„Medzi tými, čo prišli vykonať pobožnosť na slávnosti, bolo niekoľko Grékov. Tí pristúpili teda k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho hovoriac: Pane, chceme vidieť Ježiša! Filip išiel a povedal Ondrejovi, potom Ondrej a Filip išli a oznámili to Ježišovi. Ježiš im riekol: Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka. Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto nenávidí svoj život na tomto svete, zachová ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec.

Teraz je moja duša vzrušená, a čo povedať: Otče, zbav ma tejto hodiny? Ale veď som na to prišiel k tejto hodine. Otče, osláv svoje meno! I prišiel hlas z neba: Oslávil som a ešte oslávim. A zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril: Zahrmelo! Iní povedali: Anjel prehovoril k Nemu! I povedal Ježiš: Nie pre mňa zaznel tento hlas, ale pre vás. Teraz je súd nad týmto svetom. Teraz bude knieža tohto sveta vyhodené. A ja, keď budem povýšený zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe. To povedal, aby označil, akou smrťou mal umrieť.“ (J 12:20-33)

Ján venuje veľkú časť svojho evanjelia posledným šiestim dňom Ježišovho života. V 12. kapitole Ježiš predpovedá, „akou smrťou mal umrieť“ – smrťou, ktorá uvoľní satanovo smrteľné zovretie tohto sveta, vyzdvihne Ježiša vo víťazstve z hrôzy ukrižovania a hrobu a pritiahne k Nemu ľudí z celého sveta (v. 32). Tu ale taktiež znova opakuje svoj vytriezvujúci vzor pre všetkých, ktorý Ho budú nasledovať a budú známi ako Jeho učeníci.

Od prvých dní svojej služby sa Ježiš v Jánovom evanjeliu zmieňuje o svojej „hodine“ – určenom čase, kedy podstúpi utrpenie a zomrie za hriechy sveta. Skrze toto poníženie ale Ježiš podivne ukazuje ľudstvu Božiu „slávu“. Boh „oslávi svoje meno“ nielen skrze pozemskú službu Krista, ale aj skrze Jeho smrť. Ján naznačuje túto skutočnosť na začiatku evanjelia, keď hovorí: „my sme hľadeli na Jeho slávu ... plnú milosti a pravdy“ (1:14).

Rovnako pozoruhodný je veľmi ľudský Ježiš, ktorého tu stretávame, ktorý úprimne priznáva: „Teraz je moja duša znepokojená.“ (v. 27, Botekov prekl.), keď začína pociťovať utrpenie, ktoré sa chystá podstúpiť. Je to úžasný obraz človeka úplne odovzdaného Bohu tvárou v tvár nevýslovnej bolesti, s vedomím, že Božia sláva je v konečnom dôsledku jediná vec, na ktorej záleží. A je to zároveň moment výučby aj pre učeníkom.

Semená sú živé veci, ktoré musia umrieť, aby sa mohli rozmnožiť. Nesú prísľub budúceho života. Kristova smrť na povrchu vyzerá ako pohroma, ale tým, že „padne do zeme“ (v. 24), je schopný pozdvihnúť svojich nasledovníkov a priviesť „mnohých synov do slávy“ (Žid 2:10). Za nasledovanie Krista sa ale platí – mnohí z Jeho pôvodných učeníkov mali sami zomrieť nemierne trýznivou smrťou, čo viedlo Tertuliána k záveru, že „krv martýrov je semenom cirkvi“. Kristovi učeníci musia vždy „umrieť“ samým sebe, aby našli „živú nádej“ (1Pt 1:3-5) v Kristovi. Tu sa ukazuje pravdivé pozorovanie Dietricha Bonhoeffera o učeníctve: „Keď Kristus povolá človeka, volá ho prísť a zomrieť.“

Modlitba

Vzkriesený Pane, miloval si nás tak veľmi, že si umrel, aby si nás zachránil od hriechu. Modlíme sa, aby nám táto skutočnosť dávala pokoru, viedla nás k tomu, že Ťa budeme vždy chváliť a dala nám odvahu žiť úplne odovzdaní do Tvojej milujúcej vôle. Nech sa tak z Tvojej milosti stane. O to sa v Tvojom mene modlíme. Amen.

keller


Prečítané 276 krát

Zdieľajte: