Slovenské evanjelizačné stredisko — evs.sk

Ján Brozman

Dva príbehy zo súčasného života, ktoré sa mohli odohrať aj vo vašom meste.

Cena: 1,35 € (40,67 Sk) 

Posledné zásoby na sklade. Objednávky len pre jednotlivcov.  

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi, potrebujete mať zapnutý Javascript aby ste ju mohli vidieť.

Prečítajte si ukážku z knihy.

Úryvok z poviedky "Nedeľné rozhovory". 

Nevedno aká chvíľa prešla, keď dedko znova prízvukoval Ivanovi: „Vykupujte čas, lebo dni sú zlé. - To je, milý Ivan, napísané v liste apoštola Pavla Efezským 5, 16. Nepremárni ho. Treba si aj oddýchnuť, ale dary, ktoré si prijal, treba využívať naplno, aby si sa nestal nehodným sluhom. Poznáš Boha, poznáš Pána Ježiša. No a s Bohom je život, ten pravý a jediný, a tak konaj svoje spasenie. Nič nejde zo dňa na deň, všetko chce svoj čas. Nechaj Božie mlyny mlieť, vyzbroj sa trpezlivosťou. Boha sa drž, nikdy Ho neopusť. Nezapri Pána Ježiša, lebo veď vieš – ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho... Božie slovo treba čítať, aby si nezblúdil.“
    Ivan sedel vedľa dedka a pripadalo mu, akoby sa starček lúčil. Vždy sa v tieto nedeľné popoludnia rozprávali, ale teraz to bolo nejaké mimoriadne. No nechcel odpoveď na túto otázku, lebo veď kto ju pozná? Len ticho pozeral pred seba a čakal, či dedko ešte niečo povie. Len potok odpočítaval čas a orech nad potokom kontroloval jeho presnosť.
„Dedko poďme už dnu,“ povedal Ivan, „vonku už nie je tak teplo, keď zájde slnko za horu.“
„Ty choď, ja ešte chvíľu zostanem.“
„Dobre, potom zavolajte, pomôžem vám.“
„Zavolám, zavolám.“
    Ivan odišiel, vošiel do chodby, babka sedela v kuchyni pri peci a v ruke držala spevník a húdla si melódiu.
„Babka idem do izby, dedko chcel ešte zostať, ale vravel som mu, aby zavolal, že mu pomôžem, keď pôjde dnu.“
„Dobre, len choď spokojne.“
    Ivan odišiel do izby, kde si pustil len tak potichu rádio a počúval. Vybral si knihu a čítal si v kresle pri rozsvietenej lampe. Čítal, až trochu zadriemal.
Zrazu počul babku, ako volá: „Ivááán, Iváán, poď dolu!“
Ivan hneď vstal a ponáhľal sa pomôcť dedkovi dnu. Babka, stojac vo vonkajších dverách, poznamenala tíško: „Poď mi s ním pomôcť, lebo asi zaspal na lavičke.“
„Idem.“ vraví Ivan. No pozerajúc na slzy v očiach babky vedel, že dedko už nevstane. Vyšiel von a dedko sedel na lavičke ako vždy, len hlavu mal opretú dozadu a oči zatvorené. Iba fajku čo položil vedľa seba na stolík. Už bola dofajčená, odložil ju a usnul.
    Ivan neplakal, aj keď mu srdce zvieralo a v hrdle hrča bolesťou narástla.
„Sám ho dnu nedám, babka, idem po suseda.“
„Choď, choď, ja som už slabá,“ vraví babka, utierajúc si slzy z líc.
„Nechám vás chvíľu samých,“ povedal Ivan a rozbehol sa dvorom k bráne.