Vieme, ku komu sa modlíme, iba ak sa to najprv naučíme z Biblie. A vieme, ako by sme sa mali modliť, jedine ak dostaneme našu slovnú zásobu z Biblie. Nič z toho by nemalo byť prekvapením, pretože vidíme, že táto základná dynamika sa odohráva vo vývoji každej novej ľudskej bytosti.

Eugene Peterson nám pripomína, že „pretože sme sa jazyk naučili tak skoro na začiatku našich životov, nepamätáme si tento proces“ a preto si predstavujeme, že sme to boli my, ktorí sme prevzali iniciatívu, a začali sa učiť hovoriť. Nebolo to však tak. „Jazyk je do nás vložený. Učíme sa ho, iba keď k nám hovoria. Po narodení sme ponorení do mora jazyka. Potom pomaly slabiku po slabike získame schopnosť odpovedať: mama, tata, fľaša, deka, áno, nie. Ani jedno z týchto slov nebolo prvé. Ku všetkým z nás najprv hovorili, predtým ako sme prehovorili my.“[1] Po rokoch, odkedy to Peterson napísal, štúdie ukázali, že schopnosť detí rozumieť a komunikovať je hlboko ovplyvnená množstvom slov a šírkou slovnej zásoby, ktorej boli vystavené ako dojčatá a batoľatá. Hovoríme iba do tej miery, do akej hovoria k nám.

Pre prax modlitby je preto nevyhnutné rozoznať to, čo Peterson nazýva „ohromujúcim predchádzaním Božej reči našim modlitbám.“[2] Tento teologický princíp má praktické následky. Znamená, že naše vlastné modlitby by mali vyvierať z ponorenia do Písma. Mali by sme sa „ponoriť do mora Božieho jazyka, Biblie. Mali by sme počúvať, študovať, premýšľať, reflektovať a hĺbať nad Písmom, kým v našich srdciach a mysliach nevznikne odpoveď. Môže to byť hanba, radosť, zmätok alebo prosba – ale táto reakcia na Božiu reč je skutočne modlitbou a má byť daná Bohu.

Ak cieľom modlitby je skutočné, osobné spojenie s Bohom, potom sa naučíme modliť jedine ponorením do jazyka Biblie, možno práve tak pomaly, ako sa dieťa učí hovoriť. To, samozrejme, neznamená, že pred každou individuálnou modlitbou musím doslova prečítať Bibliu. Špongia musí byť nasiaknutá vodou iba periodicky, aby konala svoju úlohu. Môžeme volať k Bohu po celý deň, ak pravidelne trávime čas s Jeho Slovom. Peterson sa pozerá na modlitby pisateľov a postáv Biblie a dochádza k záveru, že sa ich

„nemodlili ľudia, ktorí sa pokúšali porozumieť sebe. Neboli záznamom ľudí, ktoré sa snažili nájsť zmysel života. Modlili sa ich ľudia, ktorí chápali, že… Boh, nie ich pocity, je centrom. … Ľudské skúsenosti mohli vyprovokovať ich modlitby, ale nepodmieňujú ich. … Nie je to jednoducho viera v Boha, ktorá podmieňuje tieto modlitby… ale doktrína Boha.[3]

V Biblii objavujeme skutočného a komplexného Boha. Ak máš osobný vzťah s akoukoľvek skutočnou osobou, pravidelne ťa on alebo ona zmätú a nahnevajú. Rovnako budeš pravidelne zmätený Bohom, ktorého stretneš v Písmach – rovnako ako užasnutý a potešený. Tvoja modlitba musí byť pevne spojená a zakotvená v tvojom čítaní Slova. Tento sobáš Biblie a modlitby ukotví tvoj život v skutočnom Bohu.

Ukážka z knihy Timothy Keller - Modlitba. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na https://knihy.evs.sk/produkt/modlitba/

[1] Eugene H. Peterson, Working the Angles: The Shape of Pastoral Integrity (Grand Rapids, MI: Eerdmans, 1987), str. 49.

[2] Tamtiež, str. 48.

[3] Peterson, Answering God, str. 14.

Takmer v celej dĺžke veľkej starozmluvnej knihy, ktorá nesie jeho meno, Jób volá k Bohu v zúfalej modlitbe. Napriek všetkým svojim sťažnostiam Jób nikdy neodíde od Boha, ani nepoprie Jeho existenciu – všetku svoju bolesť a utrpenie spracováva skrze modlitbu. Napriek tomu nedokáže prijať život, ku ktorému ho Boh povolal. Potom sa zatiahne obloha a Boh prehovorí k Jóbovi „z búrky“ (Job 38:1). Pán opisuje v živých detailoch, ako stvoril a udržiava vesmír a svet. Jób je ohromený a pokorený touto hlbšou víziou Boha (Job 40:3-5) a dosiahne prielom. Nakoniec sa modlí mocnú modlitbu pokánia a uctievania (Job 42:1-6).

Otázka knihy Jób je položená hneď na samom začiatku. Je možné, aby muž alebo žena milovali Boha pre Jeho samotného, a existuje teda zásadná spokojnosť v živote bez ohľadu na okolnosti (Job 1:9)?[1] Na konci knihy vidíme odpoveď. Áno je to možné, ale iba skrze modlitbu.

