Znamenia posledných dní - 21. február

„Lebo ako bolo za dní Nóacha, tak bude pri príchode Syna človeka.“ Mt 24:37

Typ písma, ktorý väčšina novín používa pre ohromujúce správy, sa volá Second Coming (Druhý príchod). Týmito veľkými tlačenými písmenami oznámili kapituláciu Nemecka a Japonska v 2. svetovej vojne aj atentát na prezidenta Kennedyho. A raz ich noviny použijú aj na to, na čo boli vytvorené: na druhý príchod Ježiša Krista.

Hoci zatiaľ ešte nie sú na titulných stranách palcové titulky, určite je mnoho znamení posledných čias. Bolo by zaujímavé otvoriť Bibliu a noviny či internetové stránky a pozrieť sa, koľko biblických proroctiev sa doslova napĺňa pred našimi očami.

Ježiš povedal, že klíma v spoločnosti bude v dobe pred Jeho príchodom podobná, ako bola počas Nóachovho života. Za Nóacha prevažovali dva hriechy: nesmierne násilie a sexuálna zvrhlosť. 1M 6:5 o tom hovorí: „Keď však Hospodin videl, že skazenosť ľudí na zemi bola veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične zlé.

Biblia nám tiež hovorí: „ako totiž v dňoch pred potopou jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Nóach vošiel do korábu“ (Mt 24:38). Mohli by sme to parafrázovať – bežný život.

Nóach budoval obrovskú loď a určite si o ňom mysleli, že je svojím spôsobom vyšinutý. Rovnako budú ľudia prehliadať prorocké varovania aj v posledných dňoch. Nápis na stene je pre každého, kto mu venuje pozornosť. A predsa Ježiš povedal, že do veľkej miery bude všetko ako normálne.

Nóachovi sa posmievali. A ako nasledovníkom Ježiša sa budú posmievať aj nám. To je tiež znamenie posledných čias.

https://www.harvest.org

Radosť zo služby - 14. február

„S radosťou slúžte Hospodinovi, vchádzajte pred Neho s plesaním!“  Ž 100:2

Prezradím ti malé tajomstvo: myslím, že slúžiť Pánovi je skutočná zábava. Možno so mnou súhlasíš. Nehovorím, že je to ľahké. Nehovorím, že to nie je náročné. Nehovorím, že niekedy to nie je vyčerpávajúce. Ale musím povedať, že z toho čerpám veľkú radosť.

Pod službou Bohu nemyslím len prípravu a zvestovanie posolstva. Myslím tým nechať sa použiť Bohom akýmkoľvek spôsobom, ako On považuje za vhodné. Považujem za obrovské privilégium, že ma Boh povolal a že Ho smiem reprezentovať. Ak si toto zistil, potom vieš, o čom hovorím. Je v tom radosť. Keď Mu slúžiš, cítiš na sebe Jeho požehnanie.

Film Chariots of Fire (Ohnivé vozy) patrí medzi mojich desať naj. Okrem iného je to príbeh o mladom mužovi menom Eric Liddell zo Škótska. Bol skvelým bežcom a aj súťažil na Olympiáde. Eric Liddell bol veľmi hlboko veriacim kresťanom a dlho zápasil s tým, či sa má venovať behu alebo kázaniu. Nakoniec šiel do misie a slúžil Bohu, no vo filme je scéna, v ktorej ho sestra nabáda, aby okamžite zanechal bežeckú kariéru a začal s misionárskou prácou.

Odpovedal jej: „Jenny, pochop to. Verím, že ma Boh stvoril pre určitý zámer – pre Čínu. Ale stvoril ma aj rýchleho. A keď bežím, cítim Jeho radosť.“

Cítiš Božie požehnanie v tom, čo robíš? Žiješ svoj život dobre? Robíš to, k čomu ťa Boh povolal?

https://www.harvest.org

Vernosť v maličkostiach - 7. február

„Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom; a kto je nespravodlivý v najmenšom, je nespravodlivý aj vo veľkom.“  Lk 16:10

Nikdy nezabudnem na deň, keď som šiel do zboru Calvary Chapel of Costa Mesa k pastorovi Chuckovi Smithovi ponúknuť svoje služby ako dobrovoľník. Mal som devätnásť a povedal som: „Pastor Chuck, chcem, aby ma Boh použil. Budem tu robiť všetko, čo mi poviete.“

Myslel som, že ma požiada, aby som kázal na bohoslužbách cez týždeň. Namiesto toho povedal: „Chcem, aby si sa porozprával s jedným človekom – pastorom Romainom.“

Vtedy som ešte nevedel, kto je pastor Romain. Dozvedel som sa, že bol inštruktorom výcviku v námorných silách a mal pôžitok v cvičení zelenáčov, ako som bol ja. Mojou úlohou bolo v podstate zadarmo robiť správcu domu.  

Pomyslel som si: „Moment. Myslel som, že mi dovolia slúžiť Bohu.“

Dovolili. V skutočnosti hovorili: „Buď verný v malých veciach. Ak nie, potom ti nedáme žiadnu inú prácu.“ Tak som začal poctivo robiť každú prácu, ktorú som dostal. A časom mi kedy-tedy dovolili viesť biblické štúdium. Kázal som na niektorých veľmi zaujímavých miestach aj v psychiatrických zariadeniach. A keď všetci pastori odišli na obed, požiadal som sekretárku, aby všetky telefonáty ľudí, ktorí volali kvôli poradenstvu, presmerovala ku mne. Ľudia si neuvedomovali, že keď volali do zboru po radu, hovorili s devätnásťročným chlapčiskom. Tak veľmi som túžil robiť čokoľvek, čo som mohol, aby som slúžil Pánovi.

Zistil som, že keď chcem, aby ma Boh použil, musím byť najprv ochotný robiť nedôležité maličkosti. Pretože nikdy nemôžeme byť primalí na to, aby nás Boh použil – len priveľkí.

https://www.harvest.org

Rozdelení a porazení - 2. február

„V tie dni, keď pribúdalo učeníkov, začali Helenisti reptať proti Hebrejcom, že zanedbávajú ich vdovy pri každodennom obsluhovaní.“ Sk 6:1

Považujem za zaujímavé, že v časoch prvej cirkvi, keď mnohí nachádzali spasenie, diali sa zázraky a cirkev prudko rástla, sa ľudia začali sťažovať. Skutky (6:1) nám hovoria: „keď sa množili učeníci, povstalo reptanie“ (Roháčkov preklad).  

Nevyzerá to dnes podobne? Všimni si, že diabol je veľmi prešibaný. Pokúsil sa zastaviť cirkev prenasledovaním. Ale namiesto toho, aby zastavil jej rozmach, pomohol kresťanom napredovať v úlohe stať sa tým, k čomu ich Pán povolal. Namiesto toho, aby sa cirkev krčila od strachu, stala sa z nej odhodlaná skupina, ktorá účinne káže.

Potom sa pokúsil infiltrovať do cirkvi cez Ananiáša a Zafíru, dvoch nehanebných pokrytcov, no Pán sa s nimi vyrovnal. Ďalšia jeho stratégia je snažiť sa zastaviť cirkev rozdelením – rozdeliť a poraziť. Vsunul sa do ich radov a ľudia začali šomrať pre maličkosti. Nešlo o duchovné záležitosti; v podstate to boli kultúrne rozdiely.

A trvá to podnes. Každá generácia má svoj obľúbený hudobný štýl. Svoj spôsob obliekania. Svoje kultúrne zvyky, o ktorých si myslí, že sú dôležité. Niekedy vychádzajú z biblických myšlienok, inokedy sú len osobnou voľbou. Ale takéto veci by nás nikdy nemali rozdeľovať.

Je v poriadku, že máš niečo v obľube. Je v poriadku, keď sa ti niečo páči viac než iné. Ale je nesprávne, ak sa pre niečo také rozchádzame so svojimi spoluveriacimi.

Ľudia opúšťajú cirkev pre tie najpochabejšie dôvody. Nepáči sa im nejaká zmena alebo s niečím nesúhlasia. Visia na tých najmenej dôležitých veciach. Problém ani tak nie je v cirkvi, ale v ľuďoch. Nech nás nerozdeľujú nepodstatné veci.

https://www.harvest.org

Ako vieme, akým je Kristus kráľom? - 27. február

„Bol nad Ním aj nápis [po grécky, latinsky a hebrejsky]: Tento je kráľ židovský.“ Lk 23,38

Nad Jeho hlavou bol nápis, na ktorom bolo napísané, že je kráľ Židov. Ktorí by však chceli vedieť, akým bol kráľom, nech nad tým usilovne premýšľajú. Potom zistia, že namiesto purpurového rúcha bolo jeho celé telo zahalené ranami a modrinami a miesto koruny mal tŕnie zabodnuté do hlavy. Na kríži visí kráľ, za ktorého sa svet hanbí, opovrhuje ním a vôbec ho nepovažuje za kráľa, ako aj Izaiáš píše (53,2-3): „Vyrástol pred nami ako výhonok a ako koreň z vyprahnutej zeme. Nemal postavu ani dôstojnosť, aby sme ho obdivovali, ani výzor, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý bol a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal choroby, ako niekto, pred kým si ľudia skrývajú tvár, opovrhnutý bol, a nevážili sme si ho.“ Bez ohľadu na to ako to vyzerá pred svetom, nech je to pre nás najcennejší a najkrajší poklad, čo nám tento kráľ daroval. Obetoval svoje telo a krv na nečestnom a neposvätnom mieste.  Obetované voly, kravy a teľatá boli posvätené na oltári v chráme, kde obeť prebiehala.

