne zomrieš.“ A to pokušenie hada bolo vlastne v tom, že jasné Božie prikázanie je prevrátené formou otázky. Had povedal žene: „A či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu?“ V pozadí tej otázky trčí, že Pán Boh vám niečo nedopraje. To Jeho slovo vám zakazuje niečo, čo vám patrí a čo vám urobí veľkú radosť. Čiže prikázanie sa sfalšuje na zákaz. Však zo žiadneho stromu nesmiete jesť. A už ďalšie slovo hada je v absolútnom protiklade k tomu, čo Pán Boh povedal. Had povedal: „Nezomriete!“ A potom dôjde k tomu pádu a zaujímavým spôsobom sa zdá, že ten had mal nakoniec pravdu, lebo Adam a Eva skutočne nezomreli. Čo sa ale stalo, zasiahne ich Boží trest, vyhnaní sú z raja a spojenie s Bohom bolo prerušené. Nie je to síce smrť vo fyzickom zmysle, ale v tom najširšom zmysle určite. A opačný príbeh nájdeme v Evanjeliu podľa Matúša 4. Tu je zaujímavé to, že ten istý satan nahovára Ježiša na niečo, čo Mu ako Božiemu Synovi patrí. Má urobiť z kameňov chleby. A skutočne Pán Ježiš neskôr nasýtil 5000 ľudí a neskôr 4000, ale toto sa nemôže stať na popud satana, ale len v súlade s vôľou Otca. Preto ho Pán Ježiš odbil Božím slovom: „Napísané je: Nie samým chlebom bude žiť človek, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“
To druhé pokúšanie je stupňovaním prvého. Potom satan sám cituje Bibliu. Navádza Pána Ježiša, aby urobil zázrak, aby upútal na seba pozornosť všetkých ľudí. Aj keď je Pán Ježiš tým, pred ktorým sa ohne každé koleno, ale to sa má stať v ten pravý čas Boží. Takže sa nemá uspokojiť túžba po senzáciách.
V tom treťom pokúšaní ponúka satan vládu nad celým svetom. Pán Ježiš skutočne vládne nad celým svetom, ale nie je to z milosti satanovej ale z Božej milosti. Preto je napísané, že Pán Ježiš povedal: „Odíď, satan lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť!“ A rozdiel medzi tými dvomi príbehmi je nasledovný: Prvý muž a žena naleteli satanovi na otázku, ktorá spochybňovala Božie slovo. Naproti tomu sa Pán Ježiš odvolal na jasný Boží príkaz. V celom tom opare a hmle ľudských názorov a myšlienok jedine Božie slovo prináša jasno.
Poviem vám k tomu jeden malý príbeh. Nejaký čas som žil v Brazílii a keď sa v Brazílii cestuje na juh, tam treba urobiť jednu cestu. To je cesta zubačkou z Kuritiby do prístavu Paranaqua. Výškový rozdiel je asi 1 000 m. To je taký turistický vlak, ktorý vždy zastaví na presných miestach a potom z reproduktorov počuť hlas, ktorý vysvetľuje celú okolitú krásnu krajinu. Vlak pokračuje v ceste a zase zastaví a počuť vysvetlenie. Počas celej cesty vzniká jediný malý problém, že v Kuritibe je často hmla a aj vtedy, keď si turisti objednali ten vlak, bolo zahmlené. Tak prišli na prvú zastávku a z reproduktorov im vysvetľovali: „Pozrite sa na tú krásnu panorámu,“ ale bolo vidno iba hmlu. Podobne to bolo na druhej aj tretej zastávke. Reproduktor tú hmlu zahnať nedokáže. Ale Božie slovo hmlu dokáže rozjasniť. Práve tam, kde to bolo také nejasné, Božie slovo zrazu prináša jasno. A zase naopak, cieľom diabla, pokušiteľa je zahmliť to jasné Božie prikázanie. Robí to tak, že Sväté Písmo robí problematickým. Martin Luther povedal: „Svätý Duch nie je skeptik, On do našich sŕdc zapísal istotu.“ Pre nás veriacich je rozhodujúce to, aby sme do našich sŕdc získali istotu cez Božie slovo. Ešte jeden citát Ditricha Boenheffera: „Cez Božie slovo sme vyvedení z hmly názorov a mienok na jasné Božie slovo.“ Božie prikázania majú za cieľ našu poslušnosť.
Takže naša otázka bola: „Môžeme dôverovať Božiemu slovu?“ Táto otázka vôbec nie je moderná, ale je stará. Nestala sa aktuálnou až teraz, keď sa to spochybňuje Da Vinciho kódom alebo Tomášovým evanjeliom. Ale je to aktuálna otázka od 1. knihy Mojžišovej 3 a od Adama a Evy. Táto otázka sa nedá zodpovedať cez nejaký vedecký výskum. Odpoveď však nájdeme vtedy, keď Duch Svätý cez svoje slovo nás premôže a sám nás presvedčí, aby potom z tých pochybností vznikla viera.

Posledný bod: Biblia a naša skúsenosť.
Často sa namieta, že to, čo v Biblii čítame, nesedí so skúsenosťou. Naši chorí, ktorí sú na vozíčku, sa neuzdravia zázrakom. Slepí odrazu neuvidia. A tak mnohí ľudia to robia tak, že z viacerých textov v Biblii si urobia svoju zostavu, čomu veria. Napríklad láska ku blížnemu, alebo tak zmýšľajte ako Ježiš Kristus. Pritom však prehliadajú jednu vec. Napätie medzi tým, čo čítame v Božom slove a našou skúsenosťou, to bolo vždy. Keď Pán Ježiš niekoho uzdravil, čítame, že všetci boli z toho užasnutí. Nikdy sme také veci nevideli. Alebo si spomeňme na veľkonočné príbehy, Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Keď im ženy o tom hovorili, tak učeníci si mysleli, že je to nezmysel, že sa tomu veriť nedá. Keď čítame, že Pán Ježiš povedal: „Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa,“ ľudia hovoria: “Dnes keď žijeme v takej multikultúrnej spoločnosti, nemôžeme hovoriť o jedinej ceste k Bohu. Musíme zohľadniť aj iné náboženstvá.“ Niektorí ľudia hovoria: „Tá jedinečnosť Ježiša Krista – to je len taký mýtus.“ A tak sa hovorí, že je jeden Boh, ale má veľa mien.
Čo s tým? Ako to posudzovať? Namiesto toho, aby sme si tieto otázky zodpovedali na základe autority Božieho slova, ľudia zostávajú v zajatí tej multikultúrnej spoločnosti. Spomenuli sme už, že je to starý fenomén. Vlastne stále znovu stojíme pred tým istým rozhodnutím. Alebo takto zdeformujeme Božie slovo, aby zodpovedalo našej skúsenosti alebo nás Biblia sformuje tak, ako hovorí. Otázka je, kto koho kritizuje. Či Boh nás chce svojím slovom usmerniť, alebo my chceme usmerniť Božie slovo. Isteže treba nájsť historické súvislosti, lebo Boh konal v dejinách a vidíme Jeho stopy.