...ujímajte sa slabých...
I.Tes.5,14

Tento príbeh je o Lukášovi, ktorý sa ako dôsledok dvojnásobného neprijatia a ešte všeličoho ďalšieho ako 18 ročný dostáva do väzenia na dlhých deväť rokov.

Najprv bol odmietnutý biologickou matkou, ktorá nezodpovedne rodila množstvo detí a vzdávala sa ich. Potom sa stáva adoptívnym rómskym dieťaťom v jednej kresťanskej rodine. Rodina si ho vzala ako jeden a polročného. Aj keď zámer a snahy rodiny boli dobré, nepociťoval tu, ako sa neskôr vyjadril, potrebné prijatie a lásku. Začal vyčíňať a vzdorovať. Dostal sa do zlej partie a spolu spáchali lúpež. Ocitá sa vo väzenskom prostredí v Šaci, kde sa sním rodina za celý čas vôbec nekontaktuje a neodpovedá na jeho listy. Ostal celkom sám bez podpory a opory.

Po niekoľkých rokoch tunajšieho väzenia sa odhodláva navštíviť kresťanské stretnutie, ktoré tu pravidelne organizujeme ako Slovenské evanjelizačné stredisko, takzvané evanjelické pobožnosti. Od prvého okamihu, ako prišiel, bol zaujatý počutou zvesťou, ale aj prijatím. Bolo to v júni 2016. Od tej chvíle bol pravidelným návštevníkom a teda aj žiakom v Božej škole. Prijímal evanjelium a rozhodol sa ísť vierou za Pánom Ježišom. Sám to hodnotil ako zmenu a posun k lepšiemu. Predtým nezvládal napätia a prichádzal aj do konfliktov so spoluväzňami, čo mu prinieslo nepriaznivé zápisy v hodnotení. Pravidelne si začal čítať Novú zmluvu a inú kresťanskú literatúru, ktorú sme tam ponúkali. Spomínal, že nikdy toľko nečítal ako teraz. Začal vypracovávať aj náš vzdelávací biblický korešpondenčný kurz, ktorý mu tiež rozširoval duchovné základy pre stabilizovanie viery. S pravidelnosťou s našou misiou korešpondoval. Pomáhali sme mu posielaním potrieb na písanie (zošity, perá, známky...) a skromne aj finančne.

Za 10,-EU mal dobitý kredit, aby mohol na chvíľu zavolať, a tak sme sa mohli počuť, ak nebola príležitosť sa dlhšie vidieť. Po čase bol preradený do väznice v Kráľovej v Banskej Bystrici. Tu spoločné stretnutia s ním i s ďalšími ďalej pokračovali, neskôr sa aj museli časovo prispôsobiť tomu, že doobeda bol v tejto väznici pracovne zaradený a nemohol prichádzať, s čím sa nevedel uspokojiť. Tak sa podarilo pobožnosti presunúť na poobedie po práci. Veľakrát v osobných rozhovoroch spomínal, že tú dĺžku trestu už nezvláda a nevie sa dočkať slobody.

V marci 2020 ma požiadal, či by som sa nemohol zúčastniť v Banskej Bystrici súdu, kde by mohol byť podmienečne prepustený. Výnimočne som sa zúčastnil a na vyzvanie aj vyjadril k jeho osobe a k zmenám ktoré u neho nastali, no nakoniec prokurátorka zamietla prepustenie. Dlho očakávané prepustenie prišlo až po úplnom odsedení celého trestu v nedeľu 25.10.2020. Keďže bol Lukáš náš osvedčený zverenec, klient, mohli sme v tomto prípade ako misia uvažovať aj o ďalšej praktickej pomoci pre neho, keďže ostal úplne sám a nemal by kam ísť. Z tohto dôvodu, už možno aj s dvojročným predstihom, som sa kontaktoval s bratom Stankom Gurkom, riaditeľom už celkom známeho a osvedčeného diakonického centra Dom na pol ceste vo Veľkom Slavkove. On ochotne prisľúbil toto miesto.

