Kristovi bratia - 4. august

„A choďte rýchlo; povedzte Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, a hľa, predchádza vás do Galiley, tam Ho uvidíte. Ajhľa, povedal som vám. A odišli rýchlo od hrobu, so strachom i s veľkou radosťou bežali to zvestovať Jeho učeníkom. A ako šli zvestovať to Jeho učeníkom, ajhľa, Ježiš sa stretol s nimi a povedal: Buďte pozdravené! A ony pristúpili, objali Mu nohy a klaňali sa Mu. Ježiš im riekol: Nebojte sa! Choďte, zvestuje to mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“ (Mt 28:7-10)

Kristus nielenže hovorí učeníkom, aby sa nebáli, Jeho slová útechy sú omnoho hlbšie a krajšie. Hovorí totiž: „Choďte, zvestuje to mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“ Ján vo svojom evanjeliu zas píše, že Ježiš povedal Márii (J 20:17): „Choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.“ Tomu sa vraví kázať ľuďom s útechou. Veď volá svojich učeníkov „bratia“. Titul brata nie je medzi ľuďmi ničím výnimočný. Keď totiž človek volá iného človeka bratom, daný titul prináša osoh maximálne v oblasti financií či priateľstva. No keď nás Kristus, Boží Syn, volá bratmi, je to vynikajúci, vznešený a neopísateľný titul.  Ak nás totiž volá bratmi, bude sa s nami zároveň musieť deliť a neponechá si svoje dedičstvo pre seba, ale sprístupní ho všetkým nám. Musíme si teda uvedomiť, že Pán Ježiš nepoužíva tento titul len tak povrchne, ako to majú vo zvyku ľudia, keď jeden druhému píšu „Drahý brat,“ a pritom ho v srdci považujú za najhoršieho nepriateľa a prajú mu v živote len to najhoršie. Ak nás Kristus volá bratmi, úprimne tým myslí, že je naším bratom, že nás považuje za svojich bratov a že chce s nami zaobchádzať ako so svojimi bratmi. Ako sa teda apoštolom dostala takáto česť? Zaslúžili si snáď tento titul za to, ako od Neho nehanebne ušli, zapreli Ho a stratili všetku nádej, že Ježiš bude znovu žiť a budovať svoje kráľovstvo? Za takéto správanie ich Pán mohol považovať za nepriateľov, nie za bratov. No ako sme už povedali skôr, Ježiš sa zaujíma o úbohých hriešnikov a chce, aby prijali Jeho vzkriesenie a našli v ňom útechu. Inak by ich nemohol úprimne volať bratmi, pretože sa k Nemu zachovali hrozne a taký titul si nezaslúžili. Ani my si ho nezaslúžime. Aj my sme úbohí hriešnici, no aj napriek tomu tento titul máme prijať. Veď Kristus dokonca prikazuje kresťanom, aby sa modlili slovami: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Ak voláme Boha na nebesiach naším „Otcom“, automaticky sme bratmi Krista, ktorý v Jánovi 20:17 hovorí: „Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.“ Jediný rozdiel je v tom, že Kristus je vlastný a večný syn Boha, zatiaľ čo nám sa tejto cti dostáva len skrze Krista, pretože za nás zomrel a vstal z mŕtvych pre naše dobro, aby sme sa vierou v Neho stali Božími deťmi. Sme adoptované deti, nie rodené deti, ako to rozlišuje Pavol. Slovo, ktorým Kristus volá učeníkov svojimi bratmi, je skutočným rozhrešením, ktorým ich oslobodzuje od hriechov. Mali by na nich zabudnúť a viac sa nebáť. Kristus je totiž bez hriechu. Ak sú teda učeníci Jeho bratmi, tiež musia byť bez hriechu. Inak by bol Ježiš pri dedičstve vo výhode a nebol by skutočným bratom. Avšak keď sám tvrdí, že sme Jeho bratia, znamená to, že budeme mať rovnaký podiel na dedičstve.

St. Louis ed., 13.1:522-524.

