Slovenské evanjelizačné stredisko — evs.sk

Ľubomír Ďuračka.
Prednáška odznela na konferencii Úzkou cestou.

Drahé sestry a milí bratia. To, o čom budem hovoriť, je reakcia na to, čo vnímam a čo vidím dnes v našej cirkvi ako problém. 

/celú prednášku si môžete vypočuť tu , alebo stiahnuť tu a vypočuť na vašom prehrávači. Mp3 CD so všetkými prednáškami si môžete Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi, potrebujete mať zapnutý Javascript aby ste ju mohli vidieť. ./

Môžeme v zbore kráčať širokou cestou? Došiel som k tomu, že áno, môžeme. A tak sa musíme pýtať: Kedy kráčame v zbore širokou cestou? Našiel som niekoľko odpovedí:

1.Ak v našom strede nie je Ježiš Kristus, ten ukrižovaný. Apoštol Pavol jasne hovorí, keď píše do Korintu, že „keď som prišiel k vám, bratia, prišiel som nie s vyberanými slovami, alebo s múdrosťou zvestovať vám svedectvo o Bohu, lebo som si umienil, že medzi vami nebudem vedieť nič iné, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného" (1Kor 2:1-2). V cirkvi sa musíme pýtať, čo je v našom strede, čo kážeme, na čo kladieme dôraz? Často je to humanizmus a pekné myšlienky. Točíme sa okolo seba. O čom sú naše presbyterstvá a naše konventy? Je tam v strede Ježiš Kristus?

Niekedy sme ako chladné, tvrdé kamene. Je to pravda aj o mne. Dokážem  zraňovať najmä svojich najbližších, manželku, spolupracovníkov a mnohých ľudí, ktorí sú okolo mňa. Aj v našich zboroch je veľa zranení, vďaka našim ostrým hranám, vďaka pravdám každého jedného. Zápasíme proti sebe. V minulosti som často počúval, že chceme pracovať a farár nám to nechce dovoliť. Nerozumie nám, kladie nám polená pod nohy. Alebo naopak, farár sa snaží a hľadá sám cestu, ale zostáva nepochopený. Takéto zápasy máme často v našich zboroch. Sme ako tie chladné hranaté kamene. Ako to riešime? Ako riešime tieto spory? Jedným riešením je únik. Unikneme inde z vlastného rozhodnutia, nie z Božieho volania, inam, do iného zboru.

Chcem vám povedať, že Pán Boh nerobí chyby. Každého z nás dal tam, kde sme a to je naše miesto. Nesnažme sa sami presadiť inde. Boh je ten, ktorý má s nami veľmi dobrý plán. Vieme, že keď Boh dovolil, aby bratia predali Jozefa do Egypta, mal s ním dobrý plán. Aj keď sa Jozef ocitol vo väzení, aj keď on nerozumel tomuto plánu. Čo by sa stalo, keby tam Jozef nečakal a hľadal by svoje vlastné riešenia? Nikdy by sa nenaplnil Boží plán s ním. A Boh je ten, ktorý má o teba konkrétny záujem, okresáva ťa bratmi a sestrami, kameňmi, ktoré sú okolo teba, okolo mňa, v stavbe cirkevného zboru.

V mojom cirkevnom zbore som sa staval proti farárovi, búril som sa voči nemu, bojoval som proti nemu. Až neskôr som pochopil, že aj jeho si Boh používal, aby vo mne vyformoval niečo dobré, niečo pevné a niečo, čo je trvácne. Pri tomto si vždy predstavím postavu Dávida, o ktorom nám Božie slovo hovorí, že je mužom podľa Božieho srdca.  A vieme, že Dávid, pokým sa dostal na trón, musel zápasiť. Utekal pred Saulom a nerobil to vo vzbure. Aj keď mal možnosť dvakrát siahnuť na jeho život, povedal: „Nesiahnem na pomazaného Hospodinovho.“

Útek a vzbura nie je nikdy Božím riešením. Útek je falošná predstava, že sa zbavíme ťažkostí a že niekde inde, v inom spoločenstve nám bude lepšie. Mne bude lepšie. Ide tu o mňa? Kde je Kristus, ten ukrižovaný? Nesnaž sa utiecť inde, ak nemáš Božie vyslanie. To nie je kráčanie úzkou cestou. To je jeden zo spôsobov, ako sa môžeme vyhnúť riešeniu našich treníc. Je to únik.