No Kristus bol to posvätenie na neposvätnom a prekliatom oltári. Až po dnes sú šibenice a popravné pivnice odpudzujúce a nepríťažlivé miesta. Mojžiš (5M 21,23) píše: „lebo povesený je zlorečenstvom od Boha (Roháček); Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal zlorečenstvom za nás. Lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve“ (Galatským 3,13).  V očiach sveta je zlorečenstvo to, že si Kristus vybral spôsob obety ako voly a teľatá. No všetko sa to udialo kvôli nám, aby sme porozumeli, že vydal dokonalú, kompletnú a dostačujúcu obeť za naše hriechy. Ľudia s ním mohli mať aspoň zľutovanie, ako to môžeme vidieť pri mnohých vyvrheľoch, ktorým sa aspoň v núdzi zo súcitu poskytne strava či milé slovo. No nik nemal takéto zľutovanie s Ježišom: Keď si pýtal vodu, dali mu ocot; keď volal na Boha o pomoc, prekrúcali Jeho slová a vysmievali sa mu, že volá na Eliáša. Až tak Ho nenávideli a opovrhovali Ním. Až tak ďaleko však Kristus so svojou obeťou zašiel: bol považovaný za najhoršieho a najnebezpečnejšieho človeka. Bol súdený ako zločinec či vrah. Bez milosti a zľutovania. Všetky kliatby padli na Neho, bol zbičovaný a obetovaný tým najponižujúcejším spôsobom. A to všetko kvôli nám, lebo to stálo naše hriechy.

Kríž ako oltár - 24. február

„Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Lk 23,34

Počas toho ako Kristus prežíva ťažkosti a trýznenie, trápi Ho niečo viac ako jeho vlastný stav – a to sú naše ťažkosti a bieda. Vidíme to, aj keď sa prihovára u Boha za nás hriešnikov namiesto seba, aby sa nad nami zmiloval a odpustil nám hriechy. List Židom 5,7 spomína  modlitbu počas dní Jeho telesného života. Kristus „hlasným volaním a slzami vysielal modlitby a prosby k Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti, a aj bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.“ Táto modlitba v utrpení by mala byť pre nás útechou. Počas toho keď trpel, sa aj modlil. No nielen za prítomných a tých, ktorí ho pribili na kríž, ale aj za nás. Vtedy boli ľudia len otrokmi hriechu. Ak by ho moje a tvoje hriechy nepribili na kríž, nechali by ho na pokoji. Napriek tomu, že Kristus je pravým kňazom a Baránkom Božím, ktorý bol vydaný na smrť za hriechy sveta, Židia a pohania získali moc, aby sa proti nemu vzbúrili.

Takže, keď sa modlí za tých, ktorí ho ukrižovali, prosí za všetkých, ktorých hriechy Ho pribili na kríž a usmrtili. Preto by sme mali pokladať kríž, kde Kristus trpel, za oltár, kde ponúkol svoj život a kde vyniesol svoj kňazský úrad modlitbou, aby sme my boli oslobodení od hriechov a večnej smrti. Ten, kto odňal hriechy, odňal aj večné zatratenie. Prečo? Pretože smrť stráca moc, keď nieto hriechu; a to tiež platí pre peklo. Toto je, čo Kristus, náš jediný večný kňaz, dosiahol na kríži. Naše zmierenie s Bohom bez potreby našich dobrých skutkov len Jeho utrpením. Miesto nás sa stal zlorečeným a zomrel za naše hriechy, aby nás zbavil dlhu. Ďakujme mu za to z celého srdca. Našich nepriateľov opisuje Izaiáš (43,8) ako tých, ktorí opovrhujú Božím slovom: „národ slepý, hoci má oči, i hluchý, hoci majú uši!“ Národ zatvrdnutého a ignorantského srdca. Ako si môžu nevážiť túto obeť tak, že vkladajú svoju nádej v ich vlastné skutky a odpustky? Prečo ľudia radšej nehľadajú útechu v Kristu, ktorú ponúka skrze svoju obeť za nás, hovoriac, „Otče, tu som, prostredník medzi tebou a týmito úbohými hriešnikmi. Zomrel som za nich, obetoval som seba za nich, omilosti ich.“ Naši nepriatelia to vidia, no stále kričia a búria sa proti tomu a považujú nás za heretikov. Boh je aj Bohom hnevu. Nech nás Hospodin od toho chráni! No ak padneme v hriechu, nech padneme do hriechu, ktorý si uvedomíme a vyznáme a nie do takého, ktorý by nás oddelil od milosti a zaslepil by nás.