Posledné slová - 5. november

„Potom jedenásti učeníci šli do Galiley na vrch, kam im rozkázal Ježiš,“ Mt 28:16

Posledné slová sú dôležité. Ak niekto na smrteľnej posteli vysloví posledné slová, chceme vedieť, čo povedal. V Matúšovi v 28. kapitole  nachádzame posledné Ježišove slová adresované nám, posledný príkaz od Pána predtým, ako opustil zem. Sú to známe slová, slová, ktoré sa mnohí z nás naučili naspamäť:

Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ (Mt 28:18-20)

Je to pokyn. Je to príkaz. Je to poverenie. Preto tieto slová nazývame veľké poverenie. Všetci sme dostali príkaz ísť a činiť učeníkov. Robíš to? Činíš z druhých učeníkov? Učeníkov môže činiť len učeník. Predtým než môžeš činiť učeníkov, musíš byť sám učeník.

Čo hovorievajú letušky, keď oznamujú bezpečnostné opatrenia v lietadle? Keď zhora vypadnú kyslíkové masky a cestujete s dieťaťom, nasaďte najprv masku sebe a potom dieťaťu. Zdá sa, že je to úplne proti intuícii. Potreby dieťaťa musia byť na prvom mieste. Ale najprv si musíš nasadiť masku ty, pretože dieťaťu nepomôžeš, keď stratíš vedomie.

To isté platí pre učeníctvo. Nemôžem pomôcť niekomu stať sa Ježišovým učeníkom, ak sám najprv nie som učeníkom. Každý učeník je kresťan, ale nie každý kresťan je aj učeníkom. Ak si naozaj Ježišovým nasledovníkom, mal by si chcieť byť učeníkom.

https://www.harvest.org

Zastav a padneš - 1. november

„… ako práve narodené nemluvniatka túžte po duchovnom čistom mlieku, aby ste ním rástli na spasenie,“ 1Pt 2:2

Prednedávnom som vyskúšal surfovať s pádlom v ruke po stojačky (stand-up paddleboarding). Chytil som sedem vĺn, čo nebolo zlé. Ale čosi som pri tom zistil: V momente, keď vlna skončí, spomalí ťa to. A to je chvíľa, kedy zakaždým spadnem, a práve vtedy som mal ďalej pádlovať.

Čo platí pri tomto športe, platí aj v kresťanskom živote: Zastav a padneš. Kresťanský život je neustály rast, neustále učenie a neustála premena. Problém je, že niektorí chcú prijať Ježiša ako svojho Spasiteľa, no nie nevyhnutne aj ako svojho Pána. Chcú prijať Krista ako priateľa, ale nie nutne ako svojho Boha. A výsledkom je, že sa zaseknú v štádiu dieťaťa.

Bábätká sú rozkošné, keď sú bábätká. Ale bolo by smutné, keby sa niekto správal ako bábätko v dvadsiatke. Duchovne všetci začíname ako bábätká. Začíname s hladom po Božom Slove. Nie je to žiadna hanba, lebo ten správny hlad po duchovnej pravde je znakom duchovného zdravia. Biblia skutočne hovorí: „… jako priam teraz zrodené nemluvniatka žiadostiví buďte mlieka bezo ľsti, Božieho slova, aby ste ním rástli na spasenie“ (1Pt 2:2, preklad prof. Roháček). Zdravý človek je hladný.

Je dobre, ak si hladný po Božom Slove, ak chceš počuť Božie Slovo. Mal by si po Ňom túžiť. Cieľom je, aby si prešiel od prijímania drobných kúskov potravy k tomu, že sa naučíš čítať Slovo Božie, spracovať Jeho pravdy a naučíš sa ako myslieť a žiť podľa Biblie.

Celé kresťanské učeníctvo je o raste. Je to prechod na novú úroveň. Je to o žití kresťanského života skutočne naplno – tak, ako bol zamýšľaný.