Druhý spôsob je, že sa uzavrieme do seba. Je to postoj zapríčinený zraneniami, stiahneme sa do seba, prestaneme sa spolu stretávať, prestaneme sa spolu modliť. V liste Rímskym apoštol Pavol hovorí: „My, silní, povinní sme teda znášať slabosti nevládnych a nie v sebe mať záľubu...Veď ani Kristus nemal záľuby v sebe. Potupovania tých, čo ťa hanobia, padli na mňa... Boh trpezlivosti a útechy nech vám dá byť jednomyseľnými medzi sebou podľa Ježiša Krista." Ďalej hovorí: „prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha" (Rim 15:1-7). Pri tých slovách sa chcem spýtať: Akú trpezlivosť mal Ježiš s Petrom? Akú trpezlivosť mal Ježiš s Judášom, ktorý bol jedným z Jeho učeníkov? Akú trpezlivosť mal s tými, ktorí boli vôkol Neho a vôbec Ho nechápali? Výsledok toho nášho uzavretia sa do seba je, že v cirkevných zboroch je množstvo obdarovaných služobníkov a sú izolovaní, zatrpknutí a Božie dielo stojí a diabol si mädlí svoje ruky. Je to vždycky naše zlyhanie. Pretože v našom strede nie je ukrižovaný Ježiš Kristus a točíme sa okolo seba. Ja sa uzavriem, ja odídem inde.

Pozrime sa na text 1.Petra 2. kapitolu. To, čo tu chcem zdôrazniť je, že iba vďaka Kristovi je možná premena na živé kamene. Iba v Ňom je život. Ježiš Kristus je ten, ktorý je živý kameň. V tomto texte je dvakrát slovo „duchovný“. „Vy sami sa budujte ako živé kamene na duchovný dom, na sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete" (1Pt 2:5). Dvakrát je tam slovo duchovný, po grécky pneumatikos, ktoré je protikladom k slovu psychikos a sarkikos. Nie je to predstupeň, ale je to protiklad. Sarkikos znamená telo, telesný, hmotný, pozemský, prenesený význam pominuteľný, alebo hriešny. Niečo, čo pochádza z nášho tela. Druhý výraz „psychikos“ znamená duševný, pozemský, živočíšny. Ide o protiklad ku duchovnému. Nie je to predstupeň. V liste Jakuba sa hovorí, že to nie je múdrosť zhora, je to múdrosť zmyslová, démonická, pozemská. A v liste Júdovom v 19. Verši: „to sú tí, čo vyvolávajú roztržky, ľudia telesní, ktorí nemajú ducha", pneuma. Vidíme ten úžasný rozdiel medzi psychickým a tým, čo je z ducha, pneuma. Teda psychikos je založený na rozume, na zmyslovom vnímaní, na našich pocitoch. Teraz, keď som tieto slová vysvetlil, chcem položiť jednu otázku: Aké domy budujeme v našich cirkevných zboroch? Aké je to naše budovanie? Je to budovanie duchovné, alebo ide o budovanie telesné, pozemské? Budujeme naše kostoly? Alebo budujeme to, čo je v gréckom slove psychikos, t, j. dávať dôraz na krásu, na ľudskú múdrosť, na estetiku, kultúru našich služieb Božích, na ich umeleckú úroveň, to, čo sa človeku zapáči, čo nám ľuďom zahrá na city? Žiaľ, na to sme v cirkvi položili dôraz. Robíme koncerty, robíme umelecké podujatia, usporadúvame plesy, recitačné preteky, herci nám čítajú v kostoloch pašie a myslíme si, že je to úžasné a vynikajúce. Lákame ľudí: „Príďte, toto sa vám bude páčiť.“ Ja sa pýtam: S týmto zámerom poslal Ježiš apoštolov do sveta? Je toto úloha cirkvi? Nie sme na širokej ceste? Nehľadáme to, čo je telesné, čo zahrá na naše city? Čo nás poteší, čo sa nám páči?

Takže kedy v cirkevnom zbore kráčame širokou cestou? Ak v strede sme my, ak robíme, čo sa nám páči, čo nám vyhovuje, ak tam nie je ukrižovaný Kristus.

2. Ak odmietneme model života prvých kresťanov. Nebudem hovoriť žiadne nové veci, iba to, čo nám hovorí Písmo. Skutky apoštolov 2,42: „Títo zotrvávali v apoštolskom učení a v spoločenstve, v lámaní chleba a na modlitbách." Tu sú opísané štyri piliere cirkvi. Prvý pilier - zotrvávať v učení apoštolov. Hneď, ako Ježiš povedal slová o širokej ceste a o úzkej ceste, hneď za tým nasleduje výstraha pred falošnými prorokmi. Na západe je čoraz menej cirkevných zborov, kde sa káže čisté biblické evanjelium. Je to evanjelium prosperity. Ver v Pána Ježiša Krista a bude sa ti dariť. Teológia slávy, v centre je človek so všetkými svojimi potrebami a nie Kristus. My dokážeme kritizovať cirkvi, ktoré majú teológiu slávy, ale čo učíme my, čo robíme my v cirkevných zboroch? Učíme teológiu kríža podľa Luthera? Musím priznať, že sa bojíme biblicky kázať a povedať pravdu. Povedať pravdu o homosexualite, že písmo to označuje ako ohavnosť, čo sa Bohu nepáči. Bojíme sa biblicky kázať o rozvode. Malachiáš hovorí: „nenávidím rozvod" (Mal 2:16) a to isté hovorí Ježiš. Bojíme sa, že nás spoločnosť vysmeje za naše názory, že budeme vysunutí na okraj spoločnosti, bojíme sa, že prídeme o finančnú zahraničnú pomoc, bojíme sa odluky od štátu a pýtame sa, čo nám to prinesie, a tak sa bojíme povedať pravdu. Nechceme trpieť, preto ustupujeme a zamlčiavame Božie pravdy. A tak sa pýtam, kde je v praxi naša teória kríža? Máme ju na papieri, ale v praxi nie. Kde je to, čo povedal Luther: „Tu stojím a inak nemôžem"? Oháňame sa evanjelickými predkami. Ale oni si zvolili radšej trpieť, ako ustúpiť zo zásad Božieho slova.