Neboj sa, raduj sa! - 28. júl

„A choďte rýchlo; povedzte Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, a hľa, predchádza vás do Galiley, tam Ho uvidíte. Ajhľa, povedal som vám. A odišli rýchlo od hrobu, so strachom i s veľkou radosťou bežali to zvestovať Jeho učeníkom. A ako šli zvestovať to Jeho učeníkom, ajhľa, Ježiš sa stretol s nimi a povedal: Buďte pozdravené! A ony pristúpili, objali Mu nohy a klaňali sa Mu. Ježiš im riekol: Nebojte sa! Choďte, zvestuje to mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“ (Mt 28:7-10)

Skutočnosť, že anjel hovorí ženám, aby rýchlo šli a povedali učeníkom, že Kristus vstal z mŕtvych, je zároveň istým prehlásením, že učeníci sa majú radovať a prijať vzkriesenie. Teraz sa však zamyslime nad učeníkmi. Nie sú to tí úbohí hriešnici, ktorí neostali s Pánom, ale nehanebne Ho opustili, keď ich najviac potreboval? Peter Ho dokonca zaprel. Učeníci sa v tom čase spoločne schovávali pred Židmi. Nik nepremýšľal nad tým, že Kristus znovu ožije a začne budovať svoje kráľovstvo. Keď prišli ženy či neskôr Šimon Peter a učeníci z Emauz, a hovorili, že videli Pána, nik im neveril. Mysleli si, že sú to len rozprávky. Dokonca keď k nim prišiel sám Ježiš, a ukázal im ruky a nohy, a dovolil im, aby sa ho dotkli, stále tomu nechceli uveriť a mysleli si, že je to len duch. Pre anjela bolo však naozaj dôležité, aby učeníci počuli o Kristovom vzkriesení aj napriek tomu, že sa topili v neviere a hrýzlo ich svedomie. To jednoznačne nasvedčuje, že Pán Ježiš vstal, aby potešil skrúšených a maloverných, ba dokonca i tých, ktorí vôbec neveria. Vstal, aby sa v Ňom tešili, hľadali Ho a našli uňho pomoc a ochranu. Ak sa teda ocitneme v boji s jednou z týchto slabostí, hriechu či neviery, nezúfajme a nemyslime si, že Kristus nás už nechce. V tejto biblickej pasáži predsa vidíme, že anjeli prichádzajú z neba, len aby potešili slabých a úbohých hriešnikov. Správu učeníkom odkazujú po ženách, aby učeníci mohli prísť na to, že Kristus vstal, a tešiť sa z toho. Tam, kde je Kristovo zmŕtvychvstanie, tam je aj útecha, radosť a čisté svedomie. V tomto obraze Krista už nie je smrť, hriech ani Boží hnev. To je posolstvo anjelov o zmŕtvychvstalom Kristovi. Prišli z neba k biednym a vystrašeným, aby ich poučili o zmŕtvychvstaní, v ktorom majú mať radosť a útechu. Táto kázeň či svedectvo anjelov by nám mali sami osebe stačiť. No Kristus prichádza za ženami a hovorí s nimi rovnako ako anjeli. Pozdravuje ich s nesmiernou láskavosťou a vraví im, aby sa nebáli. Učí nás tým, ako máme vďaka vzkrieseniu uniknúť strachu a radovať sa. Nič na svete nedokáže vydesiť kresťana, ktorého Pánom je Kristus. Hriech ho nedokáže vystrašiť, lebo vieme, že Kristus zaň zaplatil. Smrť ho nedokáže vystrašiť, pretože Kristus ju prekonal. Peklo roztrhal na kúsky, zviazal a zajal diabla. No čo ak je svet ku kresťanom nepriateľský a spôsobuje im muky a utrpenie? Čo by sme mali robiť? Každé utrpenie je len dočasné a vieme, že z Kristovho zmŕtvychvstania sa budeme tešiť večne. Preto slová anjelov a neskôr aj slová Pána Ježiša kresťanom neustále pripomínajú, aby sa nebáli, ale radovali. Ďakujte Bohu a chváľte Ho, lebo Kristus vstal z mŕtvych a viac Ho tu niet.

St. Louis ed., 13.1:521-522.

Kresťania neostávajú ležať vo svojich hriechoch - 21. júl

„Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal.“ (Mt 28:5-6)

V tomto živote sme rovnako krehkí hriešnici ako ostatní. Jedinou výnimkou je, že za pomoci Ducha Svätého nedovolíme nášmu telu víťaziť a vyhýbame sa vážnym hriechom. Aj napriek tomu, že kresťania niekedy padajú, neostávajú ležať vo svojich hriechoch, ale vstávajú s úprimným pokáním a vierou prijímajú odpustenie všetkých prečinov. Preto nemôžeme súdiť kresťana podľa jeho vonkajšieho života. Jeho vonkajší život je totiž vo svojej podstate rovnako nečistý a vratký ako život nekresťana. Preto sa kresťania každý deň modlia: „Odpusť nám naše previnenia.“ Ak chceš správne súdiť kresťana, musíš ho súdiť podľa viery. Podľa tela a krvi sme hriešnikmi a zaslúžime si smrť a nešťastie na tejto zemi rovnako (alebo ešte viac) ako ľudia, ktorí nie sú kresťanmi. Už len preto, že zakúšame hriech viac ako svetskí ľudia, ktorí žijú v bezpečí tohto sveta a hriech ich vôbec netrápi. Možno sa pýtaš: „Ako sa môžeme chváliť, že sme svätí a bez hriechu?“ Jednoducho tým, že veríme, že máme odpustené hriechy skrze Krista, ktorý niesol naše hriechy a vstal z mŕtvych, a tým, že o toto odpustenie prosíme. Nik okrem kresťanov to nedokáže. Viera v odpustenie hriechov a prosba o ich odpustenie je prácou Ducha Svätého. Tam, kde chýba Duch Svätý, ľudia napredujú veľmi pomaly. Vidíme to u nepriateľov evanjelia, u pápeža a jeho prívržencov. Sú obrovskými hriešnikmi, no nepociťujú to, a preto nežiadajú o odpustenie. Ak to však jedného dňa pocítia, nebudú schopní vstať, príde len beznádej, a to najmä preto, že nepoznajú obraz Krista, ktorý vstal z mŕtvych a viac v Ňom niet hriechu. No kresťan je v Kristovi natoľko požehnaný, nakoľko dokáže vierou uchopiť tento obraz Krista, ktorý vstal z mŕtvych, a už nie je zakrvavený a zničený, ale nádherný a slávny. Predtým krvavý visel na kríži za naše hriechy, no dnes je krásny a čistý. Žije večne a je nám útechou, v Ňom sa máme radovať a upokojiť. To všetko sa stalo pre naše dobro. Oba výroky sú pravdivé: Podľa viery v Krista sme čistí a svätí, podľa starého Adama sme však nečistí a hriešni. Všetky smeti z nášho života potrebujeme odhodiť v modlitbe Pánovej, a tak sme svätí, hoci sme hriešnici. Vieme totiž, že čokoľvek by nám chýbalo, náš Pán a naša Hlava, Kristus, vstal z mŕtvych, už v Ňom viac niet hriechu ani smrti. Vierou v Neho už nie sú hriech a smrť ani v nás. Avšak tí, ktorí neveria, a teda nemajú Krista, ostávajú navždy hriešnikmi aj napriek dobrým skutkom a bohoslužbám. Neprinášajú žiaden úžitok. Preto by sme mali usilovne rozjímať nad týmto radostným, nádherným a utešujúcim obrazom Veľkej noci. V ňom už totiž niet hriechu ani smrti. Ak ťa však prepadne hriech a svedomie ťa zarmucuje, pretože si urobil to alebo ono, a si slabý vo viere, vráť sa k tomuto obrazu a povedz: „Áno, je pravda, že som hriešnik a že som slabý vo viere. Nemôžem to poprieť. No útechou mi je vedomie, že Kristus vzal môj hriech na seba a odniesol ho. Na Veľkú noc vstal a všetok hriech a trest zaň sa pominuli.“ ... Tí, ktorí takýmto spôsobom dokážu presmerovať diabla k Pánovi Ježišovi, sú uzdravení. Ježiša totiž diabol nikdy nepremôže. Toto je pravdivá doktrína o viere.

St. Louis ed., 13.1:516-519.

Všetko závisí od toho, či si toto vezmeme k srdcu - 14. júl

„Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal.“ (Mt 28:5-6)