https://www.harvest.org

Začni v sebe zabíjať hriech - 17. november

„… na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti;“ 1Pt 2:24

Tu počuješ správnu reč o Kristovom utrpení, lebo sv. Peter neučí len jednu časť o Kristovom utrpení, ale kladie jednu vedľa druhej, a to moc alebo úžitok a príklad, ako to zvykne robievať aj sv. Pavol. Lebo premieňa Kristovo utrpenie na obeť za naše hriechy. To je dielo, ktoré Boha tak veľmi teší, že je ním zmierený a prijíma ho ako platbu za hriechy celého sveta. … Prostredníctvom tejto jedinej obety sa odníma náš hriech a získava pre nás milosť a odpustenie, tie nemôžeme získať nijak inak len vierou. Ale sv. Peter tu osobitne uvádza zámer, ktorý má v nás dosiahnuť táto obeta položená za nás, a ktorý je ovocím Kristovho umučenia alebo utrpenia, aby sa naň nezabudlo a neprestal sa učiť medzi kresťanmi. Hovorí, že Kristus vzal na seba náš hriech, a takto trpel, je teda príhodné pomenovať to obetou za všetky naše hriechy, ale nielen to – takú obetu nepodstúpil preto, aby sme zostali rovnakí ako predtým. Táto obeta má napokon v nás spôsobiť, že sa zbavíme hriechu a nebudeme viac žiť hriechu, ale spravodlivosti. Keďže hriech bol Kristom obetovaný, musí byť aj zabitý a vyhubený, zvlášť ak „obetovať“ znamená „zarezať a zabiť“. Veď v Starom zákone sa pred Boha museli prinášať všetky obety zarezané a zabité. Ale teraz, keď bol hriech zabitý, nebol zabitý preto, že by sme mali v ňom zostať žiť. Toto je dôvod, prečo nie je správne vykladať  blahodarné učenie o Kristovej milosti a odpustení hriechov tak, že teraz môžeme ďalej žiť tak, ako sme žili predtým, a robiť, čo sa nám páči. Z toho nevyplýva (hovorí sv. Pavol v R 6:1-2,6-8), že ak sme teraz pod milosťou a máme odpustenie hriechov, môžeme preto žiť v hriechu. Veď ako by sme mohli žiť hriechu, ktorému sme zomreli? Lebo to je presne to, prečo sme mu zomreli: Aby v nás viac nemohol žiť a vládnuť nám. Lebo preto bol v Kristovom svätom tele zabitý: Aby bol zabitý aj v nás. Tu sa sám presvedč, ako veríš a žiješ, aby sa dielo Kristovho utrpenia v tebe prejavilo a bolo dokonané. Lebo ak si to správne prijal vierou, má tiež preukázať, že má moc držať na uzde a zabiť hriech v tebe, keďže už bol pribitý na kríž a zabitý Jeho smrťou. Ale ak ďalej žiješ v hriechu, nemôžeš povedať, že bol v tebe zabitý; iba sám seba podvádzaš. V skutočnosti sa sám usvedčuješ z klamstva svojím vlastným svedectvom, keď sa vychvaľuješ Kristom: Kým v Ňom sú všetky hriechy mŕtve, v tebe sú až príliš živé. … Nepochybne, na zemi sa nestaneš dokonale čistým a nebudeš bez hriechu, inak by si vieru a Krista nepotreboval. Ale to neznamená, že by si mal vždy zostať takým, aký si bol pred prijatím odpustenia hriechov skrze vieru. Lebo vravím o tom druhu hriechu, za ktorým vedome a úmyselne ideš a pre ktorý ťa tvoje vlastné svedomie napomína a odsudzuje: Tento hriech má byť v tebe mŕtvy, čo znamená, že sa máš dokázať ako ten, komu nevládne hriech, ale kto panuje nad hriechom, kto odoláva hriechu a začína ho zabíjať. A aj keď padneš alebo niekde zakopneš, čo najskôr sa opäť postav na nohy, získaj odpustenie a zasa v sebe začni zabíjať hriech.

St. Louis ed., 12:559-561.