Čo sa stalo? Čím jasnejšie Jób vidí, kto Boh je, tým plnšie sa stávajú jeho modlitby – posúvajú sa od jednoduchých sťažností k vyznaniu hriechov, apelu a chvále. Na konci spravil prielom a bol schopný čeliť všetkému v živote. Toto nové zdokonalenie a úroveň charakteru prišlo skrze interakciu počúvania Božieho zjaveného Slova a odpovedania v modlitbe. Čím pravdivejšie je jeho poznanie Boha, tým plodnejšie sa stávajú jeho modlitby a tým rozsiahlejšia je zmena v jeho živote.

Sila našich modlitieb teda neleží primárne v našom úsilí a snahe, alebo v nejakej technike, ale skôr v našom poznaní Boha. Môžeš reagovať: „Ale Boh počuteľne prehovoril k Jóbovi v búrke. Kiežby tak Boh prehovoril ku mne.“ Odpoveď je – my máme niečo lepšie, nevypočítateľne jasnejšie vyjadrenie Božieho charakteru. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi… On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Žid 1:1 – 3, ekum. preklad).

Ježiš Kristus je tým Božím Slovom (J 1:1 – 14), pretože nie je možná komplexnejšia, osobnejšia a nádhernejšia Božia komunikácia. Našimi očami nemôžeme hľadieť priamo na slnko. Jeho sláva by okamžite ohromila a zničila náš zrak. Musíme na neho hľadieť cez filter a potom môžeme vidieť jeho veľkú žiaru a farby. Keď sa pozrieme na Ježiša Krista, ako nám ho ukazuje Písmo, pozeráme sa na Božiu slávu skrze filter ľudskej prirodzenosti. Toto je jeden z mnohých dôvodov, ako uvidíme, prečo sa kresťania modlia „v Ježišovom mene“. Skrze Krista sa modlitba stáva tým, čo škótsky reformátor John Knox nazval „sústredeným a dôverným rozprávaním s Bohom“ a Ján Kalvín „intímnym rozhovorom“ veriacich s Bohom, alebo inde „spoločenstvom ľudí s Bohom“ – obojsmernou komunikatívnou interakciou.[2] „… lebo skrze Neho [Krista] obaja máme prístup k Otcovi v jednom Duchu.“ (Ef 2:18)

Ukážka z knihy Timothy Keller - Modlitba. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na https://knihy.evs.sk/produkt/modlitba/

[1] Pozri dlhšie diskusiu o tomto príbehu v Timothy Keller, Walking with God through Pain and Suffering (New York: Dutton, 2013), str. 270  – 293.

[2] Bloesch cituje Johna Knoxa, Struggle of Prayer, str. 50. Prvý a druhý citát od Jána Kalvína sú prevzaté z McNeill, Calvin: Institutes, 3.20.16, 3.20.2, str. 872 a 851.

Nedokážem si spomenúť na nič skvelé, čo by bolo zároveň jednoduché. Modlitba musí byť teda jednou z najťažších vecí na svete. Pripustiť, že modlitba je veľmi ťažká, však môže byť povzbudivé. Ak v tomto ťažko zápasíš, nie si sám.

The Still Hour (Tichá hodina), klasická kniha o modlitbe od amerického teológa 19. storočia Austina Phelpsa, začína kapitolou „Absencia Boha v modlitbe“ a veršom z Knihy Jóbovej 23:3: „Kiežby som vedel, kde Ho nájdem!“ Phelpsova kniha začína premisou, že „vedomie neprítomnosti Boha je jedným zo stálych incidentov náboženského života. Dokonca aj keď sú formy oddanosti pozorne dodržiavané, pocit Božej prítomnosti ako neviditeľného Priateľa, ktorého prítomnosť je radosťou, nie je v žiadnom prípade nepretržitý.“^[1]

Phelps ďalej vysvetľuje početné dôvody, prečo existuje také sucho v modlitbe a ako vydržať napriek pocitu Božej neskutočnosti. Prvou vecou, ktorú sa naučíme pri pokuse modliť sa, je naša duchovná prázdnota – a táto lekcia je kľúčová. Sme takí zvyknutí na našu prázdnotu, že ju ani nerozpoznáme, kým sa nezačneme snažiť modliť sa. Nezačneme ju pociťovať, kým nezačneme čítať, čo Biblia a iní povedali o veľkosti a zasľúbení modlitby. Potom sa konečne začneme cítiť osamelí a hladní. Je to dôležitý prvý krok k priateľstvu s Bohom, ale je to dezorientujúce.

