Uprostred choroby dúfame, že sa čím skôr vyliečime a to bez následkov. Uprostred samoty dúfame, že si na nás aspoň niekto spomenie. Uprostred krízy a ťažkostí dúfame, že snáď to nebude až také zlé... Nádejame sa, že veci sa zlepšia, že problémy sa vyriešia, že nemoc prekonáme, že vzťahy sa napravia, že budeme mať lepšiu robotu, viac peňazí, pokojný dôchodok, že to zlé čoskoro pominie...

 

Stretol som  jednu staršiu pani. Má už cez 80 rokov, milá osôbka, ale strašne nepokojná. Sťažuje sa na súčasnú situáciu a neprijíma, abu ju ktokoľvek obmedzoval či jej niečo diktoval. Počul som ju sťažovať sa, ako jej táto vláda berie život (kvôli obmedzeniam pre pandémiu)... Poznám aj inú vdovu, ktorá má už ďaleko vyše 80 rokov. Táto vytrvalo pozerá do budúcnosti s nádejou a očakávaním na to, čo má Pán Boh pre nás pripravené. Poznám ju ako človeka, ktorý pozerá v ústrety budúcnosti s nádejou. 

V Biblii sa spomínajú dve Anny a obidve žili nádejou. Anna v Starej zmluve  sa s nádejou modlila a očakávala, že Boh jej dá syna (1Samuleova 1:20). Tento syn sa stal požehnaním pre svoj národ. Samuel bol prorokom, kňazom a ustanovil prvého kráľa v Izraeli, duchovne viedol Izrael. O Anne v Novej zmluve toho vieme veľmi málo. Nevieme, či mala deti, len, že bola vdova, 84 ročná. Vytrvalo s nádejou očakávala príchod Mesiáša, ktorého narodenie malo priniesť Izraelu záchranu. Anna v Novej zmluve sa dožila narodenia toho, ktorý bol viac ako prorokom, viac ako kráľom, viac ako kňazom. A stal sa požehnaním pre všetky národy (Lk 2:36-38).

 

Nádej sa upína k rôznym veciam či osobám. Môžeme povedať, že nádej je to, čo ešte máme, keď už nič iné nemáme. Ak strácame nádej, strácame všetko. Jeden latinský výrok ma sprevádza už dlhé roky: Dum spiro spero – Kým dýcham, dúfam. Hovorí sa, že nádej umiera posledná. A pesimista dodáva: Ale aj na tú raz dôjde. Ako je to vlastne s nádejou? 

 

Tieto Vianoce vyzerajú na prvý pohľad beznádejne. Zrejme ich prežijeme pod prísnymi obmezeniami pohybu, návštev, cestovania... Nebudeme si môcť užívať tak ako by sme si priali... 

Istý staroveký mysliteľ povedal, že človek by mal mať viac nádejí vo svojom živote. Pretože ak sa jedna nádej nesplní, tak máme ešte inú nádej, pre ktorú ešte stojí za to žiť. A ak aj tá zlyhá, tak máme ešte ďalšiu a ďalšiu, a tak nejako sa pretĺkame životom...

Ak je naše vianočné šťastie založené len na tom vonkajšom, tak stojí na neistých základoch a ľahko sa zmení na žiaľ alebo aj hnev, čoho sme aj v týchto dňoch svedkami. To vonkajšie je síce pekné, ale súčasná doba nám ukazuje, že aj veľmi krehké, krehkejšie ako vianočná ozdoba. Nádej bez obsahu nám žiadnu nádej nedáva.

 

Ak z našich Vianoc vylúčime Pána Boha, tak sa veľmi ľahko môže nádej zmeniť na na beznádej.

Skúsme sa sústrediť v tejto chvíli na niečo, čo je skutočne dôležité. Položme si úprimne otázku, v čom je naša súčasná nádej? Predvianočný čas, ktorý v cirkvi nazývame advent, nám pripomína, že práve príprava na stretnutie s Kristom, je tou dôležitou vecou v našom živote.

Kresťanská nádej nie je slepé dúfanie, že snáď nejako bude. Kresťanská nádej sa opiera o konkrétne historické udalosti, ktoré sa stali, opiera sa o konkrétnu osobu – Pána Ježiša Krista. V Ňom sa Boh stal človekom, jedným z nás, zniesol na sebe dôsledky nášho hriechu, čo Ho stálo život, ale vstal z mŕtvych a žije! To, čo pre nás Pán Boh urobil skrze Pána Ježiša Krista, je základom našej nádeje aj do budúcnosti.

Istý rabín raz povedal, že keď príde Mesiáš, spýta sa ho, či je to jeho prvý alebo druhý príchod... Inými slovami, ľudia čakajú na spasenie. Otázka je, či už sme niečo nepremeškali? Anna žila celý život v očakávaní Mesiáša. A keď prišlá tá chvíľa, nepremeškala ju. Prorocky videla naplnenie svojich nádejí, hoci v tej chvíli tieto nádeje neboli ešte naplno uskutočnené. 

Sviatočný čas sa nás dotýka hlboko osobným spôsobom. Chceme naplno prežiť tú pravú vianočnú atmosféru. Ale bez Pána Ježiša sa môže naša idylická predstava rozsypať ako domček z karát. 

Štvrtá adventná sviečka nás pozýva, aby sme premýšľali o svojej nádeji. Navrhujem Ti, aby si skôr, ako odídeš od počítača alebo preklikneš na iný článok či video, venoval chvíľu modlitbe. Prežívaš vo svojom živote náročné obdobie? Bojuješ neúspešne s hriechom? Strácaš nádej? Potrebuješ viac nádeje? Predlož v modlitbe Bohu to, čo je aktuálne práve teraz v Tvojom živote. Nech je nám biblická Anna príkladom vytrvalosti v nádeji. Anna bola tak naplnená radosťou, že sa jej nádej napĺňa, že o tom každému rozprávala. (Lk 2:37) (Lk 2:37) Ani by som sa nečudoval, keby ju mali za bláznivú starenu. Jej to očividne nevadilo. Nenechajme si svoju nádej ani my len pre seba! Nikdy nie je neskoro mať nádej!

Požehnanie do ďalších dní: Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste sa mocou Ducha Svätého rozhojňovali v nádeji. 

 

 

 

 

Jednej prostitútky sa raz pýtali, prečo robí to, čo robí. Jej odpoveď bola: „Nikto mi nikdy nepovedal, že ma má rád. Ani rodičia, keď som bola malá. Ale keď poskytnem mužom svoje telo, tak v jednej chvíli mi hovoria, ako ma milujú...“

Za Ježišom raz prišla podobná žena. Evanjelista Lukáš nezaznamenáva jej meno, je označená len ako hriešnica.

Nezvaný príchod tejto ženy do domu prominentného farizeja vyvolal u prítomných pohoršenie. Priblížila sa zozadu k Ježišovi a začala sa dotýkať Jeho nôh. ...odzadu s plačom pristúpila Mu k nohám, začala Mu slzami zmáčať nohy, utierala ich vlasmi svojej hlavy, bozkávala Mu nohy a mazala masťou. (Lk 7:38)

Z etického i náboženského hľadiska bolo neslýchané, že jej Ježiš dovolil, aby sa Ho dotýkala. Táto žena reprezentovala duchovné i morálne dno spoločnosti. Podľa predstáv prítomných ju mal napomenúť a odsúdiť. Farizej si len v duchu pomyslel o Ježišovi: Keby tento bol prorok, vedel by, kto a aká to žena, čo sa Ho dotýka; pretože je hriešnica. (Lk 7:39)

Koho však napomína Ježiš? Nie túto ženu, ale svoju výčitku adresuje prítomným na čele s hostiteľom! Prítomní farizeji pochybovali o Ježišovej identite. Pochybovali, že by bol prorokom, nie to ešte Mesiášom. Keď však Ježiš prejavil, že pozná ich myšlienky, odhalil svoju identitu ako proroka. 

Ježiš vyčítal farizejovi, ktorý Ho pozval na večeru, že neurobil ani to, čo táto hriešnica. Farizej neprijal svojho hosťa tak, ako sa patrí. Neposkytol mu vodu na umytie nôh, neprivítal ho zdvorilým bozkom a nedal Mu na znak úcty olej na vlasy. (Lk 7:44-46)

Ale to všetko urobila pre Ježiša táto žena! A On jej povedal: Odpúšťajú sa ti hriechy. (Lk 7:48)

Ježiš provokuje ďalej. Veď kto môže odpúšťať hriechy, ak len nie Boh? Ježiš ukazuje, že je omnoho viac ako prorok. 

Znalci Biblie hovoria, že tá vonná masť v alabastrovej nádobe bolo jej veno, ktoré dostala od rodičov, a ktoré mala priniesť ako svoj vklad do manželstva. Ale vzhľadom na jej život, jej vyhliadky na reálny vzťah v manželstve boli v troskách. Táto masť, ktorú mala dať raz svojmu manželovi, ležala možno roky niekde v kúte izby a pripomínala jej všetky sklamané nádeje i jej biedny život. Tá nádoba s voňavou masťou bola pre ňu symbolom nedosiahnuteľného ideálu lásky ale aj výčitkou kvôli tomu ako žila.

