|
|
|
Read in| Veršík z Biblie | ||
|---|---|---|
|
||
| Utrpenie |
|
Dr. Alister McGrath Utrpenie spôsobuje kresťanskej viere problémy. Na jednej strane je to ťažko rozlúštiteľný rébus pre teológa, ktorý musí vysvetliť, prečo existencia utrpenia nestojí proti kresťanskej viere. Dalo by sa dôvodiť, že zaobchádzať s utrpením ako s logickou, filozofickou a teologickou prekážkou znamená nepochopiť reálnu pointu – citovú a pastoračnú problematiku pre tých, čo trpia aj pre tých, čo im pomáhajú. Toto je jasné hľadisko, ale jeho význam sa nesmie preceňovať. Utrpenie je problémom pre kresťanských apologetikov. Je predmetom tejto prednášky najmä preto, lebo sa ním demonštruje logická nesúvislosť kresťanstva. Diskusia problému utrpenia je teda odozvou na túto problematiku, ktorú vytvorili kritici kresťanskej viery. Pre apologetikov vznikol problém z existencie zla a utrpenia a obvykle je vyjadrovaný v troch výrokoch: Pán Boh je všemohúci a vševedúci Pán Boh je dokonale dobrý Vo svete existuje utrpenie a zlo Často sa predpokladá, že tieto tri vyhlásenia sú nedajú zlúčiť. Inými slovami Božia všemohúcnosť a dobrota sa vylučuje s existenciou utrpenia zla vo svete. Predpokladá sa, že všetky tri vyhlásenia nemôžu platiť súčasne. Ale realita zla a utrpenia sa nedá poprieť, a to na základe pozorovania a skúseností. A tak buď Pán Boh nie je všemocný alebo nie je dobrý. Zdá sa teda, že kresťanská viera má logický problém. Začnime skúmanie tejto témy úvahou o histórii tejto otázky. Od časov, keď žil Platón, bola existencia zla a utrpenia vo svete pozorovaná a poznávaná. Kresťanská teológia dlhý čas učila ľudí žiť s realitou zla a utrpenia. To neznamená, že by utrpenie bolo dobre uchovávaným tajomstvom a jeho existencia sa náhle prejavila vo svete, ale kresťanskí pisatelia do 17. storočia neverili, že by utrpenie mohlo byť hrozbou pre kresťanskú vieru. Strávil som mnoho rokov štúdiom väčšiny významných prác kresťanských teológov z obdobia 12. až 16. storočia a nemôžem si spomenúť na žiadnu prácu, ktorá by sa zaoberala realitou utrpenia ako vážnou prekážkou kresťanskej viery Situácia sa však zmenila. Prečo? Odpoveď je v dramatickom vývoji v 17. storočí a možno povedať, že jeho korene sú v modernom ateizme. Väčšina pisateľov o problematike kresťanskej apologetiky, ako bol Leonard Lessius a Marin Mersenne tvrdili, že najlepšia obrana kresťanstva by bola filozofická. Namiesto zamerania sa na význam Pána Ježiša Krista v otázke existencie Pána Boha a Jeho vlastností, malo by sa to priamo a výhradne len zdôvodniť. Namiesto odvolávanie sa na kresťanskú skúsenosť s Duchom Svätým by sa bolo treba odvolať priamo na podstatu. Zdôvodnenie a podstata sú testovacím základom, na ktorom by sa mala skúšať dôveryhodnosť kresťanstva. Konečný výsledok bol nevyhnutný. Kresťanstvo vstúpilo do obhajoby existencie kresťanského Boha bez odvolania sa na niečo kresťanského. Pod vplyvom Descarta mal tento prístup apologetikov katastrofálne dôsledky. Enormné úsilie, ktoré vynaložil Descartes, aby ukázal Božiu dokonalosť, bolo kompromitované nepopierateľným faktom existencie zla a utrpenia. Ako mohlo dokonalé Bytie dovoliť existenciu takej nedokonalosti? Nuž Descartov ’boh’ nie je kresťanským Bohom, je to jednoducho