Keď tvoj modlitebný život konečne začne prekvitať, následky môžu byť pozoruhodné. Môžeš byť naplnený sebaľútosťou a ospravedlňovať nevôľu a hnev. Potom si sadneš, aby si sa modlil a preorientovanie, ktoré prichádza pred Božou tvárou, okamžite odhaľuje banálnosť tvojich pocitov. Všetky tvoje dôvody, ktorými sa ospravedlňuješ, sa rozpadnú na kusy. Alebo môžeš byť naplnený úzkosťou a počas modlitby sa začneš diviť, čoho sa vlastne bojíš. Zasmeješ sa na sebe a poďakuješ Bohu za to, kým je a čo spravil. Môže to byť také dramatické. Je to uchopenie jasnosti novej perspektívy. Nakoniec to môže byť bežnou skúsenosťou, ale nikdy to nie je to, ako sa modlitebný život začína. Na začiatku zvyčajne dominuje pocit chudoby a neprítomnosti, ale najlepší sprievodcovia pre túto fázu na nás naliehajú, aby sme sa neobrátili späť, ale vydržali a modlili sa disciplinovane, kým sa, ako hovorí Packer a Nystrom, nedostaneme od povinnosti k radosti.

Musíme si však dávať pozor na nesprávne chápanie takýchto fráz. Obdobia sucha sa z rôznych dôvodov môžu vrátiť. Nestrávime oddelené množstvo času v suchu, až pokiaľ neprenikneme skrze Neho nastálo do radosti a citu. Namiesto toho prichádza živé preorientovanie mysle a celkový pocit Boha na srdci častejšie a niekedy prekvapivo – roztrúsene medzi obdobiami zápasu, a dokonca absencie. Avšak snaha o Boha v modlitbe nakoniec prináša ovocie, pretože Boh chce, aby sme ho uctievali (J 4:23) a pretože modlitba je nekonečne bohatá a úžasná.

Ukážka z knihy Timothy Keller - Modlitba. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na https://knihy.evs.sk/produkt/modlitba/

[1] Phelps, The Still Hour, str. 9. Kurzíva a dôraz je jeho.

Ak uprednostníme vonkajší život, náš vnútorný život bude temný a desivý. Nebudeme vedieť, čo si počať so samotou. Sebaskúmanie bude pre nás hlboko nepríjemné a budeme mať čoraz kratší rozsah pozornosti pre akýkoľvek druh reflexie. Ešte vážnejšie je, že našim životom bude chýbať integrita. Navonok budeme musieť prejavovať sebadôveru, duchovné a emocionálne zdravie a celistvosť, zatiaľ čo vo vnútri môžeme byť naplnení pochybnosťami, úzkosťou, sebaľútosťou a dávnou nevraživosťou. Napriek tomu nebudeme vedieť, ako vojsť do vnútorných miestností srdca, vidieť jasne, čo tam je a vyrovnať sa s tým. Stručne povedané, pokiaľ nespravíme náš vnútorný život prioritou, zmeníme sa na pokrytcov. Anglický teológ 17. storočia John Owen napísal varovanie populárnym a úspešným pastorom:

„Pastor môže naplniť kostolné lavice, zoznamy členov zboru, ústa verejnosti, ale tento služobník je tým, kým je v tajnosti na kolenách pred Všemohúcim Bohom a ničím viac.“^[1]

Ak chceš objaviť svoje skutočné ja, pozri sa na to, nad čím rozmýšľaš, keď sa nikto nepozerá, keď ťa nič nenúti myslieť na čokoľvek konkrétne. Smerujú v takýchto chvíľach tvoje myšlienky k Bohu? Možno chceš vyzerať ako pokorný, nenáročný človek, ale preberáš iniciatívu a vyznávaš svoje hriechy pred Bohom? Chceš byť vnímaný ako pozitívny, radostný človek, ale ďakuješ zvyčajne Bohu za všetko, čo máš, a chváliš Ho ako toho, kým je? Môžeš hovoriť mnoho o tom, akým „požehnaním“ je tvoja viera a ako „skutočne miluješ Pána“ – ale ak sa nemodlíš – je to naozaj pravda? Ak nie si radostný, pokorný a verný osamote pred Bohom, potom sa to, ako chceš vyzerať zvonku, nebude zhodovať s tým, kým skutočne si.

Tesne predtým, ako dal svojim učeníkom modlitbu Pánovu, Ježiš ponúka niekoľko úvodných myšlienok vrátane tejto: „Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli; … Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6:5 – 6) Neomylný test duchovnej integrity, hovorí Ježiš, je tvoj súkromný modlitebný život. Mnoho ľudí sa bude modliť, keď to od nich vyžadujú kultúrne a spoločenské očakávania, alebo kvôli úzkosti spôsobenej znepokojujúcimi okolnosťami. Tí so skutočným živým vzťahom s Bohom ako Otcom sa však vnútorne budú chcieť modliť, a preto sa budú modliť, aj keď ich k tomu nič vonkajšie netlačí. Budú sa o to usilovať dokonca aj v časoch duchovného sucha, keď neexistuje žiadna sociálna alebo skúsenostná odmena.

Priorizovať vnútorný život neznamená žiť individualisticky. Osamote nemôžeme dosiahnuť lepšie poznanie Boha Biblie. Zahŕňa to spoločenstvo cirkvi, účasť na spoločnom uctievaní, rovnako ako súkromnú pobožnosť, biblické vyučovanie aj tichú meditáciu. V srdci rôznych spôsobov ako poznať Boha je verejná aj súkromná modlitba.