Trpieť ale neschvaľovať - 10. november

„… ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi;“ 1Pt 2:23

Kto povedal sv. Petrovi, aké myšlienky mal Kristus na kríži? On len povedal, že Kristus neodpovedal preklínaním a nemal v úmysle sa pomstiť, ale naopak, svojím jedovatým nepriateľom preukazoval len lásku a dobrotivosť. Čo? On strpel také zlo? Nemusel potvrdiť či pochváliť to, že Ho bez viny pribili na kríž a zabili. Lebo diabol a jeho nasledovníci to nesmeli vykonať iba tak, že spôsobia všetky možné trápenia a bolesti Kristu a Jeho svätým a oni to budú trpezlivo niesť a netúžiť po pomste, ale tak, že by im Kristus a Jeho svätí mali aj ďakovať a chváliť ich, akoby robili niečo dobré. Nie, takto to vôbec nemá byť. Lebo ako môžeš niečo nazvať „utrpením bez viny“, keď by som mal vyznať a povedať, že si ho zaslúžim a deje sa správne? Preto sv. Peter v tomto liste kresťanov niekoľkokrát napomína, že by nemali trpieť ako tí, čo zle robia, ako zlodeji alebo vrahovia atď. Ale ak trpím nevinne, a deje sa mi neprávosť, nemám to schvaľovať alebo povzbudzovať môjho nepriateľa v hriechu. Veď ak by som to robil, prevzal by som tieto hriechy a sám sa stal vinným. … Ale nepriatelia chcú vravieť: „Je napísané, že by si mal trpieť a neodpovedať preklínaním, ale ďakovať Bohu a dokonca sa modliť za nepriateľov.“ Naozaj, toto je pravda. Ale jedna vec je trpezlivo trpieť, priať nepriateľom dobré a modliť sa za nich. A iná vec je povedať, že konajú správne. Nemám sa vzdať vyznania pravdy a v srdci i slovami trvám na svojej nevinnosti. Aj keď oni nechcú počuť slová, moje srdce mi má predsa len svedčiť, že sa mi deje neprávosť. Radšej by som mal zniesť, že ma desaťkrát zabijú, ako sa mal sám proti svojmu svedomiu odsúdiť. To je dôvod, prečo chcel Peter pridať aj túto maličkosť: Nepochybne, Kristus neodpovedal zlorečením ani hrozbami, ale neschvaľoval to, čo Mu urobili. Čo má potom človek robiť? … Sv. Peter tu hovorí o Kristu: „ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi.“ Čo iné mal robiť? Lebo vie, že sú k Nemu nespravodliví a chcú konať spravodlivo, no na zemi niet žiadneho sudcu, musí to teda zveriť svojmu Nebeskému Otcovi, Pravému Sudcovi. Veď On dobre vedel, že hriech a rúhanie nezostanú nepotrestané, v skutočnosti ich odsúdenie práve nastalo, meč je naostrený a anjeli dostali príkaz vyvrátiť Jeruzalem … Pozri, toto máme urobiť aj my v našom utrpení: Nemáme niečo schvaľovať či súhlasiť s tým, čo sa nám deje, no nemáme ani hľadať pomstu, ale zveriť to Bohu, ktorý to bude dobre súdiť. Lebo pred svetom nedokážeme dosiahnuť spravodlivosť. Preto to musíme odovzdať Jemu, ktorý spravodlivo súdi a nenechá prenasledovanie svojho Slova alebo veriacich nepotrestané. Chceme sa za nich modliť, aby sa mohli obrátiť a ujsť pred budúcim hnevom a trestom; a to aj robíme. … Pozri, toto je Kristov príklad, vykreslený pred očami celého kresťanstva, vystavený ako obraz, ktorý máme nasledovať, vyzbrojiť sa rovnakým zmýšľaním a myšlienkami, ako vraví sv. Peter inde (1Pt 4:1), že aj oni by mali trpieť a premýšľať týmto spôsobom: Ak Kristus, môj Pán a Hlava, pre mňa trpel s takou obrovskou trpezlivosťou a pokorou, o čo viac by som mal ja!

St. Louis ed., 12:556-559.