Nechceme kráčať úzkou cestou. My sa chceme spoločnosti páčiť a zviditeľniť sa. Do toho nás tlačí duch tejto doby: aby nás iní obdivovali, aby nás iní uznávali, akí sme pokrokoví, ako ideme s dobou. Zabúdame na históriu, ktorá nám vydáva svedectvo, že cirkev bola vtedy silná, keď bola trpiaca a slúžiaca. Ísť úzkou cestu je aj ísť proti prúdu a znášať dôsledky. Princípy, ktoré nám dal Pán Ježiš sú iné, ako tie, ktoré sú okolo nás.

3. Málo, alebo nič nehovoríme o pôste, zavrhujeme to ako niečo katolícke. Ježiš jasne hovorí: „Prídu dni, keď im ženích bude odňatý a potom sa budú (moji učeníci) postiť" (Mt 9:15). Pôst je o sebazapieraní, o zomieraní môjho ja. Nie to, čo sa mne páči a mne vyhovuje, ale pôst je uznávanie, hovorenie: „Pane, Ty si tu Pán.“ Ja sa musím umenšovať. Taktiež málo hovoríme o odpúšťaní a o jeho dôsledkoch. Vieme dobre, že Pán Ježiš to viackrát povedal: „Odpúšťajte a bude vám odpustené." Je to široká téma. Napr. slová o rozhnevanom pánovi a sluhovi, ktorý nechcel odpustiť v Evanjeliu podľa Matúša 18:23nn. A Pán vydal sluhu mučiteľom. Slovo mučiteľ v gréčtine nie je obyčajný žalárnik, ale označuje vnútorné deptanie a trápenie a poukazuje na depresie, ktoré ľudia prežívajú a na mnohé psychické nemoci. Ak nechceme odpustiť, tak takéto trápenie nás čaká. To neurobí Pán Boh za nás, On nám to prikazuje. Odpúšťajte! My sa tak modlíme v Otčenáši. Stretávam v praxi rodiny, ktoré sú rozbité pre delenie dedičstva a pre mnohé iné malichernosti, ktoré tu na zemi zanecháme. V tom sa podobáme tým, ktorí nepoznajú Krista.

Potrebujeme zdravé biblické vyučovanie. Apoštol Pavol hovorí: „Príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale majúc svrabľavé uši, budú si podľa svojich žiadostí zháňať učiteľov, odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa ku bájkam" (2Tim 4:3). V cirkvi chceme počuť iba to, čo sa nám páči.

Pán farár Prostredník nám asi pred 15 rokmi priniesol zo Švédska správy, kde bolo písané: zmení sa model spoločnosti, svet speje k spojenej spoločnosti. Členovia cirkvi nebudú už podľa bydliska, nastáva koniec ľudovým cirkvám, kde sa človek narodí do cirkvi. Cirkev bude vytlačená na okraj spoločnosti. Nastane situácia ako v prvej cirkvi. Cirkev už nebude bohatá, uznávaná, bude chudobná, bude stáť na okraji, bude tlmočníkom utláčaných a ponížených. A preto, ak do tohto spejeme, tak potrebujeme budovať jadrá - rodiny, malé skupinky veriacich. Kazateľ bude jeden z tímu starších pracovníkov. A jeden človek sa vtedy, pred 15 rokmi, opýtal: „Ak tam smerujeme, čo urobíme dnes? Ako zmeníme dnes svoju filozofiu?“ Vtedy na to povedali, že je to ešte veľmi ďaleko. Prešlo 15 rokov a my sme tam, kde sme boli pred 15 rokmi.

Kedy kráčame širokou cestou? Naším cieľom nie je misia. Boh to dal za úlohu cirkvi. Čo robíme pre tých, ktorí potrebujú pomoc? Netočí sa cirkev iba okolo seba? Hádame sa v zbore o liturgiu. Ale Ježiš hovorí: „Neprišiel som konať svoju vôľu, ale vôľu Otcovu.“

Našli sme sa? V koľkých oblastiach náš cirkevný zbor odmieta kráčať úzkou cestou a razí si svoju? Ak kráčame tou širokou, kde tá cesta končí?