Ukážka z knihy Timothy Keller - Modlitba. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na https://knihy.evs.sk/produkt/modlitba/

[1] John Owen, citované v I. D. E. Thomas, A Puritan Golden Treasury, (Banner of Truth, 1977), str. 192.

„Preto i ja, keď som počul o vašej viere v Pána Ježiša a o láske ku všetkým svätým, neprestávam ďakovať za vás a rozpomínať sa na vás v modlitbách, aby Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dal vám Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní Jeho a osvietil oči vášho srdca, aby ste vedeli, čo je to za nádej, do ktorej On povoláva, čo je to za bohatstvo Jeho slávneho dedičstva, ktoré je pre svätých, a čo je to za nesmierna veľkosť Jeho moci pri nás, ktorí veríme tak, ako pôsobí v nás moc Jeho sily.“  List Efezským 1:15 – 19

Rýchle porovnanie tejto modlitby z prvej kapitoly Listu Efezským s modlitbami v prvej kapitole Listu Filipským, Kolosenským a neskôr v tretej kapitole Listu Efezským odhaľuje, že toto je spôsob, ako sa Pavol zvyčajne modlí za tých, ktorých miluje. V gramatickom srdci Pavlovej dlhej vety je pozoruhodný náhľad do veľkosti a dôležitosti modlitby. Vo verši 17 píše: „Aby Boh… dal vám Ducha múdrosti… v poznávaní Jeho.“

Je pozoruhodné, že vo všetkých jeho listoch neobsahujú Pavlove modlitby za jeho priateľov žiadne prosby o zmenu ich okolností. Je isté, že žili uprostred mnohých nebezpečenstiev a ťažkostí. Čelili prenasledovaniu, smrti následkom chorôb, útlaku mocnými silami a odlúčeniu od milovaných. Ich existencia bola oveľa menej bezpečná, ako je dnes naša. Napriek tomu v týchto modlitbách nevidíte ani jednu prosbu o lepšieho cisára, ochranu pred útočiacimi armádami alebo dokonca za chlieb pre ďalší pokrm. Pavol sa nemodlí za dobré veci, ktoré sú zvyčajne na hornej časti zoznamu našich prosieb.

Znamená to, že by bolo nesprávne modliť sa za tieto veci? Vôbec nie. Ako Pavol vedel, sám Ježiš nás pozýva prosiť o náš „každodenný chlieb“ a aby nás Boh „zbavil zlého“. V druhej kapitole Prvého listu Timoteovi Pavol usmerňuje svojich čitateľov, aby sa modlili za mier, za dobrú vládu a za potreby sveta. Pavol teda vo svojich vlastných modlitbách nedáva univerzálny model modlitby rovnakým spôsobom, ako to urobil Ježiš. Skôr v nich odhaľuje, o čo najčastejšie prosí pre svojich priateľov – čo pokladá za najdôležitejšiu vec, ktorú by im Boh mohol dať.

Čo je to? Je to – poznať Ho lepšie. Pavol to vysvetľuje farbisto a detailne. Znamená to „osvietiť oči vášho srdca“ (Ef 1:18). Biblicky je srdce riadiacim centrom celej osobnosti. Je to úložisko základných záväzkov, najhlbších lások a najzákladnejších nádejí, ktoré kontrolujú naše pocity, myslenie a správanie. „Osvietiť oči srdca“ konkrétnou pravdou znamená, že prenikne tak hlboko, a uchopí nás tak mocne, že nás úplne zmení. Inými slovami, možno vieme, že Boh je svätý, ale keď táto pravda osvieti naše vlastné srdcia, potom to nechápeme iba rozumom, ale emocionálne nachádzame Božiu svätosť úžasnou, krásnou a dobrovoľne sa vyhýbame postojom a správaniu, ktoré by Ho zarmútili alebo zneuctili. V Liste Efezským 3:18 Pavol hovorí, že chce, aby im Duch dal moc pochopiť všetky minulé, súčasné a budúce výhody, ktoré dostali, keď uverili v Krista. Samozrejme, všetci kresťania vo svojich mysliach vedia o týchto výhodách, ale modlitba je niečo, čo to presahuje – aby sme mali živší zmysel pre realitu Božej prítomnosti a nášho spoločného života s Ním.

Pavol vidí získanie tohto plnšieho poznania Boha ako kritickejšie než zmenu okolností. Bez tohto silného pocitu Božej reality môžu dobré okolnosti viesť k prílišnej sebadôvere a duchovnej ľahostajnosti. Keď veci idú dobre, naše srdcia by dospeli k záveru, že nepotrebujeme Boha. Rovnako, ale bez osvieteného srdca, zlé okolnosti môžu viesť k odradeniu a zúfalstvu, pretože Božia láska sa zdá abstraktnou namiesto nekonečne utešujúcou prítomnosťou, ktorou by mala byť. Ak chceme čeliť životu v akýchkoľvek okolnostiach potrebujeme teda predovšetkým lepšie poznanie Boha.