len filozofický pojem. ’Boh filozofov’ je v podstate len perfektnejšie, ideálnejšie a abstraktnejšie bytie, vytvorené zo zhustených prvkov ľudskej láskavosti. Charakteristiky takéhoto boha sú predovšetkým všemohúcnosť, vševedúcnosť a dobrota. Jeho dôveryhodnosť – tu nejde o Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista – je okamžite kompromitovaná utrpením. Ako poznamenal Alasdair MacIntyre: “Boh, v ktorého prestali veriť v 19. a 20. storočí, bol vymyslený len v 17. storočí.” Boh filozofickej teológie je ľudským výmyslom, je produktom nášho uvažovania; Boh, na ktorého sa odvoláva kresťanská viera a teológia, je živý a milujúci Boh, ktorý sa nám dáva poznať skrze Krista, Písmo a osobnú skúsenosť – vrátane utrpenia, ako to ďalej uvidíme. Prečo toto odbočenie do histórie? Pretože ukazuje, že utrpenie len nedávno začalo byť chápané ako ’konečný a dostatočný základ pre skepticizmus a zrieknutie sa kresťanstva’, zatiaľ čo v minulosti bolo chápané len ako ťažkosť, ktorá podnecuje k skúmaniu, nie k nevere. Ale ako ďalej uvidíme, osvietenecký racionalizmus je ústupkom (úkrytom). Možno sa dočkáme návratu staršieho prístupu k utrpeniu, keď k nemu dôjde. Po druhé, zvážme logiku problému, ktorý vznikol utrpením. Vráťme sa ku trom hore uvedeným logickým výrokom. a) Boh je všemocný a vševedúci. b) Boh je absolútne dobrý. c) Vo svete je zlo a utrpenie. K tomuto zoznamu treba pridať aspoň jeden ďalší predpoklad, inak vznikne logický rozpor. V skutočnosti sa však veci majú tak, že tu nie je žiadny rozpor. Protirečenie by však vzniklo, keby sme pridali ktorúkoľvek nasledujúcu vetu: d) Dobrý a všemohúci Boh môže úplne eliminovať utrpenie. e) Boh nemôže mať dostatočné morálne dôvody, aby dovolil utrpenie. Ak sa by niektorý z týchto predpokladov ukázal byť správny, odhalí sa hlavná a potenciálna osudná chyba v kresťanskej koncepcii Pána Boha. Ale predpoklady nie sú správne. Ak kritici kresťanstva dajú apologétovi nejaké ťažké otázky, je dobré odpovedať protiotázkou: “Ako vedia, že Boh nemôže mať dostatočné morálne dôvody, aby dovolil utrpenie?” Nestavajú sa títo kritici do pozície tak zničujúco kritizovanej Davidom Humom – ktorá vyhlasuje, že je možný lepší svet ako ten, ktorý poznáme? Môžeme ďalej skúmať túto problematiku utrpenia s ohľadom na argumenty C. S. Lewisa v známej knihe Problém bolesti. Lewis začína popisom problému nasledovne: ’Ak by bol Boh dobrý, želal by si, aby všetko stvorenie bolo úplne šťastné a ak je Boh všemocný, tak by mal byť schopný uskutočniť, čo si želá. Ale všetko stvorenstvo nie je šťastné. Preto Boh buď nie je dobrý, alebo všemocný, alebo ani jedno.’ Toto je v tej najjednoduchšej forme problém bolesti. Avšak Lewis sa neuspokojil s tým, aby kritikom kresťanstva zostali morálne vysoké dôvody. Požaduje, aby kritici vysvetlili, čo myslia pod termínmi ’všemohúci’ a ’dobrota’. Lewis argumentuje, že títo kritici príliš často odpaľujú tieto termíny bez toho, aby sa s nimi skutočne zaoberali. Takže čo to znamená, keď povieme, že Boh je všemohúci? Lewis argumentuje so značnou šikovnosťou, že Boh nemôže robiť hocičo. Keď raz Boh vyhlásil, že bude robiť určité veci, alebo sa chovať určitým spôsobom, vtedy sú ostatné možnosti vylúčené. Keď sa rozhodnete