Slovenské evanjelizačné stredisko — evs.sk

Sluha mal dve nádoby na vodu. Boli zavesené na opačných koncoch dlhej palice, ktorú nosil na pleciach. Jedna z nádob bola prasknutá.

Kým sluha prešiel dlhú cestu od studne až k domu pána, bola vždy napoly prázdna. Tá druhá nádoba bola pekná a vždy v nej zostala všetka voda. Každý deň preto sluha priniesol do domu svojho pána jeden a pol nádoby čerstvej vody. Pekná nádoba bola pyšná na to, ako dobre slúži a tá prasknutá sa hanbila za to, že dokáže len polovicu z toho, čo by mala.

Po dvoch rokoch trápenia prehovorila prasknutá nádoba k sluhovi: "Hanbím sa za seba, prepáč mi to." "Čo ti mám prepáčiť?" spýtal sa sluha. "Počas posledných rokov som bola schopná priniesť len polovicu vody, pretože puklina na mojom tele prepúšťa vodu. Kvôli tomu, vždy prinesieš menej vody, ako si nabral."

Sluha jej odpovedal: ”Teraz, keď pôjdeme k pánovmu domu, všimni si tie krásne kvety popri ceste.“ Nádoba sa celú cestu pozerala na tú nádheru. Keď prišli do cieľa, sluha sa jej spýtal: ”Videla si tie krásne kvety? Boli len na tvojej strane. Neboli na strane, kde je dokonalá nádoba. Vždy som vedel o tvojej pukline. Preto som na tvojej strane zasial kvety. Vždy, keď nesiem vodu, ty ich polievaš. Tie kvety dávam každý deň pánovi na stôl.

Pointa príbehu je jasná. Každý človek má na sebe poranenia a pukliny. Ale keď sa takí, akí sme, postavíme do služby Pánu Bohu, ten nás dokáže použiť na dobré veci aj s tými poraneniami a puklinami.

Boh má totiž svoj plán pre každého človeka.