Pavlova hlavná starosť je teda ich verejný a súkromný modlitebný život. Verí, že najvyššie dobro je spoločenstvo s Bohom. Bohatý, prekypujúci, potešujúci, ťažko získaný modlitebný život je tým dobrom, ktoré umožňuje správne a prospešne prijímať všetky ostatné dobrá. Nevidí modlitbu iba ako spôsob, ako získať veci od Boha, ale ako spôsob, ako získať viac samotného Boha. Modlitba sa usiluje „zachytiť Boha“ (Iz 64:6) spôsobom, ako sa v staroveku ľudia snažili zachytiť plášť dôležitého muža, keď k nemu apelovali, alebo ako keď v dnešných časoch objímeme niekoho, komu chceme prejaviť lásku.

Ukážka z knihy Timothy Keller - Modlitba. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na https://knihy.evs.sk/produkt/modlitba/

„Keď sa zvečerilo, prišiel bohatý muž z Arimatie, menom Jozef, ktorý tiež bol Ježišovým učeníkom. Ten išiel k Pilátovi a prosil o Ježišovo telo. Nato Pilát rozkázal, aby mu ho vydali. Jozef vzal teda telo, zavinul ho do čistého plátna, položil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly, privalil veľký kameň k otvoru a odišiel. A bola tam Mária Magdaléna a iná Mária, ktoré sedeli oproti hrobu.

 Na druhý deň, ktorý bol po prípravnom dni (na sviatky), zhromaždili sa veľkňazi a farizeji k Pilátovi hovoriac: Pane, rozpomenuli sme sa, že ten zvodca riekol ešte zaživa: Po troch dňoch budem vzkriesený. Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa, aby azda neprišli v noci Jeho učeníci, neukradli Ho a nepovedali ľudu: Vstal z mŕtvych. A bude posledný blud horší ako prvý. Odpovedal im Pilát: Máte stráž, choďte a strážte, ako viete! A šli, zabezpečili hrob: zapečatili kameň a postavili stráž.“ (Mt 27:57-66)

Ústredným tvrdením historického kresťanského posolstva je, že Ježiš Kristus bol vzkriesený z mŕtvych. Hoci pre nás môže byť lákavé rýchlo skočiť z piatku na nedeľu, od kríža k vzkrieseniu, Matúš sa zastaví a prevádza nás skrze ticho a nehybnosť hrobu.

Mnohí sa pokúsili rozbiť nádej kresťanstva a naznačiť, že Ježiš v skutočnosti nezomrel, alebo že horliví učeníci ukradli Jeho telo, aby odôvodnili svoje tvrdenie o vzkriesenom Spasiteľovi. Matúšov predel medzi posledným dychom a prvým zjavením jasne hovorí o smrti, ktorá bola skutočná, o hrobe, ktorý bol tichý, a o situácii, ktorá sa zdala beznádejná.

Rimania boli dôslední vo vykonávaní trestov smrti, najmä pri tých, ktorí boli obvinení z vlastizrady. To, že bol Jozef schopný získať Ježišovo telo, znamenalo, že popravcovia považovali svoju prácu za dokončenú. Židia v Starej zmluve nahromadili skaly na najhorších zločincov, aby zobrazili, že pre niektorých neexistuje život po smrti. To, že veľký kameň zakryl vchod do hrobu, znamenalo, že neexistovalo očakávanie života po tomto hrobe. Hrob je bez pohybu, temný, tichý.  

Toto je osud, ktorý mal byť náš a celého ľudstva. Našou nádejou však je, že skrze Toho, ktorý zostúpil do hrobu pred nami, existuje cesta do nového sveta Božieho stvorenia. Je to nádej, keďže jeden prekonal hrob, aj my môžeme zažiť nový život s Ním. Matúšov opis hrobu je pripomienkou toho, že hrob bol tichý, ale to ticho bude trvať už iba jeden deň.

Modlitba

Otče náš, pripomeň nám, že temnota hrobu bude čoskoro prekonaná jasom tretieho dňa. V Kristovom mene. Amen.

„Pilát vzal teda Ježiša a dal Ho zbičovať. Vojaci uplietli veniec z tŕnia, položili Mu ho na hlavu, obliekli Ho do šarlátového plášťa a prichádzajúc k Nemu hovorili: Buď pozdravený, kráľ židovský! a bili Ho po tvári. Potom Pilát znovu vyšiel a hovoril im: Ajhľa, vyvediem vám Ho, aby ste poznali, že nenachádzam na Ňom vinu. Vyšiel teda Ježiš s tŕňovým vencom a v šarlátovom plášti. A (Pilát) im povedal: Ajhľa, človek! Ale ako veľkňazi a strážcovia uzreli Ježiša, krikom volali: Ukrižuj Ho, ukrižuj! Pilát im povedal: Vezmite Ho vy a ukrižujte, lebo ja nenachádzam na Ňom vinu. Odpovedali mu Židia: My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Syna Božieho. Keď to Pilát počul, bál sa ešte väčšmi; znovu vošiel do vládnej budovy a povedal Ježišovi: Skadiaľ si? Ježiš mu však neodpovedal. Pilát Mu teda povedal: Nehovoríš so mnou? Či nevieš, že mám moc prepustiť Ťa a mám moc ukrižovať Ťa? Odpovedal Ježiš: Nemal by si moc nado mnou, keby ti nebolo dané zhora; preto, kto ma tebe vydal, väčší hriech má. 

