|
|
|
Read in| Veršík z Biblie | ||
|---|---|---|
|
||
| Erik Liddell - Čisté zlato |
|
Ak chcete vedieť, ako chodiť s Bohom, s iskrivým humorom a zmysluplne, určite sa to dozviete zo života Erika Liddella. Bol vynikajúcim športovcom, volali ho „lietajúci Škót”. Na Olympijských hrách v roku 1924 vyhral zlatú medailu a vytvoril svetový rekord v behu na 400 m. Jeho beh života bol však v mene Pána Ježiša Krista, podľa zásad: absolútna čestnosť, absolútna čistota, absolútna obetavosť, absolútna láska. Narodil sa v Číne rodičom misionárom, zomrel v japonskom internačnom tábore tesne pred skončením 2. svetovej vojny. Kniha však vôbec nie je o smrti, ale kypí životom. Cena: 5,30 € (159,67 Sk) Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi, potrebujete mať zapnutý Javascript aby ste ju mohli vidieť. Prečítajte si ukážku z knihy. Hlas z ampliónu si vyžiadal ticho a keď štartér zdvihol pištoľ, štadión stíchol. Potom prišli príkazy: “A vous marque! Pret!” Po výstrele z pištole a čistom štarte dav začal burácať. Burácanie silnelo, ako sa bežci rútili k cieľu. Abrahams zvraštil čelo od starostí, keď videl Erika šprintovať, akoby bežal 100 metrov a nie 400. "Nemá šancu to udržať,” mrmlal si. Asi v polovici viedol Erik o tri metre a evidentne bežal plnou rýchlosťou. Tí na tribúnach, ktorí sledovali čas na vlastných hodinkách, krútili neveriacky hlavami, keď mal Erik po dvesto metroch čas 22,2 sekundy. Nebolo možné, aby si toto tempo udržal až do konca. Asi 100 metrov pred koncom dav zalapal po dychu, keď Imbach zachytil kolík, spadol na trať a nemohol vstať. Zdalo sa, že Erik si nevšíma nič okrem vlastného behu.Doma v Edinburgu Graham-Cumming vyskočil na nohy, zvieral slúchadlá a opakoval hlásateľove slová: “Prebehli poslednou zákrutou!. Liddell stále vedie! Zvyšuje náskok! Zvyšuje a zvyšuje! Ó, aké preteky!” V záverečnej rovinke sa Fitch snažil znížiť vzdialenosť, istý tým, že Erik musí spomaliť a on už každú chvíľu “vyrovná”. Namiesto toho videl, ako Liddell hodil hlavu dozadu a dal sa ešte do rýchlejšieho behu, vďaka ktorému zvíťazil o päť metrov. Fitch, Butler a Johnson vbehli do cieľa. Členok Coarda Taylora povolil a on zostal na trati. Ale odhodlaný Američan sa posledných desať metrov do cieľa doplazil piaty. Dav šalel. Niekto na tribúne vytiahol obrovskú zástavu Veľkej Británie a triumfálne ňou mával. Erik kráčal po trati a lapal dych, podával si ruku s Fitchom a široko sa usmieval na fotografov, ktorí sa okolo neho rojili. Zástup sa utíšil, keď hlásateľ oznamoval výsledky závodu a potom ovácie prepukli znovu pri správe, že Erik Liddell vytvoril nový svetový rekord v čase 47,6 sekúnd. Doma v Edinburgu dvaja mladí muži tancovali po izbe a nemohli prestať volať: “On vyhral! On vyhral!” Rob poslal novinku o Erikovom víťazstve do Peitaiha, kde Liddellovcov obliehali blahoželajúci misionári a obchodníci na dovolenke. Mama Mária v údive krútila hlavou a myslela na jeho chorobu v Siaochangu, ktorá ho tak oslabila, že dobromyseľný priateľ smutne povedal: “Ten chlapec už nikdy nebude behať” Druhý deň ráno tie isté noviny, ktoré tak opatrne hovorili o Liddellovej šanci na 400 metrov, ohlasovali jeho veľké víťazstvo. “ÚŽASNÝ TRIUMF!” “ELEKTRIZUJÚCI ZÁVOD!” Britskí novinári, ktorí sa sťažovali, že musia opakovane počúvať “trúchlivú melódiu” americkej hymny, teraz vychvaľovali Erika do nebies, pretože v Colombe zachránil Britské impérium po atletickej aj hudobnej stránke. Erik bol šťastný, ale nemal pocit, že by toto bolo Božie požehnanie zato, že odmietol bežať v nedeľu. Rozhodnutia založené na zásadách nepotrebovali akési potvrdenie okolnosťami. Všemohúci Boh bol milostivý, ale nebol povinný rozdeľovať zlaté medaily ľuďom, ktorí konali Jeho vôľu. ...... Vedel, že očakávajú nejaký komentár k olympiáde, preto im povedal o papieriku, ktorý dostal od jedného britského maséra pred pretekom na 400 metrov. Bolo tam napísané: "Lebo tých, ktorí mňa ctia, uctím i ja." Bola to pravdepodobne najlepšia vec, akú som v Paríži zažil; veľké prekvapenie a potešenie, že sú aj iní, ktorí si o dodržiavaní Pánovho dňa myslia to, čo ja. Verím, že budúcu zimu budem môcť niečo pre cirkev urobiť. Ak by ste mi chceli v tej práci pomôcť, modlite sa za mňa. Skutočne vám veľmi pekne ďakujem za česť, ktorú ste mi dnes večer prejavili.” ...... Ani nie pred osemnástimi mesiacmi povedal Erik Pánovi, že Mu chce slúžiť darmi, ktoré dostal, ale nevidí cestu. Veď jeho silnými stránkami boli rýchlosť, pohyblivosť a odhodlanie, nie teologické schopnosti alebo výrečnosť. V pätách Erikovej modlitby sa objavil D. P.Thomson s otázkou, či by neprišiel do Armadalu a nepovedal skupine baníkov, čo pre neho znamená Pán Ježiš Kristus. Erikova odpoveď “Dobre, prídem” otvorila dvere novej skúsenosti viery a služby. Ako olympijský víťaz dostal omnoho väčšie dary slávy a zodpovednosti. ..... Hamilton uzavrel svoju skúsenosť vetou: “Hriech je choroba; Kristus je liek; výsledok je zázrak.” Sedeli pod stromom na brehu Tweedu a Hamilton hovoril Erikovi o úžasnom dobrodružstve hľadania Božieho vedenia pri pravidelných ranných stíšeniach. Praktickým výsledkom bol život úprimnosti, čestnosi a slobody. “Chcem žiť tak, aby som sa s Bohom mohol stretnúť vo dne alebo v noci,” povedal Hamilton s hlbokým pohnutím. Erik bol uchvátený myšlienkou Božieho vedenia. Uchvátila ho najmä požiadavka žiť každý deň podľa štyroch princípov: absolútna čestnosť, absolútna čistota, absolútna nesebeckosť a absolútna láska. “Kedysi mi viac vyhovovala Einsteinova teória relativy,” Hamiltovi zasvietili v očiach iskierky, “relatívne čestný, pomerne čistý, rozumne nesebecký a príležitostne milujúci. Bolo to ľahšie. Ale to nie je Božia cesta.” |
David McCasland