povedať: ’Boh môže dať stvorenstvu slobodnú vôľu a súčasne mu ju môže odoprieť,’ tak sa vám nepodarí nič povedať o Bohu. Nezmyselné kombinácie slov nezískajú odrazu zmysel, aj keď ich pridáme k dvom ďalším slovám ’Boh môže’. Ale pravdou zostáva, že pre Boha sú možné všetky veci: podstatné nemožnosti nie sú veci ale niečo, čo neexistuje. Nie je viac možné pre Boha, ako aj pre najslabšie z jeho stvorení, vykonať naraz obidve navzájom sa vylučujúce alternatívy, a to nie preto, že by sa Jeho sila stretávala s prekážkami, ale preto, že nezmysel zostáva nezmyslom, aj keď rozprávame o Bohu. Lewis ďalej argumentuje, že nemôžeme považovať utrpenie za také, ktoré vzniká z nedostatku Božej všemohúcnosti. Je to ďaleko od toho. Ak Boh stvoril materiálny vesmír a stvorenstvu dal slobodnú vôľu konať, utrpenie nasleduje ako samozrejmosť. Boh pri uplatňonaní Jeho všemohúcnosti pri tvorbe vesmíru a pri obdarovaní stvorenstva slobodou, nemôže brániť následkom tohoto slobodného sveta – trpieť. ’Pokúste sa vylúčiť možnosť utrpenia, ktoré je charakterom prírody, vrátane existencie slobodnej vôle a zistíte, že ste vylúčili samotný život. Lewis sa ďalej zaoberá klamlivo jednoduchým slovom ’dobrota’. Lewis zdôrazňuje, že zmysel tohoto slova sa zvykne považovať za jasný, ale práve opačne, treba o ňom mnoho premýšľať. Pre Lewisa je dobrota prirodzený dôsledok a výraz Božej lásky. Protirečí utrpenie milujúcemu Bohu? Lewis vyzýva, aby sme venovali pozornosť termínu “láska” a vyhli sa vkladaniu triviálnych a sentimentálnych ľudských paródií do Božej reality. Musíme sa učiť objavovať a prijímať Božiu lásku takú, aká v skutočnosti je, a nie aby sme ju poplietli alebo identifikovali podľa vlastných predstáv. Pán Boh nám povedal, aká je Jeho láska. Nepotrebujeme sa dohadovať, aká je. Lewis argumentuje: Božia láska nie je nejaká senilná benevolencia, ktorá si ospalo želá, aby ste boli šťastní vaším vlastným spôsobom, nie je to nejaká chladná ľudomilnosť zásadového sudcu, ani to nie je starostlivosť hostiteľa, ktorý sa cíti zodpovedný za pohodlie svojich hostí, ale je to spaľujúci oheň, je to láska Toho, ktorý stvoril vesmír, je trvalá ako láska umelca k jeho dielu a prísna ako láska pána k jeho psovi, prozreteľná a posvätná ako láska otca k dieťaťu, žiarlivá, neúprosná a náročná ako láska medzi pohlaviami. Láska Pána Boha teda nie je len taký životný postoj pozdrav pánboh, čo je cieľom pôžitkárstva. Je to duchovná Božia láska, ktorá začína u Otca a vedie nazad k Otcovi a obsahuje utrpenie ako dôsledok väčších darov života a slobody. Skutočný život obsahuje utrpenie. Keby Boh od nás odstránil utrpenie, odstránil by aj vzácny dar samotného života. ’Problém zosúladenia ľudského utrpenia s existenciou Boha, ktorý miluje, je neriešiteľný dovtedy, dokedy slovu “láska” dávame triviálny význam a na veci sa dívame tak, že v centre je človek.‘ Na čo môže slúžiť utrpenie? Existuje niekoľko ohlasov na Lutherove myšlienky o ’predivnom Božom pôsobení (opus alienum Dei)’ – v Lewisovej diskusii o tajomnej ale kreatívnej úlohe utrpenia v Božej prozreteľnosti. Utrpenie nám prináša stiesňujúci fakt našej smrteľnosti, ktorú príliš ľahko ignorujeme. Pripomína nám našu krehkosť a naznačuje, že smrť príde. Odstraňuje masku; vkladá zástavu pravdy do duše rebela. V krátkosti tvorí to ovzdušie, v ktorom sú naše myšlienky jemne nasmerované k Bohu, ktorého by sme mohli v opačnom prípade ignorovať. ’Pán Boh nám šepká v našej radosti, hovorí k nám v našom svedomí, ale kričí v našej bolesti; to je Jeho megafón, aby zobudil hluchý svet.’ Podľa Lewisa je v bolesti dosť pravdy, aby sme ju začali brať vážne. Všetci musia zomrieť a akýkoľvek svetonázor, ktorý sa nevie vysporiadať so smrťou, je osudne nesprávny. Utrpenie jemne zobúdza naše svedomie a núti nás rozmýšľať o nepríjemnom ale reálnom fakte našej budúcej smrti a o tom ako náš postoj k životu záleží na tejto alarmujúcej myšlienke. Môžem zasiať semená pochybností na existujúce názory a položiť základ pre nový spôsob myslenia, života a nádeje. Ale apologéta sa nemôže uspokojiť tým, že navždy zostane v defenzíve. V určitom bode celá závažnosť ukrižovania a vzkriesenia Pána Ježiša musí presvedčiť mnohých filozoficky založených kritikov kresťanstva. Teologickým a duchovným nezmyslom je diskutovať o utrpení bez odvolania sa na utrpenie Pána Krista. Boh trpel v Kristovi. On vie, čo je to znášať bolesť. On kráčal dolu po ceste bolesti, odovzdanosti, utrpenia a smrti – po ceste, ktorá sa volá Kalvária. Boh nie je ako nejaký údajný hrdina, ktorý vyžaduje, aby iní trpeli, zatiaľ čo on sám ostáva mimo sveta bolesti. Boh, v ktorého veria a dúfajú kresťania, je Boh, ktorý sám trpel a tým pretvoril utrpenie svojich ľudí. Niektorí hovoria, že nič nemôže adekvátne odškodniť utrpenie na tomto svete. Ale ako to môžu vedieť? Rozprávali sa s niekým, kto trpel a následne vstal do slávy? Prešli sami touto skúsenosťou? Jedna z najväčších tragédií takejto literatúry o ľudskom utrpení v tomto storočí je v surovom (hrubom) použití rétoriky. ’Nič nemôže kompenzovať utrpenie’ - sa pováľa na jazyku s najväčšou ľahkosťou. Má to určitú rečnícku silu, zvlášť keď to povie skúsený rečník. Vezme silu argumentom. Ale ako to môžu vedieť? Pavol vášnivo veril, že utrpenia terajšieho života – a on mnohé pretrpel – budú vyvážené budúcou slávou. (R 8:18) Ako môžu vedieť, že on sa mýli a oni majú pravdu? Situácia by mala byť iná, ak budeme počúvať niekoho, kto pretrpel žalostnú a bolestnú smrť a potom sa k nám vrátil zo smrti. Bude o tom hovoriť s nadhľadom a autoritou. Alebo ak by Boh sám vyhlásil, že spomienka na utrpenie a bolesť by mala byť vymazaná. Zázrakom evanjelia je, že Kristus Pán skutočne zomrel a vstal z mŕtvych. Boh vskutku hovorí o tejto záležitosti. Vzkriesenie Pána Ježiša tu má hlavný význam. Vzkriesenie dáva utrpeniu Pána Ježiša perspektívu večnosti. Utrpenie nie je nezmyselné, ale vedie do slávy. Tí, ktorí sa podieľajú na utrpeniach Kristových, môžu vedieť skrze vzkriesenie Pána Ježiša, čo ich čaká na konci vekov. A práve preto mohol Pavol vyhlásiť s takou istotou, že ’utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.’ (R 8:18) To nie je žiadna neopodstatnená nádej, žiadny svojvoľný nárok. Je to praktický realizmus, založený na realite utrpenia a vzkriesenia Krista Pána, na poznatku, že viera spojuje veriacich s Kristom a garantuje, že sa budeme podieľať na Jeho dedičstve. Kresťanstvo je v tomto prípade jednoznačné a jeho hlas musí byť počuť. Utrpenia na tejto zemi sú reálne, sú bolestné. Boh je hlboko zranený naším utrpením, práve tak ako aj my sme šokovaní, zarmútení a zmätení utrpením našej rodiny a priateľov. Ale toto je len polovica príbehu. Treba povedať aj druhú polovicu. Je prirodzené, že naša pozornosť je upretá na to, čo prežívame tu a teraz. Ale viera vyžaduje, aby sme zdvihli svoj pohľad a dívali sa dopredu, čo leží pred nami. Ako kráčame, môžeme trpieť, ale kam ideme? Čo leží pred nami? Slovo ’nebo’ sa zdá nedostatočné na opísanie konečného cieľa viery. Možno by sme mali rozsiahlejšie hovoriť o nádeji večného života, o obnovení našich krehkých a smrteľných tiel do podobnosti so slávnym vzkrieseným telom Pána Krista a o večnosti a spasení v prítomnosti Pána Boha. My sa však rozhodneme popísať to, ten sľub a nádej našej premeny, obnovenia a slávnu premenu utrpenia; to je súčasť kresťanskej viery. Táto slávna niť je votkaná do látky našej viery tak hlboko, že nie je možné ju odstrániť. Jazyk ’cien’ a ’odmien’ je v mnohých smeroch užitočný. Upozorňuje nás na potrebu ukončiť závod, aby sme mohli získať športový veniec ako cenu. (2 Tim 4:7-8) Upozorňuje nás na potrebu tréningu a disciplíny v kresťanskom živote, aby sme mali energiu vydržať. Avšak tento spôsob rozmýšľania o vzťahu medzi utrpením a nebesami môže byť aj zavádzajúci. Obsahuje náhodné spojenie medzi utrpením a nebesami. Podsúva, že s nebesami sa narába ako s akýmsi druhom útechy v snahe udržať nás, keď tu dole žijeme. Tomuto nebezpečenstvu sa vyhneme, ak sa viac zameriame na dôverný vzťah medzi utrpením a slávou. Keď sa zrno zaseje do pôdy, začne rásť a prípadne aj donesie ovocie. Mohli by sme povedať, že ovocie je odmenou za rast? Nie. mali by sme povedať, že existuje organické a prirodzené spojenie medzi jedným aj druhým. Jedno prirodzene plynie do druhého. Nie je to otázka vyhlásenia, že nejakým ľubovoľným spôsobom bude semeno, ktoré rastie, odmenené ovocím, alebo že cenou za rast je ovocie. Skôr sú klíčenie, rast a prinášanie ovocia časťou toho istého úplného procesu. Sú to všetko štádiá v prírodnom cykle rastu a vývoja. Jeden nasleduje prirodzene za druhým. Nová zmluva je jednoznačná. Utrpenia a sláva sú jej časťou, ale predstavujú rozličné štádiá v tom istom procese rastu v živote kresťana. Sme prijatí do Božej rodiny, trpíme a sme oslávení. (R8:14-18) To nie je náhodný vzťah. Je to dôverné spojenie v celkovom raste kresťana a vo vývoji smerom ku konečnému cieľu života kresťana – byť definitívne spojený s Bohom a zostať s Ním naveky. Je nám darovaná slávna vízia existencie novej ríše. Je to ríša, kde už nebude žiadne utrpenie. Je to ríša presiaknutá občerstvujúcou Božou prítomnosťou a ňou je prítomnosť a sila hriechu definitívne odstránená. Leží pred nami a tak máme do nej vstúpiť, už môžeme postrehnúť náznak jej vône a doďaleka počuť jej hudbu. To je tá nádej, ktorá nás drží, aby sme kráčali v tomto živote smútku, ktorý musí končiť smrťou. Ale je to reálne? Nie je táto nádej len niečo viac ako túžobné rozmýšľanie, ako žalostné úsilie časti ľudstva, ktoré túži po lepšom svete ako svet, čo poznáme a sme naň zvyknutí? Všetci poznáme výsmech z viery vo ’vzdušné zámky v nebesiach po smrti.’ Dôsledkom je názor, že kresťania sú nerealistickí, a tak potrebujú fiktívne barličky, aby pokračovali tam, kde sa iní bez pomoci boria s krutou realitou života. Karl Marx považoval tento názor na život len za hnusnú sentimentalitu. Zasľúbenie konečného odstránenia utrpenia a bolesti v Božom kráľovstve nás (vraj) rozptyľuje od úsilia na ich odstránení tu a teraz. Použijúc Marxovu obľúbenú frázu, že ’kresťanstvo je ópiom ľudstva’, že je to akýsi druh anestetika alebo narkotika, ktorý otupuje naše zmysly a bráni nám, aby sme menili svet k lepšiemu. Teraz má Marx čestnú pointu. Tak veľká je príťažlivosť kresťanskej nádeje, že sme ňou prirodzene fascinovaní a chce na seba zamerať našu pozornosť. Je tak ľahko začať nebesky rozmýšľať, ako je nereálne uskutočniť to na zemi. Ak Marxov kriticizmus slúži nejakému užitočnému cieľu, tak nám pripomína, že máme kresťanskú povinnosť pracovať na zmene sveta, ktorý poznáme a na odstraňovaní tých prípadov utrpenia, ktoré nie sú nevyhnutné. Táto vízia, ktorá je pred nami, je snaha priniesť nebeský pokoj do nepokoja (zmätku) na zemi. Kresťanská nádej by mala byť skôr stimulujúca ako upokojujúca. Mala by nás povzbudiť k činnosti vo svete skôr ako k nečinnosti (k nevšímavosti). Ale keď je už všetko urobené a povedané, Marxova kritika len zvyšuje silu a význam kresťanskej nádeje. Umožňuje nám čeliť utrpeniu v súčasnom živote. Tak ako vojak bojuje smerom ku koncu dlhej vojny, podopieraný poznaním, že jeden deň nastane mier a on sa znovu stretne so svojou rodinou a priateľmi, tak aj kresťan pokračuje vo svojom putovaní a je podopieraný radosťou, ktorá na neho čaká. Marx odporuje, ale stále výrečný svedčí o sile kresťanskej nádeje a umožňuje nám čeliť temným oblastiam života. Ďalej sa Marx vyhýba otázkam, ktoré sa týkajú kresťanskej nádeje: Je pravdivá? Ak je, tak by kresťania sotva mohli byť kritizovaní, že jej veria, zatiaľ čo ostatní môžu byť obvinení, že unikajú realite. Buď je to pravda alebo nie. Čo z toho platí? Majme v tom úplne jasno. Ak je kresťanská nádej nebies ilúziou a je založená na klamstve, potom sa jej musíme zriecť ako niečoho zavádzajúceho a klamného. Ale ak je pravdou, potom sa jej musíme chopiť a dovoliť jej, aby zmenila celé chápanie utrpenia v živote. Tak ako je reálne utrpenie, tak sú reálne aj Božie zasľúbenia a nádej večného života. Nie je to duchovné anestetikum, ktoré je určené len na to, aby nás zmocnilo na prekonávanie životných ťažkostí, pokiaľ trvajú. Smrť a vzkriesenie Pána Ježiša spolu s darom Ducha Svätého sú zárukami, ručiteľmi a garanciami toho, čo bolo zasľúbené a čo bude jedného dňa privedené do slávnej reality. Pomýlení chvíľu zápasíme a trpíme v smútku. Ale jedného dňa sa to pre Boží ľud všetko zmení: “Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi; prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi, zotrie im každú slzu s očú a smrti už viac nebude ani smútku, ani plaču, ani bolesti už viac nebude, lebo prvotné veci sa pominuli.” (Zjav 21:3-4) V tejto nádeji kráčame do života vo viere. Nemusíme celkom presne vedieť, kde nás viera zavedie. Ale predsa vieme, že kdekoľvek ideme, Boh všetkého milosrdenstva ide pred nami a ide s nami, potešuje nás, dáva nám istotu až do dňa, keď Ho uvidíme tvárou v tvár a poznáme Ho tak, ako On pozná nás. |