Od tej chvíle snažil sa Ho Pilát prepustiť, ale Židia kričali a volali: Keď toho prepustíš, nie si priateľ cisárov, lebo každý, kto sa vydáva za kráľa, protiví sa cisárovi. Keď teda Pilát počul tieto slová, vyviedol Ježiša, posadil sa na súdnu stolicu na mieste, ktoré sa volalo Litostrotos, po hebrejsky Gabbata. Bol prípravný deň na veľkonočné slávnosti a bolo asi šesť hodín. I povedal Židom: Ajhľa, váš kráľ! Ale oni skríkli: Preč s Ním, preč, ukrižuj Ho! Hovorí im Pilát: Vášho kráľa ukrižovať? Veľkňazi odpovedali: Nemáme kráľa, len cisára! Nato im Ho teda vydal, aby Ho ukrižovali.

A oni prevzali Ježiša. I niesol si sám kríž a šiel na miesto, ktoré sa menovalo Lebečné miesto a po hebrejsky Golgota. Tam Ho ukrižovali a iných dvoch s Ním, z jednej aj z druhej strany, a v prostriedku Ježiša. Pilát napísal aj nápis a dal vyvesiť na kríž. A napísané bolo: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský. Tento nápis čítalo mnoho Židov, pretože miesto, kde ukrižovali Ježiša, bolo blízko mesta; a nápis bol hebrejský, latinský a grécky. I povedali veľkňazi Pilátovi: Nepíš: Kráľ židovský, ale že On povedal: Kráľ židovský som! Ale Pilát odpovedal: Čo som napísal, napísal som.

Vojaci, keď ukrižovali Ježiša, vzali Jeho rúcho, rozdelili ho na štyri čiastky, každému vojakovi po jednej, (a vzali) aj spodný odev. A spodný odev nebol zošívaný, ale od vrchu vcelku utkaný. Preto si povedali: Netrhajme ho, ale losujme, čí bude; aby sa naplnilo Písmo:

Rozdelili si moje rúcho a o môj odev losovali. Vojaci teda tak spravili. 

Pri kríži Ježišovom stáli Jeho matka a sestra Jeho matky, Mária Kleofášova a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uvidel matku a vedľa nej stáť učeníka, ktorého miloval, riekol matke: Žena, ajhľa, tvoj syn! Potom riekol učeníkovi: Ajhľa, tvoja matka! A od tej hodiny prijal ju učeník k sebe. 

Potom vidiac, že je už všetko dokonané, aby sa naplnilo Písmo, povedal Ježiš: Žíznim! A bola tam nádoba plná octu. Hubku teda, plnú octu, nasadili na yzopovú tyč a podali Mu k ústam. Ako Ježiš okúsil ocot, riekol: Dokonané! A nakloniac hlavu, odovzdal Ducha (Bohu). 

Keďže bol prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným dal zlámať hnáty a sňať telá, aby neostali na kríži v sobotu. Bol totiž veľký sobotný deň. I prišli vojaci a polámali hnáty prvému, a tak aj druhému, ktorý bol s Ním ukrižovaný; keď však prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, nelámali Mu hnáty, ale jeden z vojakov prebodol Mu kopijou bok, a hneď vy šla krv a voda. A ten, čo to videl, vydal o tom svedectvo, a jeho svedectvo je pravdivé; on vie, že pravdu hovorí, aby ste aj vy verili. Stalo sa to preto, aby sa naplnilo Písmo: Jeho kosti nebudú zlámané. A zase iné Písmo hovorí: Uvidia, do koho bodli.“ (J 19:1-37)

Prečítaj to znova pomaly a s modlitbou. Zapoj svoju predstavivosť, keď sa odvíja každá scéna. Čo vidíš, počuješ, pociťuješ a cítiš v každej scéne? Čo to všetko má pre teba znamenať? Dovoľ Duchu Svätému, aby k tebe dnes prehovoril skrze príbeh Kristovej smrti za teba.

Modlitba

Pane Ježiši, boli to naše hriechy, ktoré Ťa poslali na kríž. Tam sme videli nášho kráľa. Tam si dokončil dielo nášho vykúpenia. Tam sme pozerali na Teba, ktorého sme prebodli. Tam bolo dokonané vykúpenie. Ďakujem Ti za Tvoju úžasnú lásku. V Kristovom mene. Amen.

„Bolo pred veľkonočnými slávnosťami. Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi, a keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku. Keď totiž večerali, diabol už vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby Ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. Tak prišiel až k Šimonovi Petrovi, ale ten Mu povedal: Pane, Ty mi umývaš nohy? Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Tu Mu povedal Šimon Peter: Pane, nielen nohy, ale aj ruky a hlavu (mi umy)! mu riekol: Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať - iba ak nohy - a celý je čistý; aj vy ste čistí, ale nie všetci. Poznal totiž svojho zradcu, preto povedal: Nie všetci ste čistí. 

Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. “ (J 13:1-15)

Iný preklad prekladá prvý verš takto: „Keďže miloval svojich, ktorí boli vo svete, teraz im ukázal plný rozsah svojej lásky.“ V tomto neočakávanom akte umývania nôh Ježiš komunikuje niečo hlboké o povahe Božej lásky. Láska nie je jednoducho iba to, čo Ježiš robí, láska je to, kým je.