A teraz prišla a obetovala túto voňavku na Ježiša. Venovala ju Jemu, ktorý nebol a ani sa nemohol stať jej manželom. A predsa sa stal stelesnením lásky a nádeje pre jej život. Nie ako nádejný ženích, ale ako Ten, ktorý prijímal hriešnikov a privádzal ich do Božej blízkosti. Voňavka, ktorú obetovala na Jeho nohy, stelesňovala všetku jej biedu i nádej, ktorú predložila Pánovi Ježišovi.

Bola využívaná mužmi a opovrhnutá aj ženami a deťmi. Ježiš s ňou jednal ako s človekom, ktorý má hodnotu. On videl tragédiu jej života. Ale videl aj jej túžbu po zmene.

Prečo prišla za Ježišom? Zrejme o Ňom počula. Aj hriešnici počuli o Ježišovi. Ale kvôli takému postoju ostatných aký prejavil aj ten farizej, bolo (a stále je) pre nich veľmi ťažké dostať sa do Ježišovej blízkosti. Ale ona našla v sebe tú drzosť, že si dovolila vojsť do domu, aj keď nebola pozvaná. A dobre urobila.

Slová, ktoré jej povedal Ježiš, sú slová, ktoré v liturgii používame pri požehnaní po prijímaní Večere Pánovej: Viera tvoja ťa zachránila. Choď v pokoji! (Lk 7:50)

 

Jaleh bola prostitútkou v Iráne. Keď mala 14 rokov, bola prvýkrát znásilnená. Malo to byť trestom za to, že sa zúčastnila školského protestu. Odvtedy bola opakovane zneužívaná svojím otcom ako aj ďalšími príbuznými. Poníženie, ktoré prežívala, ju doviedli k životu na ulici. Mnohokrát podstúpila potrat a žila s mužom, ktorý bol závislý na drogách. K viere v Krista prišla cez domácu skupinku kresťanov. Stále sa však cítila od Ježiša vzdialená. Mala pocit, že Ježiš sa jej vyhýba. 

 

Po mnohom hľadaní a nevypočutých modlitbách prežila silným spôsobom Ježišovu blízkosť. Ježiš jej povedal: „Chcela si to už vzdať? Vedela si o tom, že som tvoj priateľ? Milujem ťa! Vždy som ťa miloval! Si moja!“ Jaleh vyznala: „Bola som prostitútka, ale teraz patrím Jemu!  Navždy Mu patrím! A toto je niečo, čo mi nikto nemôže vziať!“ Keď si jej manžel všimol očividnú zmenu v jej živote, prosil ju, aby sa za neho modlila. V súčasnosti sú obaja čistí od drog a aktivnymi členmi domácej cirkvi. 

Možno si povieš, že predsa nie si až taký zlý. Nebudem sa hádať. Aj ja, keď sa porovnávam s vyššie menovanými, mám pocit morálnej nadradenosti. A dostávam sa tak do pozície farizeja. Ten málo miloval, pretože mu bolo málo odpustené. On si nebol vedomý vážnosti svojho hriechu. Možno si myslel, že Ježiš prijal jeho pozvanie, lebo je taký skvelý. Neuvedomil si, že Ježiš prišiel hľadať hriešnikov bez ohľadu na to, či chodia v nádherných šatách a maju distingvované správanie, alebo sú to ľudia ulice. 

Cesta k Ježišovi vedie cez uvedomenie si vážnosti svojho hriechu. Pokiaľ si neuvedomím, že si zaslúžim podobné opovrhnutie ako ten posledný hriešnik, nikdy nenájdem k Ježišovi správny vzťah. Ak si myslím, že nemám čo v živote ľutovať, tak nemám dôvod si ani vážiť, čo Ježiš pre mňa urobil. 

Tretia adventná sviečka nás pozýva, aby sme premýšľali o Božej láske. Ak by sme Jeho lásku nepotrebovali, nepotrebovali by sme ani Vianoce.

Navrhujem Ti, aby si skôr, ako odídeš od počítača alebo preklikneš na iný článok či video, venoval chvíľu modlitbe. Predlož v nej Bohu to, čo je aktuálne pre Teba. Hľadáš  vo svojom živote lásku? Prežívaš zo svojho života sklamanie? Potrebuješ viac spoznať Božiu lásku? Potrebuješ Božie odpustenie? Príď k Ježišovi tak ako k Nemu prišla tá žena. 