Dva druhy zlorečenia - 3. november

„… keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil,“  1Pt 2:23

Aby nás všetkých sv. Peter ešte viac povzbudil a popchol príkladom Kristovej trpezlivosti, pokračuje a podrobne Ho rozoberá,  vykresľuje Ho v pravom svetle so všetkými okolnosťami, a tak ukazuje Jeho výnimočnosť oproti všetkému ostatnému. Peter povedal, že Kristus nespáchal žiadny hriech a z Jeho úst nevyšlo žiadne falošné alebo odsúdeniahodné slovo – pre aký dôvod Ho potom Židia prenasledovali, ukrižovali a zabili? … Chodil po krajine, prinášal Božiu milosť a spasenie židovskému ľudu, hlásal Božie Slovo, spôsoboval, že slepí videli, uzdravoval chorých, vyháňal démonov a nasýtil veľké zástupy, keď nemali nič na jedenie. Jeho život, slová a skutky skrátka neboli nič iné len čistá pravda, dobrotivosť, úžitok a pomoc. Ako vďaku a odmenu za to musel prijať, že Ho nenávideli a odsúdili len a len zo surovej zlomyseľnej diabolskej zloby. Nemohli Ho prestať prenasledovať, kým Ho nedostali na kríž, na ktorý musel vystúpiť nahý a obnažený tým najzahanbujúcejším spôsobom, visiac medzi dvoma vrahmi ako ten, čo nie je hodný chodiť po zemi a žiť medzi ľuďmi. … Vidíš, toto je vo všetkých ohľadoch vynikajúci a dokonalý príklad najväčšej trpezlivosti. Všetci by sme dobre urobili, keby sme podľa neho konali, a budeme mať čo robiť, aby sme ho aspoň trochu napodobnili. … Tu si možno povieš: „Ale neoplácal aj Kristus zlorečením, keď v evanjeliách nazval farizejov a zákonníkov pokrytcami, vrahmi, hadmi a vreteničím plemenom – a koľkokrát beda nad nimi vyslovil v Matúšovi, v 23. kapitole? Odpoveď: Naozaj, my by sme radi nasledovali tento príklad, aby sme mohli suverénne zlorečiť a odplácať sa; lebo to by bolo oveľa ľahšie a na to nepotrebujeme učiteľa. Ale ako sv. Peter hovorí: „Potom, čo vykonal svoje poslanie, hovoril pravdu a karhal klamstvá, Ho pre to pribili na kríž a musel zavŕšiť svoj život utrpením – vtedy, keď trpel, neodplácal zlorečením, ale nechal sa ako baránok vedený na zabitie (ako vraví Iz 53:7) popraviť a neotvoril ústa proti hriešnikom a vrahom.“ Preto človek musí dobre rozlišovať: Sú dva druhy zlorečenia alebo preklínania a vystríhania. Prvé pochádza z poslania; deje sa kvôli Bohu. To druhé od človeka, ktorý to robí sám za seba mimo svojho poslania. K poslaniu, ktoré mal Kristus na zemi (a ktoré po Ňom zastáva každý, kto bol k nemu povolaný), prislúcha hovoriť pravdu a karhať to, čo je zlé. Je to nevyhnutné pre Božiu slávu a pre spasenie duší. Lebo ak by všetci mlčali o pravde, kto by prišiel k Bohu? A poslanie takéhoto napomínania je činom Božej a kresťanskej lásky. … Z takej lásky a verného srdca Kristus vo svojom úrade tiež preklínal a karhal, čím si vyslúžil len hnev a nenávisť… No teraz, keď toto poslanie vykonal, a na dosah bola hodina Jeho utrpenia, trpezlivo zniesol a dovolil spraviť akékoľvek zlo, ktoré Mu mohli urobiť, na oplátku za Jeho lásku a dobrodenie. … Pozri, takto rozlíšiš medzi preklínaním a karhaním, ktoré je z titulu úradu a z lásky, od toho, ktoré sa deje z osobného hnevu a nenávisti človeka. Ale svet, keď sa dozvedel o tomto rozdiele, je dosť bystrý a šikovný na to, aby oboje poplietol a pomiešal dokopy, keď prezentuje vlastnú pomstu, ako hnev a napomínanie poslania. Vidíte to na pastoroch, sudcoch, starostoch a úradníkoch. … Nech si každý, kto chce byť kresťanom, dáva na seba pozor, ako sa zodpovie za svoje činy. Lebo Boha nepodvedie. On v pravom čase pomôže nevinným, ktorým sa deje neprávosť, a vyhľadá aj ostatných.

St. Louis ed., 12:551-556.

Čo si myslíš? - 30. október

Pred časom som narazil na tento výstižný výrok: „Nie si taký, aký si myslíš, že si, ale čo si myslíš, to si.“ Nad čím premýšľaš, čomu dovolíš zaujať tvoju myseľ, to nakoniec pohltí tvoju predstavivosť, zaujme tvoje srdce, sformuje tvoj život a to, čím sa staneš.

Božie Slovo hovorí, že sme tým, čo si myslíme. A na začiatku Knihy Žalmov nám hovorí, že máme meditovať nad Božím Slovom deň aj noc. A to je viac než len učiť sa ho. Hebrejské slovo pre meditáciu vraví o mumlaní a mrmlaní si popod fúzy.

Kresťanská meditácia sa vôbec nepodobá na východnú meditáciu. V skutočnosti je jej pravým opakom. Kresťanská meditácia je niečo ako zobrať Božie Slovo a vtačiť si ho hlboko do vedomia. Je to rozjímanie. Je to opakovanie právd Písma, až kým nie sú vypálené do môjho srdca a nepohnú mojimi pocitmi.

Kresťanská meditácia potrebuje čas. Musíme si dopriať dostatok času v Božom Slove, nielen na jednoduché akademické cvičenie, pri ktorom si zapisujeme odpovede. Snažím sa dostať do bodu, keď počujem ku mne hovoriť Božieho Svätého Ducha. Niekedy ma to dovedie k slzám. Niekedy mi to prináša obrovský pokoj. Niekedy úžasnú radosť. Niekedy ma to veľmi obohatí, aj keď nie vždy. Cieľom je odpoveď nášho srdca. Kresťanská meditácia je viac než len rozmýšľanie; je to, keď sa nás dotkne to, nad čím rozjímame.

Spravodlivý človek rozjíma nad Božím Slovom deň aj noc. Nie všetci to robíme dokonale. Všetci sme začiatočníci. Všetci sa učíme, a je toho tak veľa, čo sa treba naučiť. Začni tam, kde si. Začni dnes niekde. Ty nie si taký, ako si myslíš, ale si taký, ako rozmýšľaš.

https://www.harvest.org