Často keď rozmýšľame o láske k niekomu, rozmýšľame v termínoch činov a správania. Pýtame sa sami seba: „Čo je láskavé spraviť?“ Ježišov nečakaný, skromný akt služby nás ale vedie k tomu, aby sme sa najprv spýtali otázku: „Kto som?“ Bez toho, aby sme si najprv položili túto otázku, môžeme nevedome postaviť hranice našej láske, pretože nekonáme z evanjeliom premenenej identity. Ak sa napríklad funkčne vidíme ako siroty, ktoré sa najprv potrebujú postarať o seba, a nie ako milované Božie deti, obmedzíme našu štedrosť voči iným zo strachu, že nebudeme mať dosť. Podobne, ak si myslíme, že sme spravodliví vďaka našej vlastnej tvrdej práci, budú existovať hranice, v ktorých sme ochotní slúžiť iným, pretože naša pýcha nám bráni slúžiť tým, ktorí si to „nezaslúžia“.

Keď pozeráme na Krista, vidíme krásnu slobodu v službe druhým, ktorá vyplýva z istoty Jeho identity. „On, hoci mal Božiu podobu, svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za korisť, ale zriekol sa jej, keď vzal na seba podobu služobníka...“ (F 2:6-7, ekum. preklad) Ježiš bol schopný slúžiť nečakaným spôsobom, pretože dôverne poznal Otcovu lásku. To isté srdce, ktoré Ho viedlo k umývaniu nôh učeníkov, Ho bude viesť na kríž. Kvôli Kristovi máme rovnaké privilegované postavenie a bezpečnosť s Otcom, a tak sme slobodní slúžiť rovnako radikálnymi, láskyplnými spôsobmi, ako On slúžil nám.

Modlitba

Nebeský Otče, každodenne zabúdam, kto som v Kristovi, a na milosť, ktorá obklopuje môj život. Moja láska má limity, pretože neprijímam pravdu o tom, kým si ma spravil. Pomôž mi žiť skutočnosť, že som Tvoje milované dieťa, aby moja láska k iným vyvierala z tejto novej identity. Dovoľ mi byť mätúcim služobníkom pre tých, ktorí sú okolo mňa, keď búraš hranice, ktoré som stanovil svojej láske. V Kristovom mene. Amen.

„Keď Ježiš skončil všetky tieto reči, povedal svojim učeníkom: Viete, že o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka je vydaný, aby bol ukrižovaný. 

Vtedy sa zišli veľkňazi zákonníci a starší ľudu vo dvorane veľkňaza, ktorý sa volal Kaifáš, a uzniesli sa, že Ježiša ľstivo chytia a zabijú. Ale povedali: Nie vo sviatok, aby nevznikla vzbura medzi ľudom.

Nato jeden z dvanástich, Judáš Iškariotský, odišiel k veľkňazom a spýtal sa: Čo mi chcete dať, a ja vám Ho zradím? A vyplatili mu tridsať strieborných. Odvtedy hľadal vhodnú príležitosť, aby Ho zradil.

V prvý deň nekvasených chlebov prišli učeníci k Ježišovi a povedali: Kde chceš, aby sme Ti pripravili hod veľkonočného baránka? Odpovedal: Choďte do mesta k tomu a tomu a povedzte mu: Majster odkazuje: Čas môj je blízko, u teba zasvätím hod veľkonočného baránka so svojimi učeníkmi. Učeníci urobili, ako im Ježiš rozkázal, a pripravili hod baránka. 

Keď sa zvečerilo, sadol si za stôl s dvanástimi učeníkmi. A keď jedli, riekol: Veru vám hovorím, že jeden z vás ma zradí. Zarmútili sa veľmi a začali sa Ho rad-radom spytovať. Či som to ja, Pane? Odpovedal: Kto omočil so mnou ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka ide, ako je napísané o Ňom, ale beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka; lepšie by mu bolo, keby sa ten človek nebol narodil. Aj Judáš, ktorý Ho zrádzal, povedal: Či som to ja, Majstre? Odvetil mu: Ty si povedal.“ (Mt 26:1-5, 14-25)

Dokonca aj keď sa Ježišov život pomaly končí, má veci pozoruhodne pod kontrolou. Predpovedal svoje zatknutie a ukrižovanie predtým, ako sa náboženskí vodcovia stretli, aby sa proti Nemu sprisahali. Vedel, že Judáš, jeden z Jeho dôveryhodných apoštolov, Ho zradí. Aké znepokojivé muselo byť pre Judáša vedieť, že Ježiš vidí priamo do jeho šarády. Hoci ľudia majú svoje sprisahania a plány, je to Boží plán, ktorý napokon zvíťazí. Nič nemôže narušiť to, čo má On v úmysle vykonať. A nič nie je ústrednejšie pre Boží večný plán ako to, že Ježiš, Syn človeka, bude vydaný, aby bol ukrižovaný. Jeho posledné jedlo, pascha, niesla symbolický význam a ukazovala na účel Ježišovej smrti. Pascha bola každoročnou oslavou odchodu Izraela z otroctva v Egypte. Ježišova smrť bude novou paschou. Tí, ktorí mu dôverujú, zažijú konečný exodus – vyslobodenie z otroctva hriechu. Výsledkom je, že majú výsadu žiť navždy v slobode Jeho lásky.