Tak ako Kristus prekonal smrť, prekonal aj hriech. Sám osebe je spravodlivý. No vzal na seba hriechy ostatných, a preto sa stal hriešnikom, ako aj narieka v Žalme 41:5: „Hospodine, buď mi milostivý, uzdrav mi dušu, lebo som zhrešil proti Tebe!“ Preto naňho hriech útočí a On, Ježiš Kristus, mu to dovoľuje. Ide na kríž, aby tam zomrel, akoby si sám zaslúžil smrť a sám zhrešil. Ako hovorí Izaiáš 53:12: „Počítaný bol s priestupníkmi,“ hoci sám nezhrešil, to my sme zhrešili. A On prosto prijíma cudzích a berie na svoje plecia naše prečiny. V Jeho prípade je však svätosť, ktorá sa skrýva pod hriechmi ostatných ľudí, taká veľká, že hriech ju nedokáže premôcť. Hriech teda útočí na nesprávneho muža, presne ako smrť. Preto hriech slabne a umiera v Kristovom tele, ako hovorí aj Pavol. Takýmto spôsobom chcel diabol preukázať svoju nadvládu nad Kristom. Používa proti Nemu svoju moc a chce si Krista podriadiť. No stretáva sa tu s väčšou mocou, ktorú nedokáže poraziť. Aj napriek tomu, že Pán Ježiš sa zdá byť slabým, a predstiera, že sa musí pokoriť a ustúpiť pred diablom, v tejto Jeho slabosti sa skrýva neprekonateľná moc. Diabol to nevidí, no presne tak prichádza o svoju moc, aby sa náš Pán Ježiš mohol chváliť, že bol premožený, keď zvíťazil. Preto musia títo traja mocní nepriatelia – smrť, hriech a diabol – padnúť na tvár pred Kristom. Dnes oslavujeme toto ohromné víťazstvo. Dnes všetko závisí od toho, či si to celé vezmeme k srdcu a uveríme tomu. V Kristovi Boh bojoval s diablom a premohol ho. Dobro bojovalo so zlom a premohlo ho. Česť bojovala s rúhaním a premohla ho. Mali by sme sa z toho tešiť a často nad tým rozjímať. Na Veľký piatok najprv vidíme, ako náš hriech, kliatba a smrť spočinuli na Kristovi a spravili z neho biedneho a zúboženého muža. No na Veľkú noc vidíme zároveň aj iný obraz, v ktorom už niet hriechu, kliatby, nepriazne, smrti. Už je len život, milosť, požehnanie a spravodlivosť. Tento obraz by mal pozdvihnúť naše srdcia. To všetko sme dostali ako dar, aby sme ho prijali tak, akoby nás Boh dnes vzkriesil s Kristom. Keďže na Kristovi už nevidíš hriech, smrť ani kliatbu, mal by si veriť, že Boh ich skrze Krista nechce vidieť ani v tebe, ak prijímaš Jeho vzkriesenie a je ti útechou. Viera nám prináša takúto milosť. V súdny deň už tomu nebudeme veriť, uvidíme to, uchopíme, pocítime. No kým sme stále tu na zemi, hriech, smrť, hanba, nemilosť a mnohé iné nedostatky ostávajú v našom starom tele. Musíme ich zniesť. No týkajú sa len tela, pretože podľa viery sme už zachránení. Tak ako Kristus vstal z mŕtvych bez hriechu, bez smrti a žije večným životom, tak aj my – vierou. Hriech je preč, a my sme sa v Kristovi stali Božími deťmi. Jedného dňa však skloníme hlavu, pochovajú nás, a potom bude i naše telo vzkriesené pre večný život. Bude čisté a sväté bez hriechu.

St. Louis ed., 13.1:515-516.

Táto zvesť ti musí priniesť radosť - 7. júl

„Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal.“ (Mt 28:5-6)