Ako je známe, nedeľa 25.október na Slovensku spadal práve do väčších obmedzení súvisiacich s pandémiou. Prišlo to trochu nevhod, ale odovzdaní Pánovi sme s ochotným bratom Andrejom Čapaiom, ktorý poslúžiť ako šofér, boli Lukáša v Kráľovej vyzdvihnúť na presne stanovený čas 11,45 h. Lukáša od prvej chvíle, ako prešiel bránu väznice, šokoval kľud na ulici i všade, kde sme boli. Až si nevedel zvyknúť. Keď sme dorazili do Veľkého Slavkova, najprv sme sa uložili na dva dni v mládežníckom centre SEM-u a tu strávili prvé chvíle slobody na lepší ,,rozbeh“, začiatok. V pondelok sme navštívili Dom na pol ceste, kde Lukáša prijali riaditelia Gurkovci s ochotou a srdečnosťou. Ukázali mu izbu, kde bude bývať a prácu, ktorú ak chce, môže robiť. Mala by to byť stolárska dielňa, potešil sa.

Tieto prvé chvíle po dlhom čase neslobody sú pre Lukáša, napriek tomu, že začiatok je požehnaný nad očakávanie, psychicky náročné a ešte prejde nejaký čas, kým sa aklimatizuje. Nádejam sa však, že keď to pôjde ďalej s Pánom, bude to radosť ďalej sledovať.. Rozlúčili sme sa v utorok 27.10. s tým, že ostávame v spoločnom aktívnom kontakte.

Poskytujeme tu svedectvo viery nášho spolubrata, ktorý uveril v Pána Ježiša v Bystrickej väznici pred rokom. Ide o svedectvo jedného z Jankových väzňov.

Volám sa Lukáš a som z Novohradu. Pochádzam z úplnej rodiny. Otec je veterinár a mamka to isté, sme rodina ktorá žila/ žije bez Boha. Takže asi takto som bol vychovávaný. Bol som ako dieťa vedený k tomu, že je veľmi dôležité mať vzdelanie a venovať sa športu bolo pre mňa samozrejmosťou mne vlastnou. Skúšal som to najprv s džudom, no keď som mal asi 12 rokov a bol som svojim vzrastom až príliš vysoký, tak som sa prihlásil na basketbal, ktorý sa stal na pár rokov mojim všetkým, dokonca by som povedal, že všetok môj voľný čas som rozdeľoval medzi moje psy a basketbal. Hrával som pivota na ľavej strane. Toto obdobie môjho života bolo skutočne prekrásne, bolo to vlastne dospievanie plné lásky a tak podobne.

Takto to išlo až do dňa, keď mi prvý krát ponúkli drogy a ja som to vyskúšal, čo bola veľká chyba. Jednalo sa o pervitín, bol rok 1997. Tie roky boli celkovo dosť šialené, preto, že po spadnutí opony, po oslobodení v 89.-tom nastalo ,,bum“ všetci mali peniaze, kupovali si drahé autá, domy,chodilo sa na exotické dovolenky, aj naša rodina prešla do toho zvláštneho režimu, príznačného práve pre tú dobu, alebo to obdobie, kedy ľudia bohatli zo dňa na deň a svet sa zdal byť gombička. Tak aby som neodbočoval, chcem upozorniť všetkých čítajúcich, hlavne mladých ľudí, aby tému drog nepodcenili a aby si zobrali ponaučenie z iných, napríklad zo mňa, ale aj o tom vám napíšem viac. 

Hneď prvý rok môjho užívania previtínu som sa zmenil na nepoznanie, prestalo ma baviť všetko čo dovtedy predstavovalo môj život ako taký. V prvom rade by som chcel povedať, že z dovtedy môjho vyšportovaného tela sa stalo niečo nepredstaviteľné. Bol som o 30 kg ľahší. Schudol som 30 kg a stále som si myslel, že všetko je ok. Okrádal som svoju rodinu, prišiel som o priateľov, dokonca som dal zastreliť svoje psy, pretože som sa o ne nedokázal postarať a stali sa mi príťažou. Dnes sa za to veľmi hanbím a nechápem, ako som mohol byť až tak strašne chladný voči svetu, životu samotnému. 

Keď som mal 17 r. otec ma vyhodil z domu, myslel si asi, že ochráni pred mojimi ,,nájazdmi“ našu rodinu a tak som žil chvíľu v aute, ktoré som si kúpil za peniaze ktoré som ukradol práve mojim rodičom. V aute som žil asi päť mesiacov, cez deň páchal trestné činy, aby som mohol hrať automaty a kupovať si drogy, ktoré som naďalej distribuoval po školách a medzi mladých ľudí po disco a tak podobne. To všetko preto že moje nároky boli vysoké a mal som aj frajerku, strašne pekné dievča a hrozne dobré, ktoré som ja dotiahol tam, kde som bol aj ja sám, na samé dno ľudskej dôstojnosti. Takto to išlo až do doby, kedy som bol odsúdený na 8 r. väzenia za ozbrojenú lúpež, ublíženie na zdraví a drogy, bol rok 2003,19.apríl, mimochodom bolo vtedy veľmi pekné počasie. To je asi všetko, čo by som vám povedal o sebe.

Môj život delím na obdobie prvý krát vo väzení, druhý krát vo väzení a tretí posledný krát, to je môj momentálny životný údel, rád by som zdôraznil, že posledný. Ak dovolíte v skratke sa zmienim aj o tomto. Z ôsmich rokov som odsedel päť rokov a štyri mesiace dvanásť dní a zvyšok trestu mi odpustili, pretože súdy boli v tom čase ľahko podplatiteľné, v praxi to znamená, že som sa na slobodu dostal nie preto, že by som bol vzorný, ale pre chamtivosť súdov a preto, že moja rodina ma chcela mať doma. No ja som opäť sklamal. Dostal som od rodičov novú šancu, nasťahoval som sa do štvorizbového bytu v strede mesta, vymenil som komplet šatník, skrátka , začal som odznova, ale zle.

Po pár hodinách na slobode, som znovu siahol po droge a to som nemal, pretože začalo sa všetko od znova. Prišiel som o všetko, o samého seba, o dôstojnosť, o život, ktorý som mal tak krátko, stal som sa tým, čím som vždy opovrhoval. Narkomanom, dílerom, zlodejom, násilníkom, no proste všetkým, čím kresťan opovrhuje, ba nie len kresťan, ale každý človek, ktorý je v poriadku. Toto obdobie trvalo 22. mesiacov, bola to ťažká a strašne hrboľatá cesta, až kým som sa opäť neocitol vo väzbe, kde ma dali preto, že som údajne vydieral môjho otca  tak, že ho zabijem ak predá byt v ktorom som žil a ktorý som dostal od rodičov. Za tento zločin mi hrozilo 4-10 rokov väzenia, plus 3 roky ktoré mi odpustili z toho 8 ročného trestu, čiže v praxi 7 rokov spodná hranica. Bolo to dosť ťažké, pretože som to neurobil, ale k tomu neskôr. Po dvoch týždňoch na väzbe som dostal nové obvinenie a to, že som znásilnil 13 r. dievča a to strašným spôsobom, toto bol pre mňa hrozný šok. Toto obvinenie bolo napísané tak, ako keby ste si čítali to najhoršie, čo si dokážete predstaviť a vy, vaše meno tam je ako niekto, kto tie zlé, hororové veci vykonal. Za tento trestný čin je sadzba 13,5- 20 rokov. Dosť ma to vzalo. Hlavou mi prešlo, ako sa idem brániť, keď všetko z tohto, čo je tam napísané, je vymyslené, ako si mám k tomu vytvoriť stanovisko, keď sa to nestalo /a aby sa mi neplietlo(nemálilo) ,/ tak ma obvinili z ľahšieho vydierania, vraj majú fotky, že som od poškodeného prevzal pred Tatrabankou igelitku z peniazmi, sadzba za tento skutok je 10.-15. r. Netrvalo dlho a prišli mi ponúknuť, že keď sa priznám, môžem dostať dohodu 23 r. basy. Po tomto som dostal strach, čo ak sa to nevyrieši a ja naozaj dostanem 23 r. basy. 

Pri tejto predstave sa vo mne niečo zlomilo a pocítil som potrebu hľadať Boha vo svojom živote. Ten dôvod bol prostý, ak človek nevidí žiadne východisko, tak aj neveriaci človek si uvedomí existenciu niečoho nadprirodzeného živého Boha a začne sa modliť a prosiť, kajať sa, sľubovať, začne robiť veci, ktoré dovtedy odsudzoval, pretože im nerozumel(alebo nechcel). Môj prvý kontakt s Pánom Bohom bol práve v takýchto ťažkých chvíľach. Modlil som sa tak ako som vedel, denne, bolo to najúprimnejšie čo som kedy robil a existenciu Ježiša-niečoho nadprirodzeného som cítil priam hmatateľne, aj keď som robil podľa seba. Moje prosby však, aby sa to všetko vyjasnilo boli vypočuté a z tak zložitej životnej situácie, keď mi neveril nik, som sa dostal. Vyšiel som na slobodu po 11. mesiacoch, bol som oslobodený zo znásilnenia a obidvoch vydieraní a dostal som dostačujúci trest za otca, za tie slová, ktoré som použil, že ho zabijem a zmenili mi to na nebezpečné vyhrážanie. Dnes chcem k tomu povedať: sľuby ktoré som Bohu dal, som porušil, zase som padol do drog a po 15. mesiacoch som znova skončil vo väzení, kde sa momentálne nachádzam sedím tu 3 ročnú podmienku. Po prijatí na väzbu 13.februára 2012 to bolo v čase, keď moja drogová ,,kariéra“ bola opäť na neúnosnej hranici a ja som nevedel čo si mám počať, bol som na pokraji niečoho veľmi zlého. A práve to dnes nazvem mojou vstupnou bránou ku Kristovi. Bol som  hladný po Bohu, ako by si ma On sám zavolal a povedal mi: Poď som tu pre Teba, aj napriek tomu,  že si zlyhal.

A tak som sa napísal v bystrickej väzbe na bohoslužby, ktoré ponúkalo väzenie. Tu som sa stretol po prvý krát so službou Slovenského evanjelizačného strediska. Stretol som sa tam s mne vzácnym človekom, evanjelistom, misijným pracovníkom tejto misie, bratom Jankom a dnes je môj priateľ a môj duchovný učiteľ, spolubojovník v službách Ježiša Krista. Naše prvé stretnutie prebehlo 23.2.012, viem to presne, preto že mám v tento deň narodeniny. Možno niektorí poviete, žesom blázon, ale to stretnutie nebolo náhodné. Počúval som ako brat Ján hovorí nám, ktorí sme tam boli evanjelium, dosť sa ma to dotklo. Vtedy výnimočne prišiel aj nasledujúce dva dni a ja som pochopil čo je pravda. Môj skutočný vzťah viery začal na základe rozhodnutia a obrátenia, ku ktorému som bol povzbudzovaný 26.2.012, keď som svoj život dal do rúk Pána Ježiša Krista. Bez happy-endov môj život sa zmenil. V ten deň som prestal fajčiť a môj postoj k životu, k ľuďom a svetu sa zmenil a sa mení. Môj vzťah s Kristom je úžasný, žijem život znovuzrodeného kresťana, ktorý o Kristovi rád rozpráva aj iným väzňom a s niekoľkými mám aj hlbšie debaty, kde mám snahu ich doviesť k Pánovi Ježišovi. Úsilímktoré vynakladám na to, aby sa môj vzťah medzi mnou a Ježišom upevnil, prežívam niečo úžasné.