Keď sa zdá, že život je chaotický, keď sa zdá, že veci nedržia pri sebe, môžeme nájsť veľkú útechu v spomienke na Ježišovu vlastnú skúsenosť na konci Jeho života. Hoci proti Nemu ľudia strojili úklady a uspeli v uskutočnení svojho plánov, napriek tomu nemohli zmariť Boží plán. Aká útecha je v poznaní, že nič nemôže narušiť plán Toho, ktorý má veci pod kontrolou! On koná vo všetkých podrobnostiach pre svoje dobré zámery. Keď sa pozeráme na Ježiša, obzvlášť na Jeho smrť za nás, objavíme, čo je ústredné pre Boží plán pre nás. Skrze Ježišovu smrť nájdeme život, skrze Jeho krv preliatu pre nás zažijeme odchod z otroctva hriechu a slobodu života v Jeho láske.  

Modlitba

Drahý Otče, ďakujeme Ti, že máš kontrolu nad našimi životmi, najmä keď sa cítime zúfalo mimo kontrolu. Nasmeruj nás na Toho, ktorý je stredobodom Tvojho večného plánu. Umožni nám, Duchu Svätý, dôverovať Kristovi, aby sme mohli zažiť skutočný exodus. A keď sme zažili odpustenie hriechov, daj, nech žijeme každodenne v slobode Tvojej lásky, z celého srdca oddaní Tebe. V Kristovom mene. Amen.

„Potom prišli do Jeruzalema. Keď vošiel do chrámu, začal vyháňať tých, ktorí predávali a kupovali v chráme, peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubíc lavice a nikomu nedovolil cez chrám prenášať náčinie. Potom ich učil hovoriac: Či nie je napísané: Dom môj bude sa volať domom modlitby pre všetky národy? Ale vy ste z neho urobili peleš lotrov. Keď to počuli veľkňazi a zákonníci, hľadali, ako Ho zahubiť; lebo sa Ho báli, pretože všetok ľud sa veľmi divil Jeho učeniu. Keď sa zvečerilo, vyšli z mesta.“ (Mk 11:15-19)

Každý rok na Sviatok nekvasených chlebov prichádzali tisíce Židov z celého Izraela a Judska, aby obetovali v chráme v Jeruzaleme. Keďže mnohí cestovali dlhé vzdialenosti, často kupovali zvieratá na obeť v Jeruzaleme, namiesto toho, aby ich prepravovali z domova a riskovali zranenie alebo kaz, ktoré by z nich spravili nehodnú obeť. Pre židovských veriacich bolo výhodné zakúpiť ich obety po príchode. Trh pre tieto transakcie však bol zriadený na nádvorí pohanov, kde prichádzali uctievať nežidovskí hľadači Boha. Na Sviatok nekvasených chlebov bolo chrámové nádvorie naplnené dobytkom, predajcami zvierat a peňazomencami, ktorí menili regionálne meny za židovské peniaze.

Keď to uvidel Ježiš, bol nahnevaný – tak nahnevaný, že prevrátil stoly a zakázal predaj. Ale prečo? Nesnažili sa obchodníci iba pomôcť pútnikom uctievať Boha? Možno. Robili to ale na úkor tých, zo „všetkých národov“, ktorí hľadali Boha, pričom ich uctievanie považovali za bezvýznamné. Keď ich Ježiš nazýva „lotrami“, možno odkazuje na ich chamtivé finančné transakcie a na spôsob, akým okrádali pohanov o ich miesto uctievania.

Deje sa ale aj niečo iné. V podobnom opise vyčistenia chrámu je Ježiš požiadaný o znamenie svojej autority. Odpovedá: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (J 2:19) Nehovoril ale o budove, „hovoril o chráme svojho tela“ (J 2:21). Inými slovami, keď zomrel, chrám a celý jeho systém – kňazi, obety, sláva – zomreli s Ním, pretože On sám bol paschálnym Baránkom, veľkňazom a slávou Božej prítomnosti. Keď sa pri Kristovej smrti roztrhla chrámová opona (Mk 15:38), pre každého bola odstránená bariéra medzi Bohom a ľudstvom. Ježiš sa stal „domom modlitby pre všetky národy.“ Dnes nie je potrebné cestovať do chrámu v Jeruzaleme, aby sme uctievali Boha. Neexistuje rozdiel medzi židovskými a pohanskými veriacimi. Uctievanie už viac nie je viazané na miesto, ale na osobu. Ježiš je chrámom. V Ňom stretávame Boha.

Modlitba

Pane, uctievame Ježiša ako konečnú obetu, kňaza, slávu a chrám. Pripojme sa teda k Nemu, aby sme milovali Jeho meno a boli Jeho služobníci (Iz 56:6). Nech v Kristovi prídu k Tebe všetky národy – blízke i vzdialené (Iz 56:8). V Kristovom mene. Amen.