 

 

 

Abrahám by nikdy nespoznal zasľúbenú zem, pokiaľ by nevyšiel z tej starej. Vyjsť z Cháránu znamenalo vyjsť zo starého spôsobu života. Tam si žil tak ako každý iný. Žil hodnotami a kultúrou svojho okolia. Ale keď poslúchol Boha, to staré zanechal a zostalo mu len dôverovať Bohu v tom, kam ho povedie.

 

Abrahám poslúchol Boží hlas, keď ho Boh zavolal. Boh povedal Abrahámovi: Vyjdi... a on odišiel, ako mu prikázal Hospodin... (1M 12:1,4)

 

 

Aj naša viera, pokiaľ sa neprejaví poslušnosťou a dôverou voči konkrétnemu Božiemu slovu, nie je skutočnou vierou.  Aj nás Boh volá, aby sme vykročili zo starého spôsobu života, z toho, čo nám je tak dôverne blízke, bezpečné a známe, aby sme sa vydali tam, kde nám zostane len dôvera v Boha.

 

Navrhujem, aby si skôr, ako odídeš od počítača alebo preklikneš na iný článok či video, venoval chvíľu modlitbe. Predlož v nej Bohu to, čo je aktuálne pre Teba. Potrebuješ viac Bohu dôverovať? V niečom Ho viac poslúchať? Alebo sa cvičiť v trpezlivosti? Viera, ak sa nepretaví  do konkrétnych rozhodnutí a krokov, zostane len mŕtvou teóriou. Sme v advente a advent nás pozýva, aby sme na Božie pozvanie zareagovali. 

 

 

 

Simeon bol starý muž, ktorý bol inak neznámy. Vlastne je len jedno miesto v Biblii, kde sa o ňom hovorí. Nebol kráľom ani hrdinom. Nebol ani prorokom či kňazom. Ale mnohí králi a hrdinovia, kňazi i proroci by mu mohli závidieť to, čo povedal:  Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli Tvoje spasenie. Simeon bol starý muž, ktorý na konci svojej životnej púte konštatuje, že môže odísť v pokoji. 

 

Ako môžeme žiť v pokoji? Ako sa môžeme pripraviť na to, aby sme v pokoji mohli aj my odísť? 

Simeon bol navonok nenápadný človek, ktorý bral vo svojom živote Pána Boha vážne a chodil po Božích cestách. Čítame o ňom, že bol bohabojný a očakával útechu Izraela. Teda, bol nielen zbožný, ale plný očakávania, že Boh naplní svoje sľuby a pošle Mesiáša, ktorého predpovedali proroci. Môžeme povedať, že Simeon žil adventom. S nádejou očakával príchod Krista.

Akými očakávaniami žijeme my v tohtoročnom advente? Očakávame, kedy skončí pandémia, kedy konečne budeme môcť normálne žiť...? Upíname sa k našim túžbam alebo k prísľubom, ktoré nám dal Boh? 

Simeon si aj v ťažkých časoch zachoval pohľad upretý k tomu podstatnému, k večnosti. Čítame o ňom, že bol naplnený Duchom Svätým. Simeon mal iste veľmi úzke spoločenstvo s Bohom, keď čítame, že mu Duch Svätý oznámil.., že neuvidí smrť skôr, ako by videl Pomazaného Pánovho. Vedený Duchom prišiel teda do chrámu... Necháš sa ty viesť Božím Duchom, alebo umlčuješ vo svojom svedomí Jeho hlas? Čo a kam vedie tvoje kroky?

Simeon odchádzal v pokoji, lebo sa stretol s Ježišom. Videl Božie spasenie – hoci ešte len v zárodku, nie v plnosti. My dnes už vieme o tom, ako nás Boh zachraňuje skrze Pána Ježiša Krista, oveľa viac. Máme svedectvo evanjelia potvrdené apoštolmi, že On je skutočne tým Záchrancom od Boha. My už poznáme celý Ježišov príbeh. Vieme, ako sa v Ježišovom príbehu naplnili predpovede prorokov. Keď sa Simeon radoval z toho malého semienka, ktoré videl v dieťati Ježišovi, o čo väčšia by mohla byť naša radosť, keď poznáme Ježiša! Keď starý Simeon bol pripravený odísť v pokoji, lebo sa stretol s Ježišom - dieťaťom, o čo väčší pokoj by sme mohli mať my, lebo môžeme poznať Ježiša Spasiteľa!

Ako dosiahnuť v živote pokoj? Stretnime sa s Pánom Ježišom v tomto advente. Neodkladajme to na ďalší deň, týždeň či ďalší rok.

 

Pokoj do tvojho života prinesie len Ten, o ktorom Biblia hovorí, že je Kniežaťom pokoja – Pán Ježiš Kristus. 

 

 

Blog o štvrtej adventnej sviečke TU.