Po  pár mesiacoch prišlo preskúšanie, kde som sa ocitol v situácii, kde som mal možnosť dokázať svoju pevnosť, ale nechal som sa klamať diablom, motal som sa v kruhu pochybností, žiadostí a...a moja pýcha mi nahovárala, že to čo som prežil s Pánom Ježišom je dosť a prestal som zápasiť o svoju  vieru. Uniklo mi, že je to o vzťahu  s Ježišom a nie o mojich snahách, že to nie je o dobrých  zlých veciach, ale je to o vzťahu. Odrazu som si uvedomoval , že v mojom živote  som postrácal ,,veci“, ktoré ma znova lákajú. A tu si silnejšie uvedomujem, že je to práve o tom vzťahu s Kristom, lebo ak je ten vzťah zanedbaný, tak zlyhávam.    To je tá škola, ktorou sa musím ešte prebrodiť. Na našich pobožnostiach vo väznici s bratom Jankom, sme si dali heslo roka 2013 ,, Na vzťahu záleží!“ Čo vystihuje, že na tom chcem tento rok pracovať aj ja. A takto by som oslávil svoje prvé  výročie znovuzrodeného kresťana. Vás veriacich, ktorí čítate toto moje svedectvo, chcem poprosiť o modlitebnú podporu v mojom zápase viery. Chcem ale aj všetkých povzbudiť, zvlášť váhajúcich, aby ste  sa nebáli odovzdať svoj život Pánovi Ježišovi, ja som to urobil a neľutujem i keď som miestami slabý a zlyhávam. Boh má moc zmeniť  naše životy, tak prečo odkladať. Nech Vás On žehná a privedie do Jeho náruče, tak ako to spravil so mnou.

Lukáš

Bol som teraz na týždeň preč z Bratislavy v centre našej misie v Prešove, kde sme mali pred sebou úlohu pripraviť darčekové vianočné balíčky deťom väzňov a poslať ich na adresy, ktoré nám poslali už vopred listom oslovení väzni, naši stáli dopisovatelia z väčšiny slovenských väzníc.

Na spresnenie: balíčky sme si objednali cez organizáciu Samaritan´s purse, oni zariadili dovoz balíčkov, ktoré pripravili ochotné rodiny z Nemecka. Balíky sme dopravili teda do našej kancelárie v Prešove, kde sme ich pripravili a podľa daných adries a rozpisov detí, s pridaním ešte nášho listu, poslali sme ich nakoniec na cieľové miesta. Naša sestra Julka zorganizovala k pomoci dve svoje kamarátky, sestry zo zboru, ktoré pomáhali, pracovali ako dobrovoľníčky, možno ich prirovnať k pracovitým včeličkám. A tak vyše 100 balíkov mohlo byť včas, po dvoch dňoch snahy, odoslaných vyše 214 deťom. Časť ďalších balíkov (ešte okolo 70) bolo prevzatých na darovanie v jednej rómskej osade.

Počas tohto môjho koncoročného pobytu v Prešove som ešte využil čas aj na stretnutia s dvoma zverencami E. a D., ktorí sú už na slobode a žijú tu na východe, čiže príhodná chvíľa. S E. som sa stretol ešte v nedeľu večer v Košiciach a zašli sme na zákusok do známej cukrárne na námestí, kde sme prešli niečo z jeho aktualít a toho, čo ho čaká v blízkej budúcnosti. S ním som mával pravidelné stretnutia v košickej väznici. Robil aj náš biblický korešpondenčný kurz, ešte v ňom nepravidelne pokračuje aj na slobode.

Na ďalší deň som sa už Prešove mohol stretnúť s D., taktiež na zákusok a kus reči o novinkách z jeho života. D. sa tiež aktívne zapájal počas pobytu v obmedzenosti slobody do študovania Písma formou nášho biblického korešpondenčného kurzu a navštevoval pravidelne naše pobožnosti. Prečítal niekoľko našich kníh (iste aj iné, veľmi dobrá skúsenosť i na tejto pôde je s knihou Ježiš náš osud). Myslím, že zmenu je poznať na jeho živote. Obaja títo chlapci sú tichí ľudia, so snahou pracovať tak, ako to dajú možnosti, našli si niečo za hranicami.

Malo byť ešte jedno ďalšie stretnutie s P., ale to sa žiaľ nepodarilo zrealizovať. Nech ich Pán ráči v bohatosti svojej lásky žehnať a chrániť. Bol som v Prešove vo štvrtok večer na prezentácii novej knihy rozprávok Marušky Kožlejovej, čo, ako sa mi vidí vhodné, je/bude môj (vianočný) darček pre niektorých ľudí. Mimo iného som mal veľmi pekný čas cez víkend pri rodinnom kozube môjho šéfa, veľmi dobre som sa tam cítil... V práci (v kancelárii) je vidno zohratosť kolektívu veselých bratov, čo je radosť vidieť. Tak toľko z tohto môjho posledného tohoročného času na východe... Požehnané Vianoce.