Toto je nádherná a radostná stať našej viery. Hoci sa z nej celý svet posmieva, znevažuje ju a rúha sa jej, a to vrátane ľudí priamo z cirkvi, práve táto stať robí kresťanov kresťanmi. ... Ľudia už len zo zvyku veria, že existuje život po smrti. Neberú to veľmi vážne. Keby to tak brali, určite by tomu prispôsobili aj spôsob života. Nestarali  by sa tak o pozemský život, jedlo, slávu a iné veci namiesto hľadania toho, čo je večné. Nech však kážeme a hovoríme čokoľvek, rozum to považuje za bláznovstvo. Preto táto stať Božieho slova tak odoláva a nechce preniknúť do hĺbky nášho srdca, hoci je to potrebné. No v srdciach ľudí, ktorí túžia byť skutočnými kresťanmi, by to malo byť jasné. Kristus, ktorý niesol náš hriech na kríž a zaplatil zaň svojím životom, vstal z mŕtvych, aby nás ospravedlnil. Čím viac tomu v našich srdciach veríme, tým väčšiu radosť a pokoj nachádzame. Pretože nie je možné, aby nám tento obraz neprinášal radosť. Dnes hľadíme na Krista ako na nádhernú, čistú a zdravú osobu, ktorá bola skrúšená a zúbožená len kvôli môjmu a tvojmu hriechu. Len tak môžeš mať istotu, že tvoje hriechy sú preč a už viac neexistujú. Kresťania v minulosti napísali nádherné piesne v latinčine či nemčine, napríklad v nemeckej piesni sa spieva: „Kristus vstal z tmavého väzenia hrobu, dnes sa veselo radujeme, Kristus skoncuje s každým smútkom.“ V latinskej veľkonočnej piesni sa zas spieva: „Kresťania prinášajú obety a chvály tomu, ktorý bol na Veľkú noc obetovaný. Baránok vykúpil svoje ovečky, nevinný Kristus zmieril hriešnikov s Otcom. Smrť a život sa stretli v zvláštnom súboji, Knieža života, čo umrelo, je teraz nažive a vládne.“ ... Ktokoľvek napísal tento spev, musel veľmi dobre rozumieť kresťanskej viere, keďže tak nádherne a umelecky zobrazuje, ako smrť zaútočila na život, a zároveň ako diabol napadol život. No Život, náš Pán Ježiš Kristus, znášal jeho rany a dovolil, aby ho zabili. Smrť však neuspela, pretože Život bol večný.  Smrť nevidela, že za smrteľným telom sa skrýva večná moc a božská vláda. Smrť sa teda prepočítala a položila svoje ruky na osobu, ktorá hoci nemohla zomrieť, zomrela. A tak zomrelo telo, ktoré pochovali, no osoba ostala nažive. Musíme teda konkrétne poznamenať, že táto osoba bola v rovnakom čase mŕtva v tele, no živá pre večnosť. Smrť  vykonala to najhoršie, čo mohla, no ďalej nedokázala zájsť. A keďže osoba Krista bola nažive, nemohol ostať v moci smrti, a tak sa vrátil a podriadil si smrť a všetkých jej pomocníkov, teda hriech a diabla. Teraz vládne v novom a večnom živote, kde hriech, diabol ani smrť už viac nemajú moc. Rozumom túto zvláštnu a neslýchanú zvesť nedokážeme uchopiť. Musíme veriť, že Kristus žije, hoci je mŕtvy, a že Kristus zomrel tak, že sama smrť v Ňom zomiera a stráca svoju moc. Toto slovo počúvame v kázňach ako útechu, aby sme verili a naučili sa, že smrť stratila všetku svoju moc. Pretože, chvála Bohu, sa našiel muž, ktorý čelil smrti ako všetci ostatní, zabila Ho, no skrze túto smrť musí umrieť smrť samotná a zabitý Kristus žije naveky.

St. Louis ed., 13.1:512-513.

Sila voľby - 30. júl

„Duch Hospodina, Pána, spočíva na mne,… Poslal ma biednym hlásať radostnú zvesť, zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára.“ (Iz 61:1)

Viktor Frankl vo svojej knihe Hľadanie zmyslu života opisuje reakcie dvoch bratov s rovnakým dedičstvom, prostredím, v rovnakom koncentračnom tábore pod nacistickou vládou. Z jedného sa stal svätec a z druhého podliak. Frankl nám udáva dôvod. Povedal: „Každý človek má v sebe silu vybrať si, ako bude reagovať v každej situácii, ktorá sa mu prihodí.“ Boh nás obdaril silou voľby. Niektorí ľudia dnešnej doby si neželajú prijať zodpovednosť za svoje konanie. Obviňujú spoločnosť. Obviňujú prostredie. Obviňujú školy. Obviňujú okolnosti. Adam však zhrešil v dokonalom prostredí za dokonalých okolností. Nemôžeme dávať všetko za vinu niekomu inému. Musíme prijať svoj podiel viny. Spoločnosť tvoria jednotlivci. Ak je v našej spoločnosti sociálna nespravodlivosť, my sme tí zlí; sme totiž súčasťou spoločnosti. Prijmime svoju zodpovednosť niečo s tým urobiť.

Modlitba dňa

S tvojou pomocou, živý Pane, chcem robiť správne rozhodnutia, aby som sa mohol dotknúť spoločnosti Tvojou uzdravujúcou láskou.

Billy Graham Evangelistic Association