„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Ďaleko si od mojej spásy, od slov môjho kriku! Bože môj, volám vo dne, ale Ty sa neozývaš, aj v noci, ale nemôžem sa utíšiť. Ty však tróniš ako svätý, Ty, chvála Izraela. V Teba dúfali naši otcovia, dúfali, a Ty si ich zachraňoval. K Tebe volávali a vyslobodzoval si ich, v Teba dúfali a nebývali zahanbení. Ja som však červ, a nie človek, potupa pre ľudí a ľudom opovrhnutý. Všetci, ktorí ma vidia, sa mi posmievajú, vyškierajú sa, potriasajú hlavou: Spoliehal sa na Hospodina, nech ho teraz zachráni, nech ho vytrhne, však má v ňom zaľúbenie! Veď Ty si ma vyviedol zo života matky, dal si mi nádej na matkiných prsiach. Odkázaný som na Teba už od života matky, od lona matky mojej Ty si Boh môj! Nebuď mi ďaleký, blízko je súženie, a pomocníka niet.

Len pred Ním sa budú skláňať všetci, čo spia v zemi, pred Ním sa pokorí každý, kto zostupuje do prachu a nemôže si dušu živú zachovať. Potomstvo bude slúžiť Jemu, o Pánovi sa bude rozprávať budúcemu pokoleniu a hlásať budú Jeho spravodlivosť ľudu, ktorý sa narodí, že On to učinil.“ (Ž 22:2-12, 30-32)

Žalm 22 je prvý zo skupiny žalmov, ktoré opisujú niečie utrpenie, ktoré sa zdá byť ozvenou Izaiášovej správy o Pánovom trpiacom služobníkovi. Prvá veta tohto žalmu je pravdepodobne známa, pretože tieto presné slová vykríkol Ježiš na kríži. Napriek tomu tento žalm bol napísaný Dávidom, mnoho generácií pred tým. Akékoľvek vlastné utrpenie opisoval Dávid, taktiež prorocky opísal vykupiteľské utrpenie Krista na kríži o tisíce rokov neskôr.

Ježiš mnohokrát počas svojho života čítal tento žalm počas uctievania v chráme. Nie pochýb o tom, že si ho zapamätal, pretože si na neho ľahko spomenul, keď bol na kríži.

Keďže vedel, čomu bude čeliť, mohol Ježiš stráviť svoj život v strachu a hrôze. Namiesto toho sa, podobne ako Dávid pred Ním, držal toho, čo vedel, že je pravdou – Boh je svätý, Boh je Jeho Bohom a Bohu môže dôverovať po celý svoj život. A na základe týchto právd potom Dávid apeluje na Boha, aby zostal blízko k nemu. Ježiš však vedel, že najväčšie utrpenie, ktorému bude čeliť, bude Božie opustenie, aby Boh nikdy neopustil svoj ľud.

Žalm končí chválou a na konci poznámkou triumfu: „On to učinil.“ Ježiš vytrval do konca, niesol naše hriechy a zaistil naše zmierenie s Bohom. Mesiášska povaha žalmu sa stáva jasná, keď Dávid vyhlasuje, že minulé pokolenia, ktoré zomreli, ako aj budúce generácie, ktoré sa ešte nenarodili, budú vedieť, že Jeho Boh je Bohom, ktorý zachraňuje svoj ľud od utrpenia. Napokon, pretože Ježiš bol skutočne dokonale opustený Bohom (pre nás!), môžeme si byť istí, že my nikdy nebudeme opustení, aj keď sa v našom utrpení zdá, že Boh je ďaleko alebo mlčí, keď k Nemu voláme.

Modlitba

Milostivý Bože, oslavujeme Ťa. Pretože Ježiš spoznal, čo znamená byť od Teba dokonale odlúčený, my to nikdy nebudeme musieť zažiť.  Posilňuj našu vieru, aby sme tomu skutočne verili, najmä ak si myslíme, že máme dôvody o tom pochybovať. V Kristovom mene. Amen.

keller


Prečítané 1549 krát

Zdieľajte: